Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bozk tajomnej pani - 12. kapitola

05.08.2012 (18:30) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2003×

12. kapitola

Nenávidela sa za to. Nenávidela jeho, že ju nepustí. Že ju drží nejakou silou pri sebe. Ale vedela, čo ju oslobodí. Na tvári Isabelly sa objavil víťazný úsmev. Vzlietla ešte vyššie a potom zabrala. Už len pár míľ ju delilo od slobody. Len pár míľ a bolesť zmizne. Len pár míľ a on navždy opustí tento svet. Len jeho smrť je kľúčom k slobode.

Isabella rozrazila dvere na jeho izbe. Pomalým krokom šelmy sa priblížila k posteli, kde spokojne oddychoval. Spal a netušil, čo sa stane. No Isabella presne vedela, čo teraz príde. Uvedomovala si, čo musí urobiť, ak sa chce zachrániť, ak chce byť opäť slobodná. Podišla ešte bližšie a pohliadla na svoju obeť.

Edward ležal na chrbte a Isabella mohla vidieť jeho tvár v slabom odraze mesiaca, ktorý dovnútra prenikal cez okno. Jeho tvár bola pokojná. Ani náznak strachu, ktorý by určite odzrkadľovala, keby bol pri vedomí. Keby na ňu hľadel tými svojimi prenikavými smaragdovými očami, ktoré, ako si práve uvedomila, ju často prenasledovali. Tie oči - hlboké a krásne. Isabellou prenikla bolesť. Tá istá, ktorá ju premohla, keď sa chcela od neho vzdialiť. Keď chcela utiecť. Bolesť, ktorá sa znásobovala, keď sa presviedčala, že ho musí pripraviť o život.

Isabella klesla na kolená pri jeho posteli. Zvesila hlavu a ticho zavzlykala. To presvedčenie, že on musí opustiť tento svet, zrazu zmizlo. Dostala strach, že keď naňho vztiahne ruky, rozpadne sa na prach. Netušila, čo sa to s ňou deje, ale uvedomila si, že to nemôže urobiť. Zabila by samú seba.

Zdvihla hlavu a pozrela naňho. Bol tak blízko. Cítila teplo jeho tela, ktoré sa od neho šírilo. Zasahovalo i ju. Hoci sa ho nedotýkala, akoby sa pri jeho blízkosti cítila viac živá. Akoby jej vlieval krv do skamenených žíl. Akoby jej vlieval život.

Keby mohla Isabella plakať, vyronila by more sĺz. Pretože pocit, ktorý ju obklopil, hoci bol neznámy, robil ju šťastnou. Trpela, no akoby to tak chcela. Akoby na ničom inom teraz nezáležalo, len na tej bolesti.

Celú noc presedela pri jeho posteli. Pozorovala jeho pokojný spánok a utešovala samu seba, že toto je správne, že takto to má byť. Keď zem osvietili prvá lúče vychádzajúceho slnka, Isabella neochotne vstala a pobrala sa k dverám. Poslednýkrát sa zahľadela na spiaceho Edwarda a s jeho obrazom vrytým do pamäti ušla do svojej kobky, kde sa zavrela do rakvy a netrpezlivo očakávala príchod ďalšej noci.

***

Isabella cítila, že ešte nie je ten správny čas, aby svoju rakvu opustila, pretože slnko ešte nezapadlo. No túžila popohnať čas, potlačiť slnko na oblohe, aby čím skôr zapadlo. Už bola nejakú dobu pri vedomí a počúvala zvukom hradu. Počula jeho bijúce srdce. Ten zvuk sa jej veľmi páčil. Bolo to ako rajská hudba. Hoci netušila, či niečo ako raj existuje, bola presvedčená, že ona ten svoj našla na tomto ponurom mieste.

Počúvala jeho pravidelné nádychy, ktoré ju upokojovali. Akoby to boli tie najdôležitejšie zvuky, ktoré ju držali pri živote. Zaspomínala na ten obraz, keď ho nadránom opúšťala a on stále spokojne oddychoval. Netušil, že mu celú noc robilo spoločnosť zviera. Že celú noc Isabella v podobe nechutnej ohavy, strážila jeho spánok. Počúvala pokojnému tlkotu jeho srdca a pozorovala jeho hruď, dvíhajúcu sa pri pravidelných nádychoch. Isabella si uvedomila, že sa jej veľmi páči pohľad na jeho pokojnú uvoľnenú tvár. Už sa nevedela dočkať, kedy nastane opäť tá chvíľa a ona navštívi nepozorovane jeho izbu.

Keď posledné lúče slnka ožiarili krajinu, Isabella stála na prahu knižnice, kde sa ešte stále svietilo. Mala strach vstúpiť. Obávala sa, aby ho nevystrašila. Isabella sa tomu musela zasmiať. Ešte predchádzajúci večer nechcela nič iné, len ho vystrašiť a dostať z jej zámku a dnes sa bála, aby to tak neurobila. Nechápala, prečo sa zrazu bojí, že by opustil jej domov. Veď by to potom bolo také jednoduché. No náhle si uvedomila, že pre ňu by to bola smrť. Keby už nikdy nemohla uvidieť jeho tvár, keby už nikdy nezačula jeho krásny hlas, keby už nikdy nepocítila to teplo, ktoré sa z neho šíri, určite by ju to zabilo. Už si nemohla pomôcť, musela ho mať pri sebe, musela ho cítiť. Inak by sa navždy rozpadla.

So strachom poodchýlila dvere a malou škárkou nakukla dnu. Robila to presne ako predchádzajúcu noc, no teraz ju nehnala len zvedavosť. Teraz ju hnala túžba byť mu nablízku. Sedel tak ako včera. Chrbtom k nej. Potichu vošla dnu a zastala až za jeho chrbtom. Pozrela ponad jeho chrbát na jeho ruky. Opäť čítal jej obľúbenú knihu, no tento krát ju to nenahnevalo. Skôr ju to potešilo.

Premýšľala o tom, či sa mu prihovoriť, či ho osloviť, ale mala strach, aby sa nevydesil. A tak tam len stála za jeho chrbtom a pozorovala ho. Vdychovala jeho vôňu, ktorá sa vznášala celou miestnosťou. Mala radosť, že je v tejto podobe, a tým ju jeho krásna vôňa nepriťahuje. Bála sa, že keby tu teraz stála ako upír, asi by sa neovládla a vzala by si ho. Bude si musieť na ňu zvyknúť, pretože mu nechce ublížiť. Nechce sa o neho pripraviť.

„Ste tu, že, pani moja?“ náhle sa ozval. Isabella sa preľakla a ustúpila do tieňa, aby ju náhodou nezahliadol. Keby bola živá a jej srdce by tĺklo, teraz by sa asi išlo zblázniť. No takto sa len prudko nadýchla, aby uvoľnila to napätie. Po chvíli sa osmelila a ozvala sa.

„Áno. Vadí ti to?“ Edward pokrútil hlavou, čo Isabelle spôsobilo úsmev na tvári. Potešilo ju, že ju chce pri sebe. Teda, dúfala, že ju tam chce.

„Nie, nevadí. Čakal som na vás,“ priznal sa Edward a tiež sa usmial. Už sa obával, že dnes s ním nebude. Že nepríde a nechá ho čakať. Bál sa, že ju včera svojim chovaním urazil. „Včera ste zmizli. Rýchlo,“ vyčítal jej.

„Oh... Áno. Ja...“ Isabella zrazu nevedela, čo mu povedať. No Edward to za ňu vyriešil.

„Urazil som vás. Chcem sa ospravedlniť za svoje chovanie. Už sa to nestane. Teda, pokúsim sa o to, aby sa to nestalo.“ Edward založil na knižke roh práve čítanej strany a odložil ju na stolík vedľa seba.

„Neospravedlňuj sa. Vlastne, možno by som mala ja, ale nechcem sa k tomu vracať. Zabudnime, prosím, na včerajšok a začnime odznova.“ Edward sa spokojne sám pre seba pousmial. Tešili ho jej slová, ale takisto ho premáhala zvedavosť.

„Smiem vás vidieť?“ spýtal sa ostýchavo.

„Nie!“ vyhŕkla hneď na to Isabella. „Ešte nie,“ dodala napokon, no vedela, že ju nikdy nesmie uvidieť v tejto jej podobe.

„Dobre,“ odpovedal skľúčene Edward, hoci po ničom inom netúžil, ako vidieť jej tvár. „Počkám. Aj keď nie som príliš trpezlivý, kvôli vám to urobím. Chcel by som veľmi vedieť, ako vyzeráte. Prezeral som si obrazy dolu v hale. Je na nich vaša rodina?“ Chcel sa o Isabelle toho dozvedieť čo najviac a takisto ho upokojoval jej príjemný hlas. Isabella si v mysli vybavila tie obrazy, o ktorých Edward hovoril. Áno, bola to jej rodina. Ale teraz už nemala nikoho. Bola na tomto svete sama. Má sa mu priznať? Nevidela dôvod, klamať mu, a tak sa aj rozhodla.

„Áno, je to moja rodina.“

„Je tam jedno dievča. Prekrásne dievča,“ prehovoril Edward a v mysli si predstavil tú krásnu devu z obrazu. „Smiem aspoň dúfať, že vám je podobná?“ Isabella vedela, o ako obraze hovorí. 

„Áno, je mi veľmi podobná,“ odhalila mu kus samej seba. Na tom obraze bola ona v čase, keď ešte bola človekom.

„Možno som trúfalý, ale zaujímate ma. Smiem vedieť vaše meno?“ Isabella si uvedomila, aká bola včera k nemu nezdvorilá. On sa jej predstavil, ale ona v tom hneve, ktorý ju popadol, mu svoje meno neprezradila.

„Som Isabella,“ šepla do ticha miestnosti, v ktorej bolo počuť len jeho ticho bijúce srdce. Ten zvuk sa jej veľmi páčil.

„Isabella,“ zopakoval po nej Edward a ona si uvedomila, že z jeho úst to znelo ako modlitba. Tak krásne to vyslovil.

„Moja rodina ma volala Bella,“ prezradila mu opäť niečo, čo si donedávna ani neuvedomovala. Toto meno sa jej páčilo viac. Vždy naň lepšie reagovala. Ale keď sa z nej stalo toto monštrum, nechcela sa nechať týmto menom oslovovať, pretože jej prišlo nevhodné.

„Bella,“ opäť zaznelo z jeho úst zbožne. „Naozaj to znie krajšie. Je to meno pre anjela s anjelsky krásnym hlasom.“ Isabella si odfrkla. Ako ju môže považovať za anjela?

„Nepreháňaj! Som skrátka Bella, nie anjel.“ Znechutene nad sebou pokrútila hlavou. Nechápala, prečo to o nej hovorí. Možno keby sa mu ukázala, zmenil by názor. Nie možno, určite by ho zmenil. Znechutila by ho. „Čo si dnes robil?“ spýtala sa rýchlo, aby zmenila tému ich rozhovoru, ktorý naberal podivný spád.

„Nič dôležité,“ preniesol Edward a zamyslel sa nad tým, čím sa cez deň zaoberal. Pracoval síce v záhrade, ale jeho myšlienky boli pri tom anjelskom hlase, ktorý večer počul. Nevedel sa od neho odpútať a myslel na ňu celý deň.

„Upravil si mi záhradu a tiež si poupratoval časť zámku. Som ti vďačná. Ja som na to nikdy nepomyslela.“

„To nestojí za reč. Robil som to pre svoje pohodlie,“ vysvetlil jej. Edward si na to zívol. Premáhala ho únava, no nechcel ísť ešte spať. Nechcel odísť, keď tu je ona. Keď má možnosť stráviť s ňou pár chvíľ. No Isabella si to všimla.

„Mal by si ísť spať. Si unavený.“

„Nie,“ vyhŕkol rýchlo Edward. Nechcel sa pripraviť o možnosť byť s ňou.

„Aj tak už budem musieť ísť,“ povedala Isabella smutne. „Ale ak chceš, zajtra prídem,“ spýtala sa s nádejou.

„Sľubujete?“ Isabella sa musela jeho horlivosti zasmiať. Keď Edward začul jej uvoľnený smiech, potešilo ho to.

„Sľubujem. Prídem. No teraz už dobrú noc, Edward,“ rozlúčila sa s ním a opúšťala knižnicu. Tešila sa, pretože vedela, že hneď ako zaspí, bude stáť až do svitania pri jeho posteli a pozorovať ho.

„Dobrú noc, moja krásna Bella,“ začula, keď schádzala po schodisku do haly.

Isabella sa rozbehla zo zámku, no zastala na okraji lesa, kde sa posadila medzi stromy. Uprene pozorovala okno na jeho izbe. Rozsvietilo sa tam malé mihajúce svetielko, ktoré vydávala sviečka. Isabella sa cítila veľmi dobre. Musela uznať, že rozhovor s ním, hoci bol krátky, jej priniesol potešenie. Už sa nevedela dočkať, kedy ho znova uvidí. Kedy zblízka začuje jeho srdce, ktorého zvuk by teraz spoznala medzi miliónmi iných. Vedela by s istotou určiť, ktorý z nich patrí jemu. Netušila, ako to je možné.

Spomínala na jeho slová, ale takisto sa jej vybavila spomienka, na chvíle vo svojej rakve, keď načúvala dianiu okolo nej. Začula vtedy jeho tiché hromženie na potravu. Sťažoval sa na chuť králikov. Isabella sa tomu musela pousmiať. Aj nadávky z jeho úst zneli dobre. A vtedy jej niečo napadlo. Čo keby mu urobila radosť? Vstala a rozbehla sa na blízku farmu. Keď sa dostala dostatočne blízko, započúvala sa. Všetko naokolo pokojne spalo. Začuchala a hľadala miesto, kde si ľudia skrývajú zásoby. Chcela Edwardovi priniesť niečo, čo by mohol jesť a z čoho by si mohol niečo dobré uvariť, aby sa nemusel kŕmiť králikmi, ktoré mu už asi nechutili. Po chvíli našla miestnosť, ktorú za jej ľudských čias nazývali kuchyňa. Matne si spomínala, že táto miestnosť bola spojená s ďalšou, kde sa nachádzali zásoby jedla. Nehlučne, tak aby ju nikto nespozoroval, vošla dnu a porozhliadla sa. V kuchyni bolo čisto. Nikde sa nič nepovaľovalo, a tak hľadala ďalej. Po chvíli narazila na komoru. Tmavú miestnosť, kde viseli kusy mäsa, na poličkách boli rôzne druhy zeleniny a ovocia a tiež našla fľaše vína. Zo všetkého Isabella niečo zobrala. Netušila, čo všetko to je a či sa z toho niečo bude dať pripraviť, ale dúfala, že si s tým Edward nejako poradí.

Nepozorovane, so svojim nákladom, sa rozbehla do svojho zámku. O pár minút už všetko ležalo na stole v zámockej kuchyni. Isabella bola potešená. Upriamila svoj sluch na dianie v zámku a s potešením zistila, že Edwardovo srdce bije pravidelne. Takže už určite spí. Prešla teda na poschodie a nakukla do jeho izby. Sviečka na stolíku stále horela. Podišla k nej a sfúkla ju. Na to, aby ho dobre videla, nepotrebovala svetlo sviece. Jej zrak bol dokonalý. Aspoň nejaká výhoda jej úbohej existencie. Podišla k posteli a zostala stáť s pohľadom upreným do jeho tváre. Takto mlčky stála, až kým zem opäť neožiarilo slnko. S povzdychnutím a posledným pohľadom na spiaceho Edwarda, opustila jeho izbu a zbehla do podzemia.

Keď Edward vkročil ráno do kuchyne, nevedel vyjsť z úžasu. Na stole sa kopili hory jedla. Natešene k nemu pristúpil a začal sa nimi preberať. Našiel kusy mäsa, rôznu zeleninu a ovocie, dokonca i vrecko múky, cukru a soli. Najväčšiu radosť mu však spôsobil pohľad na peceň čerstvého chleba. Usmial sa a začal všetko upratovať. Chlieb si zabalil do kusu čistej látky a nechal ho na stole. Mäso a slaninu zavesil do komory. Bolo tam chladno, a tak nemal strach, že by sa pokazili. Zemiaky, cibuľu, mrkvu a ostatnú zeleninu naskladal do malých debničiek a tiež ich dal do chladnej komory. Vrecká s múkou, cukrom, soľou a rôznymi koreninami dal do skriniek v kuchyni.

Tušil, kto mu to sem nanosil a nevedel sa dočkať okamihu, kedy sa opäť zjaví a on sa jej za to poďakuje. Už mu žalúdok z tých králikov začal nepríjemne protestovať. Odkrojil si kus slaniny a k nemu krajec chleba. Posadil sa za stôl a konečne po dlhej dobe sa s chuťou najedol. Pred tým než opustil kuchyňu a pobral sa pracovať, vzal si z košíka jedno jablko a zahryzol doň. S úsmevom na perách sa pobral von, kde dnes mienil zasa pracovať.  

Zasa sa Isabella zachovala podľa svojho. Svoj pôvodný úmysel - skoncovať s Edwardom, ju opustil. No prišlo niečo iné. Isabella na sebe zisťuje podivné pocity. Sama je z nich vykoľajená a netuší, čo znamenajú. 

V nasledujúej kapitole nás čaká opäť ich malý rozhovor. Pomaly sa budú spoznávať. Takže sa tešte. Kapitola je už napísaná a záleží len na adminkách, kedy si ju vy prečítate. :D

Samozrejme, ďakujem za povzbudivé komentáre. Dúfam, že sa v hojnom počte objavia aj tu. Nemusíte sa báť, niečo napísať. Aj keby to mal byť negatívny názor na poviedku. Aj ten rada uvítam. Som človek, ktorý sa chce zlepšiť, a myslím, že i komentár, ktorý nie je pozitívny, mi pomôže. Tak neváhajte a do mňa. :D

Vaša GCullen.

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bozk tajomnej pani - 12. kapitola: