Potýčka s Edwardom, prvý Isabellin lov, posedenie pri televízii a nakoniec hudobné číslo. Diel nabitý na prasknutie, takže dúfam, že si v ňom každý nájde to svoje. Prajem príjemné počteníčko a, už tradične, Vás chcem požiadať o Vaše názory, pripomienky a návrhy. Vrelá vďaka! Vaša Pítrska
12.04.2013 (14:00) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 19× • zobrazeno 2947×
Cullenovská polepšovňa
3. kapitola
(hudba)
Isabella:
Pretočila som stránku číslo štyri na stránku číslo päť a začítala sa do prvého riadku.
„Och, neskutočná somarina!“ vyprskla som na spojenie nehynúca láska a knihu s buchnutím zatvorila. Kam Edward na tie romány chodí? Človek by si myslel, že sa okolo neho vznáša teplá aura. Odhodila som knihu na stolík a načiahla sa po ďalšej. Náhodne som nejakú vytiahla a prezrela si obálku.
„Skrotenie zlej ženy,“ prečítala som nahlas. Edward si o mne kúpil príručku? Zachechtala som sa ako pes a zaborila nos do prológu. Kútikom ucha som začula zvuk motora, o čosi neskôr buchot a tresnutie dvier. Takže banda vymytých mozgov sa vrátila!
„Ahoj, Jeff!“ uvítala som ho vreskom, len čo otvoril dvere. Edwardom myklo, potom pretočil očami a vstúpil dnu. Napol cesty do kúpeľne sa však stoosemdesiatstupňovou otočkou zvrtol a pohľadom zoskenoval zrekonštruovanú stenu a poriadok navôkol.
„Aj tebe tie tehly prirástli k srdcu, však? Vedela som to.“ Pokrútila som smutne hlavou. Hneď nato som sa usmiala a tiež pohliadla na moje úchvatné dielo... No, sem-tam sa priplietla ruka Esme.
Priechod medzi našimi izbami sme ešte rozšírili a vybúraný oblúk olemovali drevenou obrubou. Po oboch stranách sme umiestnili nástenné police plné kníh a hudobných albumov. Vyzeralo to ešte lepšie než predtým.
„Super, nie?“ zvolala som a očakávala rovnako nadšenú reakciu.
„Ešte supernejšie by bolo, keby si vypadla z tejto miestnosti,“ odbil ma.
„Supernejšie? Vážne?“ zopakovala som zo zdvihnutým obočím. Opäť pretočil očami, akoby trpel nejakým tikom. Mal by s tým ísť k psychiatrovi. Môže to totiž vyplývať z potláčaných emócií a to tu nikto nechceme, tie potláčané emócie...
„Okrem toho mám už v tvojej skrini nasťahované veci,“ dodala som, vracajúc knihy do police. Edward teraz, pre zmenu, svoje oči vypleštil a rýchlym krokom prešiel k svojej skrini. Otvoril zásuvku a hľadal nejaké inkriminujúce dôkazy dievčenskej spodnej bielizne medzi svojimi spodkami. Potom sa len zmätene otočil.
„Len som žartovala! Bože,“ zafrflala som a opäť si sadla na gauč. „Mimochodom, ako bolo v školičke? Doniesol si nejakú včeličku alebo hviezdičku? Nebodaj nie prasiatko?!“ zvolala som zdesene.
„Nechodím do škôlky,“ zavrčal.
„Tak do jaslí?“ opýtala som sa zmätene. Zagánil na mňa a stále si obzeral izbu, akoby ju videl po prvýkrát.
„S tebou je radosť konverzovať,“ zamrmlala som a mľaskla jazykom. „Keď už nič iné, tak by ťa v tej škole aspoň mohli naučiť, čo je slušnosť.“
„To hovorí tá pravá!“ odfrkol a ďalej tam postával ako totálny vôl.
„Aspoň nemám v hlave nasr... no nič radšej,“ mávla som rukou a odvrátila od neho pohľad.
„Žartuješ, však?“ pohoršil sa, čím si opäť vynútil môj pohľad. „Chodím do školy celé veky a, okrem toho, som takmer súčasťou histórie. Ty si, naopak, bola furt zavretá v hrade. Čo ty môžeš vedieť o svete?“ fľochol na mňa opovržlivo a tým ma úplne rozzúril.
„Mám to brať ako výzvu?“ vyprskla som naňho naštvane.
Edward na mňa zazrel so zdvihnutým obočím. Nakoniec podišiel ku mne a posadil sa mi tvárou v tvár. Zúžila som oči a snažila sa mu vypáliť na čelo nápis retard. Edward sa medzitým nadýchol a spustil náš vzdelanostný súboj.
„Priemerná dĺžka života vážky je...“
„Dvadsaťštyri hodín,“ skočila som mu do reči. „Snáď na mňa nechceš ísť s takými primitívnosťami?“ Edward zafučal, ja som pyšne zdvihla hlavu.
„Vieš, kedy vynašli toaletný papier?“
„V roku osemstotridsať, Čína. Prestaň s tými nechutnosťami a pýtaj sa na niečo intelektuálnejšie,“ vrátil mi útok Edward. Namosúrene som odfrkla.
„Bolesť v ľudskom tele cestuje do mozgu rýchlosťou...“
„Stošesť metrov za sekundu,“ prerušil ma tentoraz on. „Pamätáš? Môj otec je doktor,“ podotkol a obdaril ma namysleným úsmevom. Zavrčala som a pohľad ešte viac zúžila... a potom zase rozšírila, pretože som naňho vôbec nevidela.
„Koľko percent Slnečnej sústavy tvorí slnko?“
„Deväťdesiatdeväť celých osem. Približne,“ zamumlal a znudene si prezeral svoje nechty. Tak teraz som už naozaj vytočená!
„Podľa detí zakladateľov firmy Mattel sú pomenované dve známe postavy. Ktoré?“
Edward sa zamyslel, sekundu nato vyvalil oči. On to nevie? On to nevie!
„Tak ktoré, Jeff?“ S očakávaním som zdvihla hlas a potlačovanou radosťou sa išla zblázniť. Edward márne hľadal slová. Napokon sa naštvane zamračil.
„Sú to Barbie a Ken, ty trapák!“ vyprskla som mu do tváre a víťazne povstala. „Sčítané, podškrtnuté, som múdrejšia než ty!“ vyhlásila som, ukazujúc naňho prstom.
„To nič nedokazuje,“ posťažoval si a tiež sa postavil. „Pýtala si sa samé somariny.“
„Život je aj o maličkostiach. Každý vie o druhej svetovej vojne, aj o Williamovi Shakespearovi. Múdrosť sa ukrýva i v tých najprostejších znalostiach, Jeff. Nemusíš byť hneď atómový fyzik, aby ťa považovali za múdreho,“ vmietla som mu do tváre.
„Nemá to náhodou niečo spoločné s tvojím darom?“ začal ma hneď podozrievať.
„Nie, som od prírody inteligentná.“
„Tak čo je tvoj dar?“ úplne zmenil tému rozhovoru.
„Už som vám povedala, že vás to nemusí trápiť. Nepoužívam ho,“ zdôraznila som posledné slová a prešla k dverám. Myslím, že sa náš rozhovor skončil. Edward ale rovnakého názoru nebol. Zatarasil mi cestu svojím telom a zvrchu na mňa pozrel.
„To ti neverím. Prečo to nechceš prezradiť?“
„Fajn! Nech je po tvojom!“ vykríkla som hystericky. „Môj dar je, že sa dokážem ovládať, aj keď mám chuť ti jednu vraziť!“ zjačala som po ňom a nadľudskou rýchlosťou prebehla do druhej časti izby a odtiaľ na chodbu. Kým Edward spracovával môj taktický únik, ja som bola dávno vo vstupnej hale. Práve, keď som za sebou zabuchla vchodové dvere, na príjazdovej ceste zaparkovalo Carlisleovo auto.
„Ideš vhod, Isabella. Je totiž čas... na lov,“ dokončil neisto. Jasné, lov na zvieratá je v pohode. Lov na ľudí je už niečo úplne iné.
„Skvelé! O ôsmej som späť,“ zahlásila som a vykročila k mestu.
„Vlastne...“ zastavil ma Carlisle a rozpačito si poškriabal šiju. S povzdychom som sa otočila. „Nemôžeme ťa... totiž... nemôžeš ísť sama. Myslel som si, že Emmett a ja by sme ti dnes robili spoločnosť.“ Zakončil veľmi diplomaticky.
„Vážne? Aj vy sa ponúknete?“ opýtala som sa prekvapene.
„Tak som to nemyslel,“ zarazil sa Carlisle. „Ľudská krv je pre nás...“
„Tabu, ja viem,“ skočila som mu do reči a veľavravne nad tým mávla rukou. „Počkám vás tu,“ dodala som a oprela sa o kapotu auta. Carlisle len prikývol a s aktovkou v ruke vošiel do domu. Chvíľku nato sme už ja, doktorko a Schwarzenegger sedeli v aute a šinuli si to k Seattlu.
(hudba)
Zaparkovali sme na streche obchodného strediska, z ktorého bol najlepší rozhľad na okolie. Vystúpila som z auta a podišla k okraju strechy. Odtiaľ som chvíľu pozorovala večerný ruch mesta, zatiaľ čo Emmett s Carlisleom diskutovali o priebehu lovu. Pretočila som nad nimi očami a započúvala sa do zvukov. Smiech, ukričaná vrava tínedžerov, šum vetra. Skoro som ani nepostrehla, že si ku mne čupol Carlisle.
„Isabella,“ oslovil ma potichu. Kývla som hlavou, pohľadom stále spočívajúc na ulici.
„Len ti chcem opäť navrhnúť možnosť žiť inak. Nemusela by si zabíjať ľudí a...“
„O toto vás Aro nežiadal,“ prerušila som ho okamžite. „Zamerajte svoju snahu tam, kam máte,“ dodala som a postavila sa. Do uší mi vtedy udrel ženský vreskot a volanie o pomoc.
„Idem tam,“ oznámila som Carlisleovi a rázne sa otočila. Rozbehla som sa naprieč strechou, vnímajúc vzduch svištiaci popri mne a vlasy šľahajúce mi do tváre. Ešte viac som zrýchlila. Odrazila som sa a dopadla na vedľa stojacu budovu. Periférne som uvidela, že moja eskorta beží za mnou. Preskákali sme ešte asi tri budovy, potom som spomalila a načúvala. Krik utíchol, ale tlmený plač stále znel. Emmett ostal stáť v úzadí, Carlisle sa ku mne približoval.
Nahla som sa do tmavej uličky a zbadala muža, ako sa skláňa k mladej žene, ktorá sa plazila po zemi v snahe uniknúť. Chrbtom vrazila do steny, nebolo úniku. Tvárou mi preblesol hnev a už-už by som zoskočila dolu, keby ma Carlisle nezastavil.
„Nezabudni, žiadni svedkovia,“ prikývla som a on spustil ruku z môjho pleca. Nepozorovane som zoskočila dolu a prešla tých pár metrov, ktoré ma oddeľovali od toho sviniara.
„Prosím, nie!“ začula som zdesený nárek dievčaťa, to už však môj tieň zahalil ich telá. Muž sa zmätene obzrel. Bez milosti som mu zovrela hrdlo a odhodila ho do strany. Chrbtom vrazil do odpadkového koša a spadol na zem. Dievčina vyplašene sledovala scénu pred jej očami, pričom si rukami zakrývala telo a roztrhnuté šaty. Rúž na ústach mala rozmazaný, vlasy strapaté. Povzdychla som si. Mala si šťastie, dievča.
„Choď,“ prikázala som jej. Neisto sa postavila na roztrasené nohy a rozutekala sa preč.
„Ďakujem,“ začula som ju šepnúť. Sekundu nato zmizla za rohom. Opäť som obrátila pozornosť na muža, ktorý práve vstal zo zeme a držal si poranenú nohu. Skopla som ho na kolená, prešla mu za chrbát a jediným trhnutím mu zlomila väz.
Zabudla som, aké to je. Vo Volterre som všetko dostala ako na zlatom podnose, tu som si to musela sama uloviť. Už dávno som nepocítila vzrušenie z lovu a adrenalín, ktorý koloval mojím telom. Sklonila som sa k ochabnutému telu a zahryzla do tepny. Krv zaliala moje ústa a cez hrdlo sa mi vlievala do tela. Každým dúškom som cítila, ako silniem a opäť nadobúdam stratenú energiu.
Mŕtve telo som odhodila do odpadkov a nahádzala naň vrecia, ktoré sa povaľovali vedľa kontajnera. Chrbtom ruky som si utrela ústa a s očami blčiacimi červeňou pohliadla hore. V Carlisleových očiach sa zračil smútok.
***
Celou cestou späť si ma Emmett so záujmom prezeral v spätnom zrkadle. Carlisle, naopak, nespustil oči z vozovky. Keď sme dorazili domov, rozvalila som sa k ostatným na gauč a ignorovala ich pohľady, ktoré ma sprevádzali už od chvíle, ako som vstúpila dnu. Zdá sa, že moje oči vzbudzovali viac pozornosti než televízna šou. Carlisle zmizol v pracovni, Esme ho nasledovala. Zvyšok sa napokon vrátil k sledovaniu televízie.
(hudba)
„Bloncka, uhni s hlavou! Prekrývaš ňou celú obrazovku,“ vyštekla som na ňu namrzene.
„Mám svoje meno,“ zavrčala na mňa, kým ju Emmett upokojujúco objal okolo ramien. Ale očividne si z toho nerobil príliš veľkú hlavu.
„Budem hádať, Barbie?“
„Nie, volám sa Rosalie!“ zdôraznila nevrlo.
„Jasné, to bola tá druhá možnosť. Tak uhneš už, prosím ťa?“ zaskuvíňala som otrávene. Rosalie zaprskala ako mačka, ale odtiahla sa z cesty. Úprimne, trochu ma to zaskočilo. V hrade by ma s tým každý poslal dočerta.
„Vďaka,“ zamrmlala som stále trochu zarazene. Rosalie ku mne prekvapene potočila hlavu, ale nijak to nekomentovala. Emmett sa spokojne usmial, pobozkal ju do vlasov a ešte viac si ju pritúlil.
Po zhliadnutí tých najobéznejších ľudí, akých som kedy videla, v Si to, čo ješ sa Rosalie s Emmettom vytratili do spálne, z ktorej o chvíľu putovali podozrivé zvuky. Zhnusene som skrivila tvár. To tu budem počúvať stále?
Edward z toho zrejme tiež nebol nadšený, pretože prešiel ku klavíru a začal doň mlátiť nejakú melódiu, aby prerušil vzdychajúci kravín z poschodia. Zamyslene som sledovala jeho prsty, ktoré tancovali po klávesoch a sústredený výraz, ktorý mu vyskočil na tvár. Kútikom oka som postrehla, že Alice a vojak Ryan tiež zmizli z miestnosti, a tak sme tu boli sami.
„Aký máš vzťah k tomu klavíru?“ pretrhla som ticho. Edward sa mykol a odohral niekoľko poriadne falošných tónov.
„Dotkni sa ho a zomrieš,“ odvetil mi nepriateľsky.
„Upokoj sa! Len sa pýtam, aký máš k nemu vzťah,“ bránila som sa nevinne.
„Varujem ťa!“ zdôraznil a prepálil ma pohľadom. Len som zdvihla ruky na znak, že sa vzdávam, a postavila sa. Uličnícky som k nemu podišla a posadila sa vedľa neho. Nedôverčivo ma sledoval, keď som prsty položila na klávesy.
„Hraj,“ prikázala som mu. Pochybovačne zdvihol obočie. „No tak,“ posúrila som ho.
Vzdychol si, ale predsa začal hrať. Jemne som sa usmiala a chvíľku počúvala. Potom som zatvorila oči a svojimi prstami sa roztancovala po klávesoch. Ponorila som sa do skladby, dopĺňala Edwardove dielo o piruetky, ozdoby a prechody a pocítila po dlhom čase skutočný pokoj.
Skôr než som sa však nazdala, Edward začal skladbu ukončovať a tak som doplnila posledných pár tónov. Miestnosť sa ponorila do ticha. Chvíľu sme bez pohybu sedeli, potom som sa postavila a zamierila k schodom. Tam som sa zarazila a obrátila hlavu späť k Edwardovi.
„Je to smutné, Jeff. Nielenže som múdrejšia, ešte viem aj lepšie hrať na klavír,“ zahlásila som a so smiechom sa rozbehla do našej izby.
***
Čo hovoríte na hudobnú vložku našich dvoch spolubývajúcich? To by asi nikto nečakal, že sú takí zohratí. A čo Carlisleova reakcia na Bellin lovecký počin? Okrem toho sa nám tu zase priplietli nejasnosti okolo Isabellinho daru. Ako to bude ďalej?
Som zvedavá na Vaše špekulácie, hehe.
« Předchozí díl Následující díl »
Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování
Diskuse pro článek Cullenovská polepšovňa - 3. kapitola:
no bella to nakoniec parádne zakončila je to tým lepšie strašne sa teším na vyvýjajúci sa dej a parádne zakončenia prosíím čím skorej pokračovanie
Super kapča mohla by tam bejt nějaká vášnivá noc s Jeffem :D
Nejlepší, a ta poslední věta jo tak ta mě dostala. Myslela jsem že potichu zmizí do pokoje, a ono toto Pořád přemyšlím co by mohla mít za ten dar, ale nic moc mě nenapadá Kapitola byla skvělá, je trochu zvlaštní čist povídku kde Bella loví lidi. Jsem holt zvyklá na to že chodí do lesa kde si uloví nějakou tu pumu a tak. No třeba jí Carlisle přesvědčí k tomu aby se stala vegetarianka. Jinak dilek skvělí super. Moc se těším na další díl
Přidat komentář:
- A bit of different (reality) - 6. kapitola
- A bit of different (reality) - 5. kapitola
- A bit of different (reality) - 3. kapitola
- A bit of different (reality) - 2. kapitola
- A bit of different (reality) - 1. kapitola
- Minulost žije s námi - 23. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 16. kapitola
Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Kdo je tu z členů? Klikni!