Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bozk tajomnej pani - 7. kapitola

18.05.2012 (13:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 20× • zobrazeno 1961×

7. kapitola

Elizabeth a Edward sedeli dlhé hodiny v objatí a obaja plakali. Anthony bol dobrý človek. Bol to milujúci manžel a otec. Bol dobrým priateľom, vždy ochotný pomôcť. Netušili, kto mu takto mohol ublížiť a zbaviť ho života. Edwardovi na myseľ vyskočili jeho slová.

Vojna je krutá vec, synak. Rodičom berie ich synov, rodinám otcov a ženám ich druhov.

Aj jemu vojna zobrala blízkych. Najprv William a teraz i otec. Edward si smutne povzdychol a znova sa oddal plaču.

Napokon sa Elizabeth unavená a vysilená plačom a smútkom pobrala do svojej izby. Edwarda zanechala samého. Ten ešte hodnú chvíľu sedel a utápal sa v spomienkach na otca. Vybavoval si chvíle, kedy sa spolu smiali, kedy sa s ním učil a pomáhal mu s úlohami do školy. Keď si doberali matku, alebo keď otcovi pomáhal v obchode. Vtedy Edward videl na otcovej tvári ten šťastný úsmev. Bol rád, keď niekomu mohol pomôcť. Až bolestne si Edward uvedomil, že toto sa už nikdy nevráti. Už nikdy neuvidí svojho otca. Už nikdy sa mu nepochváli so svojimi úspechmi. Už nikdy sa s ním nezasmeje. Už nikdy mu nepredstaví dievča, s ktorým sa rozhodne stráviť zvyšok svojho života.

Edward miloval oboch svojich rodičov. Otec mu bol priateľom, ktorý ho vždy chápal a pomáhal mu. Matka tá tu bola vždy preňho, ak ho trápili citové otázky. Bude ťažké žiť bez jedného z nich. Až teraz si Edward uvedomil, že skoro v noci prišiel i o ňu. Bude ju musieť lepšie strážiť. Jej sa nesmie nič stať.

Po hodnej chvíli sa Edward zdvihol. Opláchol sa a obliekol. Rozhodol sa, že sa prejde po okolí. Keď už má dnes ten voľný deň, strávi ho prechádzkou. Toto prostredie ho neuveriteľne upokojovalo. Vyšiel teda von. Cestou sa zastavil v kuchyni, kde sa narýchlo najedol, a pobral sa na lúku za farmou.

Celý čas premýšľal o živote. Ako kruto sa k nim zachoval. Najprv ho zbavil jeho veľkého sna, potom museli opustiť rodné mesto, a teraz prišla ďalšia rana. Edwarda tešila len jedna vec, a to, že toto miesto mu poskytuje útočisko a pokoj. Aj keď sa tu dozvedeli zlú správu, toto miesto aj tak miluje. Cíti sa tu dobre, akoby sem odjakživa patril. Akoby ho práve sem niečo ťahalo.

Posadil sa do trávy a oprel sa o zvalený strom na okraji lúky. Zahľadel sa okolo seba. Všetko sa krásne zelenalo, hoci jeseň sa až nebezpečne rýchlo blížila. Občas zavial jemný vánok a rozvíril trávu na lúke. Pôsobilo to, akoby sa vlnilo more. More uprostred hôr. Na tomto mieste Edward rád zabúdal. Zabúdal na Williho, na otca i na iné starosti. Tu sa cítil svoj, no nie kompletný. Akoby mu stále niečo chýbalo. Netušil však čo.

Zahľadel sa nad stromy a uvidel vrcholce veží patriacich k zámku. Mysľou mu prebehli podivné sny, ktoré sa mu snívali. Čo to všetko znamenalo? Najprv honosné šaty... Krásna miestnosť... Obluda... A potom opäť ten zámok... Iná miestnosť... Krásny anjelský hlas... Dotyky neznámej, ktoré mu robili tak dobre... Jemná rúčka...

„Ach...“ vzdychol si nahlas Edward pri spomienke na ten krásny pocit, ktorý cítil, keď mu bola na blízku. Vtedy akoby bol celý, kompletný, akoby ona bola ten chýbajúci článok, ktorý ho má urobiť šťastným. Edward sa zasmial nad absurditou svojich myšlienok a pocitov. Nemohol mu chýbať niekto, koho si vymyslel! Nemohol túžiť po niekom, koho nikdy nevidel!

Už nad krajinou sadal súmrak, keď sa Edward zdvihol a vracal sa k farme. Poslednýkrát sa otočil a pohľad mu padol na zámok. Jeho telo zalialo teplo, príjemný hrejivý pocit. Pousmial sa. No keď sa otočil späť a vydal sa domov, pocit zmizol. Nehradilo ho prázdno, diera, ktorá sa zväčšovala a zväčšovala.

„No, to je dost! Kde sa flákaš?“ ozvalo sa hneď, ako Edward otvoril dvere na svojej izbe. Na jeho posteli sa rozvaľoval Emmett. Edward si už zvykol, že sem Emm chodí, akoby to bola jeho izba, preto mu venoval len letmý pohľad, zavrel dvere a podišiel k oknu.

„Bol som sa prejsť,“ vysvetlil mu s pohľadom upretým do tmy lesa.

„Ježíš! Čo ti je? Vyzeráš, jak keby ťa mučili. Má to niečo spoločné s týmto?“ Edward k nemu šibol pohľadom a v Emmettových rukách zazrel list od pána Saffetiho. Priskočil k nemu a list mu vytrhol.

„Kdo je Anthony?“ pokračoval Emmett. Edward sa zahľadel na list vo svojich rukách. Utrel si neposlušnú slzu, ktorá si našla svoju cestičku, po počutí otcovho mena.

„Do toho ťa nič nie je, Emmett!“ odbil ho. Poskladal list a vzal zo stola obálku. Keď tam chcel list odložiť, všimol si ďalší papier, ktorý v nej bol. Vytiahol ho a prezrel. Bol to šek na neuveriteľnú sumu, ktorú otec získal za obchod. Edward si smutne povzdychol. Kvôli týmto peniazom už otec nie je.

„Jako, že ma do toho nič neni? Očuj! Si mi jako brat. Keď sa smeješ, stem vedeť, že prečo. Ale též to stem vedeť, aj keď si... No, takýto. Šak si jak kópka nešťasťá!“ ukazoval Emmett na svojho kamaráta rukou. Pohľad na Edwarda ho trápil. On bol teraz šťastný a chcel sa s kamarátom o to podeliť, ale keď ho videl takéhoto zmoreného, na svoju radosť zabudol.   

„Kdo bol ten Anthony?“ pýtal sa znova. Edward sa naňho pozrel. V Emmettovej tvári bola starosť. Nebol v nej ani náznak pobavenia, a to Edwarda prinútilo zveriť sa mu. Potreboval to zúfalstvo zo seba dostať.

„Bol to môj otec,“ šepol smerom k Emmettovi. Ten zvraštil čelo.

„Oh... To som netušil. Je mi to ľúto.“ Snažil sa povzbudiť Emmett svojho priateľa.

„Aj mne,“ poďakoval mu Edward.

„A čo sa stalo?“ zaujímal sa Emmett. Edward len mykol plecami. Sami nevedeli, čo bolo presnou príčinou otcovej smrti. Prečo ho niekto zabil. Nikto k tomu nemohol mať rozumný dôvod. Ale čo je na vražde rozumné?

„Zabili ho. Nikto nevie prečo. Len ho našli na ulici mŕtveho. Ako psa,“ zašepkal skľúčene Edward.  

„Fuu... To sa stáva. Hlavne vo veľkých mestách. Tu u nás ťa móže napadnúť akurát tak divá zver a... No a v meste? Tam sú tou zverou ľuďá. Krútí a ohavní...“ zamyslel sa Emmett. Nevedel, ako to chodí vo veľkom meste. Iba o tom počul. Napadnú vás za bieleho dňa len kvôli hŕstke drobných mincí. „Prečo vlastne nedošól s vami?“ zaujímal sa Emmett. Edward sa zamyslel. Podišiel k nemu a posadil sa vedľa Emmetta na posteľ.

„Keď sme žili v Chicagu, otec vlastnil malý obchod. Bol to jeho život. Miloval ho. Keď prišlo rozhodnutie, že musíme Chicago opustiť, rodičia sa zhodli na tom, že sa tam už nikdy nevrátime. Rozhodli sa predať dom a otcov obchod tiež. Dom otec stihol predať, kým sme odišli, ale na obchod ešte nemal kupca. Nakoniec sa mu to podarilo. Pár týždňov po našom odchode ho predal. Už sa chystal za nami, keď...“ Edwardovi zlyhal hlas. Bolo také ťažké to znovu vysloviť.

„No, si na tom skoro jako ja,“ preniesol zamyslene Emmett. Edward sa naňho nechápavo pozrel, no Emmett hľadel do zeme. Akoby bol zahĺbený vo svojich myšlienkach. Nikdy sa spolu nebavili o minulosti. Vlastne z tejto stránky Edward Emmetta vôbec nepoznal. Vedel, že na farme vyrastal, ale ako sa tam dostal a čo bolo predtým, to netušil.

„Ani ja nemám rodičov,“ začal Emmett potichu. „Mój otec ma nikdy nevidel. Vraj po tom, čo mu mamka povedali, že som na ceste, sa zvihou a už ho nikdy nevidela. Nesteu ma.“ Emmett mykol ramenami, no na to sa hneď pousmial. „Zato mamka sa na mna tešila. Aspon tak mi to hovorila teta Esme. Vraj žiarila šťastím, keď si hladila bruško. No moc si ma neužila. Umrela pri pórode,“ povedal a smutne pozrel na Edwarda. Ten ho potľapkal súcitne po ramene, a potom odvrátil zrak. Nemohol sa mu dívať do očí.

Edward si uvedomil, že hoci už otec nie je, mal aspoň nejaký čas, ktorý s ním mohol tráviť. Na rozdiel od Emmetta, ktorý svojich rodičov vôbec nevidel. Zalial ho pocit šťastia. Už ho otcova smrť tak netrápila. Uvedomil si, že čas , ktorý mali vymedzený, síce vypršal, ale teraz je už otec na lepšom mieste, kde sa raz zídu. Edward  Emmetta objal okolo ramien. Ten si ani neuvedomil, ako svojim rozprávaním pomohol kamarátovi. Objatie mu oplatil. Po chvíli sa ale odtiahol.

„No, dost bolo spomienok. Došól som za tebou, aby som sa ti pochválil,“ začal a na tvári sa mu zjavil úsmev. Edward zahnal všetky nepokojné myšlienky a začal sa sústrediť už len na Emmetta.

„Tak sem s tým!“ vyzval ho a tiež sa na tvári pokúšal vykúzliť úsmev. Určite nebol až taký šťastný ako Emmettov, ale aspoň sa o to pokúsil.

„Tak. Dnes som bou s Rosalie. Stretli sme sa pred tým krámkem, kde pracuje. Donésol som jej kytičku. To si mi neradil.“ Vyčítavo ukázal na Edwarda prstom. „Na to som došól sám. Nie som až taký sedlák jak vyzerám. Tak krásne sa usmála. Mala na sebe modré šaty. Mali presne tú istú farbu, jako jej očká...“ Emmett sa zamyslene zahľadel na stenu oproti sebe. Na tvári mal taký prihlúply zamilovaný výraz. Edward doňho len drgol.

„No...“ pokračoval. „A potom som ju chyteu za rúčku a nésol som sa s ňou cez celé mesto. Cíteu som sa jak král, kerý si vede svoju královnu. Ľuďá po nás zazerali, ale ja som bol pyšný. V cirkuse doslova žárila jak svatojánska muška. Očká jej až svítili. Bola šťastná, Edward.“ Emmett sa pozrel na Edwarda a ten v jeho očiach videl tú lásku, ktorú teraz Emmett cítil.

„A ďalej?“ nedočkavo sa pýtal Edward. Emmett sa zaškeril, no pokračoval.

„Potom som ju pozvau na pohárik. Ale dala si len limonádu. Nestela nič piť. Ja som si dau pivo. Chvílu sme posedeli, a potom som ju odprevadil domov. Po ceste sme sa vyprávali a ona sa mi zverila, že sa jej to strašne lúbilo a že by si to rada zopakuvala. Ani si nevíš predstaviť, jaký som bol štastný. Keby som mohou, tak tam od radosti skáčem jak šálenec. Ale tak, museu som sa držat a krotit. Za to pred dverami jej domu som sa to už nevydržau. Museu som ju bozkat. A tie jej pery... Chutili jak jahódky. Sladučké a chutnučké...“ Zasa sa Emmett ponoril do spomienok. Edward sa musel pousmiať. Bol rád, že to Emmettovi vyšlo. Rosalie bola krásna a vyzerala milá. Budú spolu určite šťastní.

„No vidíš! Už dávno ste mohli byť spolu, keby si nebol taký zbabelec,“ vyčítal mu Edward.

„Tebe sa to poví! Tak dobre. Máš pravdu, ale ked ja som nevedeu jak na ňu. Ale čil... Čil to už bude len dobré!“ zhrnul to Emmett. Už si to pomaly predstavoval. Ako sa spolu budú prechádzať po meste. Ako mu občas venuje nejaký ten bozk, keď nebudú ľuďom na očiach. A potom sa Emmett vyberie za jej otcom a požiada ho o jej ruku. Nasťahuje si ju k sebe na farmu a budú mať kopec detí, ktoré tu budú pobehovať.

„A čo ty? Ty si si už vyhládol nejakú sukňu?“ spýtal sa pobavene Emmett. Vedel, že Edward o dievčatá na farme nejaví príliš záujem. Už sa pomaly oňho aj začal strachovať, či náhodou nie je nejako inak orientovaný. Ale o chlapov ten záujem javil ešte menej, tak sa Emmett utvrdil len v tom, že asi Edward ešte nenatrafil na tú pravú.

Edward sa trochu zahanbil. Na farme bolo veľa pekných dievčat, no Edwardovi sa nepáčila ani jedna. Aj tak mal pri nich taký zvláštny pocit, akoby im nešlo o vzťah, ale akoby išli len po jeho kráse. Vždy mu všetci vraveli, že patrí k tým pekným, čo si on vôbec neuvedomoval. Ale aj tu na farme si občas vypočul rozhovory dievčat. Doslova po ňom niektoré slintali. Chceli okúsiť jeho telo a na toto Edward nebol. Nepotreboval známosť na pár nocí. On chcel svoje telo dať len tej, ktorá bude tá pravá. Nehanbil sa za to, že ešte neskúsil, čo prináša slasť v náručí ženy. To si nechá len pre tú jedinú.

„Ani nie. Čakám na tú pravú. Aj ja chcem nájsť svoju Rosalie,“ vysvetlil Edward Emmettovi.

„Víš čo? Teraz ťa už úplne chápem. Čil, ked mám Rose, vím, čo hladáš. A neboj sa, ty ju nájdeš,“ povzbudil Emmett priateľa. Veril tomu, že aj Edward raz bude šťastný.

Nasledujúce týždne Edward pozoroval svoju matku. Chodila smutná a jej oči boli vždy červené od plaču. Edward vedel, že ju trápi strata, ale netušil, ako jej pomôcť. Robil si svoju prácu, a popri tom premýšľal, ako dostať matku z tohto stavu. Bolo to už skoro mesiac od toho dňa, keď im prišiel list. Opäť sa blížila noc splnu a Elizabeth bola stále viac smutná a skľúčenejšia. Edward sa napokon rozhodol, že požiada tetu Esme, aby sa s ňou pozhovárala.

Pobral sa do kuchyne, aby ju vyhľadal. Našiel ju stáť za sporákom. Práve chystala večeru.

„Teta Esme?“ oslovil ju, keď k nej pristúpil. Tú sa naňho otočila a na tvári mala úsmev. Edward jej ho však nemohol opätovať. Bol nešťastný za svoju matku, a preto to, čo sa mu na tvári zjavilo, musel byť skôr úškľabok.

„Áno, Edward?“ spýtala sa Esme.

„Mám na vás takú prosbu,“ začal Ed. „Určite ste si všimli, aká je moja matka nešťastná.“

„Všimla som si,“ skočila mu do reči Esme. „Aj som sa s ňou o tom rozprávala, ale stále chodí ako bez duše. A vyzerá, že je na tom horšie a horšie.“ Edward len na súhlas pokýval hlavou.

„Hovorila vám matka o otcovi?“ Edwarda zaujímalo, či sa jeho matka zverila svojej priateľke.

„Áno, Edward, hovorila, ale obávam sa, že to nie je jediný dôvod, ktorý ju trápi. Mám taký pocit, akoby mi niečo tajila.“ Edward sa na ňu nechápavo pozrel. Netušil, čo iné by mohlo jeho matku trápiť viac, ako otcova smrť.

„Vieš, po tej noci, kedy sa stratila v lese... No už hneď po návrate sa mi zdala nejaká čudná. Nechcela mi povedať, ako sa z toho lesa dostala. Chodila zamyslená a stále mala oči plné sĺz. Až potom neskôr sa dozvedela, že Anthony zomrel. Preto si myslím, že v tom lese sa niečo stalo, a to ju trápi viac, ako smrť tvojho otca,“ vysvetlila Esme Edwardovi svoje obavy. 

„Nemohli by ste sa s ňou o tom znova porozprávať? Nemôžem sa na to dívať, ako trpí. Trápi ma to a neviem, ako jej pomôcť.“ Edward bol nespokojný. Dúfal, že teta Esme ho neodmietne a že jeho matka sa svojej priateľke zverí.

„Pokúsim sa, Edward. Ale ako poznám tvoju matku, bude to ťažké,“ povedala mu Esme. Poznala Elizabeth až veľmi dobre. Ak sa zaťala, len málokto s ňou pohol. Hoci, keď ešte boli slobodné dievčatá, vždy dala na jej rady, teraz netušila, ako sa Elizabeth zachová. Keď však videla Edwardov strápený výraz, odhodlala sa, že urobí všetko, len aby obaja konečne boli šťastní a spokojní.

„Pôjdem hneď za ňou,“ ubezpečila ho. Edward sa na ňu vďačne usmial. Esme si utrela ruky do zástery, ktorú si hneď nato odviazala a položila ju na dres. Vybrala sa von. Pred dverami stretla Sophie.

„Sophie, nevidela si Elizabeth?“ spýtala sa jej. Sophie sa za zvukom jej hlasu otočila.

„Je v maštali. Pri kravách,“ oznámila jej. Esme sa teda pobrala tam. Nevšimla si však, že ju niekto nasleduje. Edward kráčal kúsok za ňou. Bol zvedavý, či sa tete Esme podarí matku presvedčiť, aby sa jej zverila a tiež chcel na vlastné uši počuť, čo je dôvodom jej bolesti. Prikradol sa teda do maštale a zostal skrytý stáť v rohu. Odtiaľto ho nikto nemohol vidieť a on videl a počul všetko naokolo.

Esme pristúpila k Elizabeth, ktorá sa práve dvíhala od kravičky.

„Elizabeth, tu si! Všade som ťa hľadala,“ začala Esme. Elizabeth sa k nej prekvapene otočila.

„Stalo sa niečo? Je niečo s Edwardom?“ vyhŕkla vyplašene. Esme ju pohladila po ramene.

„Nie, Edward je v poriadku. Len... Elizabeth, on má o teba strach. Niečo sa s tebou deje, a to som si všimla aj ja,“ vyčítala Esme svojej priateľke.

„On ťa poslal?“ spýtala sa Elizabeth. Netušila, že tie jej obavy sú na nej až tak vidieť. Myslela si, že sa jej ich darí ukrývať, ale ako práve počula, nedarilo sa jej to. Jej syn to na nej zbadal a Esme to videla tiež.

„Hej, poslal ma on. Ale aj keby za mnou neprišiel, nie som slepá, Elizabeth. Niečo sa deje a ty sa kvôli tomu trápiš. Povedz mi to! Teba netrápi len mužova smrť. Viem to,“ útočila Esme na Elizabeth. Tá sa pod jej slovami skrčila. Smrť jej manžela bola rana, ale to ju netrápilo natoľko, ako nasledujúca noc. Bude spln a ona má odovzdať to najcennejšie, čo má. Strach, že príde o Edwarda ju morila a ubíjala. Do očí sa jej nahrnuli slzy. Klesla na kolená pod tou ťažobou myšlienok, ktoré už sama nezvládala.

„Esme...“ vydala zo seba Elizabeth medzi vzlykmi. Edwardovi sa stiahlo vnútro, keď videl matku takú zronenú. Už sa chystal, že vyjde zo svojho úkrytu, keď matka vyslovila slová, ktoré ho zastavili.

„Ona ho chce!“ vykríkla zúfalo. Esme si prisadla k priateľke.

„O čom to vravíš, Elizabeth. Aká ona?“ pýtala sa Esme. Edward spozornel.

„Tú noc, keď som sa stratila. Natrafila som na ňu v lese. Pomohla mi, vyviedla ma von. No chcela za to dar. Chce to najcennejšie, čo mám,“ šepla Elizabeth. Esme stále nerozumela jej slovám. Začala mať strach, že sa jej priateľka z toho zúfalstva pomiatla.

„Elizabeth, kto ťa vyviedol z toho lesa?“ dožadovala sa Esme odpovede, a pritom ju chlácholivo hladila po vlasoch.

„Ona!“ skríkla Elizabeth. „Tá záhadná, prekrásna pani. Chce Edwarda! On je to najdrahšie, čo mám. Nič mi nie je drahšie, ako môj syn. Ale toto jej nedovolím.“ Elizabeth sa postavila zo zeme a oprašovala si svoje šaty. „Sama pôjdem k nej a ponúknem sa jej. Edward tam nemôže ísť. Čo keď sa mu niečo stane. Esme, neprežila by som to. Prišla som už o muža. Syna si nedám, aj keby ma to stálo život.“ Edward neveriacky hľadel na matku. Neveril vlastným ušiam. To, čo počul, mu nedávalo zmysel. Vytratil sa z maštale a zamieril si to na lúku, kde tak rád sedával. Posadil sa k vyvrátenému stromu a premýšľal nad matkinými slovami.

Prekrásna pani... Chce Edwarda... On tam nemôže ísť... Sama tam pôjdem...

Edward sa zahľadel na zámok. Až teraz si začal dávať niektoré veci dokopy.

Čo keď tá legenda o krásnej panej nie je až takou legendou. Čo keď je na tom aj niečo pravdy? Čo keď ona existuje? Čo keď to je tá pani, s ktorou sa mu sníva? Čo keď ho čaká? Možno ho potrebuje. A čo tá obluda? Tá drží v zajatí tú krásku? Jeho sny majú určite spojitosť s tým zámkom.

Edward bol zmätený, ale jedno vedel na isto. Nedovolí matke, aby sa zaňho obetovala. Nedovolí jej, aby zaňho niečo riešila. Ak mu je súdené umrieť pri záchrane krásnej ženy, tak to podstúpi. Pobral sa rýchlo domov, aby sa stihol pripraviť. Dnes je spln a on musí navštíviť zámok. 

V nasledujúcej kapitole sa Edward vyberie na zámok. Čo sa tam udeje a s kým sa tam stretne, to všetko nabudúce.

 Ďakujem za povzbudivé komentáre, ktoré sa objavili pod predchádzajúcou kapitolou. Táto kapitola patrí tým, ktorí si ten krátky čas vždy nájdu a niečo povzbudivé napíšu. Menovite UV, mima19974, Wera, N1I1K1O1L, martty555, Adus15, july211, Pegi, Kačka, lelus, Clothylda, lili a karol. Najväčšia vďaka patrí zasa Jessy Duracellke. :)

Vaša GCullen

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bozk tajomnej pani - 7. kapitola: