Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Druhý svit - 6. kapitola

22.01.2012 (13:00) • Emma02 • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 2956×

Bella:

„Čože?“ Ešte stále som bola v šoku z toho, čo Edward práve povedal.

„Nie, nebudem s vami bývať pod jednou strechou!“ kričala som naňho. On len na mňa celý zúfalý pozeral a nevedel čo povedať, aby ma presvedčil.

„Bella, pochop to, keď sa vrátiš, bude ťa tam čakať a zabije ťa. Neboj, dlho u nás nebudeš musieť zostať,“ hovoril len to, čo som chcela počuť. Ale on nevie, že keby som tam musela byť tak dlho, neutajím moju chorobu.

„Bella, nemysli na svoju hrdosť. Tu ide o tvoj život. Prosím.“ Vedela som, že nič iné mi nezostáva, keď nechcem umrieť.

„Dobre,“ Edward si vydýchol, aj keď som nevedela, prečo je zrazu taký starostlivý, „ale musíme sa vrátiť pre nejaké veci.“ Nešlo tak o oblečenie, ale o moje tabletky.

„Neboj, mi sa o to postaráme. Nemusíš byť u nás dlho. Alice ti niečo požičia.“ Tak toto nie! Nemôžem byť v dome plnom všímavých upírov bez mojich tabletiek.

„Nie, ja sa tam musím vrátiť pre niečo súrne.“ V tejto chvíli som modlila nech odpovie áno.

„Prepáč, keby sme sa tam vrátili, tak nás oboch zabije, je novorodený.“ Videl, ako som zdvihla obočie.

„Doma ti všetko vysvetlím.“ Naštartoval auto a vyrazili sme do domu Cullenovcov.

„Ahoj, Bella!“ privítala ma Alice a objala ma. Ja som sa dosť stránila, nebola som na toto po jednom týždni pripravená, ale jej to zjavne neprekážalo. Všetci prišli ku mne bez náznaku šoku. Samozrejme ich na to Alice pripravila, ale kto pripravil mňa?

„Čau, Bella, ako si sa zmenila za tie dva roky. Ako robíš, že si bledšia než my?“ povedal Emmett s veľkým úsmevom na perách. Potom mi došlo, že budem asi naozaj bledá, tak som radšej ďalšie objatia odmietla.

„Prepáčte, ale už som unavená, chcela by som si ísť ľahnúť,“ povedala som uvoľnene, aby nepočuli tú bolesť v hlase. Teraz mi hralo do karát, že bolo naozaj neskoro, takže všetci prikývli a nechali ma prejsť, teda až na Rosalie, ktorá sa mi postavila do cesty.

„Nepleť sa nám znova do rodiny!“ povedala zúrivým hlasom. Tak a mala som toho dosť, ja som tu určite nešla dobrovoľne. Pristúpila som na to, pretože mi išlo o život. Už som jej chcela niečo povedať, ale Edward ju odviedol z cesty a nenávistne sa na ňu pozrel. A ja som mohla vyraziť po schodoch na hor. Hodila som posledný pohľad na Esmé, ktorá bola skľúčená z toho, že ma nemohla ako dobrá hostiteľka privítať. Ja som mala z toho radosť, že ich nemusím všetkých objímať.

Vyšla som hore a podľa Edwardových inštrukcií z auta som zahla do jeho izby. Vôbec sa nezmenila. Teda, bol to iný dom, ale akoby sem jeho izbu premiestnili. Boli tu jeho knižky pekne uložené na poličke spolu s cédečkami, mal tu svoj gauč, teda bol v kúte, keď odmyslím tú posteľ. Posteľ? Prečo sa robil taký šokovaný, keď vedel, že prídem? Veď tu má posteľ! Vtom som počula zaklopanie. Otvorila som dvere a v nich nestál nikto iný než Edward.

„Páči sa ti tá posteľ?“ On sám sa prišiel ešte usvedčiť, že ju kúpil pre mňa.

„Prečo si sa pozeral tak šokovane, keď som ti hovorila o Rileym? Veď ty si o všetkom vedel.“ Neviem ako, ale už mi to pripadalo smiešne.

„Ja som len vedel, že prídeš sem. Nič iné som nevedel, prisahám.“ Prikývla som a verila mu, lebo som nemala inú možnosť, keď som si už chcela ľahnúť. Edward sa usmial a odišiel.

Ja som sa pozrela na tú obrovskú posteľ a na okamih som si pomyslela, že to tu nebude až také zlé.

Edward:

Bol som šťastný, že Bella je s nami v dome, hneď som sa cítil istejší. Vedel som, že Rileyho (ako povedal Belle, že sa volá) a ostatných novorodených budeme musieť zabiť. Už dva dni sme sa stretávali na lúčke neďaleko nášho domu a trénovali, ale vždy to skončilo tým, že Emmett povedal alebo urobil nejakú blbosť a všetci sme odišli.

Keď mi Alice povedala, že tu bude Bella na chvíľu bývať, bol som neskutočne nadšený, aj keď som vtedy nevedel ako ju k tomu prinútim. Videl som v jej očiach iskričky, keď som jej hovoril o tej posteli. Bola zlatá, keď sa hnevala. Vtom som si všimol, ako sa Jasper divno zatváril a Alice ho rýchlo viedla von, keď som aj ja zacítil Bellinu krv.

V okamžiku som sa postavil a bol pri nej. Spala ako bábätko, ale stále som cítil jej krv. Podišiel som k nej bližšie a zbadal, ako jej z nosa tiekla červená tekutina. Zobral som vreckovky, ktoré som mal v izbe pre jej potrebu, teda Alice ich nakúpila, keď videla, že k nám príde. Utrel som jej nos, ale krv stále tiekla, keď vtom Carlisle sedel pri mne na zemi a zmätene sa na ňu pozeral.

„Čo je, Carlisle?“ opýtal som sa ho. „Tečie jej strašne veľa krvi, nemyslím si, že je to normálne. Ešte k tomu je dosť hustá.“

Pozrel som sa naňho, netušiac, čo tým myslí, keď vtom som uvidel dve tabletky, ktoré ležali na posteli. Pravdepodobne jej padli z vrecka na mikine. Chcel som ich zobrať a konečne vyriešiť túto záhadu okolo Belly, ale Carlisle ma zastavil a sám zobral tie lieky. Ani sa na ne nepozrel, aby som si to neprečítal v jeho myšlienkach a vložil ich jej späť do vrecka.

„Edward, rešpektuj jej súkromie. Keď ti bude dôverovať, povie ti to.“ Pozrel sa na mňa a odišiel. Vedel, že potom, čo mi povedal, sa na ne už nepozriem, ale ja som vedel, že o jej chorobe bude vedieť aj niekto iný, ale na to som potreboval Emmetta.

„Ty chceš, aby sme sa spolu vkradli do nemocnice?“ Emmett sa na mňa pozeral šokovane, ale aj pobavene.

„Pochop ma, musím vedieť, čo jej je.“ Prosebne som sa naňho pozeral, aj keď som vedel, že takú akciu neodmietne. Upíri život nebol veľmi dobrodružný. Našťastie sme boli v lese ďaleko od domu. Nechcem, aby náš rozhovor počul niekto iný, teda hlavne Carlisle.

„No dobre, ale budeme si musieť vymyslieť naozaj dobrú výhovorku, pretože Rosalie neuverí, že odchádzam v deň, keď sa máme na víkend vrátiť do nášho domu.“ Ešte na mňa mrkol a keby som nebol upír, tak sa povraciam. Emmett mi ešte ukázal aj obrázky a to už som nezniesol.

„Emmett, preboha, prestaň! Keby Rosalie vedela, čo mi tu ukazuješ, tak ťa zabije.“ Ten blbeček sa len posmešne usmial.

„Tak kedy a kde?“ Konečne nejaká rozumná myšlienka z jeho hlavy.

„Dnes večer o desiatej. Snáď už bude Bella spať.“

Pripadal som si smiešne. Stál som pred nemocnicou v čiernom pulóvri, nohaviciach, teniskách a dokonca aj v čiernej látkovej čapici. Vyzeral som ako idiot. No žiaľ, toto bola jediná požiadavka Emmetta, tak som si to musel obliecť.

„Vyzeráme ako by sme išli vykradnúť banku a v tomto oblečení budeme ešte skôr nápadní.“ On sa len hlasno zasmial.

„Ale musíš priznať, že vyzeráme bombovo.“ Prevrátil som oči, dal si aspoň dole tú čapicu a vykročil smerom do nemocnice. Výhodou nemocníc v malom mestečku bola, že to tu nikto nekontroloval.

„Vážne si myslíš, že tú budú Belline spisy?“ Vedel som, že sa ma raz na to spýta.

„Áno, budú, už tu raz bola hospitalizovaná.“ Emmett len zdvihol jedno obočie a nechal to tak. Išli sme smerom k recepcii a našťastie tu bola sestrička a to bola moja výhoda. Vedel som, že tu asi nebude muž, ale pri mojom šťastí sa mohlo stať všetko.

„Dobrý deň.“ Žena pri pulte sa na mňa pozrela, zamrkala očami a pomyslela si, či sa jej nesnívam. Všetky ženy v mojej prítomnosti sa správali komicky a keď som ich náhodou ešte stretol, najprv si to vyčítali, ale znovu robili to isté.

„Želáte si?“ V tejto chvíli boli jej myšlienky odpudivé.

„Áno hľadám tu kamarátkin spis, nebýva tu a chcela by si ho zobrať pozrieť, ale teraz nemohla, pretože je chorá.“ Viem, chabá lož, ale na sestričku to zjavne zabralo. A keby nie, mali sme aj iný plán, ktorý zahrňoval naše smiešne oblečenie.

„Hm... nemala by som, ale keď hovoríte, že je chorá. Ako sa volá?“ Tá žena vedela, že z toho bude mať problémy, ale aj tak mi to chcela dať. Niekedy som svoje čaro nechápal.

„Isabella Swanová,“ povedal som milo, aby som ju utvrdil v tom, čo práve robí. Sestrička sa otočila a Emmett nechápavo kýval hlavou. Nevedel, na čo ho tu potrebujem. Ja som vedel, že by som ho mohol potrebovať na plán B.

Po chvíli sa otočila a podala mi Bellin spis. Ja som sa usmial, poďakoval a rýchlo utekal do auta si to prečítať. Emmett cupkal za mnou a stále neveril tomu, čo sa tu práve udialo. Otvoril som dvere od auta, zapol som si svetlo v aute, aj keď som to nepotreboval, a chcel som to otvoriť. Nemohol som uveriť ako blízko som bol pravde. Vtom som si spomenul na to, čo povedal Carlisle a mal pravdu.

Budem čakať na to, keď mi bude natoľko dôverovať, že mi sama povie pravdu. Aj keby to malo trvať niekoľko rokov. Spis som roztrhal a vyhodil ho na zadné sedadlo. Emmett si zmätene sadol do auta, ale nič nepovedal. Prečítal som si len toľko, že je na mňa hrdý. Naštartoval som auto a vyrazil naspäť za Bellou.

5. kapitola - 7. kapitola

Autor: Emma02 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Druhý svit - 6. kapitola: