Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ďakujem za všetko - 4. kapitola

27.09.2012 (07:00) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1457×

4. kapitola

„Lebo ak ľuďom odpustíte ich previnenia, aj vám odpustí váš Otec nebeský; ale ak neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vám, keď sa previníte.“

Udobriť si Myu bolo prekvapivo ľahké. Keď som sa na druhý deň zobudil a s previnilým pohľadom sa došuchotal do kuchyne, už ma čakala. Úprimne čakal som čokoľvek – krik, slzy, fňukanie, dokonca aj valček na cesto, ale že tam bude stáť úplne uvoľnene s raňajkami a niečím tekutým v pohári, čo som nevedel identifikovať, to určite nie. Naše pohľady sa stretli a ja som v jej očiach na malú chvíľu videl, že nie je až taká pokojná, ako sa mi na prvý pohľad zdalo. Bolo mi jasné, že som to totálne posral. Pomalými krokmi som sa k nej blížil. Nie, že by som sa bál že utečie, či niečo podobné, ale každý krok ma skurvene bolel. Hlava mi išla prasknúť, no odhodlane som kráčal ďalej. Stále som čakal, že vybuchne. Vnútorne som sa na to pripravoval. Veď som si to aj zaslúžil, takže som bol pripravený. Podišiel som až k nej. Stále sme si hľadeli do očí. Zdvihol som ruku a jemne jej prešiel prstami po líci. Privrela viečka, takže som netušil, čo sa v nej odohráva, ale potreboval som sa uistiť, že to bude všetko dobré. Že sa medzi nami nič nezmenilo. Nemohol som prísť o dôveru jediného človeka, ktorého som miloval.

„Mya,“ šepol som do ticha.

Jej viečka sa zatrepotali a ja som sa mohol znovu ponoriť do tých jej nebeských očí.

„Prepáč.“

Tým slovom som chcel povedať všetko. Že sa ospravedlňujem za svoje správanie, za to, čo sa odohralo v domove, za útrapy, ktoré si musela so mnou včera prežiť, za to, že jej ničím život, lebo sa nedokážem od nej odpútať a poslať ju za lepším životom, za svoju existenciu, za všetko. Niekto by povedal, že sa tak veľa nestalo. Že milióny ľudí sa denne opíjajú na celom svete, ale pre nás to bolo viac. Pre nás abstinentov a tým nemyslím len na alkohol. Preto ma to tak trápilo. Preto, že ona vedela, ako ma to trápi. Zdvihla ruku, pohladila ma svojimi malými rukami po tvári a v jej očiach sa objavili slzy. Už som sa na to pozerať. Jediným pohybom som si ju pritiahol a schoval ju vo svojom medveďom náručí.

„Prepáč, prepáč,“ opakoval som to slovo ako mantru.

Na tričku sa mi rozpíjala mokrá škvrna od jej sĺz.

„Sľúb mi, že už to nikdy neurobíš,“ vzlykala.

„Nie, už nikdy,“ sľuboval som a prisahal si, že jej už v živote takto neublížim.

Nezaslúžila si to. Za všetko, čo pre mňa urobila, za všetko čo si vytrpela... nie, už nikdy jej takto neublížim. Odrazu sa odtiahla, utrela si slzy a ukázala na stôl.

„A teraz sa poriadne najedz a šup, šup do práce,“ zavelila.

„ Ja... asi by som ti ma vysvetliť ten včerajšok...“ začal som, no ona ma prerušila.

„Esme mi včera všetko vysvetlila. Mal by si jej byť vďačný. Takí ľudia ako ona hádam už ani neexistujú.“

Mlčky som pritakal a posadil sa k stolu. Mya mala pravdu. Esme bola výnimočná. Chovala sa úplne inak ako ktokoľvek, koho som poznal. Ako by ani nebola z tejto doby. Taká úslužná a milá, žiadala sa mi povedať, že až nevinná, čo bola samozrejme blbosť, lebo nikto nie je bez viny. Každý máme svoje malé, či veľké previnenia, každý sme zhrešili. Jedinou výnimkou sú deti, najmä tie malé.

Rýchlo som do seba nahádzal raňajky a vypil tú podivnú tekutinu. Jasné – Myin vyprošťovák. To ma mohlo napadnúť. Kedysi som bol na ňom závislý. Oči mi zablúdili k hodinám. Mal som asi pol hodinu, aby som sa dal do poriadku a dostal sa načas do domova. Mya sa z kuchyne vytratila už pred nejakou chvíľou, tak som rýchlo nahádzal riad do dresu, teda rýchlo v rámci mojich možností. Moja hlava ešte nebola celkom fit. V kúpeľni som si urobil rannú hygienu a výnimočne si požičal trochu Myinho make-upu, aby som zakryl tie kruhy pod očami. Prstami som si prehrabol vlasy a zaškeril sa do zrkadla. Cítil som sa pri tom ako filmová hviezda. Už len prepudrovať nos a môžem ísť. Po návrate do izby ma samozrejme na posteli čakalo nachystané oblečenie. Nasúkal som sa do bledých riflí, čierneho trička a šedého športového saka. Vošiel som do obývačky. May sedela na pohovke a pozerala nejaký program o varení.

„Ehm,“ odkašlal som si, aby som na seba upozornil. „Mohla by si ma dnes hodiť do práce, nejako ešte nie som v stave, aby som šoféroval,“ zamumlal som.

Mya sa otočila a na perách jej hral úsmev.

„No poď ty môj neposlušný chlap,“ zasmiala sa a ja som jej hodil kľúče od Corvetty.

+++

Pred vstupom do domova som zastal. Stále som sa desil toho, ako sa budú ostatní na mňa pozerať. Ale sľúbil som Esme, že prídem a Lilly som rozprávku sľúbil už včera. Zhlboka som sa nadýchol a vošiel. Ako prvú som stretol Daisy, čo bola jedna z mladších vychovávateliek. Malá, blonďatá, trochu upišťaná. Sama sa niekedy chovala ešte ako dieťa, ale s deťmi tu si rozumela. Keď ma zbadala, povzbudivo sa pousmiala. To ma trochu upokojilo. Ako ďalšieho som stretol Alana, jedného z najstarších chalanov v domove. Hneď, ako ma zbadal, pribehol ku mne s nadšeným výrazom.

„Ty vole Darien, je to fakt pravda? Zložil si Marcovho otca. Všetci tu o tom hovoria. Si hrdina dňa. Ty kokso, ty si ho normálne dal dole!“ rapotal a mne vtedy padol zo srdca obrovský balvan.

Teda nie, že by som sa za ten včerajší incident cítil nejako dobre. Stále som sa považoval len za zviera, ktoré nedokáže poriadne ovládať svoje pudy, ale bol som rád, že ostatní to tak nevidia. Mal som to tu rád a chcel som tu zostať. Alan ma potľapkal po pleci.

„Darien, však ma niečo naučíš. Tiež sa chcem vedieť biť ako ty,“ hodil po mne tými svojimi psími očami a začal mi ukazovať chvaty karate, ktoré skôr vyzerali ako nacvičovanie spartakiády.

Po jednom takom skončil na zemi a ja som sa hurónsky rozosmial. Alan sedel na zemi a keď ma videl, ako sa na ňom bavím, tiež sa rozosmial. Podal som ju ruku a pomohol mu vstať.

„Tu je dnes nejako veselo,“ ozval sa za mojím chrbtom zamatový hlas.

Esme.

Otočil som sa a hľadal v jej očiach nejaké pripomienky ku včerajšku. Predsa len, včera bolo včera a dnes je dnes, ale ona sa tvárila, ako by sa nič nestalo. Dobre teda, rozhodol som sa, že sa budem tváriť rovnako.

„Alan mi tu ukazoval nejaké chvaty, vraj aby som sa poučil,“ odvetil som a pozrel sa na Alana.

Obaja sme znovu vybuchli smiechom. Esme len pokrútila hlavou a pomaly sa vydala do jedálne. Za prítomnosti neutíchajúceho smiechu sme ju obaja nasledovali.

Keď som sa ocitol medzi dverami jedálne, všetky oči sa ku mne ako na povel otočili. Nasucho som preglgol. Tak a teraz to príde. Obvinenie. Ty! Všetky prsty na mňa ukážu. Si vrah! Avšak moje predstavy sa nenaplnili. Niekto začal tlieskať a odrazu tlieskala celá jedáleň. Dokonca sa ozval aj nejaký piskot a skandovanie môjho mena. Cítil som sa zahanbene. Jednak som si nemyslel, že som urobil niečo, čo by si zaslúžilo takúto reakciu a tiež som sa necítil dobre, keď na mňa všetci hľadeli. Odrazu ku mne vykročila známa postava. Čítal som v jeho očiach, no čo som čakal, neprichádzalo. Podišiel až ku mne a prudko ma objal.

„Ďakujem,“ šepol Marco a mne sa po tvári skotúľala osamotená slza. A to som si myslel, že som už zabudol plakať.

Táto srdcervúca scéna samozrejme nemohla trvať naveky. Bola prudko vyrušená malým blonďatým stvorením, ktoré ma ťahalo za lem saka.

„A telaz ja,“ zaštebotala detským hláskom Lilly. „Včela si bou neposlusný Dar. Ceuy vecer som cakaa a ty si neprisieu. Rozpuauku mi musea pecitat Sofi. No, no no,“ hrešila ma a ja som sa musel usmiať.

Bola tak sladká. Ako by som prišiel do úplne iného sveta. Pustil som Marca, ktorý odstúpil bokom a zdvihol na ruky Lilly.

„Už budem dobrý,“ sľuboval som. „Čestné princeznovské!“

Lilly sa na mňa sústredene zadívala, ako by o niečom usilovne premýšľala. Potom sa jej tvár vyjasnila.

„Dobre, aue dnes mi puecitas due rozpuauky,“ zavelila, nepripúšťajúc kompromis.

„Dohodnuté,“ pritakal som.

Lilly som nedokázal nič odmietnuť. Tak ako som sľúbil, pred spaním som jej prečítal dve rozprávky. Popolušku som musel prečítať dokonca dvakrát, kým zaspala. Potichu som vyšiel z izby, aby som ju nezobudil. Pred dverami ma čakala Esme.

„Už zaspala?“ opýtala sa.

„Áno, dnes to trvalo dlhšie ako obyčajne,“ povzdychol som si.

„Včera jej bolo smutno, keď si tu nebol. Sofia mi hovorila, že jej musela prečítať niekoľko rozprávok, kým zaspala.“

Pomalými krokmi sme sa vydali k miestnosti pre opatrovateľov. Väčšina detí už spala, ticho prerušovali len naše kroky.

„Chceš sa o tom rozprávať?“ prehodila len tak do ticha.

„Ani nie,“ odvetil som, keď sme vchádzali do izby.

Bola to taká menšia obývačka s pohovkou, dvomi kreslami, malým stolíkom a televízorom. Celú jednu stenu zaberala knihovňa. Vedľa dverí boli skrinky na veci. Pre každého z nás jedna. Steny boli neutrálnej žltej farby, koberec maslový, celkovo to tu pôsobilo veľmi útulne. Boli tu ešte dvere do malej kúpeľne so sprchovým kútom a do ďalšej malej izby s posteľou, ktorá slúžila ako spálňa, i keď  v nej asi ešte nikto nespal. Mali sme dvanásťhodinové služby a dva dni voľna v týždni, tak nebolo treba.

Zvalil som sa do kresla a zapol televízor. Esme sa úhľadne, priam ukážkovo posadila.

„Darien, možno by  pomohlo, keby si sa vyrozprával,“ znovu začala.

„Esme, fakt nemám chuť to rozoberať. Nechaj to tak,“ odvrkol som.

Nervózne som prepínal jeden kanál za druhým, hoci mi bolo úplne fuk, čo v tej telke dávajú. Proste som nechcel o tom hovoriť a hotovo. Stačilo mi pred pár rokmi. To som toho nahovoril na celý život dosť. Stretnutia abstinentov boli totiž len o rozprávaní, vykecávaní sa zo svojich problémov.

„Vieš, Mya mi niečo naznačila,“ ozvala sa zase a to som už len pretočil očami. „Hovorila o sebe, o liečbe a o jej živote. O tom, čo ste spolu prežili. Ja len, ak by si chcel, som tu pre teba.“

Neviem prečo, ale to ma už strašne dožralo. Nevydržal som a vybuchol.

„A čo také chceš vedieť Esme? Že som bol ožran a feťák? Že som bol za fľašu ochotný urobiť čokoľvek, aj zabiť? Že som sa na ulici predával aj za pár drobných, aby som mal na chlast, či na drogy? To si chcela vedieť? Bude sa ti teraz spať lepšie? Lebo mne nie!“

V tom vošla do izby s úsmevom Daniela, ktorá ma prišla vystriedať.

„Ahojte, tak už som tu. Môžeš ísť domov Darien,“ zašvitorila s úsmevom.

Stále nasratý som sa pozrel na Esme, ktorá sa tvárila nadmieru ublížene. Na nič som nečakal, vyletel z kresla, zobral si bundu a vybehol von. Za sebou som ešte počul Danielu, ako mi praje príjemný večer.

„Pche, to teda ozaj bude,“ zamrmlal som a vyšiel na ulicu.

Pôvodne som mal v úmysle si zavolať taxík, no potom som si to rozmyslel. Potreboval som si prevetrať hlavu. Vydal som sa pešo tmavou ulicou. Esme ma riadne vytočila. Prečo nevie pochopiť, že nechcem hovoriť o minulosti? Čo je na tom k nepochopeniu? Ja som z nej tiež nedoloval informácie o jej prvom manželstve. Ani som neprešiel za prvý roh, keď ma niekto pritlačil k stene. Bol to poriadny náraz, ktorý mi nachvíľu vyrazil dych. Ani som sa nestihol spamätať a ruku som mal bolestivo vykrútenú za chrbtom a pod krkom nôž. Ostrie čepele sa mi zaborilo do kože a po krku mi tieklo niečo mokré. Zrejme krv. Ruka ma kurevsky bolela, zdalo sa mi, že v nej niečo puklo. Vedel som, že sa z tejto situácie dá v pohode dostať. Takýchto zmrdov som poznal. Veď som bol kedysi jedným z nich. Stačilo pár dobrých chvatov a budem z toho vonku. Práve, keď som chcel na tom začať pracovať, ozval sa mi pri uchu známy hlas.

„Tak sa znovu stretávame Dar,“ zasmial sa a mne došlo, že som v piči.

Práve toto bola jedna z mála osôb, ktorá vedela ako na mňa.

„Sebastian,“ sykol som.

„Ja som ti vravel, že sa ešte uvidíme. Ty si sa mi vtedy smial. Teraz sa budem smiať ja,“ povedal a ja som si presne vedel predstaviť jeho výraz tváre. Nôž sa mi zaboril hlbšie do hrdla.

„Ako?“ podarilo sa mi pretisnúť cez pery.

Presne vedel na čo sa pýtam. Ak toto prežijem, niekto si to skurvene odskáče, sľuboval som si.

„Ako sa mi podarilo dostať z basy? Úplne jednoducho. Prachy dokážu všetko. Najmä, keď poznáš právnych ľudí. Stačilo tu a tam podstrčiť a bolo to. Tak, dosť bolo kecov. Dobre vieš, prečo som tu. Bolo to od teba skutočne nerozvážne, že si svedčil proti mne. Sľúbil som ti, že ti to zrátam aj s úrokmi. Najprv si to vybavím s tebou a potom s tou malou štetkou. Počul som, že bývate spolu.“

Bolo mi jedno, čo bude so mnou, ale k Myi sa nesmie ani priblížiť. Zúfalo som sa pomykal, aby som sa aspoň pokúsil dostať z jeho zovretia. Avšak držal ma pevne. Jediné, čo som dosiahol, že sa mi nôž ešte viac zaboril do krku.

„No, no, no. Takže ti na tej suke nebodaj záleží. Už som zabudol ako dobre šuká,“ smial sa.

„Ty skurvený hajzel, ak sa jej opovážiš čo i len dotknúť, tak...“

„Tak čo? Pochybujem, že s tým budeš môcť niečo urobiť. Budeš už totiž vylihovať v rakve.“

Preklínal som sám seba, že som prestal nosiť zbraň. Keby som tu mal aspoň svoj nôž, tak by som mal šancu, ale takto som bol v prdeli. Sebastian sa vyžíval v utrpení a keď ma už raz dostal, nenechá si ma prekĺznuť medzi prsty. Bol to posraný paradox. Keď som konečne začal žiť podľa svojich predstáv ako usporiadaný občan, dobehne ma minulosť. Kurva!

V tom sa na opačnej strane ulice rozsvietilo. Bolo to miesto, kde stál detský domov. Von vyšla osoba, ktorú som hneď spoznal. Teraz som sa začínal skutočne báť a modlil som sa, aby zaliezla dovnútra. Sebastian nepoznal zľutovanie a bolo mu jedno, koľko ľudí cestou zabije. No tak Esme, zalez, prosil som ju v duchu. Avšak, ako obvykle, urobila úplný opak. Vydala sa smerom k miestu, kde sme stáli.

„Darien, si tam?“ nesmelo sa opýtala do ticha.

„Ďalšia kurvička Dar, no pekne. Jedna ti nestačí,“ škeril sa. „Aspoň bude väčšia zábava. Čakaj ma,“ zašepkal a odrazu ho nebolo.

Nečakal som to a tak som padol na zem. Sotva som zdvihol hlavu, Esme už pri mne kľačala. Kurva, ako sa sem dostala tak rýchlo? Veď ešte pred chvíľou bola na konci ulice. Alebo mi už bolesť zatemnila mozog?

„Bože, Darien, si v poriadku?“ skríkla.

„Hej som, asi,“ odvetil som, aj keď som si fakt nebol istý.

Hlava sa mi motala, vzduchom sa vznášala železitá aróma krvi.

„Pomôžem ti vstať.“

Chytila ma pod pazuchou a ako by som vážil sotva pár kíl, ma postavila na nohy. Vykrútenú ruku som si držal blízko pri tele. Sakramentsky to bolelo. Esme si moju druhú ruku omotala okolo ramien a takto sme sa tackali ulicou. Chvíľami som mal pocit, že sa vznášam, ale to sa mi muselo len zdať. Bolesť ma ochromovala. Po nejakom čase, mne to prišlo ako hodina, sme zastali pri čiernom mercedese. Esme otvorila dvere spolujazdca a doslova ma zložila na sedadlo. Sadla si na sedadlo vodiča a vytiahla telefón.

„Carlisle, si v práci? Veziem ti pacienta. Potom ti všetko vysvetlím,“ povedala tomu na druhej strane, naštartovala a vyrazili sme do náručia nočného Vancouveru. Celý čas sa tvárila, ako by ju niečo bolelo, ale možno to bol len môj dojem. Robilo mi problém, udržať si oči otvorené. Celý svet okolo sa točil, v ruke mi pulzovala nenormálna bolesť. Skôr, než som sa úplne ponoril do temnoty, potreboval som niečo povedať. Bolo to životne dôležité. Plamene temnoty ma už pohlcovali skoro celého, keď sa cez moje pery dostalo von: „Mya.“

Potom len tma.

------------------------------------------------------------------------

Chcem Vám hrozne moc poďakovať za vaše komentáre. Veľmi si to vážim a som rada, že sa táto poviedka aspoň niekomu páči. Dariena mám ako postavu veľmi rada. Celkovo mám rada hrdinov, ktorý nie sú úplne perfektní a majú veľa chýb, no vo svojej podstate sú dobrí.

Ešte raz ďakujem a teším sa na vaše ďalšie komentáre. Posúvajú ma vpred. 

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďakujem za všetko - 4. kapitola: