Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve stratené holubice - 7. kapitola

09.09.2012 (15:30) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1984×

„Čo sa deje?" spýtala som sa a pozerala som sa, ako zrazu vstala.

„Nestihnem ťa preniesť. Ostaň tu!" prikázala mi a rozbehla sa dopredu. Bez slova som vyrazila za ňou. Pripadá mi, že je trochu paranoidná, ale kto by nebol?

„Victoria!" vykríkla som. Nič, žiadna odpoveď.

O ďalších dvadsať metrov ďalej som niečo začula. Boli to výkriky. A boli to určite jej výkriky. Rozbehla som sa dopredu a snažila som sa čo najrýchlejšie dostať ku zdroju.

Rozhrnula som kríky a pred sebou som zbadala čistinu.

Scenéria na nej ma miatla. Nevedela som, či mám plakať, alebo sa smiať.

Chvíľu som ostala stáť, potom som prešla pár metrov dopredu a všetko sa mi to vyjavilo.

A to ma donútilo potichu vykríknuť a ostať stáť na mieste. No nie nadlho. 

Naskytol sa mi pohľad, na ktorý v živote nezabudnem.

Victoria bojovala so štyrmi upírmi. Tí upíri mali žlté oči. Oproti Victorii stáli Cullenovci. Prehľadávala som ich tváre a naozaj ma zamrzelo, že tam nie je tá, ktorú som hľadala. Jasper s Emmettom sa snažili odtrhnúť Victorii aspoň jednu končatinu, zatiaľ čo Rosalie a Alice ich chránili od chrbta.

Videla som, ako Jasper skočil Victorii za chrbát a zdrapil ju za pažu a za dlaň. V tej istej chvíli sa k nemu pripojil Emmett, chytil ju za druhú pažu, ona zúfalo zasyčala a spadla na kolená. Alice sa jej chystala odtrhnúť hlavu.

„Nie!" vykríkla som.

Do tváre sa mi zabodlo päť párov nesmrteľných očí. V jednej a tej istej chvíli sa im Victoria vytrhla a skočila ku mne. Všetci ostatní na ňu zborovo vrčali a ona im to odplácala rovnakým podielom.

„Prestaňte!" zavelila som a podišla som do stredu čistiny ako rozhodca pri boxeroch, ktorý sa snaží odtrhnúť od seba dvoch agresívnych boxeristov.

„Bella?" začula som známy tenký hlas Alice. Pozrela som sa na ňu so slzami v očiach.

„Ona mi neublíži," šepla som a rukou som ukázala na Victoriu.

„Chcela ťa zabiť!" zahučal Emmett a naďalej zotrvával v agresívnom postoji.

„Chcela. Aj Jasper ma chcel zabiť. Aj Edward ma chcel zabiť!" kričala som ďalej a pri Edwardovom mene sa mi nahrnuli slzy do očí. Jasper sa otriasol a ja som pochopila, že som to mierne povedané, prehnala.

Priestorom sa začali posúvať neviditeľné bariéry pokoja. Emmett sa zhlboka nadýchol, a potom sa narovnal, rovnako ako aj Rosalie. Oči ma prestali štípať. Vtom ku mne Alice pribehla a pevne ma objala. K nej sa pridal aj Emmett a Victoria s Rosalie len hľadeli s prižmúrenými očami.

„Pustite... ma... nemôžem... dýchať..." dostala som zo seba pridusene. Pustili ma a ja som si spokojne vzdychla.

„Bože, Bella! Tak strašne si mi chýbala," priznávala úprimne Alice. Donútila som sa na ňu pozrieť ľadovým pohľadom, ktorý ma strašne bolel a chladne som jej odvetila: „Nemali ste odchádzať. Veď si sa ani nerozlúčila."

„Bella! Edward nám to nedovolil, vraj to bude pre teba ľahšie. Nechcel, aby si na nás spomínala... toľko. Ja som sa chcela rozlúčiť, prisahám. Nemala som ho počúvnuť. Bella, veď on teraz ani nežije. Odsťahoval sa od nás a teraz je niekde v Riu." Victoria pri tejto informácii spozornela a ja som na ňu varovne pozrela. Ospravedlňujúco sa na mňa usmiala.

„Proste... Bella, viem, že sa hneváš na Edwarda, ale mňa máš stále rada, všakže?" opýtala sa ma smutne. Prikývla som a ona radostne vzdychla. Usmiala som sa na ňu.

„Alice... ja neviem... čo chcete robiť."

„Mala som o nej," nevraživo pozrela na Victoriu, ktorá na ňu zazerala, „víziu a videla som, ako po tebe ide. Tak som okamžite pozbierala ostatných a z Aljašky sme išli rovno sem. A tam sme ucítili teba aj s ňou. Myslela som si, že už je neskoro." Zachvela sa a ja som sa znova snažila tváriť ako ľadová kráľovná.

„A načo? Veď on o mňa aj tak nestojí." Snažila som sa na ňu použiť bezvýrazný hlas, ale predsa sa mi nepodarilo úplne zahrať do autu.

„Ty nevieš dobre klamať," ozvala sa po prvýkrát Victoria a podišla trochu bližšie. Alice na ňu okamžite zavrčala.

„Ona... mi... neublíži." Starostlivo som vyslovila každú hlásku tak, že by to pochopilo aj dvojročné dieťa.

„Tvoja vízia bola pravdivá," pokračovala Victoria a podišla až ku mne, „chcela som Bellu zabiť. Nezabila som ju, alebo áno? Podľa teba sa ma bojí?" Otočila sa na Jaspera, ktorý bol celý ten čas ticho.

„Nie," šepol potichu a ďalej nás sledoval.

„Ja jej nechcem ublížiť. To vy ste ju tu nechali bez ochrany a naviac zdeptanú. A ja som jej pomohla aspoň trochu sa z toho dostať, aspoň dúfam," usmiala sa na mňa a ja som prikývla.

Alice sa stiahla naspäť k ostatným. Ostala som s Victoriou oproti nim.

„Ehm, no... dobre. My už pôjdeme," ozvala sa Rosalie a ťahala Emmetta, ktorý sa jej vytrhol a podišiel až ku Victorii.

„Ak sa jej niečo stane..." zavrčal výhražným tónom a pohľadom ukazoval na mňa. Bol pri Victorii tak blízko, až sa dotýkali hlavami.

„Myslíš si, že mám z teba strach?" ozvala sa posmešne a jemne sa prikrčila. Ohrnula peru a Emmett na ňu vyceril zuby.

„Rosalie má pravdu. Choďte..." zavelila som potichu.

„Alice?"

„Áno?" spýtala sa ma so zvedavým podtónom.

„Edwardovi o ničom nehovor. Nikto z vás, prosím," šepla som a pozrela som sa zvlášť na Rosalie. Prikývli. Každý z nich. Zmizli rovnako rýchlo, ako sa objavili. Victoria sa za nimi ešte trochu pozerala a potichu vrčala, potom sa otočila na mňa a usmiala sa.

„Ďakujem."

„Za čo?"

„Ty vieš, za čo," povedala vážne a ja som naozaj vedela. Za záchranu a za to, ako som sa jej zastávala.

Pri spomienke na ich tváre sa mi do tváre nahrnuli slzy, ale tentoraz som ich nezadržiavala. Sadla som si na studenú zem a prsty zaborila do vlhkej trávy. Rukou od špinavej hliny som si utrela slzy a tvár som schovala do záveja vlasov.

Victoria si ku mne sadla a chvíľu ma sledovala. Potom si ma, akoby automaticky, privinula ku sebe a pohladila ma po vlasoch. Veľmi ľudské gesto.

Vzlykala som jej do hrude a čas pre mňa prestával byť dôležitý.

„Netráp sa pre nich. Nestoja ti za to," šepla mi do ucha upokojujúcim hlasom.

„Ja viem..." šepla som, no v hlave sa mi rodil plán, ktorý bol absolútne šialený.

Uvedomila som si, že Forks mi pripomína príliš veľa zlého. Príliš veľa strachu. Príliš veľa jeho.

„Musím odtiaľto vypadnúť," povedala som a narovnala som sa. Victoria sa na mňa nechápavo zahľadela.

„Ty chceš odísť z Forks?" opýtala sa ma nechápavo a pokrútila hlavou.

„Prečo?"

„Ja... je to zložité. Nedokážem sa tu sústrediť na život. Chcem žiť. Nechcem byť sama, len nebudem bývať tu," vysvetlila som jej zdĺhavo a pozrela som sa jej do očí.

„Pôjdem s tebou," vyhlásila rozhodne a vypäla hruď.

„Vážne?"

„Vážne," potvrdila mi a čakala na moju abnormálnu reakciu. Hodila som sa jej okolo krku a šepla som jej: „Mám ťa rada."

„Je to čudné, ale aj ja ťa mám rada," povedala jednoducho a usmiala sa. Pustila som ju a som sa jej zahľadela do očí.

„To som rada," povedala som a jej zamykalo kútikmi úst. Usmiala som sa na ňu.

„Takže, kedy máš v pláne odísť?"

„Dnes. Najneskôr zajtra. Nemôžem už ďalej čakať."

„A čo Charlie?" opýtala sa ma. Nad jej otázkou som sa zamyslela. Slová: odísť z Forks, osoba Charlie a ja v jednej miestnosti. Dusná predstava.

S touto kapčou nie som celkom spokojná. No, opäť by som poprosila váš názor. Má sa podľa vás odsťahovať Bella z Forks? A mali by sa ešte objaviť Cullenovci? A čo by ste povedali na stretnutie Belly s Edwardom? Ďakujem za komenty a za opravu ďakujem používateľke Jessy. :-)

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve stratené holubice - 7. kapitola: