Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve stratené holubice - 8. kapitola

15.09.2012 (19:15) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 2015×

Keď som si zotrela posledné slzy a aspoň trochu sa upokojila, vyrazili sme domov. V hlave mi stále svietila Alicina smutná tvár, Emmettova nahnevaná, Rosaliina nahnevaná a Jasperova... neviem. Na jeho tvári som nevidela takmer žiadne emócie. Bola tam akási neochota a chvíľu aj bolesť.

Mlčky sme vyšli z lesa ku autu. Ležalo tam, zaparkované a osamelé. No, trochu mi preskakuje. Ľutovať auto. Nasadla som do auta a Victoria vytúrovala motor.

„Kam chceš ísť?" opýtala sa ma, keď sme už asi päť minút trielili po diaľnici. Pri jej hlase som sa až mykla.

„Neviem. Je mi to jedno," povedala som bezmyšlienkovo. Vzdychla si a zrýchlila.

Zvyšok cesty sme boli potichu. Pred domom som trochu znervóznela a Victoria si to všimla.

„Čo mu mám povedať? Neviem klamať," zaúpela som, ponorila som hlavu hlbšie do sedadla a zavrela oči.

„Povedz mu, že potrebuješ... zmeniť prostredie. Že ti tu nie je dobre a nedá sa tu vydržať. Ale zdôrazni, že pôjdeš niekam a sama. Bude si myslieť, že chceš ísť do Phoenixu," povedala úprimne a ja som len vyvaľovala oči.

„Odkiaľ vieš, kde?" spýtala som sa prekvapene.

„Pred pol rokom som mala príležitosť nahliadnuť do tvojich spisov," usmiala sa na mňa. Pamätala som si rozhovor Jamesa a mňa. „Stredná škola vo Forks veľmi nestráži súkromie svojich študentov. Pre Victoriu bolo veľmi jednoduché dostať sa do tvojich údajov."

Nádych a výdych. Vystúpila som z auta a zabuchla dvere. Päť krokov k verande, tri po schodoch a už som stála pred dverami. Posledný hlboký nádych. Rozrazila som dvere a tie sa s hlasným buchnutím odrazili od steny. Zdrapila som rám, znova s ním tresla o rám a zabuchla ich.

Vydupala som po schodoch do izby. Charlie to už zažil. Lenže teraz sa nevrátim, myslím. Otvorila som kufor spod postele a vyložila som ho na stôl.

Charlie mi začal klopať na dvere. Nadýchla som sa a donútila som sa neotvoriť mu.

„Daj mi pokoj!" vykríkla som naoko naštvane a ďalej som si balila veci. Jednu zásuvku som zle otvorila a všetky knihy sa vysypali na zem.

Victoria sa odrazu zjavila vedľa mňa - musela som si zapchať ruku, aby som nevykríkla od zľaknutia - a sama všetko zo zeme nabrala do rúk a odniesla do kufra. Ďalej som otvárala všetky zásuvky a ich obsah napchávala do tašky.

„Bella!" kričal Charlie z chodby.

„Čo mu mám povedať. Neviem klamať," šepla som zúfalo a pozrela na Victoriu.

„Tak mu povedz pravdu. Nedokážeš sa tu sústrediť. Povedz mu hocičo..." zašepkala aj ona, potom zazipsovala tašku a vyskočila z okna.

Znova som sa nadýchla a vyšla na chodbu. Prešla som okolo Charlieho a chystala som sa dole, ale gigantický kufor mi pohyb dosť znemožňoval. Charlie sa ku mne otočil a chytil ma za lakeť. Snažila som sa mu vykrútiť, ale bol silný.

„Bella. Kam chceš ísť?" spýtal sa ma s ublíženým výrazom.

„Nedá sa tu žiť! Už... nemôžem. Všade, kam sa pozriem, je on. Nemôžem tu bývať. O chvíľu by som sa z toho zbláznila!" kričala som hystericky. Po tvári mi stieklo niekoľko sĺz.

„Kam chceš ísť?" spýtal sa ma zarazene.

„Neviem... Niečo vymyslím," šepla som a znova som sa snažila vykrútiť sa.

„Bella, toto sme tu už mali..." odpovedal mi a ja som vedela, na čo naráža.

„Pred pol rokom to bolo niečo iné," povedala som a tento raz úspešne som sa vykrútila. Zbehla som po schodoch a otvorila dvere. S tichým zbohom som zavrela dvere a buchotajúci kufor dovliekla do auta. Victoria už sedela na mieste šoféra a štartovala auto.

So slzami v očiach som sa pozerala na dom. Charlie stál na verande a nehybne ma pozoroval.

Ani nie o dvadsať sekúnd sme už boli na lesnej ceste. Victoria postupne pridávala plyn, až sa z okolitých stromov začali stávať len zelené šmuhy, ktoré občasne striedali šmuhy čiernej oblohy.

„Kam ideme?" spýtala som sa nezaujato.

„Netuším..." odpovedala mi úprimne a v tvári mala nezaujatý výraz.

***

Otvorila som oči a zreničky sa mi rozšírili. Snažila som sa zvyknúť si na tmu. Kým som sa zbierala z postele, vybavil sa mi včerajšok.

Spomínam si, ako som približne na hraniciach Kanady zaspala. Prebudila som sa cez deň. Znova sme trielili cez lesy a zvyšok cesty prebiehal normálne.

Pamätám si, ako ma Victoria nechala v aute a išla zohnať dom. Vrátila sa o pol hodinu a znova sme vyrazili.

Viem, ako som sa sem dostala. Dom bol zvonku aj zvnútra veľmi pekný, no pre mňa až príliš veľký.

***

Pozbierala som sa z postele a očami zablúdila k malým digitálnym hodinkám na nočnom stolíku. Svietil tam čas štyri hodiny.

„Victoria?" šepla som do tmy.

„Tu som," ozvalo za mojim chrbtom a ja som poskočila na mieste.

„Prečo máš úžasný zvyk zakrádať sa za mojim chrbtom?" spýtala som sa podráždene a otočila som sa.

Zasmiala sa a zapla malú lampičku položenú na stole z bieleho dreva.

Tak, pokiaľ sa mi nepáčila minulá kapča, s touto už nie som vôbec spokojná. Viem, že je krátka, je tam veľa nevysvetleného a ani sa mi nepodarila, ale budúca už bude lepšia, sľubujem.  

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve stratené holubice - 8. kapitola: