Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bozk pre šťastie - 9. kapitola

25.04.2010 (16:30) • Nikolienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1129×

9. kaptola

„Upíry,“ doložila som zaňho. Je to ťažko uveriteľné, ale keď mi Jacob začal rozprávať o ich studenej a bledej pokožke, zlatých očiach, ktoré sú neobvyklé  a ja som si spomenula na ich „adoptovanie“ a pri tom boli všetci skoro rovnaký. Veľmi sa na seba podobali. Uvedomila som si len jedno. Ja som sa zaľúbila do upíra a... Milujem ho ešte viac. S Jacobom sme aj tak nič nerobili, iba sa rozprávali. Nikto nás nemohol počuť. Boli sme zavretý v „mojej“ miestnosti. Práve som bola Jacobovi veľmi vďačná. Mala by som sa báť, no nebojím sa.

„Bella, ty sa vôbec nebojíš? Takže sa ti hneď môžem pochváliť, že ja budem vlk a ty sa ma nebudeš báť?“ No jasné Jacob by nebol Jacob, kebyže sa nepochváli.

„Nie, Jacob, nebojím sa. Sám si povedal, že sa živia zvieracou krvou. Keby chceli, tak mi už ublížia dávno,“ usmiala som sa naňho. Pozrela som na hodiny. Presne štyri. To aby som sa chystala.

„Ďakujem, Jacob,“ povedala som a objala ho. Keby bol stále taký. O nič sa našťastie nepokúsil. Asi mu stále vŕtal v hlave ten môj strach - nestrach.

„Bella, môžem ťa o niečo poprosiť?“ spýtal sa ma.

„Hm, podľa toho, o čo,“ váhala som.

„Prosím, nikomu nehovor to, čo som ti práve povedal. Nikomu. Ja som to nemal hovoriť tebe, ale chápeš,“ usmial sa na mňa zase tým „zvodným“ úsmevom.

„Jasné! Ale ja už musím ísť, takže ahoj!“ pozdravila som. A utekala von z posilňovne.

Edward ma už čakal. Išla som k okienku šoféra, ktoré sa v zapätí stiahlo.

„Ahoj!“ pozdravila som trošku s nadmerným nadšením.

„Ahoj! No tak vyrážame,“ usmial sa aj on. Na tú vec, ktorá sa stala v aute, som už vôbec nemyslela. Ale teraz, keď som videla jeho pery... No proste som chcela pokračovať tam, kde sme prestali. V mysli si to povedať môžem, nie? Sadla som do auta a išla k nám domov. Auto som postavila na moje miesto.

„Nejdeme k nám? Nerozmyslel si si to?“ snažila som sa ho presvedčiť, keď som nastupovala do auta.

„Nie!“ povedal neoblomne. Tak som si porazene sadla do auta.

Išli sme až za Forks. Ani som nevedela, kam ideme, ale vôbec som sa nebála. Zvláštne. Pred pár minútami som zistila, že je upír a ja sa vôbec nebojím. Ťažko sa to priznáva, ale ja som asi naozaj zamilovaná. Celú cestu som ho pozorovala. Presne ako Jacob hovoril. Bledá pokožka, nesmierne krásny. Niekedy si budem musieť v škole všimnúť, či vôbec jedávajú. Ak nie, tak moje presvedčenie bude pravdivé. Teda myslím, že už teraz je to pravda, ale ako sa hovorí: „Dvakrát meraj a raz strihaj." Jemu asi môj pohľad nevadil, ale už mi to bolo trápne celú cestu sa naňho pozerať, tak som sa otočila k oknu. Práve sme išli po dláždenej ceste a zrazu sa medzi lesom objavil ten najkrajší dom, aký som kedy videla. Bol veľký, jemne bielej vyblednutej farby. Jedna stena bola celá presklená. Pred domom bola krásna záhradka s ružami.

„Fíha,“ povedala som uznane, „máte krásny dom!“

„To povedz Esme,“ usmial sa Edward.

Vystúpili sme z auta a ja som bola ešte viac nervózna. Ale veď je to také isté, ako keď som prvýkrát išla k Methewovi. Vlastne neviem prečo, ale nie je. Je to celkom iné a ja som neskutočne nervózna. Vošli sme dnu a pred nami sa objavila celá rodina. Usmiala som sa na nich.

„Bella, toto je moja mama Esme a otec Carlisle,“ hovoril a pri tom ukazoval na každého.

„Teší ma. Máte krásny dom,“ pochválila som ihneď a podala si s nimi ruku.

„Ďakujeme, Bella, Renneé mi o tebe veľa rozprávala,“ usmial sa Dr. Cullen. Pri tejto predstave, čo všetko musela moja matka vyklebetiť, som sklopila hlavu a začervenala sa.

„No a ešte môj brat Jasper a sestra Rosalie. Tých ešte nepoznáš,“ uchopil sa slova zase Edward. Usmiala som sa na nich a zrazu sa z hora vrútil do obývačky Emmet.

„Mami, to je Bella! Ona ma dnes pobozkala!“ Ja toho Emmetta prerazím!

„A ona sa skoro pobozkala s Edwardom!“ hovoril ako malé decko. Ja som bola červená až na zadku, „To znamená, že ja som lepší ako Edwrad, že mami?“ Emmett sa chová ako malé decko a má možno viac než sto rokov. Upíry nestarnú, nie? Ktovie, koľko rokov má Edward. Emmett dostal poriadnu facku od Rosalii a my s Edwardom sme už radšej išli hore. Myslím, že do jeho izby. Išli sme až na samý koniec chodby a jedny drevené dvere Edward otvoril. Vošla som do nádhernej izby, v ktorej bolo veľa políc s CD–čkami a knihami. Jedna stena bola celá sklenená s krásnym výhľadom na západ slnka. V strede izby bola veľká posteľ. Nechápem, na čo mu je posteľ. Veď nespí. Teda podľa slov Jacoba. Podišla som bližšie k oknu a pozerala na západ slnka.

„Je to krásne,“ povedala som Edwradovi, ktorý stál vedľa mňa.

„Ja viem,“ šepkal. Otočila som sa naňho a jeho pery boli nebezpečne blízko. Dnes už po druhýkrát. Ale chcem to. Je mi jedno, že je upír, že ma môže vysať. Ja ho milujem. Už, už som cítila jeho pery na mojich, keď mi začal zvoniť telefón. Nechala by som to tak, ale volala mama. Rýchlo som zodvihla telefón.

„Be–lla, k–kde si?“ hovorila Renneé s uplakaným hlasom. Do telefónu sa mi zrútila a plakala.

„Panebože, mami, čo sa stalo? Kde si? Ja som u Edwrada. Doučuje ma francúzštinu.“ Chytala ma panika.

„Som doma. Poď okamžite domov. Musíme ti niečo povedať.“ Jej hlas sa ukludnil, ale v pozadí som počula vzlyky Charlieho.

„Dobre, mami. Hneď som doma.“ Rýchlo som zaklapla telefón a slzy sa mi hrnuli do očí. Neviem, čo sa mohlo stať. Pozrela som sa na Edwarda. Nevládala som hovoriť. On len prikývol a už sme boli dole v obývačke.

„Ja... prepáčte, musím ísť. Rada som Vás spoznala,“ povedala som všetkým cez slzy. Oni iba pochopiteľne prikývli a my s Edwardom sme nastupovali do auta. Celú cestu som plakala, aj keď som nevedela, čo sa deje.

„Ďakujem. Ahoj!“ rozlúčila som sa s Edwardom a utekala domov.

„Mami, oci, čo sa deje, kde ste?“ Vošla som do obývačky, kde obidvaja sedeli v objatí a plakali.

„Bella, tvoj strýko mal autonehodu a neprežil to,“ povedal trhane Charlie a ja som sa okamžite zrútila k zemi.

***

Ani neviem, ako som sa dostala do svojej izby, len som sa proste ráno zobudila a ležala som tam. Nemôžem tomu uveriť. Musím ísť do školy, i keď ma mama s Charliem presviedčali, nech zostanem doma. Ale keď môžu oni, tak môžem aj ja. Pod očami som mala kruhy z nedostatku spánku a dostatku plaču. Musela som vyzerať hrozne, ale to bolo jediné, čo ma teraz zaujímalo. Obliekla som sa celá do čierneho a nasadla do auta.

Keď som už bola v škole, zaparkovala som na mojom obvyklom mieste a išla do tej divočiny. Stále som pozerala do zeme. Nechcela som, aby ma takto videli.

„Bella, ako sa máš? Si v poriadku?“ robil si starosti ten dobre známy hlas.

„Áno, som,“ klamala som. Musela som si zahryznúť do pery, aby som nezačala plakať.

„Chceš ísť do školy?“ Určite vedel, že ho klamem. Neodpovedala som. Skočila som mu okolo krku a objala ho. A začala plakať. V jeho náručí som sa cítila v bezpečí.

„Do školy nejdeš. Ideme odtiaľto,“ rozhodol za mňa. Ja som sa utápala v smútku a v slzách. Nemohla som povedať ani slovo. Posadil ma do auta a niekam ma viezol. Cez slzy som nič nevidela, keď sme zastavili pri lesnej ceste pozrel sa na mňa.

„Bella, nechceš sa porozprávať?“

„Edward, zomrel mi ujo,“ povedala som. Teda neviem, či to bola reč, alebo vzlyky. Zase som ho objala.

„Bol ako môj druhý otec. Všetko sme robili spolu. Keď na mňa Charlie nemal čas, bol tu ujo Brandon. Kúpil mi všetko, na čo som len pomyslela. Všetko ma naučil. Z počiatku bol môj najlepší kamarát. Edward, ja ho chcem späť. Nechcem, aby odišiel. Prečo sa všetko kazí?“ Plakala som a plakala. On ma len hladil po vlasoch a hovoril:

„Bude to dobré, Bella.“

Neviem, ako dlho sme sedeli v aute, ale začala som pociťovať únavu.

„Edward, koľko je hodín?“

„Jedna. Odveziem ťa domov.“ A tak sme sa zase rozbehli po ceste.

„Ja tam nechcem byť sama. Zostaneš?“ prosíkala som, keď sme zastavili na príjazdovej ceste.

„Dobre,“ prikývol. Vyšla som z auta, ale nejako sa mi podlomili nohy a ja som skoro spadla. Našťastie ma Edwrad zachytil.

„Panebože, Bella, si v poriadku?“ strachoval sa.

„Áno.“ Chcela som sa znova postaviť na vlastné nohy, ale Edward ma zobral do náruče. Ani neviem ako odomkol, ale už sme boli v mojej izbe. Položil ma na posteľ, vyzul topánky, vyzliekol bundu. Ja som sa prevalila na jeden bok a čakala, kým si ku mne sadne. Nič.

„Edward, prosím, budeš tu pri mne?“ prosíkala som už niekoľký krát. On len prikývol a ľahol si ku mne. Ja som sa pretočila a objala ho. Mala som pocit absolútneho bezpečia. A tak som zaspala v Edwardovom náručí. Keby sa nestalo to, čo sa stalo, mohla by som povedať, že mi je krásne, ale to mi teda rozhodne nebolo.

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

*shrnutie*

- 8. kapitola - ♦♣♦ -10. kapitola -

Ďakujem za minulé komentáre! Vážne ma potešili. Takže zase prosím od KAŽDÉHO, kto si to prečíta komentár. Či už s kritikou, nápadmi alebo stačí len jeden smajlík. Myslím, že to Vás nezabije. Nie, že by ma nebavilo písať, ale potom som si nie istá, či sa Vám moja poviedka páči a či má cenu pridávať ju sem. Nepíšem pre komentáre, ale pre Vás a pre seba! Ďakujem za pochopenie!

*♥Vaša Niki♥*

Autor: Nikolienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bozk pre šťastie - 9. kapitola: