Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bozk tajomnej pani - 8. kapitola

03.06.2012 (07:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 2004×

8. kapitola 

Edward prišiel do svojej izby a premýšľal, čo si vziať so sebou. Mal by si zobrať nejaké veci. Netušil, ako dlho sa na tom mieste zdrží a ani ako dlho mu cesta potrvá. Zámok sa zdá byť blízko, ale zdanie môže klamať a on pôjde možno celú noc. Mal by sa pred cestou posilniť. Práve bol čas večere a tak sa pobral do jedálne. Bolo tam už skoro celé osadenstvo farmy. Všetci veselo debatovali medzi sebou. Keď sa okolo seba obzrel, nikde nevidel Emmetta. Zobral si teda svoju porciu a vybral sa k stolu, kde sedela jeho matka. Boli pri nej aj nejaké dievčatá z kuchyne. Keď si Edward prisadol, začali sa chichúňať a niečo si šuškať. Edwarda to unavovalo. Len si povzdychol a obrátil sa k matke.

„Dobrú chuť, matka,“ poprial jej a pustil sa do svojho jedla. Elizabeth k nemu zdvihla zrak a smutne sa naňho pousmiala. Edward mal z toho zvláštny pocit. Akoby mala matka v očiach bolesť. Ešte stále ju to neprešlo. Edward sa k nej naklonil, aby ho lepšie počula.

„Matka,“ začal nesmelo. „Ja...“ No zrazu nevedel, čo povedať. Ako jej povedať, že vie, čo ju trápi. Ako jej vysvetliť, že on jej nedovolí sa obetovať. Keď nič nevravel, spustila Elizabeth.

„Deje sa niečo, Edward?“

„Nie. Nič.“ Edward rezignoval. Nemal ani potuchy, ako matke naznačiť svoj zámer. Vedel, že odvahu v sebe nenájde. Vedel, že jej to nebude vedieť povedať do očí. Bál sa, že mu to začne vyhovárať, tak ako doposiaľ všetko. Rýchlo dojedol večeru a pobral sa do svojej izby. Tam sa posadil na posteľ. Netušil, čo robiť. Nakoniec sa rozhodol. Vzal papier a pero a napísal matke list. 

Drahá matka,

viem, čo sa stalo. Nechtiac som vypočul váš rozhovor s tetou Esme. Nechcem, aby ste trpeli, a preto som sa rozhodol. Odchádzam. Idem hľadať svoje šťastie. Nemajte, prosím, o mňa strach. Všetko dobre dopadne. Keď budem môcť, ozvem sa vám.

Váš milovaný syn Edward.

Ešte raz pohľadom prebehol tých pár slov, ktoré matke zanechal. Dúfal, že ho pochopí. List preložil a na vrch napísal matkino meno. Potom ho položil na vankúš svojej postele. Vzal svoj vak a nahádzal doň pár vecí na oblečenie. Vo dverách izby sa ešte raz otočil a pohľadom ju celú prešiel. Posledný pohľad patril listu na vankúši. Odhodlane uchopil kľučku a vyšiel v ústrety svojmu osudu.

Edward netušil, čo ho poháňalo. Šiel svižne lesom a čím bol bližšie k zámku, tým spokojnejší sa zdal byť. Tá nervozita, ktorá sa ho držala celé poobedie, sa vytratila a zalieval ho pokoj. Už kráčal lesom dve hodiny. Všimol si, že sa pomaly začína zmrákať. Už dlho to nepotrvá a les sa ponorí do tmy.

To nie je dobré, pomyslel si Edward a v duchu si nadával, že si so sebou nevzal lampáš. Takýmto spôsobom, akurát v tom hlbokom lese len zablúdi. Dúfal, že to stihne skôr, ako sa zotmie, ale veľkú šancu si nedával. Noci v lese prichádzajú skôr.

Pomaly strácal nádej, keď sa pred ním zjavila brána zámku. Edward sa potešene usmial a s ešte väčším elánom vstúpil na nádvorie. Obzrel sa okolo seba. Bolo tu pusto. Nikde ani živáčika. Ani náznak toho, že by tu niekto žil. Edward bol z toho prekvapený. To nie je možné. Niekto tu byť musí. Veď videl to svetlo. Ešte raz sa okolo seba poobzeral. Nádvorie sa už halilo do šera. Našťastie sem ešte zasahovali posledné lúče zapadajúceho slnka. No i tak to tu pôsobilo ponuro. Všetko bolo zarastené hustou vegetáciou, akoby sa o to roky nikto nestaral.

Keď sa do zámku opreli posledné lúče zapadajúceho slnka, dolu v podzemí sa odklopila rakva. Isabella otvorila oči a svižne sa vyšvihla na nohy. Keď  sa dotkla studenej dlažby svojimi nohami potešene sa zasmiala.

„Noc splnu,“ šepla, keď zazrela svoje ľudské telo. „A kŕmenia,“ dodala. Rozbehla sa po schodoch a zamierila si to hneď do svojej izby, kde hneď rozsvietila svetlo. Zastala pred šatníkom a začala sa v ňom prehŕňať. Vybrala si jedny zo svojich šiat a začala si ich obliekať. Pekne postupne na seba navliekla všetko potrebné. Pančuchy, korzet, aj sukňu. Obula si topánky. Pred veľkým zrkadlom si prečesala svoje dlhé mahagónové vlasy. Prezrela sa v zrkadle, prešla si jazykom po perách a potmehúdsky sa zasmiala.

„Dnes ti to opäť pristane, Isabella,“ pochválila samu seba. Otočila sa so smiechom okolo svojej osi. „Aj keď ťa bude obdivovať len lesná zver, aj tak musíš vyzerať dobre a užiť si tento deň, pretože ďalší príde zasa až o mesiac,“ rozprávala sa sama so sebou. Keď skonštatovala, že naozaj vyzerá dobre a môže spokojne opustiť zámok, zaujal jej pozornosť hluk z nádvoria zámku. Započúvala sa do toho zvuku.

Edward odhodlane prešiel nádvorím a namieril si to k dverám. Zatlačil do nich. Najprv sa obával, že bude zatvorené. Aké bolo jeho prekvapenie, keď povolili a so škripotom sa otvorili. Edward vstúpil do veľkej honosnej haly. Sem už slnko nezasahovalo, a preto nebolo skoro nič vidieť.

Edward sa rozišiel smerom k stene. Mal pocit, že zahliadol lampáš. Našťastie sa nemýlil a keď sa k nemu dostal, natiahol sa poň. Zapálil olej a halou sa mihlo tlmené svetlo. To mu umožnilo trochu sa tu rozhliadnuť. Keď uvidel po stenách aj ďalšie lampáše, neváhal a rozsvietil ich viac. Teraz už bola hala celkom dobre osvetlená. Až teraz si Edward všimol, že všetko bolo zahalené nánosom prachu. Už nemal pochýb, že zámok asi obývaný nie je. Neďaleko neho boli kreslá čiastočne ohlodané myšami. Na stenách viseli obrazy z dávnej doby. Väčšinou to boli zobrazenia prírody. Lúky posiate kvetmi, lesy plné zvery a na viacerých to bol práve tento zámok. Nádvorie a záhrada, ktorú ale doposiaľ nevidel. Pomaly kráčal halou a prezeral si tie maľby. Zrazu ho upútal zvuk, akoby šiel z poschodia.

„Haló! Je tu niekto?“ zavolal do útrob zámku.

Isabella pootvorila dvere na svojej izbe a vstúpila na chodbu. Pomaly prešla ku schodisku a zahľadela sa do osvetlenej haly. Človek? Prebleslo jej hlavou. Čo tu hľadá? To nemá žiadny pud sebazáchovy? A práve dnes? Isabella si zmučene povzdychla. Zatiaľ nikoho nevidela, no prítomnosť toho človeka si až bolestne uvedomovala. Nielen, že počula jeho hlas, ale takisto počula jeho vydesené srdce, ako mu bije v hrudi. To pre ňu znamenalo len jediné. Potrava si ju našla sama. Isabella si slastne prešla jazykom po perách. Jed sa jej začal hromadiť v ústach. Poruší síce svoje zvyky, ale môže sa brániť? Veď prišiel sám a dobrovoľne. Ona za to nemôže.

Edwardovi sa nikto neozýval. Hnaný zvedavosťou sa vydal k schodisku a pomaly začal vystupovať po schodoch na poschodie. Obzeral sa okolo seba, ale nič nevidel. Lampáš, ktorým si svietil na cestu, hádzal tiene po stenách. Vyzeralo to strašidelne a jemu sa z toho rozbúšilo srdce. Nebál sa, len nevedel, čo môže očakávať, preto kráčal opatrne a obozretne, pripravený na všetko.

Keď Isabella na schodoch uvidela toho človeka, nasala do seba okolitý vzduch. Od schodov sa šírila omamná vôňa. Vôňa jej potravy. Ako dlho už nemala človeka? Ako dlho si už odopierala ľudskú krv? Tú lahodnú mannu, rozplývajúcu sa jej na jazyku a hladiacu jej útroby. Prehltla jed, ktorý teraz nahrádzal sliny a poriadne si obzrela svoju obeť. Po schodoch kráčal muž. Obzeral sa okolo seba. Hoci v rukách niesol lampáš, ju zazrieť nemohol. Bola čiastočne zakrytá stĺpom a stála v tieni. Pozorovala ho. Zatiaľ ho videla len odzadu. Mal vysokú vypracovanú postavu. Možno tvrdo pracoval, pomyslela si. Bol oblečený jednoducho, takže usúdila, že to je nejaký robotník. Ako postupne kráčal po schodisku, ktoré sa točilo, Isabella zahliadla jeho tvár. Nezmohla sa na viac, len na otvorenie úst, z ktorých jej vyšiel povzdych. Nikdy vo svojej existencii nevidela nikoho tak krásneho. Bol to ten anjel, ktorého pozorovala pred mesiacom v okne na farme. Jeho bronzové vlasy sa leskli vo svetle lampáša a jeho tvár, z tejto vzdialenosti, bola ešte krajšia ako onú noc. S otvorenými ústami naňho prekvapene hľadela. Čo tu robí? kládla si otázku. Omrzel ho snáď život? Vojsť do zámku, kde naňho čaká istá smrť. On musí byť šialený! Znovu sa Isabella nadýchla. Ale až teraz si uvedomila, že to nemala robiť. Jej telo sa stiahlo bolesťou. Tá lahodná vôňa bola teraz ešte intenzívnejšia. Isabella odstúpila od zábradlia schodiska a oprela sa chrbtom o stĺp. Hlavu si chytila do dlaní. Bola zúfalá. Čo teraz? Podvolí sa svojmu telu? Svojej potrebe? Zabije toho človeka? Znovu sa nadýchla. Uvedomila si, že tá vôňa jej je nejaká povedomá. Akoby ju už niekedy cítila, no nevedela si spomenúť. Otočila sa k tomu mužovi a znovu si ho obzrela. Už bol skoro na samom vrchu schodiska. Kráčal bez slov. Len jeho prudký dych a búšiace srdce dávalo vedieť, že je nablízku.

Isabella cúvala od zábradlia. Nechcela, aby ju zahliadol. Krôčik po krôčiku, pomaly, až narazila na stenu. Oprela sa o ňu, akoby s ňou chcela splynúť. Neustále ho pozorovala. Už vystúpil až navrch. Obzrel sa okolo seba a mieril si to priamo k nej. Isabella vedela, že ju stále ešte nemohol zahliadnuť. Až vtedy si uvedomila, že nechala vo svojej izbe svietiť svetlo. Zabudla sfúknuť sviecu, keď ju vyrušil ten zvuk a ona sa šla presvedčiť, čo to je. A teraz stála len pár metrov od dverí svojej izby, spod ktorých vychádzalo tlmené svetlo. Všimla si, že muž uprene sleduje ten pás svetla pod dverami. Ju si zatiaľ nevšimol. Musí rýchlo konať. Ešte viac sa natisla na stenu a postupne sa po nej začala sunúť smerom hore, až sa dostala k stropu. Rukami prisatými na stene sa pridŕžala. Zostala visieť na strope a keď pohliadla dolu, ten muž bol tesne pod ňou.

Edward sa pomalým krokom približoval k dverám izby, pod ktorými zahliadol pruh svetla. V tej izbe sa svietilo. Podišiel tesne k dverám a započúval sa. Nič však nepočul. Premýšľal, čo urobiť. Zaklopať, alebo vstúpiť bez zaklopania? Nakoniec sa rozhodol a rukou siahol na kľučku. Poodchýlil dvere a malou škárkou nakukol dnu. Nič nevidel, len jednu stenu chabo osvetlenej miestnosti, ktorej dominovala knižnica. Edward si dodal odvahu a s prudkým nádychom otvoril dvere dokorán.

Naskytol sa mu pohľad do ženskej izby. Akoby sa preniesol niekoľko storočí späť. Pripadal si, ako v rozprávke. Miestnosti dominovala velikánska drevená posteľ s baldachýnom. Izba bola obložená drevom a na jednej strane bola knižnica. Pod veľkým oknom bol stolík, na ktorom bola zapálená svieca a položená nejaká kniha. Edward vstúpil do izby a ovanula ho nádherná sladkastá vôňa. Cítil sa ako v raji. Jeho telom prebehol zvláštny pocit.

„Ach...“ Musel si povzdychnúť. Nevedel to ovládnuť. Túžil spoznať pôvod tej božskej vône. Prechádzal po izbe a hľadal jej pôvod. Pohľad mu padol na stolík, ktorý sa skrýval za dverami. Boli na ňom položené kozmetické potreby, ale akési zastaralé. Videl tam hrebene, malé zrkadielko, nejakú nádobku, v ktorej bol nejaký prášok. Hľadal nádobu, v ktorej by bol parfum, no nič také tam nebolo. Podišiel k dverám, ktoré boli neďaleko toho stolíka. Bol to šatník, plný ženských šiat. Tá vôňa tu bola ešte intenzívnejšia. Všetky tie šaty, ale pôsobili tiež zastaralo. Mal pocit, že sa ocitol v inom storočí.

Isabella sa po strope presunula až do stredu schodiska. Tam sa rukami spustila, no nohy nechala prichytené na strope. Pozorovala toho muža, ako sa prechádza po jej izbe. Zadusila v sebe zavrčanie. Nepáčilo sa jej, že narúša jej súkromie. No na druhej strane ním bola fascinovaná. Netušila, ako a prečo sa tu objavil, no nemohla to ani nijako zistiť. Nemala v pláne sa mu ukazovať. Bála sa, že keď ešte chvíľu zostane v jeho blízkosti, poruší svoje zvyky a podľahne. Nechcela, aby bol on príčinou jej zlyhania. Už dávno si sľúbila, že už nikdy nepodľahne. Musí to urobiť, aspoň tak si uctiť svoju rodinu. Už raz ich sklamala, viac už nechce. Odrazila sa od stropu a ladne pristála na podlahe haly. Posledný pohľad venovala na poschodie, aby sa ubezpečila, že ju ten človek nepočul, a potom sa rozbehla smerom von. Musí rýchlo na lov a keď sa vráti, tak tu ten človek už nebude a ona bude mať zasa pokoj. Keď so škripotom otvorila vstupné dvere, neušlo jej tiché zakliatie. Bude s tým musieť niečo urobiť.

Zastala vo dverách a započúvala sa, či si to všimol aj nečakaný návštevník. Keď z poschodia začula rýchle kroky, na nič nečakala a rozbehla sa do lesa. Keď už bola dostatočne ďaleko, obzrela sa a uvidela siluetu muža stojaceho pri bráne. Bol udýchaný, ako ju nasledoval. Keď však nič neuvidel, smutne sa otočil a namieril si to späť do zámku.

„Dúfam, že sa ho dosť nabažíš, kým sa vrátim a už tu nebudeš. Je to pre tvoje dobro. Tak nebuď hlúpy,“ šepla Isabella do tmy, a potom sa rozbehla za svojou dnešnou večerou.  

Keď Edward začul škripot vchodových dverí, rozbehol sa ku schodisku. Už bol na jeho okraji. Pohliadol k dverám a zazrel kus látky, ktorý sa medzi nimi mihol. Rýchlo zbehol po schodisku a vybehol na nádvorie, ktoré bolo zahalené do hustej tmy. Nikde nič nevidel, a preto bežal až k bráne. Tam zastal a snažil sa preniknúť do tmy, no stále nič nevidel. Smutne sa otočil a namieril si to späť do zámku.

Viem, že ste čakali dlho. Ale som tu. Momentálne som príliš vyťažená, takže kapitoly pribúdajú striedmo. Ale ďakujem za pochopenie.

Dúfam, že mi zanecháte svoj názor na tento diel. Ďakujem za komenty pod poslednou kapčou. Vaša GCullen.   

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bozk tajomnej pani - 8. kapitola: