Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ďalekohľad lásky - 7. kapitola

02.03.2010 (18:00) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3512×

"Dostať nový život, je niečo, ako dostať šancu na novú jazdu po divokej dráhe, dnes som dole, no zajtra, budem viac, než vysoko..."

6. kapitola - Hovorí sa tomu nádej...

hudba

Dnes, to bolo asi to najťažšie ráno... Nechcela som sa zobudiť, lebo vždy, keď som otvorila oči, začala som rozmýšľať, nad Edwardovým návrhom. Čo ak, naozaj by dokázal nás zachrániť? Dokázal by nás od tadiaľto vziať a uživiť? Ale, ako by to bolo možné? Veď Edward je tak starý ako ja, možno trochu starší...

A bolo to tu zase, musela som nad ním rozmýšľať. Ale, vlastne, čo by som stratila tým? Čo by mohlo byť ešte horšie? Ponúkol mi lepšiu budúcnosť pre deti. Mohol by byť on, Edward, ešte horší ako Frank s Terezou? Edward? Edward skôr vyzerá ako Anjel, takže on asi nie. Vstala som z postele a prešla do kúpeľne, rýchlo som sa poumývala, trochu lepšie poobliekala a išla urobiť raňajky.

Raňajky mi trvali len chvíľu a potom som šla za deťmi. Všetky som pobudila a a zavolala si ich do Mishellinej a Adrienovej izby. Deti si ešte rozospato posadali a hľadeli na mňa. Istotne očakávali nejaké zlé správy, asi ich sklamem... Musela som sa usmiať a deti sa zmetene začali po sebe dívať.

„Teraz sa pôjdete najesť. Potom, prídete do izby a pobalíte si minimum vecí, len to najdôležitejšie a spomienky. Hlavne, si to baľte nenápadne. Keď Tereza pôjde nakupovať a Frank zaspí, odídeme už hádam navždy z tadiaľto...“

Skončila som šeptom a deti na mňa vyvaľovali oči.

„Ale...“

Začal už Julien, ale ja som ho utrhla.

„Julien, všetci sa z tadiaľto chceme dostať, dnes máme šancu. Teraz sa nepýtajte, len robte presne tak, ako vám hovorím. Jediné, čo  vám zatiaľ môžem povedať je, že mám vonku kamaráta, ktorý sa môže o nás postarať. Takže pšššš... tajná akcia začína.“

Mrkla som na deti. Malý Derek sa začal objímať s Haylen a Eilen a náš krásny párik si dal nežnú pusu. Julien sa na mňa spýtavo pozeral. Už bol skoro dospelý, vedel, že sa nemôže takto vopred tešiť... Pobrala som sa potichu do izby a deti sa išli zatiaľ najesť dole do kuchyne. Potichu som si balila pár vecí. Ale otázkou mi bolo, ako si nenápadne z tadiaľto vyberiem Stuarta?

Všetko som mala už pobalené, okrem Stuíííího. Mala som len jeden ruksak, kde boli zväčša spomienky. Na sebe som mala tmavé rifle a biele tielko. Dnes to vyzeralo na celkom teplý deň, hoci slnko nesvietilo. Skoro by som zabudla. Rýchlo som pristúpila ku tabuli a začala rozmýšľať, čo mu tam mám napísať? Príď Edward? Príď si pre nás? Chvíľu som nad tým rozmýšľala, až kým ma napadlo asi to najnormálnejšie.

„Prosím, príď si pre nás dnes, čo najskôr, ak teda ešte tvoja ponuka platí.“

Povzdychla som si a išla začať robiť. Vošla som do našej „pracovne“ a zase som sa dívala na tú kopu topánok... dnes už hádam posledný krát. Usmiala som sa na moje deti a Eilen s Haylen zatlieskali malými ručičkami. Takto šťastných som ich už dávno nevidela. Hoci sa nakoniec vonku zamračilo a v celom dome bola tma, pretože šikovný Frank vyhodil poistky, aj tak sme stále mali skvelú náladu. Po dome boli podávané sviečky a všetci sme sa cítili ako v dobe minulej.

Potichu som otvorila dvere a išla skontrolovať, či už Frank spí. Opatrne som otvorila dvewre do jeho izby. Spal ako poleno, ústa otvorené dokorán a hlasný zvuk, priam zvuk píli ma presvedčil o tom, že tvrdo, naozaj tvrdo spal. Vtedy začala prvá časť môjho, vlastne nášho plánu. Tíško som zavrela a išla späť za deťmi. Objasnila som im, že  Frank už spí. Nech sa teda rýchlo oblečú, vezmú veci a stretneme sa dole. Deti potichunky odišli a ja som išla najprv zrealizovať prenesenie Stuarta. Na pomoc som si zavolala aj Juliena, deti mu zoberú veci.

Stuart nebol až tak ťažký, ale ani moc ľahký a to, že by mi spadol a zobudil Franka, to som vážne nechcela riskovať. Pomaly, opatrne a hlavne potichu sme preniesli Stuarta von pred dom. Ale keď sme sa vrátili dnu, všimla som si rozzúreného Franka, ako išiel do Haylenej a Eilenej izby. Okamžite som sa tam rozutekala s Julienom v závese. Čo sa sakra stalo, niečo ho muselo zobudiť...

Keď sme vošli do izby Eilen už sedela na zemi a tíško plakala, kým zatiaľ Haylen cúvala pred Frankom. Rozbehla som sa a skočila na neho.

„Kurva! Zlez zo mňa Isabella, inak to už neprežiješ!“

Vrčal nepríčetne a búchal sa chrbtom o skrine, aby ma zo seba dostal. Julien zatiaľ vzal Eilen a Haylen preč. Buchol ďalší krát a moje nohy a ruky to už nevydržali... Spadla som na zadok a očakávala smrť, smrť od Franka. Vyzeral, ako sám diabol a stále ku mne pristupoval. Vtom do izby vletel ten blázon Julien a vrhol sa na Franka. Nechápala som, kde sa naučil Julien tak biť... istú dobu, to totižto vyzeralo, ako by nad ním vyhrával. Ale keď vyšli z izby a presunuli sa ku schodom, obaja sa skotúľali. Rýchlo som išla ku Julienovi, ktorý ostal nehybne ležať na zemi.

Bože... Bože... to nie. Pokúšala som sa Juliena zobudiť, ale on vôbec nereagoval. Až vtedy som si uvedomila hustého dymu, ktorý bol cítiť po celom dome... My horíme! Pozrela som sa smerom ku schodisku a uvidela som moju a Mishellinu izbu v plameňoch... Ani som si nevšimla a Frank už stál pri dverách a zamkýnal. Kľúč vyhodil von oknom a šialene sa na nás usmieval. Všetky deti stáli za mnou a Julienom a Frank sa hrdo týčil pred nami.

„Tak, moje milé deti, toto ste si posrali!“

Vrčal, až priam syčal nenávistne na nás. Musíš byť silná, byť silná... Delí nás už len kúsok od slobody, slobody mojich detí... Ruky som zaťala v päste, rýchlo za rozbehla a vrazila do Franka.

„Vylezte von oknom aj s Julienom!“

Sykla som hlasno na deti a videla, že hneď už aj otvárali okno. Možno... možno raz to bude inak. Možno, ešte raz dostanem právo na krásny život. Ale dnes, dnes svoj život chcem venovať mojim deťom. S týmto odhodlaním som sa znovu vrhla na Franka. Mlátila som ho nepríčetne a presne tak aj on mňa. Neviem, či to bolo adrenalínom, či odhodlanosťou, ale stále som postupovala tak, aby som bola čo najbližšie ku ohňu. Pomaly sme postupovali po schodoch. Raz som mala na vrh ja, raz on... Ani som si neuvedomovala, ako je možné, že ešte stále žijem...

Nikdy som niečo také, ako práve teraz necítila. Mala som takú neskonalú chuť, ho zbaviť života. Hriešne myšlienky mi blúdili hlavou spolu zo spomienkami, čo všetko urobil mojím deťom, ale aj mne... Ako si z nás robili otrokov... Tereza, bola aspoň občas trochu o nás starostlivá... ale Frank? Frank bolo to najhoršie, sexistické prasa... Jemu slovo dosť, či prestaň, nič nehovorilo... Išlo mu iba o to, aby svojho odporného kamaráta strčil niekam inam, len nie do Terezy.

V tom schodisko zapraskalo a ja som už len cítila, ako padáme zo schodiskom do prízemia a počula zdesený výkrik Mishell. Všetko sa to dialo tak rýchlo. Spadli sme, ale mne sa prekvapivo, až na pár modrín a rán, nič až také hrozné nestalo. Dezorientovane som sa postavila. V miestnosti bolo omnoho viacej svetla... Niečo ma ťahalo ku dverám, ktoré boli zrazu otvorené, teda skôr tam už žiadne dvere neboli... Bola to len cesta von, konečne von. Mala som pocit, že nemám zem pod nohami, ako keby ma niečo unáša, nesie ku tým dverám... A až keď som cez ne prešla, pochopila som...

„Edward?!“

Vyjavene som sa dívala na toho Anjela, ktorý ma držal v rukách.

„Ahoj Bella.“

Krásne sa na mňa usmial a ďalej ma niesol nevedmo kam. Pred domom zrazu zastavilo auto.

„Kde... kde sú deti?!!!“

Edward mi len ukázal prstom. Deti stáli opodiaľ v spoločnom objatí... moje zlatíčka...

„A Julien?!“

V duchu som tŕpla, čo mi na toto odpovie.

„Neboj sa, toho chlapca už odniesol otec domov, otec je doktor, on mu pomôže. Vezmeme vás teraz domov... už vám nik nebude ubližovať.“

Povedal pevným hlasom a ešte väčšmi si ma ku sebe pritisol. Jemne som mu obmotala ruky okolo krku a tak prišpendlila svoje telo na jeho.

„Ďakujem...“

Vydýchla som... Teraz mi bolo úplne jedno Franka, ktorý ešte ostal vo vnútri. Terezy, ktorá zbesilo kričala na nejakého človeka, čo bol pred domom a bol veľmi podobný Edwardovi. Taktiež som minimálne vnímala priam škriekajúce hasičské auto, ktoré sa rýchlo približovalo... Všetko mi to bolo... tak nejako jedno... Už to bude len lepšie...

Vedela som to. Pohľad do Edwardovej tváre s nežným úsmevom ma upokojoval, dodával mi silu, na nový začiatok... Celý môj život, ako by zrazu dostal farby... Proste už žiadna Tereza, Frank, žiadne čistenie topánok... Nad tým som sa musela pousmiať... Rozmýšľali ste už niekedy nad významom života? Je to len taká istá spleť udalostí, občas udalostí, ktoré vám zničili bytie. Ale dnes, dnes pre mňa môj život znamená novú cestu na húsenkovej dráhe. Najprv to pôjde pekne pomaly a potom z kopca, ale ja viem, že od dnes, sa mi žiť, oplatí...

8. kapitola

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďalekohľad lásky - 7. kapitola: