04.03.2010 (12:30) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3622×

Shrnutie DarkPassion

8. kapitola

Do teraz som si myslela, že mám hrozný život, ale ja som vlastne ani doteraz nežila...

Mat Kearney - Breathe In Breathe Out

„Belli?“

Započula som tichý hlások... počula som ho tak nejako z ďaleka.

„Belli!“

Už som ho počula hlasnejšie  a práve preto, som pomaly otvorila oči.

„Belli.“

Vydýchla úľavou Mishell a jemne ma objala.

„Mishell.“

Šepla som tíško a pevnejšie si pritisla jej tenké telíčko na to svoje.

„Moje zlatíčko.“

Hladila som ju po vláskoch. Jemne sa odo mňa oddialila a jej po tvári  stekali slzy.

„Mishell, čo sa deje? Niečo ťa bolí?“

Strachovala som .

„Nie Belli, ja som len taká šťastná!“

Vypískla a podskočila si. Zrazu sa otvorili dvere v izbe a v nich boli nahrnuté všetky deti, okrem Juliena.

„Bell!“

Vypískli radostne a prihnali sa ku mne, aby ma aspoň pohladili po tvári, alebo dali ľahkú pusu na líce. Boli také šťastné, ako ešte nikdy. Všetky boli poobliekané do nejakých nových vecí a keď som sa pozrela na seba, tak som tiež mala modrú, veľmi peknú košieľku. Na chvíľu som sa zamyslela, že kto ma asi prezliekal, ak to bol Edward, tak sa mu už ani na oči neukážem...

„Deti, kde je Julien?“

Spýtala som sa poplašene... Netušila som, aké vážne bolo jeho zranenie. Zrazu sa vo dverách objavil vozík, na ktorom sedel usmievavý Julien a vozík tlačil ten krásny a dobrý Anjel, Edward.

„Belli!“

Zašeptal radostne. Okamžite som sa rýchlo posadila, i keď to dosť bolelo a načahovala sa po jeho objatí. Jemne ma objal a i ja jeho a ku nám sa pridali všetky deti.

„Už to bude len lepšie...“

Šepol Julien a ja som horlivo musela prikyvovať. Deti si posadali po izbe a po mojej posteli. Edward ostal stáť hneď vedľa postele. Všetci mi začali rozprávať, ako boli s Alice nakupovať a že koľko im toho kúpila a že Esme skvelo varí, Emmett aj s Jasperom ich stále rozosmievajú a že Rose by im zniesla aj modré z neba, len aby boli šťastné. Hovorili mi, že som spala viac ako 12násť hodín.

„Ehm deti, mohli by ste nás s Bellou nechať o samote?“

Spýtal sa po dlhšej chvíli Edward. Všetky deti sa usmiali a vypochodovali rýchlo z izby. Edward rýchlo podišiel ku mne, posadil sa na posteľ a nečakane ma uväznil vo svojom objatí.

„Bál som sa Bells, tak moc som sa bál, že prídem neskoro...“

Šeptal... Nechápala som jeho záujem o moju osobu... veď som bola len chudobné dievča ž detského domova a on? On je priam boh! Úplne krásny, dobrý, milý, bystrý... až tak veľmi dokonalý, že to snáď nie je ani možné... Stále ma objímal a potom, ako keby si uvedomil, ako reagoval ma opatrne pustil a poposadol si ďalej.

„Prepáč... len, naozaj som sa bál...“

Pousmiala som sa a poklepala pri seba a tak sa Edward zase vrátil naspäť.

„Aj ja som sa bála... Ja... neviem, ako by sme ti mali poďakovať, za to všetko, je to úplne neskutočné... Proste, ja tomu ešte stále nemôžem uveriť. Ja, nájdem si prácu a keď budem mať trochu viac peňazí, tak si vezmem deti a odídeme... budem sa snažiť čo najskôr...“

„To sa ani neopováž!“

Zastavil ma rázne Edward a tak som zodvihla hlavu na jeho osobu. Krásne sa usmial a v jeho očiach bolo vidno priam iskričky šťastia.

„Nikto nebude odchádzať... To ja som chcel, aby ste sem prišli a ja chcem a teda aj celá moja rodina, aby ste tu ostali. My sa o vás postaráme... A my to chceme,  nik nás do toho nenúti.“

Znovu sa usmial a jemne ma pohladil po tvári.

„Si určite hladná...“

Šepol a mne len na znak pravdy zamručalo v bruchu. Previnilo som sa pousmiala na Edwarda a nemo prikývla.

Regina Spektor - "Better"

„Tak dobre. Ideš sa najesť a ja ťa zatiaľ aj zoznámim s rodinou.“

Hneď na to ma bral do náruče.

„Ale, ale Edward, ja by som prešla...“

„Bell, máš veľkú popáleninu na nohe, nemôžem ťa nechať ísť po svojich.“

A tak ma preniesol až dole do kuchyne. Keď som si všimla všetkých ľudí, aj usmievavého Emma, ktorý sedel na pohovke a zbesilo mi kýval, tak som okamžite sčervenela. Edward ma priam pyšne niesol a ja som sa pýrila pri pohľade na jeho rodičov, ktorí sa na nás krásne usmievali. Položil ma na stoličku a ku mne hneď podišla krásna žena s hnedými vlasmi.

„Ahoj Bell, ja som Esme.“

Milo sa usmiala a potom ma zľahka objala. Nakoniec sa mi predstavili všetci, dokonca aj Alice a Emm, hoci tých som už poznala. Spomienka na to, ako sme sa spoznali, mi stiahla žalúdok, ale potreba, mať aspoň trochu plné brucho, bola omnoho väčšia, takže keď predo mňa postavila Esme teplú polievku, okamžite som sa na ňu vrhla. Bolo mi trochu blbé, že som tam ako jediná jedla, ale proste som mala strašný hlad. Keď som dojedla aj druhé, chvíľu som sedela na mieste a pokúšala svoju odvahu, až kým to zo mňa konečne nevyšlo...

„Ja... musím sa vám veľmi poďakovať... Vy, ste snáď tí najlepší ľudia na celej planéte, ani si neviete predstaviť, ako moc si ceníme toho, že ste nás sem pozvali a všetkého, čo pre nás robíte, pretože je to jednoducho neskutočné... a my sme strašne šťastní, tak šťastní, ako ešte nikdy... Takže vám i ja ďakujem, že sa teraz majú moje deti tak dobre, ja... neviem, ako by sme vám to mohli splatiť...“

„Stačí, keď tu s nami zostanete.“

Prehovorila prekvapivo Rose, ľadová kráľovná, o ktorej som si myslela, že nás tu absolútne nestrpí. Bolo mi z toho všetkého až do plaču... Oni sa postarajú, o moje deti... Aj keby sa mne niečo stalo, tak viem, že tu bude niekto pre deti, kto sa o ne postará... Bol to naozaj krásny pocit. Usmiala som sa na celú rodinu a šepla jediné slovo, ktoré mi v tej chvíli prišlo vhodné...

„Ďakujem...“

Cullenovci boli tak krásni a tak skvelí... Žiadny človek sa ku nám nechoval tak, ako ony... tak, ako Edward... Bol taktiež neuveriteľný... Hneď, ako som zjedla, si ma vzal zase do náruče a odniesol hore. Nakoniec sa tam zišla celá rodina, aj s mojimi deťmi. Hrali sme všelijaké hry a ja som celú dobu držala Juliena za ruku. On a ja, sme asi najviac zlých dní strávili v tom dome a zanechalo to na nás aj pár spomienok.

Julien neznáša chlad. Frank ho raz za trest nechal celé tri dni mrznúť v pivnici... Vtedy som sa o neho vážne bála... A ja? Ja sa strašne bojím šašov, možno to príde niekomu smiešne, ale raz bol Frank s Terezou na maškarnom plese, bol oblečený za šaša. Pravdaže sa ožral a keď prišiel domov, prvá pod ruku  a pod telo, som mu prišla ja... Hádam ani nemusím popisovať, čo bolo ďalej... Takže šašov z duše neznášam...

Neskôr sa nám Alice ospravedlňovala, že ešte nemáme urobené izby, pretože až zajtra nám príde nábytok a my sme s deťmi len vyvaľovali oči. Oni sa správali, ako keby to bola úplná samozrejmosť, že nám všetko kupujú, šatia nás, dávajú nám jesť, proste sa o nás starajú, ako keby sme už patrili do rodiny. Ale ja som sa tak naozaj cítila. Boli ku nám milí, stále nás zamestnávali a my sme pomaly, ale isto doháňali dávku šťastia, ktorú sme mali zažiť za náš doterajší život – neživot.

Áno, až teraz som začala poriadne žiť a nesmierne sa mi to páčilo. Teraz som už nemusela byť silná, nemusela tŕpnuť strachom, či za dverami nie je Frank. Prešiel týždeň a bol to už teda aj týždeň, čo bol Frank mŕtvy. Netešilo ma to, ale skôr som cítila istú úľavu. Zhorel v tom dome a na Terezu bolo podané trestné stíhanie. Vôbec som netušila, že zákon bude na našej strane, keby to viem, bola by som ich udať aj sama... ale bála som sa, že uveria ich rozprávkam o dokonalom domove.

Deti sú tak veľmi šťastné a Julien je už na tom o dosť lepšie. Už len jemne pokrivkáva. Vtedy stratil vedomie, kvôli nárazu do hlavy a taktiež si narazil chrbticu, takže ešte sa nemôže poriadne zohýnať, ale inak je už úplne v poriadku. Rose a Alice bola za tento týždeň s Haylen, Eilen a Mishell, už 4krát nakupovať. Vždy mi potom moje dievčatá robili prehliadku a občas si aj Alice a Rose niečo kúpili. Prekvapilo ma, keď mi Alice tiež kúpila pár vecí, ale ako ona hovorila, bolo to len dočasné riešenie. Keď budem mať nohu už úplne v poriadku, pôjde sa na veľký nákup.

Esme, keďže pracovala doma, tak väčšinou učila dievčatá variť, alebo sa spolu s deťmi učili niečo nové. Deti ju priam hltali, takže sa to naučili dva krát rýchlejšie, ako pri mne. A Jasper s Emmom a Edwardom? Tí sa s deťmi vždy hrali, chodili s nimi von, i keď väčšinou ostával Edward doma so mnou, že vraj, aby som sa tu nenudila. Noha ma už skoro vôbec nebolela a ja som sa tešila, kedy už pôjde dole gáza, ktorú som na nej mala.

Edwina Hayes Feels like home

Všetci sme už boli presťahovaní v našich nových izbách. Moja bola tak krásna. Bola jemne fialová, útulná a v strede stál môj krásny Stuart a to bolo hlavné. Občas som aj rozmýšľala nad rodičmi, kde asi už teraz môžu byť? A kde sa vlastne dostal Frank. Jemne ma striaslo, ale rýchlo som sa upokojila. Je preč, už sem nepríde... Vtom som započula klopanie.

„Áno?“

Z dverí sa na mňa usmial Edward.

„Ahoj.“

„Ahoj.“

„Neruším?“

„Vôbec nie, poď ďalej.“

Vyzvala som ho radostne. Bol ako moje osobné slnko a jeho prítomnosť vo mne vyvolávala nesmiernu radosť. Zatvoril za sebou dvere a posadil sa pri mňa. Naklonil sa ku mne.

„Mám pre teba prekvapenie.“

Krásne sa zazubil, on je proste zlatíčko.

„Aké prekvapenie?“

„Belli, keby ti ho poviem, nebolo by to už prekvapenie!“

Zasmial sa a ja som sa zas na chvíľu zasnívala... počuť tak tento smiech každý deň...

„Tak dobre...“

Zamručala som nespokojne a to u Edwarda vyvolalo smiech. Zase si ma vzal na ruky. Poslednou dobou som mala pocit, že mu to priam robilo radosť. Vyšiel so mnou von a vydal sa až za dom. Vonku už bola celkom tma. Emm a Jass sa s deťmi hrali práve vo vnútri na schovávačku a Julien sa rozprával s Carlislom, veľmi ho zaujímala medicína, bol by z neho skvelý doktor...

Moje oči rozpoznali veľký ďalekohľad. Pri ňom bola lavičková hojdačka. Edward ma postavil pred ďalekohľad.

„Dnes má byť spln, presne do hodiny.“

Usmial sa tým svojím krásnym úsmevom a ja som sa ihneď pozerala cez ďalekohľad. Áno, už teraz bolo vidno, ako sa mesiac pekne guľatie. Taktiež všetky hviezdy jasno svietili. Bola to jedna  z tých najkrajších nocí. Edward si ma zase rýchlo vzal na ruky a posadil ma na lavičku, kde si ku mne sadol a zabalil ma do deky, ktorá bola na lavičke.

„Je to krásne, ďakujem.“

Prehovorila som, keď sme už dlhšie sedeli na lavičke.

„Skôr by som povedal, že ty si krásna.“

Pozeral sa mi spriama do očí... Ako môže niečo také povedať?

„Že to hovorí, práve pán dokonalý...“

Šibalsky som sa pousmiala.

„Belli, ja vôbec nie som dokonalý, keby len vieš, koľko veľa mám chýb...ach...“

Povzdychol si útrpne, ale ja som vedela, že môj Anjel chyby nemá...

„Ale pre mňa si dokonalý, úplne bezchybný.“

Jeho úsmev priam bleskovo rozšíril. Svojimi chudými pažami si ma ku sebe pritiahol a pevne ma objal. Zložila som si hlavu na jeho rameno, dívala sa na ten skvost na oblohe a na myslela na ten skvost, ktorý sedel tak blízko pri mne.

„Bell, ty si tak čistá... Si ako Anjel... Z každého tvojho slova, pohľadu a skutku srší len láskavosť a dobrota. Bojím sa, že mi raz povieš, že chceš ísť preč, preč od nás, odo mňa... Že nás opustíš a ja už nebudem môcť nikdy vidieť tie tvoje krásne oči...“

Prešiel mi jemne okolo očí.

„Cítiť tú krásnu vôňu tvojich vlasov.“

Jemne svoj nos ponoril do mojich vlasov.

„Vidieť, tú tvoju dokonalú tvár.“

Pohladil ma chrbtom ruky po tvári.

„Počuť ten krásne melodický hlas.“

Ukazovákom mi prešiel po perách a ja som sa jemne roztriasla pod jeho dotykom.

„A... že sa ťa už nebudem môcť nikdy dotknúť...“

Šepol a vzal moju ruku do svojej, preplietol naše prsty a spýtavo na mňa hľadel.

„Ja od teba neodídem... prisahám...“

Jemu by som odprisahala hocičo a aj to splnila. Krásne sa usmial a ja som si zase zložila hlavu na jeho rameno. Ešte väčšmi si ma na seba prisunul a zase sme sa nemo dívali na oblohu. Mesiac dostal tvar splnu... a tak pokračovala aj moja nová budúcnoť...

9. kapitola

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďalekohľad lásky - 8. kapitola: