Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bella mafia - 9. kapitola

29.01.2013 (18:00) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2996×

Po príchode do izby som sa znovu zachovala ako typická ženská. Až som sa musela sama nad sebou pozastavovať a smiať sa, ako sa niektoré veci vo mne vôbec nezmenili, lebo občas som mala problém v sebe nájsť niečo z tej starej bezstarostnej Isabelly, ktorou som bola pred smrťou Nica. Pootvárala som všetky skrine, povyhadzovala polovicu vecí na posteľ, aby som zúfalá zistila, že proste nemám nič vhodné na seba. Keďže som nebola zvyknutá chodiť do barov, tak sa v mojej skrini nenachádzalo skoro nič, čo by sa dalo označiť za menej formálne.

Keď už som bola rozhodnutá, že pôjdem v krátkych strieborných flitrovaných minišatách od Versaceho, ktoré však boli oveľa vhodnejšie na nejakú recepciu, či banket, zrak mi padol na lesklé čierne rifle od Calvina Kleina a krátku bundu do pásu z toho istého materiálu. Ani neviem, čo ma to napadlo, si ich zabaliť, ale bola som za to svojej prozreteľnosti vďačná. V druhej skrini som objavila jednoduchý biely top bez ramienok a z botníku vylovila čierne extravagantné členkové čižmy s futuristickým priesvitným opätkom od Alexandra Wanga. Keď som to všetko na seba hodila, musela som uznať, že síce nevyzerám ako prototyp „úspešnej podnikateľky“, ale vyzerám celkom dobre – barovo dobre. Vošla som do malej kúpeľne, ktorá patrila k izbe, a ktorú som veľmi nevyužívala – nemala totiž obrovskú vaňu ako hlavná kúpeľňa. Chvíľu som rozmýšľala, čo si urobiť s vlasmi, no už aj tak som sa dosť zdržala hľadaním oblečenia a nechcela som nechať Roberta dlho čakať, takže som si vlasy len vyčesala do konského chvosta. Na tvár som si naniesla trochu make-upu, na oči čiernu linku a špirálu, na líca trochu červene a pery som si len pretrela jemným ružovým leskom.

Odrazu som si pripadala, že som znovu to mladé bezstarostné dievča, čo sa potajomky chystá na diskotéku s Robertom, ktorý čaká za naším domom na motorke a ja sa za ním vytrácam cez balkón v mojej izbe, aby na to moji rodičia neprišli. Tlačíme motorku asi dvesto metrov od nášho domu, aby sme ich nezobudili, a potom sa konečne vydávame na cestu zhýralej mládeže. No trvalo to len chvíľu. Potom to prekryla Antoniova zjazvená tvár a Damianov zasraný hlas, a hneď som bola naspäť v realite.

Povzdychla som si, zhasla a vyšla von. Pohľad mi ešte padol na kopu, ktorú som vo svojej nerozhodnosti navŕšila na posteli. Bolo mi jasné, že pokiaľ to neupracem, urobí to Leo. Aj keď som si sľúbila, že ho nebudem už toľko zaťažovať, nechcela som sa viac zdržiavať. Preto som znechutene odvrátila zrak a vošla do obývačky, kde už na mňa čakal Roberto.

„Dio mio!“ zhíkla som, keď som ho uvidela. „Vôbec nevyzeráš ako mafiánsky synáčik. Skôr ako zhmotnený  erotický sen všetkých žien,“ ohodnotila som jeho výzor.

Mal na sebe vyblednuté rifle, ktoré boli miestami umelecky rozpárané, obtiahnuté biele bavlnené tričko, čiernu motorkársku koženú bundu a na nohách čierne Adidasky. Vlasy mal len tak ledabolo rozstrapatené, ako by práve vyšiel z postele a ja som mala čo robiť, aby som potlačila nutkanie, zaboriť do nich prsty.

„Madam, ani vy nevyzeráte ako mafiánska drogová kráľovná,“ zaškeril sa. „Skôr ako chlipné lákavé pokušenie.“

„Tak to sa k sebe dokonale hodíme,“ zasmiala som sa, podišla som k nemu a on ovinul svoje ruky okolo môjho pásu.

 Ja som urobila to isté, a hneď som zistila, že niektoré zvyky sa proste nemenia. Nahmatala som povedomú vec, ktorú mal schovanú za pásom.

„To snáď...“ prekvapivo, a tak trochu neveriacky, som zhíkla.

„Áno,“ usmial sa. „O tých narodenín ju nosím stále so sebou,“ povedal, vymotal si jednu ruku a vytiahol známu zbraň.

Tmavozlatý Glock ráže 9mm s na mieru vyrobenou ručne vyrezávanou rukoväťou z mahagónového dreva, ktorý som mu dala vyrobiť k dvadsiatym prvým narodeninám. Pohladila som to tmavé drevo, ktoré už nieslo malé známky opotrebenia.

„Nečakala som, že ju ešte budeš mať,“ pokrútila som hlavou, aj keď vo vnútri som sa tetelila blahom.

Tešilo ma to, že neustále nosí spomienku na mňa, a tak trochu som sa znovu zahanbila, že ja som na neho  nemyslela toľko, koľko by si priateľ ako on zaslúžil.

„Nikdy by som ju dobrovoľne nedal preč. Mal som tak pri sebe stále kus teba... Madonna mia, dosť bolo sentimentálnych rečí, ideme sa baviť,“ zavelil a odtiahol sa.

Pred dverami na chodbu, kde nás už čakal Leo, mi dal prednosť, čo vyvolalo na mojej tvári úsmev. Leo mi podal malú čiernu kabelku, ktorú som mala včera v galérii.

„Máte tam všetko,“ vedúco povedal a ja som neodolala potrebe, si to pre istotu všetko skontrolovať.

Nakukla som dnu a okrem Kevina som tam mala papierové vreckovky, lesk na pery, mobil a malé zrkadlo. Znovu a znovu ma Leo prekvapoval a ja som začala mať pocit, že keby mu poviem, aby mi vybral oblečenie na dnes, skončila by som presne v tom, čo som si vybrala aj sama. Poznal ma tak dokonale, že ma to chvíľami až šokovalo. Roberto nakukol cez moje rameno do kabelky.

„Stále verná Kevinovi?“ opýtal sa s úsmevom.

„Doživotne,“ zaprisahala som sa. „A kam to vlastne ideme?“

„Zariadili sme to tu s Leom, je to prekvapenie,“ mrkol na mňa.

Nasmerovala som pohľad na Lea, ktorý sa len vedúco pousmieval.

„Ideme len my dvaja? Vick, Alex?“

„Len my dvaja a nočný život.“

Pozrela som sa na Lea, čakajúc z jeho strany námietky, keďže od určitej doby ma samú nepustil ani na záchod v reštaurácii, a nie ešte niekam do baru, ale Leo sa stále len usmieval.

„Leo?“ zamračila som sa, pochybujúc o jeho zdraví.

„Si, signorina?“

„To ako vážne môžem ísť len s Robertom? Žiadne námietky?“ pýtala som sa nechápavo, ako by som mala šestnásť a pýtala si dovolenie od otca, ktoré aj tak vždy vyústilo do známeho úteku cez balkón.

Nebolo to o tom, že by som nemala vlastný názor alebo sa nevedela sama rozhodnúť, čo je pre mňa najlepšie, ale už som si tak zvykla spoliehať sa na Leov úsudok, že som jeho názor brala za smerodajný.

„Credo che signore Roberto vi proteggerà,“ odvetil úplne pokojne.

„Ideme?“ netrpezlivo sa opýtal Roberto.

Venovala som ešte posledný úsmev Leovi a vyšli sme na chodbu. Roberto ma chytil za voľnú ruku a vybral sa k požiarnemu schodisku. Už som sa nadychovala k ďalšej otázke, keď prehovoril.

„Leo mi dal kľúče a zariadil, aby bolo moje auto nachystané vzadu,“ povedal a ja som len mlčky prikývla.

Sotva o tri minúty sme vychádzali z hotela na malé parkovisko s nákladnou rampou. Tam už čakal odstavený čierny športiak. Asi jediný, u ktorého som vedela, o aký typ presne ide. Alfa Romeho 8C Competizione – rovnaký mal Roberto pred dvomi rokmi aj doma. Došli sme až k autu. Roberto mi otvoril dvere a vo chvíli, keď som sa chystala nastúpiť, mi zrak padol na malé iniciály RC na palubnej doske. V hlave mi zablikala pomyselná žiarovka a ja som sa zasekla uprostred pohybu. Podozrievavo som sa pozrela na Roberta, ktorý si práve otváral dvere. Všimol si, že nenastupujem, zdvihol hlavu a naše pohľady sa stretli.

„Ty si to celý čas vedel,“ vyniesla som jednoznačný rozsudok. „Vedel si, že sem nejdeš len na skok, inak by si si nedal doviezť svoje auto.“

Na Roberta moje obvinenie nemalo vôbec žiadny hrozivý účinok, pretože sa stále usmieval.

„Len dúfal, Izz... len dúfal, že ma necháš u seba a budeme tak môcť spolu stráviť trochu času... ako kedysi,“ povzdychol si a nečakajúc na moju reakciu, nastúpil.

Nevedela som, či sa mám tešiť, pretože chcel stráviť čas so mnou, alebo mám byť naštvaná, že mi to hneď nepovedal. Roberto mi pripomínal strašne veľa zo starého života a ja som odrazu nevedela, či je to dobre alebo špatne. Zlé bolo to, že v jeho prítomnosti sa zo mňa stávala tá stará Isabella, ktorá s ním vyvádzala vždy nejakú neplechu a s tým priamo súviselo aj to, že som pri ňom strácala tú nepriestrelnú hradbu, ktorú som si posledné dva roky okolo seba budovala, aby som v tomto svete mohla prežiť a ďalšou vecou, ktorá na to nadväzovala – Roberto ma vytrhával zo sústredenia, rovnako ako Edward Cullen – a to bolo kurevsky zlé. Ale zase na druhej strane... možno to bola posledná možnosť, ako s ním stráviť trochu času predtým, ako Isabella Provenzano zmizne – navždy.

„Izz, ideme alebo tu budeme stáť až do rána?“ ozval sa z auta Robertov hlas, ktorý niesol stopy rozladenia.

S povzdychom som si sadla a on vystrelil preč. Prešli sme dve ulice a Roberto sa zaradil do výjazdového pruhu na štyristo päťku, ktorá viedla von z mesta. Pohľad mi úplne automaticky zabehol do spätného zrkadla. Niečo vo mne, úplne v zadnej časti môjho podvedomia, dúfalo, že sa za nami vlečie strieborné Volvo. Avšak musela som svoje podvedomie sklamať. Strieborné Volvo ani pán Cullen sa za nami rozhodne neplížili. Ani pohľad o ďalšie dve minúty, a ani tie ďalšie pohľady v rozpätí ďalších desiatich minút na tomto stave nič nezmenili. Pán Edward Cullen nás jednoducho nesledoval a mňa pri tom zistení akosi zvláštne pichlo pri srdci. Už som bola za tých pár dní zvyknutá mať ho neustále za zadkom, a keď tam zrazu nebol, bolo to... divné.

„Nikto nás nesleduje,“ ozval sa Roberto, keď som sa už asi dvanásty krát pozrela do spätného zrkadla.

„Hmm,“ zabručala som.

Nemohla som mu predsa povedať, že očakávam úplný opak. Ťažko by sa mi vysvetľovalo všetko to svinstvo okolo Cullena, keď som veľkú časť nechápala ani ja. Napríklad ten incident dnes. Ako to kurva myslel, že by mi mohol ublížiť? Takto - s odstupom času - som sa nad celou tou situáciou mohla konečne zamyslieť bez toho, aby som vybuchla. A niečo mi hovorilo, že keď vyhlásil, že by ma mohol v jedinom okamihu zabiť, tak si nesral do huby. Spomenula som si na tú chvíľu v parku, keď mi vytrhol zbraň tak rýchlo, že som nemala možnosť to ani postrehnúť. Cazzo! Stále mi vŕtalo v hlave, čo je... a čím je. Rýchlosť a podľa všetkého aj sila, tie divné oči, zvláštna pokožka a to, že sa za mnoho rokov vôbec nezmenil... kurevsky ma to sralo, lebo dokopy mi to nedávalo žiaden výsledok a nebola som o nič múdrejšia, ako keď som čítala ten jeho spis. Znovu som sa pozrela do spätného zrkadla. Kurva! Zase nič! Ako si to ten Cullen predstavuje?! Vždy ho mám za zadkom, najmä vo chvíľach, keď sa mi to vôbec nehodí, a teraz... nič. Čo si to dovoľuje?! Práve vo chvíli, keď mu chcem ukázať, ako mi je dobre s Robertom. Že nie je jediným chlapom na svete. Že ma absolútne nerozhodilo to, čo sa stalo v spálni. Že sa z toho nejdem zblázniť, že nič nebolo. Že si viem potešenie zabezpečiť inde, keď on sa nevie ovládať. A vôbec...

„Izz, andare?“ prerušil moje myšlienky Robertov hlas.

Dvakrát som prekvapene zamrkala a uvedomila som si, že okolie sa zmenilo a auto sa nehýbe. Vôbec som netušila, ako sme sa sem dostali, ani ako dlho tu už stojíme, ale Robertova tvár napovedala, že zrejme už dlhšie.

„Šípková Ruženka sa konečne prebudila? Škoda len, že bez bozku,“ uličnícky sa zaškeril.

„Kde to sme?“ opýtala som sa, nechávajúc jeho podpichovanie bez odpovede.

„Ty si asi ozaj snívala s otvorenými očami. Tá tabula sa totiž normálne prehliadnuť nedala. Sme v Tacome.“

„Aha,“ skonštatovala som a naklonila sa dopredu, aby som si mohla lepšie prezrieť miesto, kde sme zastavili.

Stáli sme v nejakej úzkej uličke v rade áut. Na rohu ulice svietil výrazný nápis – Encore.

„Poďme dovnútra a tam mi prezradíš, na čo si celú cestu myslela,“ kývol hlavou Roberto a vystúpil.

S povzdychom som ho napodobnila a okamžite som v hlave hľadala správnu výhovorku na moje zamyslenie. Ani to netrvalo tak dlho, lebo keď som zatvárala dvere, tak už som presne vedela, na čo sa vyhovorím. Obišla som auto a pristúpila k Robertovi, ktorý ma okamžite chytil za ruku a začal ťahať smerom k tomu nápisu. Zahli sme za roh a tam, asi päťdesiat metrov od nás, pred dvojitými dverami postávalo v neusporiadanom rade ohromné množstvo ľudí. Dve gorily stojace pri dverách však nevyzerali, že by niekoho plánovali len tak pustiť. Ľudia stojaci v rade nás obdarovávali vražednými pohľadmi, keď sme podišli k tým dvom vyhadzovačom, Roberto zahlásil svoje meno a oni nás pustili do vnútra. Ani som sa nepýtala, ako to zariadil, keď mal len taký krátky čas. Odpoveď bola totiž jednoduchá – Leo. Moje dievča pre všetko.

Vo vnútri nás hneď privítala hosteska v žiarivo červených krátkych šatách. Roberto znovu zopakoval svoje meno a ona nás zaviedla ku schodisku, kde stáli ďalší dvaja, ktorí ako by z oka vypadli tým dvom gorilám vonku. Odsunuli šnúru a hosteska nás viedla hore po schodoch po zamatovom červenom koberci na poschodie. Tam boli za modrou svetelnou štvorcovou konštrukciou dve pohovky z hnedej kože a malý oválny tmavohnedý stolík. Tá konštrukcia poskytovala absolútne súkromie, čo som samozrejme vítala. Otravných novinárov som mala za svoj pobyt v Štátoch plné zuby. Posadili sme sa a Roberto hneď objednal fľašu vína. Ja som si zatiaľ prezrela klub. Bol veľmi moderne zariadený a dosť rozľahlý. Na dvoch poschodiach bolo niekoľko takých oddelených boxov ako ten náš. Dolu pri parkete bolo roztrúsených niekoľko pohoviek a asi desať metrov dlhý bar. Nad parketom na malom pódiu hral DJ. Celkovo to tu bolo veľmi vkusné.

Netrvalo dlho a hosteska doniesla víno. Po Robertovom odsúhlasení nás nechala samých.

„Na nás,“ zdvihol Roberto pohár a ja som ho napodobnila.

„Na nás,“ usmiala som sa a dopriala si poriadny dúšok.

„Tak, Izz, na čo že si to v aute myslela? Takto zamyslenú som ťa hádam ešte nevidel,“ položil Roberto otázku, na ktorú som čakala.

„Premýšľala som nad starými časmi. Keď sme boli ešte traja – ty, ja a Nico. Ako sa to všetko odvtedy zmenilo,“ povzdychla som si a Roberto chápavo prikývol.

Vedela som, že toto umlčí jeho ďalšie vyzvedanie. Bol na tému Nico rovnako háklivý ako ja. A mala som pravdu.

„Dobre, povedz mi radšej niečo veselé,“ usmial sa tým svojím typickým úsmevom a znovu mi pripomenul toho mladíka, s ktorým som si vždy užila toľko zábavy.

„Veselé? Pamätáš si, keď si ma prvýkrát vytiahol von?“ opýtala som sa s on sa na sekundu zamyslel; potom sa rozosmial a ja som videla, že si spomína.

„Myslíš, keď si mi ovracala pred všetkými mojimi kamarátmi topánky?“

Prikývla som, a tiež som sa pri tej predstave rozosmiala.

„Tak to si pamätám veľmi dobre. Myslel som si vtedy, keď som ťa niesol domov, že všetkých prebudíš a so mnou bude amen.“

„No, to so mnou bolo amen, keď som sa ráno zobudila a bolo mi tak zle, že som pol dňa strávila na záchode. Dodnes vlastne nechápem, že sa mi podarilo zobudiť len Nica. A tiež netuším, ako to pred rodičmi uhral na brušnú virózu.“

„Hej, pred rodičmi hej, ale ja som si to vtedy od neho zlízal celé. Ešte týždeň som chodil s poriadnym monoklom a Nico mi zakázal sa k tebe čo i len priblížiť.“

„Hej, pamätám si na ten jeho nezmyselný zákaz. A tiež na to, že si to porušil hneď na druhý deň, ako si mu to sľúbil.“

„Čo ti poviem... nedalo sa ti vtedy odolať. Vlastne ani dnes,“ povzdychol si a atmosféra medzi nami sa v okamihu zmenila.

Vzduch akosi oťažel a do mojej mysle sa začali pomaly predierať pochmúrnejšie myšlienky. Nechcela som ich tam pustiť, ale ony si sami našli tú skulinku dovnútra. Nemohla som to dopustiť. Dnes nie.

„Poďme tancovať,“ skríkla som, zdrapila ho za ruku a vytiahla ho z pohovky.

„Bože, už som netancoval, ani nepamätám,“ zasmial sa.

Vydala som sa ku schodom, potom dolu až na parket, kde sa už vlnilo poriadne množstvo ľudí. Nepovedala som to nahlas, ale ja som tiež už netancovala roky. Ani ma to nenapadlo, ale tu to prišlo úplne prirodzene ako dýchanie. Nechala som sa ovládnuť hudbou a moje telo sa samovoľne začalo vlniť do jej rytmu. Roberto bol na tom rovnako a o pár krátkych chvíľ sme obaja zapadli do tancujúceho davu, ako by sme celý život nerobili nič iné. Roberto bol kurevsky dobrý tanečník, a keď sa jeho telo pri pomalších skladbách tislo na moje, mala som čo robiť, aby som ho ako kedysi, nezatiahla na záchody a tam si to s ním nerozdala. Medzi nami bola vždy akási chémia, a ani roky na tom nič nezmenili. Zatvorila som oči a užívala si jeho blízkosť. Robertove boky sa obtierali o tie moje a ja som sa rozhodla. Seriem na to. Je jedno, čo sa bude diať zajtra. Že si to budem sakramentsky vyčítať a možno to aj ľutovať. Chcela som ho.

Práve som sa chystala mu to naznačiť a bola som si istá, že on neodmietne, keď mnou prešiel známy pocit. Celým telom mi prebehli zimomriavky a ja som vedela, že je tu. Edward Cullen tu niekde je. Otvorila som oči a opatrne sa poobzerala okolo. Svetlá stroboskopu hýrili všetkými farbami, tak mi chvíľu trvalo, kým som sa zorientovala. No ani keď som dvakrát rýchlo prebehla očami celý bar, nikde som ho nevidela; no vedela som, že tu je. Moje telo bolo na neho tak vyladené, že som si tým bola stopercentne istá. Moja túžba – rozdať si to s Robertom – sa stratila niekam do nenávratna a celú moju myseľ ovládol Cullen. Mohla som si len domýšľať, prečo sa schováva, keďže v posledných dňoch to už nerobil. Možno s tým mal čo dočinenia ten incident u mňa v spálni alebo to, čo videl medzi dverami. Sama som nevedela, ale sralo ma, že ho nevidím. Moje rozhodnutie predviesť sa pred ním s Robertom tiež vzalo za svoje a jediné, po čom som teraz túžila, bolo poriadne sa opiť a na chvíľu zabudnúť na všetko. Vedela som, že Roberto sa o mňa postará – ako vždy, keď som bola s ním. V tom som sa na neho mohla spoľahnúť.

„Poďme sa niečoho napiť,“ šepla som Robertovi zadýchane do ucha.

Najprv sa na mňa prekvapene pozrel, no potom prikývol. Keď sme prichádzali ku schodom, ešte som sa obzrela, či niekde neuvidím Pána Sledovacieho Maniaka. Na malý okamih som mala pocit, že som zahliadla tie jeho neusporiadane rozstrapatené vlasy, ale pri lepšom pohľade som si už nebola tak istá. Keď sme vyšli hore, zvalila som sa na pohovku a sťažka dýchala. Jeden by nepovedal, že tanec môže byť tak vysiľujúci. Robert zvalený oproti mne dýchal rovnako namáhavo, až som sa nad tým musela zasmiať.

„Tak mi príde, že sme na takéto veci už starí,“ vydýchla som.

Roberto za zasmial a pri tom nezabúdal poriadne to vydýchavať.

„Hej, tiež mi to tak príde. Minimálne sa tak cítim. Čo si dáš?“ opýtal sa, pretože práve prišla hosteska.

„Whisky... dvojitú a kolu,“ odvetila som, na čo Roberto vypúlil oči.

„Zase chceš dopadnúť ako vtedy, keď som ťa musel niesť celú cestu, lebo si mi neustále padala z motorky? To si tiež pila, myslím, whisky,“ káravo povedal, avšak na tvári mu hral úsmev.

„Ber to tak, že teraz tu máš auto,“ zaškerila som sa.

„Och bože, moje zlatíčko,“ teatrálne zhíkol. „Žiadne také! Moje autíčko si pokrstiť nenechám,“ pokrútil hlavou.

Dio, mohol by ísť za herca, keby nebol tým, čím je.

„Slečna,“ usmial sa na hostesku a tá mala čo robiť, aby to ustála a neroztopila sa ako kocka cukru v čaji.

On veľmi dobre vedel, ako pôsobí na ženy a dosť často to nehanebne využíval.

„Poprosíme vás dvojitého Jacka Daniel´sa a dve koly,“ objednal a tej hosteske chvíľu trvalo, kým si spomenula, ako sa chodí.

„Naučila si sa popíjať po večeroch alebo mi niečo uniklo?“ opýtal sa znenazdajky Roberto, zatiaľ čo som nenápadne očami prehľadávala priestor pod nami.

Stále som ho cítila, a zrejme bol blízko, ale neprišla som na to, kde presne. Merda! Už ma to fakt začínalo srať. A nebolo to ani nič nové, lebo on ma už akosi sral permanentne.

„No alkoholik sa zo mňa nestal, ak sa pýtaš na toto. No dnes mám chuť sa odviazať,“ usmiala som.

„No, len sa neodviaž príliš. Teda pokojne, ale skutočne by som bol nerád, aby to schytalo moje auto. Topánky sú v pohode,“ mrkol a ja som vyprskla smiechom.

Netrvalo dlho a hosteska doniesla našu objednávku. Roberto jej venoval zopár žiarivých úsmevov a ona bola v stave, že by si to s ním určite rozdala aj tu na stole priamo predo mnou. No rýchlo pochopila, že je tu na viac a určite za to nemohol môj nie príliš lichotivý pohľad. To určite nie.

„Evviva!“ zdvihla som pohár a na jeden glg vypila asi polovicu.

Whisky príjemne hriala, ako putovala do mojich útrob, a ja som sa hneď cítila lepšie. Roberto si len odchlipol koly.

„Vidíš, keby sme zobrali Vicka alebo Alexa, nemusel si popíjať kolu,“ skonštatovala som sucho.

Roberto si povzdychol.

„Chýbajú ti?“

„To som nepovedala, ale mohol si sa opiť so mnou.“

„Ja som sa neprišiel opiť.“

„Nie? Myslela som pôvodne, že to bol zmysel tohto výletu. Až tvoje auto ma presvedčilo o opaku.“

„Zmyslom tohto výletu, amore, bolo, aby si sa ty odviazala. Leo mi povedal, že odkedy sme sa nevideli, stále si len pracovala. Žiaden oddych, relax, uvoľnenie. Chcel som to zmeniť,“ priznal sa.

„Leo do toho nejako veľa vidí. A práca ma upokojovala. Aspoň som nemusela myslieť na... ale to je jedno,“ pokrútila som hlavou, keď moju myseľ začali zaplavovať krvavé obrazy, na ktoré som sa snažila zabudnúť.

„Izz,“ povzdychol si, presunul sa ku mne na pohovku a objal ma. „Ja viem, že je ťažké na to nemyslieť, ale žiť len prácou, nie je riešenie a už tobôž nie takou, akú robíme my. To ťa o chvíľu úplne pohltí a ty sa z toho zblázniš,“ vedúco prikyvoval.

Ja som však vedela, že sa mýli. Už nebude čas, aby ma to pohltilo. Už len pár dní a bude koniec. Koniec starého života, a preto z neho musím ešte vyťažiť, čo sa dá.

„Poďme tancovať,“ vyhŕkla som nečakane.

„Zase?!“ prekvapene kríkol Roberto. „Ty ma chceš zabiť. Kto ťa potom odvezie domov?“ škeril sa a chytil ma za ruku.

Celú noc som Pána Neukážem-sa-ani-keď-sa-poserieš cítila, ale zahliadnuť sa mi ho nepodarilo. No aj napriek tomuto negatívu, som sa dobre zabavila. S Robertom sme sa vytancovali a pospomínali na staré časy. Najmä na tie humorné situácie, ktoré sme spolu ako decká pozažívali. S alkoholom som sa napokon trochu krotila, lebo som sa bála toho, že v slabej chvíli prezradím Robertovi niečo, čo by nemal vedieť – o Cullenovi. Bolo niečo po tretej ráno, keď Roberto zahlásil, že by bolo na čase ísť domov. Mne sa ešte veľmi nechcelo, ale Roberto bol šofér, tak som prikývla. Hosteska sa naposledy prišla pokochať Robertom, keď doniesla účet, na ktorom bolo napísané jej telefónne číslo. Aj som tak trochu čakala, že si ho Roberto zoberie, ale on ho nechal – na smolu tej malej – ležať na stole spolu s poriadnym sprepitným. Keď sme schádzali po schodoch, cítila som na sebe intenzívny pohľad, ale už som sa ani nerozhliadala, či ho niekde neuvidím. Aj keď na parkete a celkovo aj v bare bolo už o dosť menej ľudí, takže by bola väčšia šanca, že ho niekde zahliadnem, nechala som to tak.

Roberto išiel prvý a držiac ma za ruku sme vyšli von. Ešte stále vonku stáli tí dvaja vyhadzovači, ale žiadny ľudia tam už v rade nepostávali. Len jedna malá skupinka stála obďaleč a smiala sa na celú ulicu a pár metrov od nich pofajčievali dvaja muži. Roberto zrýchlil krok a ja som sa mu prispôsobila. Vonku celkom prituhlo, tak som si druhou rukou, v ktorej som držala kabelku, pritiahla bundu bližšie k telu. V uličke boli okrem nášho auta ešte dve. Nejaké malé tmavé s logom pizzerie a neprehliadnuteľné strieborné Volvo, ktoré mi na tvári vyčarovalo malý úsmev. Celá ulička bola dosť slabo osvetlená, možno aj preto sme zareagovali dosť neskoro, keď sa ozvalo to známe cvaknutie, za ktorým nasledoval tichý skoro nepostrehnuteľný výstrel cez tlmič.

„Ti ammazzo, puttana!“ sykol chlap, čo sa pred nami objavil so zbraňou namierenou na mňa a ja som odrazu všetko videla ako v spomalenom filme.

Nebála som sa – to nie. Toto nebolo prvýkrát, čo sa ma pokúsil niekto zabiť. Nedalo sa povedať, že som bola na to zvyknutá, ale bola som pripravená, že sa také niečo môže stať. Na čo som však nebola pripravená bolo, že bude so mnou niekto, na kom mi bude záležať. Keby to bol Alex, či Vick... no proste bola by to ich sračka, keby to schytali. Ja som si vždy musela zachrániť svoj krk, ale teraz tu bol Roberto a ja som musela urobiť všetko, aby sme sa z toho dostali obaja. No Roberto mal zrejme v hlave to isté, pretože skôr, než som vydolovala z kabelky zbraň, a že to bola ozaj len sekunda, postavil sa ako hrdina predo mňa a schytal tú guľku namiesto mňa. Chcela som na neho skríknuť, že je blázon, no nebol na to čas. Roberto sa ešte pokúsil pravou rukou vydolovať zbraň spoza svojich nohavíc, no to som už obchádzala s rukou napriahnutou proti strelcovi. No kým som stihla stlačiť spúšť a ukončiť biedny život najatého picciota, scéna sa zmenila.

V jednom okamihu ten chlap stál predo mnou s napriahnutou zbraňou a mal v pláne po mne znovu vystreliť, a v druhej stál obďaleč v zovretí mužských paží a jeho zbraň s tlmičom sa stále váľala tam, kde ešte pred chvíľou stál. Celé to nemohlo trvať dlhšie ako jedno žmurknutie oka a na ďalšie ten druhý muž jediným, sotva badateľným pohybom zlomil strelcovi väz. Strelcove telo sa zosunulo popri ňom na zem, ale to som už na toho muža mierila zbraňou. Netušila som, kto to je, či je na našej strane, alebo chcel len dokončiť to, čo ten strelec začal. Na krátky, úplne malý okamih mi hlavou prebehlo meno Edward Cullen a jeho ohromné prehlásenie, že by ma mohol zabiť skôr, ako by som si to všimla. Toto mi to pripomenulo, ale nenechala som sa tým vyrušiť. Rovnako ani tým, že sa Roberto vedľa mňa zvalil na zem. Nemohla som si to všímať, keď som mala toho záhadného muža na muške. Bola som naša jediná možnosť, aj keď mi niečo vo vnútri hovorilo, že proti nemu nemám žiadnu šancu. Nemienila som sa vzdať. Nikdy. Ten muž urobil krok ku mne a dostal sa tak do svetla pouličnej lampy a ja som z úžasom zostala hľadieť práve do tváre Pána Desivého Cullena.

Jeho tvár v tejto chvíli vôbec nevyzerala ľudsky. Vyzeral skôr ako nejaký predátor. Neviem, čím to bolo, ale presne tak na mňa pôsobil a znovu sa mi zdalo, že jeho oči sú úplne čierne, aj keď pod tým slabým svetlom som si nemohla byť úplne istá. Avšak jeho napätý postoj sa nedal prehliadnuť.

„Neboj sa...“ začal, za čo si vyslúžil moje odfrknutie.

„Ja sa ťa nebojím, ale nemohol si prísť o pár sekúnd skôr?“ zvozila som ho, sklonila zbraň a kvokla si vedľa Roberta, ktorý práve používal dosť obsiahly slovník talianskych nadávok.

„Cretino!“ konečne som vyslovila nahlas, čo som si myslela o jeho čine, za čo som si vyslúžila len pretočenie očí. „Kde si to schytal?“ opýtala som sa a opatrne pootvorila jeho bundu.

„Merda, do ramena. Cazzo! Už som zabudol, ako veľmi to bolí,“ sykol, keď som sa mu pokúsila dať dolu bundu a dostať sa tak bližšie k rane.

Na bielom tričku sa ako krvavá ruža v rozpuku rozpíjala krv. Vnímala som, ako si Cullen kvokol vedľa mňa a na sekundu som mu venovala pohľad. Jeho tvár bola stále v podivnom kŕči, avšak teraz som to riešiť nemohla.

„Je to čistý priestrel,“ skonštatoval, keď sa mi podarilo dať dolu Robertovu bundu, za čo som si vyslúžila od neho ďalšiu spŕšku nadávok. „Musíme ho odviezť do nemocnice.“

„Žiadna nemocnica!“ skríkli sme s Robertom narovnako.

Pokiaľ to nebolo nutné, nemocnice sme obchádzali širokým oblúkom, pretože kde bola nemocnica, tam boli fízli. Nechcela som, aby sa do toho začali montovať. Bolo na mne, aby som si zistila, kto za týmto stál a vybavila si to s ním tak, ako sa to v mojich kruhoch patrilo.

„Leo sa o to postará,“ povedala som nepripúšťajúc žiadne pripomienky.

No pre Cullena ako by to neplatilo. On musel byť vždy niečo extra.

„A to chceš šoférovať v tomto stave? Vypila si toho viac než dosť a k hotelu je to skoro trištvrte hodina. A keď ťa náhodou zastavia policajti, čo sa môže veľmi ľahko stať, ako vysvetlíš, že máš na sedadle krvácajúceho chlapa? Nehovoriac o tom, koľko krvi môže za ten čas stratiť,“ rozohnil sa.

„A čo mám podľa teba akože robiť?!“ skríkla som už vytočená.

Vedela som, že má pravdu a samozrejme ma to sralo, ale iné riešenie som nevidela.

„Môj otec sem prišiel na pár dní. Je lekár a vie udržať tajomstvo. Stačí, keď ho dopravíme ku nám a on sa o neho postará,“ povedal a ja som sa zamyslela.

Carlisle Cullen. Vyskočilo mi hneď jeho meno a spolu s tým aj všetky informácie, ktoré som sa o ňom v spise dočítala. Vo vnútri ma to nabádalo, aby som Cullenovu ponuku prijala, no moje rodné JA mi zase hovorilo, aby som sa spoliehala vždy len na seba. Pozrela som sa dolu na Roberta a zistila, že na mňa hľadí tiež. Jeho tvár bola zvraštená bolesťou.

„Veríš mu?“ sykol pomedzi zuby.

Otočila som sa na Cullena, ktorý na mňa hľadel inak ako pred chvíľou. Tak nejako dúfajúc... s malou nádejou v tých čiernych očiach a ja som bohužiaľ vedela, ako odpoviem. No tiež som vedela, že ma to bude časom niečo stáť a rozhodne to nebude málo.

„Verím,“ povzdychla som si nahlas a len pre seba potichu dodala: „Ten má toľko diplomov, že by už mohol aj učiť.“

Roberto to zrejme nepočul, no Cullenovi neušlo malé zachichotanie – absolútne nehodiace sa do tejto situácie.

„Dobre Roberto, teraz ťa postavím na nohy. Na tri, dobre?“ opýtala som sa.

No kým stačil Roberto vôbec prikývnuť, už stál na nohách a opieral sa o Cullenove rameno. Povzdychla som si, pretočila očami a postavila sa.

„Pôjdeme mojím autom. Do tej Alfy by sme sa všetci nezmestili,“ povedal a rovno si to namieril k svojmu autu. „Sadni si dozadu,“ navigoval ma, a aj keď ma to jeho rozkazovanie nenormálne iritovalo, Roberto bol prednejší.

A tak som sa bez slova posadila dozadu a on pomohol Robertovi sa nasúkať za mnou. Posadil sa za volant a naštartoval.

„Toto mu prilož spredu na ranu a poriadne zatlač,“ rozkázal a podal mi nejakú čiernu látku.

„A ty si čo, doktor?“ sykla som, no urobila to, čo mi nakázal.

Až potom mi došlo, že vlastne doktorom aj je, teda pokiaľ ten diplom neklamal. V spätnom zrkadle som si všimla, že si je toho vedomý, ako aj toho, že o tom viem. Odfrkla som si a poriadne pritlačila na ranu, za čo som si vyslúžila ďalšiu nadávku od Roberta.

„Prepáč,“ šepla som Robertovi.

„To nič,“ odvetil a zatvoril oči.

„Do pätnástich minút sme tam,“ povedal Edward a vyrazil.

„Keď bude po všetko, budem chcieť zopár odpovedí,“ šepla som jeho smerom.

„Ja viem,“ povzdychol si a som mala konečne akú takú nádej, že sa dozviem odpovede na svoje otázky.

Jediné, čo ma netešilo, bola cena, ktorú budem musieť za to všetko zaplatiť.

 -----------------------------------------------------

Credo che signore Roberto vi proteggerà. – Verím, že pán Roberto vás ochráni.

Evviva! – Na zdravie!

Ti ammazzo, puttana – Zabijem ťa, ty kurva!“

Cretino - Idiot

-----------------------------------------------------------------------------------------------------

Musím sa priznať, že ma trochu sklamal počet komentárov pri minulej kapitole. Je niečo, čo sa vám na tejto poviedke nepáči? Pokojne mi napíšte a ja sa pokúsim to zmeniť alebo vylepšiť, pokiaľ to bude v mojich silách.

Tým, ktorí zanechali komentár pri minulej kapitole chcem zo srdca poďakovať. Každý jeden ma potešil. 

V ďalšej kapitole sa po dlhom čase objavia aj niektorí Cullenovci, ak nerátam Edwarda. A možno, ak bude Edward zhovorčivý, sa Isabella dozvie aj niečo z tajomstva, ktoré ho obostiera.

Vaša NeliQ

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bella mafia - 9. kapitola: