Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ďakujem za všetko - 3. kapitola

25.09.2012 (10:45) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 1840×

3. kapitola

 Lebo nieto rozdielu, lebo všetci zhrešili a postrádajú slávy Božej.

(Biblia, Rímskym 3:23)

Už som zabudol, aký je to dokonalý pocit. Keď vás to pohltí a vaše myšlienky už nie sú vaše. Keď sa telo odpúta od mysle a vy sa cítite neskutočne dobre. Keď vás zahalí alkoholový opar a uchopí vás svojimi mocnými chápadlami. Zabudol som, ale on sa mi  pripomenul. Veril som, že som nad ním vyhral, no bolo to iba zbožné prianie. Nad ním sa nedá zvíťaziť, dá sa len odriekať, no človek si nikdy nemôže povedať – som vyliečený, pretože je to klamstvo. Biedny som ja človek. Kto ma vyslobodí z tohto bláznovstva? Hlava sa mi povznášajúco točila a moje telo sa zviezlo bezbranne na podlahu. Treba mi niečo viac k životu? Nestačí mi len stále žiť týmto nadpozemským pocitom, chuťou lietať a vznášať sa k oblakom?

Odrazu do môjho šťastného obláčika prenikla bolesť. Šírila sa od chrbta smerom nahor. K bolesti sa pridal aj akýsi tlak niečoho tvrdého, moja otupená myseľ však nedokázala pochopiť, čo by to mohlo byť. Nie je lepšie to nevedieť? O sebe, o svete, o nikom a o ničom? Nie je krajšie nevšímať si, zabudnúť? Práve vo chvíli, keď som sa rozhodol, že si to proste nebudem všímať, sa ozval ten hlas. Jediný,  ktorý dokázal preniknúť cez ten opar a vyvolať vo mne pocit viny – Mya.

„Bože, Dark, čo si to urobil?“ skríkla.

Čo? Že som skoro zabil? To myslíš? Som odporný vrah. Odpad spoločnosti. Žiadalo sa mi niečo povedať, no z mojich úst sa  ozvalo len akési mumlanie. Nedokázal som sformulovať jedinú zmysluplnú vetu.

„Prečo, Dark? Veď toľké roky... prečo práve teraz?“ vzlykala Mya a mne sa zdalo, že plače aj za mňa, pretože som pocítil niečo vlhké na tvári.

Po prvýkrát, odkedy som do rúk vzal tú fľašu, som sa zahanbil. Už som sa necítil dobre, už  som nelietal ako vták, teraz ku mne doľahli výčitky svedomia. Bolo to ako naraziť do múru v plnej rýchlosti. Mal som chuť sám seba prefackať. Vynadať si do somárov, idiotov. Znížil som sa na jeho úroveň, a to som si sľúbil, že nikdy nebudem ako on. Vždy som Myi tvrdil, že sa o ňu postarám a za každých okolností ju ochránim. Zlyhal som. Úplne, totálne som zlyhal. Ublížil som jej, a to veľmi. Cítil som to z každého jej vzlyku.

„Poď, Dark, pomôžem ti vstať a dovediem ťa do postele,“ povedala rozhodne, no v jej hlase bol stále ten podtón smútku.

Bola sklamaná, sklamaná zo mňa. Som len obyčajný hajzel, nezaslúžim si niekoho takého, ako je ona. Cítil som, ako ma podoprela rukami a pokúsila sa ma zdvihnúť. Bol som raz tak ťažký ako ona, no jej to vôbec neprekážalo. Musel som jej nejako pomôcť. Chcel som sa zaprieť rukami,  no moje končatiny, ako by ani neboli moje. Celé telo som mal ako z rôsolu, nedokázal som mu zadať žiadny príkaz, ktorý by dokázalo splniť. Okolo mňa sa všetko točilo. Neviem, ako sa jej podarilo ma dostať do postele. Pamätám si len to, ako sa ma pokúšala zdvihnúť a potom až záblesk okamihu, keď sa moje telo zvalilo do perín. Ponoril som sa do spánku. Po dlhom čase sa mi znovu sníval ten sen. Kľačal som nad telom toho sviniara a v ruke som držal nôž. Jeho oči boli vytreštené hrôzou, no to ma nemohlo zastaviť. Bodol som raz a dostavil sa pocit uspokojenia, bodol som druhýkrát a ten pocit sa rozlial po celom tele. Úľava, fascinácia všetkými tými pocitmi. Som vrah. Bodol som ešte nespočetne krát, až som bol celý zafŕkaný od jeho krvi. Krv bola všade a on sa v nej priam kúpal. Vtedy sa ozval ten neľudský výkrik a ja som sa prebral.

Pot mi cícerkom stekal po tvári a zanechával za sebou chladnú stopou, ktorá však nemohla zbaviť moje telo toho ohňa, čo ma zožieral. Vina – obrovská vina, ktorá teraz spaľovala moje telo kúsok po kúsku a nenechávala ma na pochybách, že sa to všetko skutočne stalo. Pred očami som mal Marcovho otca a jeho neveriacky výraz, keď na neho prvýkrát dopadla moja ruka. Tento obraz vystriedal iný - Marco chúliaci sa do klbka na zemi s vystrašenými očami hľadiaci na svojho otca. A ďalší - výraz Esme, keď som sa v afekte na ňu pozrel a videl tam, prekvapivo nie obvinenie, ktoré som čakal, ale súcit. Ako by chápala, čo prežívam. Skoro, ako by to poznala. Posledným obrazom bola Mya a jej uplakaná tvár. To bolelo najviac. Hlava sa mi ešte točila a v ústach som mal Saharu, no nebol som v stave, aby som už dokázal vstať. Stále som sa na to necítil, aj keď túžba ísť za Myou a ospravedlniť sa bola veľká. V byte bolo podozrivo ticho, no keď som sa lepšie započúval, doľahol ku mne zvuk televízie z obývačky. No aj tak mi prišlo, že je tu toho ticha až priveľa. Väčšinou mala Mya pustenú nejakú dobrú muziku a vždy poriadne nahlas. Priam sa mi žiadalo niečo, čo by to ticho  prerušilo a odrazu boli moje prosby vyslyšané. Niekto zaklopal a dosť nahlas. Ten, čo bol za dverami, sa rázne dožadoval vstupu. Nasledovalo ťapkanie nôh na podlahe a otváranie dverí. A vtedy sa ozval ten hlas. Netušil som, prečo tu je, čo tu robí, čo odo mňa chce, no niečo vo mne sa jej prítomnosti potešilo. Asi som už skutočne blázon. Nechcel som a predsa sa to stalo. Dostala sa mi pod kožu.

„Ahoj, som tu správne? Býva tu Darien?“ prehovorila tým svojím dokonalým hlasom.

„Podľa toho, kto sa pýta?“ odvetila Mya bojovne.

Moja Mya, ktorá ma aj napriek tomu, aký som somár a kretén, stále chránila.

„Som jeho kolegyňa z práce...“

„Tak potom musíte byť Esme,“ skočila jej Mya do reči.

Jej odpoveď som nepočul, ale k ťapkaniu sa pridalo klopanie opätkov. Podľa zvukov som si vydedukoval, že sa presunuli do obývačky, odkiaľ som ich rozhovor nemohol počuť. Čo tu môže robiť Esme? Prišla mi povedať, že mám padáka, či niečo horšie? Všetci už určite vedia, čo som za zviera, čo som urobil Marcovmu otcovi. Vlastne ma trochu udivilo, že tu ešte neklopali policajti. Alebo že by klopali a Mya... Pohltený do svojich myšlienok som si neskoro všimol, že sa dvere na mojej izbe otvorili.

„Darien... môžem ísť ďalej?“ opýtala sa Esme neisto a mne nezostalo nič iné, ako jej pritakať.

Oči som nechal zatvorené. Nechcel vidieť to odsúdenie v jej tvári. Sám sebou som opovrhoval dostatočne.

„Poď, len, prosím, nezažínaj svetlo,“ hlesol som skoro nečujne.

Čo urobila Esme, som potom rozlišoval len podľa zvukov. Zatváranie dverí, šúchanie koliesok stoličky, prisunutie k posteli a úplne tiché dosadnutie. Potom len ticho. Strašne som chcel vedieť, o čom sa mohla baviť s Myou, pretože tá hádam ešte menej dôverovala ľuďom ako ja. Jazyk ma svrbel, slová sa mi naň drali, chceli vyjsť von, predrať sa na povrch, na svetlo, rozoznieť sa izbou... ticho.

Jeden nádych, dva, bolo to jediné, čo som počul. Ako by som tu bol sám, avšak stále som cítil jej prítomnosť. Rozrušený tlkot srdca, samozrejme toho môjho. Trochu som sa pomrvil, nadýchol. To ticho bolo nepríjemné, no vyzeralo to, že Esme nebude prvá, kto ho preruší.

„Prečo...“ šepol som predtým, ako ma zachvátil dusivý kašel.

Bohužiaľ, suché hrdlo bola daň za môj alkoholický exces.

„Napi sa vody, to ti určite pomôže,“ prehovorila konečne Esme a vsunula mi do ruky niečo studené. Podľa hladkosti povrchu a vlhkosti som usúdil, že to bude pohár.

Netešilo ma, že práve ona ma vidí v takomto stave. Z nejakého, mne nejasného, dôvodu mi to vadilo. Ale  pri nej bolo nejasné všetko. Vôbec som nechápal tú moju každodennú radosť, že ju v práci uvidím, ani to, že som ju nemohol ignorovať ako ostatných. Proste všetko okolo nej bolo akési zvláštne. A to už nehovorím o tých jej prenikavých očiach, ktoré som cítil až vo svojom vnútri. Zaprel som sa nohami a donútil sa posadiť. Pri tomto ťažkom úkone mi trochu tekutiny vyšplechlo na ruku. Sotva som to vnímal. Zdvihol som ruku, priložil si pohár k vyprahnutým perám a hltavo sa napil. Cítil som sa asi ako pútnik, ktorý sa na tri dni stratí v púšti a keď konečne narazí na vodu, nedokáže prestať piť. Konečne to škriabanie v hrdle aspoň trochu prestalo, aj keď tá hnusná pachuť stále nezmizla. Znovu som sa pokúsil položiť tú otázku, o ktorú som sa predtým snažil. Tento krát mi to išlo oveľa lepšie.

„Prečo si prišla?“

Nevidel som, ako sa zatvárila, stále som odmietal otvoriť oči, no mohol som počuť jej povzdych.

„Vieš, Darien, keď si vybehol z domova, mala som o teba strach. Nevedela som, kam si išiel. Bála som sa, že urobíš niečo neuvážené. Preto som si v záznamoch vyhľadala tvoju adresu a prišla. Chcela som vedieť, či si v poriadku,“ odvetila, no ja som si bol istý, že to nebola celá pravda. Pche, aké súcitné!

„Prečo ťa to tak zaujímalo? Prečo ťa zaujímal akýsi skoro cudzí chlap, ktorý sa s tebou ani nebaví? Malo by ti to byť jedno. Mne by bolo,“ odvetil som sa pohŕdavo, ale vedel som, že by som konal rovnako. V jej prípade určite.

Niečo z môjho kedysi ublíženého JA vo mne zostalo a teraz sa to dralo na povrch. To JA malo stále na pamäti, že ho nikto nemôže mať rád a už vôbec nikto sa o neho nezaujíma, samozrejme s výnimkou Myi, ale v jej prípade to bolo to isté neisté JA, ktoré ich zblížilo. Dvaja pútnici, dve skrachované existencie sa stretli, aby si dali vzájomnú podporu a lásku, a tak prežili to peklo okolo seba. Moje vnútro bolo rozpoltené. Bilo sa v ňom niekoľko bytostí a úprimne - ani jedna sa mi nepáčila. Dark bol hajzel a vrah. Spodina spoločnosti, čistý odpad, nezasluhujúci si život v tejto spoločnosti. Ďalšou bytosťou bolo moje JA, nemalo meno, ale bolo rovnako desivé ako ostatok. Tohto JA som sa bál asi najviac. Bol to pozostatok toho ublíženého malého chlapca, ktorý túžil po pozornosti kohokoľvek, kto by mal záujem. Chlapca, čo sa túlil v rohu a čakal na láskyplné pohladenie, ktoré stále neprichádzalo. A nakoniec Darien – ten bol asi najnormálnejší, aj keď nie úplne fit. Chlapík, ktorý si prešiel kadečím a zostal zaseknutý v akomsi stave apatie a neustálej nedôvery v čokoľvek, čo sa javilo ako dobré. Teda výnimkou detí. Tie spadali do jeho vlastnej kategórie – nedotknuteľné. Tieto bytosti zvádzali vo mne neustáli boj o moc nad mojím telom a ja som ich za to nenávidel. Nenávidel som sám seba!

„Darien, ty pre mňa nie si cudzí. Si skvelý človek, ktorý miluje deti, ako by boli jeho vlastné a to je vec, ktorú máme spoločnú,“ prerušila môj vnútorný monológ Esme.

Jasné, som skvelý človek, priam dokonalosť sama. Spomenul som si na citát, ktorý som kdesi čítal „Mýtus vlastnej dokonalosti je len odrazom hlbokého pocitu menejcennosti.“ To skutočne sedelo. Dokonalý, skvelý, tak to nie. To ja skutočne nie som. Hlavou mi prebehla vidina Marca túliaceho sa na zemi a chuderky Lilly, ktorá musela byť strašne sklamaná, že som jej večer neprečítal jej obľúbenú rozprávku.

„Esme, ale ja nie som dobrý človek a už vôbec nie som taký, akého si ma vykresľuješ. Ty si ani nevieš predstaviť, koľko zla som vo svojom živote vykonal. Veď ja som Marcovho otca skoro zabil, chápeš? Skoro som zabil živú bytosť! Ako potom môžem byť dobrý človek?“ kričal som.

Chcel som zo seba vykričať tie pocity, ktoré ma zožierali. Bolo mi zo seba zle. Čakal som, že sa moja tvár zaleje slzami, ako kedysi. No moje telo už zabudlo. Plač bola len spomienka na časy, keď som  sa ako malý chúlil v kúte čakajúc na svoj trest. Odrazu som pocítil na sebe Esminu ruku. Pohladila ma ňou  po vlasoch, ako malé dieťa, ktoré potrebuje utíšiť. A prekvapivo to fungovalo.

„Môžeš a si, Darien. Si jeden z najobetavejších ľudí, akých poznám. A Marcovho otca si predsa nezabil...“

„Ale...“ skočil som jej do reči, no ona ma ani nenechala vysloviť moju námietku.

„Ale nič. Viem, že by som to nemala hovoriť, nech mi to Boh odpustí, ten chlap si to zaslúžil. Žiadny človek by na dieťa nemal zdvihnúť ruku a už vôbec nie rodič,“ vrčala rozhodne.

Normálne zavrčala. Najprv som si myslel, že sa mi to zdalo, ale zrejme nie. Alebo som ešte stále totálne na mol. No v duchu som nad tým mávol rukou a odsunul to do priečinku – nepodstatné. Skôr ma zaujal obsah jej rozvášneného prejavu. Bolo to zvláštne, ale keď som to počul z jej úst a v hlave si rozložil slová, tak som tomu skutočne začal veriť. Ani som si neuvedomil, že už mám otvorené oči. V tej tme som síce videl len obrysy jej postavy, no nevadilo mi to. Nebol som pripravený na svetlo. Takto to zatiaľ stačilo.

„Mám výpoveď? A ako to dopadlo s Marcovým otcom? Čo polícia?“ chrlil som na ňu jednu otázku za druhou, keď som sa trochu spamätal.

„Výpoveď nemáš, nie je na ňu dôvod. Len si chránil deti. Marcovho otca odviezla polícia. Prekvapivo im nebolo čudné, aký je doriadený. Dokonca jeden z policajtov poznamenal, že by to doprial každému, kto pácha násilie, aby si užil vlastnej medicíny.“

„To sa ani nepýtali, kto ho tak doriadil?“ nechápavo som krútil hlavou.

„Nie, len ti máme odkázať, že ti ďakujú. Vraj odkedy pred pár dňami ušiel z väzenia, tak ho nemohli chytiť, takže si im uľahčil prácu,“ povedala a ja som v jej hlase počul niečo, ako pobavenie.

„Takže som vlastne tejto spoločnosti urobil službu.“ Smutne som sa pousmial. Pekné ospravedlnenie zločinu.

„To áno.“

Obaja sme zostali ticho. Ja som premýšľal nad tým, čo som vykonal a aké to bude mať pre mňa následky. Nechcel som do toho znovu spadnúť, aj keď to bolo tak jednoduché. Jednoduchšie ako čokoľvek iné a predsa tak ťažké. Ani jedna z ciest, ktoré sa predo mnou otvárali nebola jednoduchá a na mne bolo, ktorou z nich sa vydám. Úžasné rozhodovanie. Ďakujem, neprosím!

„Vieš, Darien, ja by som ti rada povedala ešte niečo. Snáď sa potom budeš menej trápiť. Môj prvý manžel bol v podstate rovnaký ako Marcov otec. Pre ranu nešiel ďaleko. A ja som si vtedy priala, aby sa našiel niekto ako ty, kto by ho zastavil,“ šepla a ja som si mohol len domýšľať, čo všetko sa za tými slovami skrývalo.

Cítil som v tých slovách veľkú bolesť, no nechcel som vyzvedať. Vedel som, že rozprávať o takých zážitkoch, nie je nikdy príjemné. Poznal som to na vlastnej koži. Bolesť - tú som poznal až príliš dobre. Radšej by som zabudol. No jej slová prenikli do mojej neustále sa obviňujúcej sa mysle a tam sa rozlial pokoj. Skutočne som cítil, ako by tá ťažoba odplávala preč. Aké jednoduché to bolo. Len pár slov a ono to zmizlo. Bol to zázrak. Zázrak jednej strápenej duše venovaný druhej.

„Ďakujem, Esme,“ hlesol som.

„Niet zač. Dobre, tak ja už idem, nech sa môžeš vyspať. Zajtra ťa čakám v práci a myslím, že nie len ja. Deti sa na teba tiež tešia, hlavne Lilly sa ťa nevie dočkať,“ povedala, akoby sa nič nestalo a už som len videl jej telo miznúce za dverami.

Tak sa maj pekne, Esme, a ešte raz ďakujem,“ šepol som a neviem, prečo som si bol istý, že ma počula.

Presne som si vedel vybaviť, ako sa teraz zatvárila. Bolo to zvláštne, že som už poznal väčšinu jej výrazov,  ktoré mala na tvári pri rôznych príležitostiach. Otočil som sa na druhý bok, aby som sa ponoril do ríše spánku. Bol som si istý, že po Esminej návšteve ma moja nočná mora už prenasledovať nebude. Akoby jej návšteva a jej slová niečo preprogramovali v mojej hlave. Reset, reštart a ideme odznova. A ďalšia vec, ktorú som s istotou vedel, že odo dnes sa už k Esme nedokážem chovať tak ako doteraz. Už ju nebudem môcť ignorovať a tváriť sa, že ju nevidím.

Toto bol ten deň zmeny. Deň, kedy niekto rozhodol bezo mňa. Deň, v ktorý sa môj osud začal rozvíjať bez môjho pričinenia.

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďakujem za všetko - 3. kapitola: