Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bella mafia - 8. kapitola

Aro Potter


Bella mafia - 8. kapitolaV tejto kapitole Vás čaká malé ťuťu muťu, ktoré vyústi do zaujímavého záveru a taktiež sa na scéne objaví nová postava.

8. kapitola

 

Otočila som sa, až keď som ho pocítila tesne za sebou. Naše telá sa tesne dotýkali a ja som musela zakloniť hlavu, aby som sa mu mohla pozrieť do očí. Stále nič nehovoril, len čakal. Ako som hľadela do tých jeho bezodných spaľujúcich studníc, uistila som sa o správnosti môjho rozhodnutia a moje vnútorné JA dychtivo očakávalo, čo sa bude diať.

„Tvrdíte, že ma milujete...“

„Ja to len netvrdím, to je proste fakt. Milujem vás celým svojím srdcom. Doteraz som nevedel, aký silný ten cit môže byť. Až pri vás som pocítil, aká môže byť láska absolútna. Ako...“ nenechala som ho dohovoriť.

„Ak ma milujete, tak to dokážte!“ vyzvala som ho, zdvihla sa na špičky a prisala sa na jeho pery.

Ďalšie dejstvo práve začalo...

 

Najprv som sa o ne len jemne otrela. Hoci všetko vo mne túžilo ho rovno zvaliť na posteľ, nechávala som rozhodnutie na ňom. Chcela som vedieť, ako sa zachová, keď sa tak veľmi hlási k tej takzvanej láske ku mne. Či je to kus chlapa alebo len ďalší srab. K môjmu potešeniu to trvalo snáď len sekundu, kým sa jeho pery pootvorili a naše jazyky sa stretli niekde uprostred. Ach... merda... chutil neskutočne sladko a opojne. Neviem, či to bolo len mojou dočasnou, avšak až príliš dlhou abstinenciou, alebo skutočne chutil tak božsky ako sa mi javilo. V nose ma šimrala tá jeho zvláštna vôňa a rozochvievala ma do morku kostí. Jeho ruky sa zaborili do mojich vlasov a hoci som si myslela, že to už viac nejde, pritiahli si ma ešte bližšie. Ja som zatiaľ tie svoje presunula na jeho pás, kde som mu z nohavíc povytiahla košeľu a konečne sa dotkla jeho nahej pokožky. Bol hrozne studený, čo ma prekvapilo, lebo ja som od vzrušenia celá horela. Možno to súviselo s tým jeho zasraným tajomstvom, ktoré mi stále nechcel prezradiť, ale v tejto chvíli mi to bolo totálne jedno. Prstami som obkresľovala tie tvrdé svaly, ktoré sa javili, ako by boli z kameňa. Naše jazyky sa okolo seba ovíjali a ja som odrazu potrebovala viac. Chcela som ho cítiť celého. Na sebe... v sebe. Konečne uľaviť tomu spaľujúcemu ohňu, ktorý vo mne zúril. V hlave som už nemala nič iné ako naše prepletené telá v jednom vzrušujúcom klbku. Bez toho, aby som ho pustila, som urobila krok bokom. Zdalo sa, že si to ani nevšimol, pretože ani na sekundu nezaváhal a pokračoval v tej ohromujúcej činnosti. Preto som urobila ešte jeden krok a odrazu stál chrbtom k posteli on, presne tak ako som to mala v pláne. Na okamih som sa odtrhla od jeho pier a skôr než stihol niečo namietať, som zatlačila rukou proti jeho hrudi a zvalila ho na posteľ.

„Ale, Isabella...“ začal, no nenechala som ho ani dohovoriť, pretože som sa nie príliš ladne zvalila vedľa neho a znovu sa prisala k tým úchvatným perám.

V tejto polohe sa ponúkalo toľko otvorených možností, no ja som sa chopila toho, čo ma toľko fascinovalo a najmä rozčuľovalo vždy, keď som to videla. Gombíky... tie skurvené dva rozopnuté gombíky, ktoré ma neustále vyvádzali z miery. Neopúšťajúc jeho pery som svoje ruky presunula medzi naše telá a začala rozopínať ďalšie. V tejto polohe a vďaka tomu, že som nevidela, čo robím, to šlo ťažšie, ako som si predstavovala, no napokon som to zvládla a konečne som mohla svoje ruky zaboriť do tých vzrušujúcich chĺpkov, ktoré som doteraz sledovala len ako záblesk v rozopnutej košeli. Och, Dio! Vzrušením som sotva vládala dýchať. Ani naše neprestajné bozkávanie mi k dýchaniu príliš nepomáhalo. Chcela som to a chcela som to hneď. Chcela som jeho; celého. Pritlačila som sa panvou o jeho rozkrok a moje vnútorné JA potešene labužnícky zavzdychalo – nebola som v tom sama. Už som to nemohla vydržať. Potrebovala som ho. Teraz. Trochu som sa odtiahla, aby som rukami mohla rozopnúť gombík na nohaviciach. Nešlo to, preto som sa odtiahla od jeho úst a pozrela sa dolu. Jeho ruka stále blúdila v mojich vlasoch a ja som sa už nevedela dočkať, kedy ho pocítim v sebe. Bola som nadržaná ako hádam ešte nikdy. Rozhodne som nebola svätica a mala som niekoľkých sexuálnych partnerov. Robila som to na miestach, o ktorých sa väčšine ľudí môže len snívať, ale nikdy som sa necítila takto nezvládnuteľne vzrušená. Pocit, že pokiaľ ho do dvoch minút nebudem mať v sebe, umriem. Konečne ten prekliaty gombík povolil a ja som sa pustila do ďalšieho. Ešte ma čakali dva.

„Isabella, to by ste nemali,“ ozvalo sa nado mnou tesne predtým, než jeho ruka prekryla tú moju bojujúcu s tým prekliatym gombíkom.

„Oh Madonna mia, nevykaj mi. O chvíľu budeš vo mne, pri tom je vykanie dosť nepatričné, Edward. Cítim sa potom ako by som mala už najlepšie roky za sebou,“ šepla som a pokúsila sa vymaniť z pod jeho ruky a pokračovať, kde som prestala.

No v jednu chvíľu som sa ešte pokúšala pod jeho rukou zápasiť s gombíkom a v druhej som cítila ako stuhol. Kým to moja hlava vôbec stihla spracovať, stál na opačnom konci izby a neveriacky, a hádam aj trochu frustrovane, na mňa hľadel.

„Ja nemôžem... my... to nejde,“ habkal a pri tom nesúhlasne, ale dosť odhodlane krútil hlavou.

To si snáď robí prdel? Bolo prvé, čo ma napadlo. A hneď za tým nasledovalo, že to v hlave určite nemá v poriadku. Ešte som nestretla chlapa, ktorý by ušiel od rozrobenej práce. Veľmi žhavej práce. Merda! No a nad tým, ako sa tak rýchlo dostal na opačnú stranu izby, som sa už ani nepozastavovala. Ten chlap bol proste divný a bodka. Pán Divný Rozčuľujúci Cullen. Deprimujúci Frustrujúci Nasrania-schopný-v-najnevhodnejšej-chvíli Cullen.

„No neviem, prečo by to nešlo, najmä keď tvoj penis si zjavne myslí opak. Si gay? Ženatý? Alebo čo ti kurva bráni v tom, aby sme sa spolu vyspali?“ nechápavo som skríkla.

Nechcela som tak zvyšovať hlas, ale hovorila zo mňa frustrácia z nenaplnenia. V tomto momente mi bolo úplne u riti, že ma mohol počuť Leo. Moje vnútro bolo rozžeravené a ja som ten oheň už potrebovala uhasiť. A najlepšie hneď. On si zatiaľ rukou nervózne prehrabol vlasy.

„Ja... som pre Vás... pre teba príliš nebezpečný. Mohol by som ti ublížiť,“ povedal a posledné slovo znelo skôr ako vzlyk.

Zapol si gombík na nohaviciach a pustil sa do gombíkov na košeli. Vyzeral ako zmoknuté šteňa. Vôbec sa nepodobal na muža, ktorý ma ešte pred chvíľou rozžeravil dobiela.

„Ublížiť? Mne? Dio mio, ja nie som z cukru. Mne len tak ľahko neublížiš, tak sa nevyhováraj na také sračky,“ zavrčala som a posadila sa.

Uhladila som si vlasy, ktoré určite museli vyzerať po zásahu jeho rúk ako vrabčie hniezdo. Nadýchla som sa a vydýchla. Moja túžba sa dostala trochu do pozadia a ja som len tak tak odolávala, aby som k nemu nepodišla a jednu mu neuvalila. Kto si kurva myslí, že je? Najprv sa na mňa vrhne a potom to pred finále zastaví. Cazzo! Čo som ja nejaká bábika na hranie, ktorú si použije a odloží podľa potreby?

„Ty ani netušíš, ako veľmi by som ti mohol ublížiť. Mohol by som ťa zabiť skôr, ako by si si to vôbec uvedomila. Nevieš si predstaviť, akú veľkú silu mám a keby som sa prestal kontrolovať...“

„Tak mi to ukáž! Tú tvoju silu. Lebo zatiaľ mi to príde len ako slabošské reči zakomplexovaného teenegera,“ vyhŕkla som a postavila sa.

Keď som dopovedala, jeho tvár sa zvraštila, ako by ho niečo bolelo a ja som pocítila úplne absurdnú túžbu tento jeho výraz zmeniť. To už som bola na tom fakt zle, keď ma zaujímali pocity niekoho takého ako je on.

„Nie. Nikdy by som ti vedome neublížil. Na to ťa príliš milujem, Isabella,“ šepol a podišiel ku mne.

V tvári mal kajúcny výraz. Zdvihol ruku a asi ma chcel pohladiť po tvári, no ja som sa odvrátila a namiesto toho mu jednu strelila. Kurevsky to bolelo a ja som musela vydolovať všetko svoje herecké umenie, aby som to na sebe nedala znať. Prišlo mi to, ako by som nedala facku chlapovi, ale prinajmenšom stene, ale rozhodne sa mi uľavilo.

„Nehraj tu na mňa takéto divadlo. A kde sa podela tá tvoja ospevovaná láska? To sa ako chceš na mňa celý čas len obdivne pozerať a vzdychať nado mnou? Toto je tá tvoja láska? Pche! Nechci ma rozosmiať. Alebo nebodaj chceš, aby sme sa vodili za ručičky a ty si mi pri mesiačiku spieval polnočnú sonátu? A potom pri rozlúčení by si ma nábožne pobozkal na ruku s prianím krásnej noci? To chceš? Tak sa kurva spamätaj! Nie sme v devätnástom storočí a ja nie som tvoja panenská nevesta. Cazzo! Mi fai incazzare!“ kričala som, že to Leo stopercentne musel počuť a bolo mi to totálne jedno.

Proste som zo seba potrebovala dostať ten hnev spojený s frustráciou a neviem s čím všetkým ešte. Mala som ho plné zuby. Mala som plné zuby všetkého. Rozvrátil mi pokojne zabehnutý život naruby a napokon som namiesto odmeny dostala akurát tak hovno.

„Takto nehovor, Isabella. Ja ťa milujem...“ začal, ale ja už som nemala chuť počúvať tie jeho bláboly.

„Fuori di qui, Edward,“ povedala som úplne pokojným hlasom.

Zamračil sa a odrazu vyzeral ako malé dieťa, ktoré spadlo a potrebuje pohladenie. Ani jeho výraz, ani tie jeho šteňacie oči na mňa práve v tejto chvíli nemali vôbec žiadny účinok. Chcela som ho dostať z tejto izby a to hneď! A potom sa schúliť do klbka na posteli a nechať sa ovládnuť naraz všetkými pocitmi, ktoré som v sebe mala; a napokon sa dostať do rovnováhy a znovu nájsť moje stratené JA, ktoré sa práve teraz túlalo bohvie kde. On sa však akosi nemal k odchodu.

„Isabel...“

„Vypadni!“ skríkla som a ukázala rukou na dvere.

Chvíľu na mňa ešte hľadel, no napokon zvesil ramená a s porazeneckým výrazom odchádzal. Pre istotu som išla za ním, aby som sa uistila, že skutočne vypadol. Na chodbe už čakal Leo. Bolo mi jasné, že počul všetko, čo sme si povedali a jeho zamračený pohľad mi to len potvrdil.

„Pán Cullen odchádza,“ povedala som.

Leo len prikývol a podal mu koženú bundu. Tesne predtým, než som sa otočila a chcela odísť, mi Edward venoval posledný zamračený pohľad. V tom niekto zaklopal a ja som sa v okamihu otočila. Videla som ako Edward úplne stuhol, no na Leovej tvári sa objavil jemný úsmev. Netušila som, čo to má znamenať, no keď Leo otvoril dvere, odhliadnuc od všetkého, som sa musela usmiať aj ja.

„Roberto!“ skríkla som nadšene a nevšímajúc si zamrznutého Cullena som sa rozbehla a skočila Robertovi do náruče.

Jeho pery v sekunde našli tie moje a my sme si uprostred chodby dali nie príliš nevinný bozk na privítanie.

„Ehm... ehm, Signorina. Myslím, že nie je príliš vhodné robiť niektoré veci na verejnosti,“ upozornil ma po hodnej chvíli Leo a ja som si až teraz uvedomila, že stojím s Robertom uprostred chodby s nohami nelichotivo obtočenými okolo jeho bokov a pán Otravný ešte stále prešľapuje na chodbe.

Roberto sa zasmial a ja som sa ospravedlňujúco pousmiala.

„Poďme do vnútra,“ povedala som a chytila ho za ruku.

„Dúfam, že neruším?“ opýtal sa Roberto a jeho pohľad smeroval na Cullena.

„Nie, nerušíš. Pán Cullen je už na odchode,“ predniesla som sladko.

Ťahajúc za sebou Roberta som vošla do obývačky a zatvorila za nami dvere. Bola som presvedčená, že Leo Cullena rýchlo vyprevadí. Kým som zatvárala dvere, Roberto sa postavil pri okno a pozeral sa von. Mala som tak perfektnú možnosť, aby som si ho dokonale prezrela. Vôbec sa nezmenil, aj keď som mala pocit, že tie dva roky, čo sme sa nevideli, akosi zmužnel. Avšak stále to bol on – typický talian s bronzovou pokožkou a čiernymi vlasmi, ktoré boli o niečo dlhšie, ako zvykol nosiť a teraz mu neposlušne padali do oválnej tváre s výraznými lícnymi kosťami. Jeho plné pery ma už v puberte k sebe lákali, aby som ich ochutnala a jeho uhrančivé skoro čierne oči pod hustým obočím zase zvádzali k dospelejším hrám. Vypracované telo zakrýval dokonale padnúci tmavomodrý oblek s jemným šedým prúžkom a šedá košeľa s tmavomodrou kravatou. Jedným slovom – dokonalý.

„Páči sa ti, čo vidíš?“ prerušil moje skenovanie Roberto.

Zasmiala som sa a vykročila smerom k nemu.

„Dobre vieš, že áno. Vždy si sa mi páčil – a to ty vieš veľmi dobre, tak nechápem zmysel tej otázky,“ odfrkla som, no úsmev mi na perách zostával.

Podišla som až k nemu a zostala stáť po jeho boku. Na Seattle padal súmrak a obloha hýrila všetkými farbami. Bol to pozoruhodný pohľad, rovnako ako pohľad na Roberta. Obaja sme mlčali a vychutnávali si tu krásnu scenériu. Toto som mala na Robertovi rada – že nám bolo spolu dobre aj vo chvíľach, keď sme obaja mlčali. S Robertom sa mlčalo úžasne. Aj preto som samú seba tak trochu nechápala, že som za posledné dva roky nevyhľadala. Síce sme boli spolu stále v kontakte cez telefón, ale osobne sme sa naposledy stretli ešte v Neapoli, kde sme boli obaja pracovne.

„Čo tu robíš?“ opýtala som sa po veľmi dlhej chvíli.

„Pozerám sa na západ slnka,“ odvetil a v jeho hlase bolo počuť stopy smiechu.

Ani som nezdvihla hlavu, aby som si to overila, ale presne som si vedela vybaviť jeho výraz.

„Vieš, že tak som to nemyslela,“ odvetila som tónom, ako by som sa rozprávala s malým nechápavým chlapcom.

„Áno, viem. Len je tak milé si ťa doberať. Chýbalo mi to, Isabella. Ty si mi chýbala.“

„Si, Roberto. Sono già molti anni,“ vzdychla som, no bola som si istá, že to nebol jediný dôvod, prečo sa objavil pred dverami môjho apartmánu. „A skutočný dôvod?“ nadhodila som po chvíli.

Slnko sa už skoro celé schovalo za vysoké budovy Seattlu a obloha dostala tmavopurpurový nádych. Roberto sa vedľa mňa pomrvil, čo ma donútilo zdvihnúť hlavu. Na tvári mal zamračený výraz, čo veštilo, že jeho dôvod rozhodne nebude o príjemnom posedení pri kávičke.

„Isabella, ja... niečo som sa dozvedel a nechcel som ti to volať, tak som radšej prišiel osobne. Vedel som, že ťa tá informácia bude zaujímať. Bol u mňa Maximo a povedal mi, že Riina žije,“ vydýchol, otočil sa ku mne a starostlivo na mňa hľadel.

Tak toto bol ten dôvod. Ach, Roberto, stále taký starostlivý. Musela som sa usmiať. Roberto nechápavo podvihol obočie.

„Už nie. Oneskoril si sa o pár hodín,“ zasmiala som sa, keď som si spomenula na to, čo sa odohralo pred niekoľkými hodinami a na Riinov výraz, keď si uvedomil, že ja budem jeho katom.

„Aha, tak to vyzerá, že som sa obával zbytočne, aj keď je tu ešte niečo, čo ma trápi. Odkedy ide rodina Provenzano v drogách?“ nadhodil.

Tak na toto už nebola taká jednoduchá odpoveď. Roberto ma poznal príliš dobre na to, aby som mu narozprávala nejaké báchorky, ale povedať mu úplne celú pravdu, som tiež nemohla. Roberto bol adoptívnym synom svojho otca – Dona Corleoneho, ktorý ho vychoval k obrazu svojmu a akékoľvek spojenie s políciou, okrem jej podplácania na prižmúrenie očí v našej veci, bolo krajne nevhodné, či skôr dobrovoľná samovražda. Preto som sa v sekunde rozhodla mu nastoliť inú, trochu poupravenú pravdu, ktorú niekto ako on určite pochopí.

„Bonane ukrýval Riina,“ odvetila som jednoducho.

Vedela som, že viac povedať netreba. Roberto sa po mojich slovách viditeľne uvoľnil, aj keď podozrievavý výraz z jeho tváre úplne nezmizol.

„Prečo si sa s ním neporátala ako s Riinom?“

„Príliš jednoduché a bezbolestné.“

„Si, vendetta,“ chápavo prikývol a ja som mu odvetila rovnako prikývnutím.

Reagoval presne tak, ako som čakala. Aj keď ma tak trochu mrzelo, že som mu nemohla povedať úplnú pravdu, bolo to takto lepšie. Odkedy zomrel Nico, pasoval sa na jeho miesto – za môjho staršieho brata, aj keď nie tak úplne – bratia so sestrami spolu bežne nespávajú, ale inak bol vo väčšine vecí ako Nico. A ja som ho svojím vlastným spôsobom za to milovala.

„Neposadíme sa? Leo nám môže urobiť kávu a niečo malé na zahryznutie,“ navrhla som a on prikývol.

Kým sme stihli dôjsť k pohovke, Leo už otváral dvere. Zase ten jeho dokonalý sluch.

„Leo, môžeš nám, prosím, doniesť kávu a niečo malé na zahryznutie? Máš chuť na niečo konkrétne?“ otočila som sa na Roberta, ktorý si práve sadal.

„Nie, mne je to jedno. Viem, že čokoľvek od Lea bude chutiť dobre,“ povedal, za čo si vyslúžil od Lea žiarivý úsmev.

Leo mal Roberta, na rozdiel od iných mužov v mojom okolí, celkom rád. Asi to bolo tým, že sme spolu prakticky vyrastali a občas sa Leo nestaral len o mňa a Nica, ale aj o Roberta, ktorý k nám potajomky chodil. Viem, že za to nejedenkrát schytal od Dona Corleoneho, ktorý môjho otca nemal príliš v láske, preto sa mu veľmi nepáčilo, že to Roberta k nám tiahlo. No my sme si ako deti z toho nič nerobili a nezmenilo sa to ani neskôr.

„Signore Roberto, urobím tramezzini s prosciuttom, gorgonzolou a hruškou, ako to máte rád,“ povedal vysmiaty Leo a už ho nebolo.

Roberto sa usmieval. Bolo vidieť, ako veľmi ho potešilo, že Leo si stále pamätal jeho obľúbené jedlo. A pravdupovediac to potešilo aj mňa.

„Tak, Roberto, odhliadnuc od toho, čo si mi prišiel povedať, čo tu vlastne robíš? Obaja dobre vieme, že málokedy vystrčíš nohy z našej rodnej zeme, a keď sa tak už skutočne stane, rozhodne tvoje kroky nevedú do Ameriky.“

Roberto si povzdychol a pretočil očami.

„Niekedy ma desí, ako dobre ma poznáš. Nebyť všetkých tých nepriaznivých okolností, bol by z nás dokonalý pár,“ povzdychol si znovu.

„Si, to bol. Až na tie nepriaznivé okolnosti,“ pritakala som.

Ako som tak na neho hľadela, na malú chvíľu mi napadlo, že by sme to predsa len mohli spolu skúsiť. Vždy, keď som v minulosti snívala o manželovi, predstavovala som si niekoho takého, ako je Roberto. Aj keď teraz, keď som si predstavila samú seba ako štyridsať ročnú ženu a dvomi malými deťmi pobehujúcimi okolo, vedľa mňa nestál Roberto, ale vysoký bronzovo-vlasý muž s podivnými zlatými očami. Kurva! Skríkla som v duchu a zahnala ten obraz do najzadnejšieho kútika mojej mysle. Nie, ani Roberto, ani Cullen! Pokiaľ všetko vyjde tak ako má, nebude to môcť byť nikto, koho som poznala. A ak to nevyjde, tak mi to bude úplne fuk, pretože budem voňať fialky odspodu. Zahnala som všetky tieto myšlienky do úzadia, presne tam, kde sa nachádzal ten obraz s Cullenom a sústredila sa na muža predo mnou.

„Takže...“ nechala som otázku vyznieť dostratena.

Roberto sa zasmial.

„Urobil som dohodu s otcom. Nechá ma žiť môj život, pokiaľ ma nebude potrebovať. Sama dobre vieš, aký je ten život ubíjajúci. Nikdy som ti to nepovedal, ale vlastne ťa obdivujem, že si sa po smrti otca, Nica a napokon aj Sandra pustila do všetkého toho bordelu sama. Poznáš ma, myslím, dosť dobre, takže poznáš aj môj názor na toto podnikanie. Ja som v tomto rovnaký, ako bol Nico. A tak som využil prvú príležitosť a vypadol.“

Mlčky som si znovu prehrávala v hlave jeho monológ. Áno, vedela som, že jeho a Nicove názory na našu vec boli totožné. Možno aj preto si vždy tak dobre rozumeli a po jeho smrti som nebola jediná, kto plakal nad jeho stratou.

„Dobre teda, a čo máš v pláne, keď si už tu?“ usmiala som sa.

„Strpčovať ti život?“ zasmial sa šibalsky, za čo si vyslúžil buchnutie päsťou do ramena. „To bolelo,“ zafňukal naoko.

Prekrútila som očami.

„Ale teraz vážne, máš nejaké plány, či sa mieniš len tak pofľakovať? A kde si ubytovaný? Tu v hoteli?“

V jeho očiach sa objavili iskričky a ja som tušila nejakú zradu.

„No, tak nejako dúfam, že budem ubytovaný v tomto hoteli. Presnejšie... v tomto apartmáne?“ zaškeril sa.

Musela som sa zasmiať. Stále rovnaký. Ani za tie roky sa nič nezmenilo a ja som bola celkom rada, že aspoň niečo je stále také, aké som si to pamätala z domova. Bol to zvláštne upokojujúci pocit.

„Roberto, Roberto... máš šťastie, že ťa mám tak rada, inak... Leo ti pripraví izbu. Buď rád, že si vždy objednávam najväčší apartmán, inak by si zrejme spal tu na pohovke,“ pokrútila som hlavou.

„Ja viem, aj ja ťa mám rád,“ povedal a venoval mi rýchly bozk na líce.

Kým som stihla zareagovať, otvorili sa dvere a dovnútra vplával Leo a na malom vozíku viezol kávu a tramezzini na dvoch oddelených tanieroch. Mne ten Robertov výmysel s hruškou nikdy nechutil. Bola som za klasiku, takže Leo predo mňa položil dokonale odrezané tramezzini s prosciuttom, mozzarellou, olivami a rajčinami. Sotva Leo položil tanier pred Roberta, ten sa naň vrhol, ako by dva roky nejedol. Po prvom zahryznutí uznanlivo zdvihol palec a labužnícky prežúval. Nepamätala som si, kedy som naposledy videla niekoho, kto by si jedlo takto vychutnával. Leo mal na tvári úsmev od ucha k uchu.

„Dobrú chuť, signore, signorina. Pripravím izbu pre pána Roberta. Máte nejakú batožinu?“ otočil sa ešte na Roberta, ktorý práve dojedal prvý sendvič a už mal v ruke ďalší.

„Dou, na resepci,“ zažužlal Roberto.

„Postarám sa o to,“ odvetil Leo a odišiel.

Pustila som sa tiež do jedla, lebo rozprávať sa teraz s Robertom nemalo význam. Bolo zvláštne ako sa za krátky okamih všetko zmenilo. Ešte včera jediné moje myšlienky patrili Cullenovi a jeho prenasledovaniu a samozrejme tiež pomste Antoniovi – všetko také pochmúrne, no a potom prišiel Roberto a všetko sa akoby zázrakom rozžiarilo. On bol moje svetlo v tme; lano, čo ma držalo pri zmysloch, keď som si v jednu chvíľu myslela, že už nič nemá význam. To on ma postavil na nohy a nebyť jeho, nikdy by som nebola tam, kde som dnes. Nikdy by som nemala toľko možností a najmä tú hlavnú, o ktorú stojím najviac – slobodu. Bola som rada, že prišiel. Mohla som tak tieto šialené dni stráviť s niekým, s kým mi je dobre. Akurát som musela ešte vymyslieť, ako to urobím s Damianom, ale to všetko bolo vedľajšie, keď som sa pozrela na muža vedľa mňa.

„Bože, to bolo vynikajúce,“ teatrálne predniesol Roberto a srkol si trochu kávy. „Dobre, Isabella. A teraz by sme sa mohli vrátiť k tebe.“

„Ako to myslíš?“ opýtala som sa nechápavo.

Vôbec som netušila, kam mieri.

„Kto bol ten chlapík, čo stál na chodbe, keď som prišiel? Collen, či ako sa to volá.“

Skoro mi zabehla káva, keď položil tú otázku. Fakt som nemala chuť hovoriť o Cullenovi, dokonca ani myslieť na neho, no ako som poznala Roberta, nedá pokoj, kým mu všetko nepoviem.

„Volá sa Cullen a nie je to nikto dôležitý,“ odfrkla som si a pokrútila hlavou.

Roberto mi prstom zdvihol hlavu a prinútil ma pozrieť sa mu do očí. Kurva, pod jeho pohľadom sa kurevsky zle klamalo.

„Takže ešte raz, lebo na to, že to bol nikto, mal príliš frustrujúci výraz, keď si po mne na tej chodbe skočila.“

„A čo ja mám s tým, ako sa on pozerá a aký výraz má? To sú jeho problémy, mňa do toho hovno,“ kývla som rukou.

„Ach, Isabella. Keby ťa nepoznám, tak ti to možno aj zožeriem, ale poznám ťa príliš dobre a bolo jasné, že medzi vami niečo je. Jeho pohľad, to napätie medzi vami a to ani nehovorím o tvojich vlasoch.“

„Čo je s mojimi vlasmi?“ nechápavo som sa opýtala a rukami si po nich prebehla nezistiac žiadnu chybu.

„Nechaj to tak,“ povedal a prinútil ma spustiť ruky. „Vyzerali, ako by ich niekto poriadne prečesal – prstami pri sexe. Je to tvoj nový milenec?“ opýtal sa len tak ledabolo.

„Čo?! Ani omylom. S takým ako on? Nikdy!“ sykla som a vyskočila z pohovky.

Prešla som k oknu a pozerala sa na stovky svetiel, ktoré večernému Seattlu dávali tajuplný nádych. Počula som ako vstal. Jeho kroky boli úplne tiché, no ja som vedela, že ide za mnou. Jeho telo sa zozadu pritislo na moje a rukami mi objal ramená.

„Dobre, Iss,“ použil moju prezývku z detstva a ja som privrela oči. „Nebudem sa ťa viac pýtať, ale pokiaľ budeš potrebovať, budem tu pre teba. Vždy sa o mňa môžeš oprieť, vieš to, však?“ opýtal sa a jeho stisk na mojich ramenách zosilnel.

Len som prikývla a pri spomienke na to, kedy mi povedal presne tieto isté slová, mi z oka vytiekla osamotená slza. A tak sme takto stáli v objatí neviem ako dlho. Ja som spomínala na ten čas, keď mi bol jedinou oporou. Po smrti otca a brata so mnou zostal celý mesiac a staral sa o naše záležitosti, kým som sa nevzchopila. No aj potom stál vo všetkom pri mne. Dokonca, aj keď som sa rozhodla spojiť svoj život s rodinou Giuffré a zobrala si Sandra. Chápal to a podporil ma v mojom rozhodnutí. Síce mi najprv navrhoval, nech si vezmem jeho a ja som bola vo veľkom pokušení to prijať, ale jeho otec by mi nikdy nedovolil starať sa o rodinné dedičstvo. A tak vedľa mňa stál na mojej svadbe ako svedok a bol mi tichou oporou. On bol moje záchranné koleso, hoci som na to na pár dlhých mesiacov tak trochu zabudla.

„Dobre, dosť bolo trúchlenia, ideme sa baviť,“ zahlásil odrazu a ja som sa na neho nechápavo otočila.

„Ideme sa čo?“

„Ježiš, Isabella. Nebuď taká prekvapená. Bože, kedy si vôbec bola naposledy vonku?“

„Dnes, prečo?“

„Och, ale ja som nemyslel pracovne, ale za zábavou. Uvoľniť sa, vypustiť paru?“

Až keď to Roberto povedal nahlas, uvedomila som si, že som sa bola naposledy zabaviť, keď ešte žil Sandro a to už bolo viac ako dva roky. Odrazu som pocítila, že to potrebujem – zabaviť sa, zabudnúť na všetko.

„Dobre, dám sa do poriadku a môžeme niekam ísť, ale budeme musieť zobrať so sebou aj Vicka a Alexa.“

„Preboha, načo bodyguardov? Myslíš, že ťa nedokážem ochrániť?“

„O to nejde, ale tu ma každý pozná. Stačí, že vyleziem von a hneď je okolo mňa desať fotografov,“ pretočila som očami a znechutene si odfrkla.

„Dobre, choď sa pripraviť. Ja si tiež hodím na seba niečo menej formálne a vymyslím, ako to vyriešiť.“

„Nadšene som prikývla a rozbehla sa do izby. Skutočne som sa nevedela dočkať a bola som si istá, že tento večer bude stáť za to. Minimálne sa trochu odreagujem. Hlavou mi prebehla zblúdilá a absurdná myšlienka – bude ma po tom všetkom Cullen znovu sledovať?

 ----------------------------

Cazzo! – Kurva!

Mi fai incazzare! – Serieš ma!

Fuori di qui... – Vypadni...

Sono già molti anni. – Je to už veľmi dávno.

-------------------------------------------------------------------------------------------------

 

Dúfam, že sa vám nová postava v príbehu páči rovnako ako mne. V ďalšej kapitole sa dozviete, či bude Edward po tom všetkom predsa len Isabellu sledovať alebo to vzdá.

 Chcem sa vám poďakovať za komentáre pri minulej kapitole. Potešili ma.

A ak sa vám táto kapitola páčila, komentár ma rozhodne znovu poteší.

NeliQ

 

 


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Bella mafia - 8. kapitola:

 1
24.01.2013 [19:26]

Ivka77Zlato moje,
Čítať tvoju tvorbu je vždy neuveriteľné potešenie. Popravde ma dokážeš vždy neskutočne vtiahnuť do deja a úplne nadchnúť. Túto kapitolku som si dala dvakrát a oba razy ma priviedli k odpovedi na tvoju otázku na konci. Nie! Nepáči sa mi nová postava. Vôbec. Preč s ním od Belly. Ja ho tam nechcem. K nej patrí Edward a dúfam... Opakujem: DÚFAM, že medzi nimi neplánuješ nejaký vzťah. Lebo inak vieš, čo ťa čaká? Jo, tušíš. Niekoľko výhražných smajlíkov hehe.

Ale kapitola bola, samozrejme, perfektná. Tak ako všetky, ktoré ty napíše. Škoda, že Edward ušiel. Mne by sa páčilo, ak by to medzi nimi pokračovala. Ale zase ho chápem. On je taký cukrík a bál sa, že jej ublíži. To by sa nám nepáčilo a Leo by ho potom roztrhal na kúsky. Alebo aj nie. Ten Leo mi je stále záhadou. Docela som zvedavá na jeho tajomstvo a budem veriť, že aj to sa niekedy dozviem.
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

8. culinka
24.01.2013 [18:20]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon krasna kapytola ale ta nova postava sa mi nepaci. lepsie ak by bola s Edwardom Emoticon Emoticon Emoticon

7. martty555
24.01.2013 [9:57]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

23.01.2013 [20:07]

9moncici9Neli :)

To bola teda kapitola Emoticon
Ale prečo ma navnadíš a nakoniec to sekneš... Hm???? Toto sa nerobí... Asi sa pripíšem do príbehu na pár minút a prefackám nášho Edíka Emoticon Má pred sebou nádhernú, nadržanú, sexuálne nabitú ženskú a on povie nie? Emoticon Ja ho na jednej strane chápem, naozaj rozumiem, že sa o ňu bojí, aby jej neublížil, ale nemôže nás takto nechať nažhavené Emoticon

Ja zbožňujem tvoje opisy sexuálnych scén, či už predohry, alebo samotné akty. DOkážeš to neskutočne realisticky opísať. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

Na druhej strane mám chuť Belle jednu vraziť, prečo sa vrhá na druhého chlapa, joj... Emoticon
No myslím si, že Edwarda, to neodradí a i napriek tomu ju bude sledovať a chrániť z diaľky :) Teším sa na pokračovanie. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

5. Ace
23.01.2013 [15:00]

AceAhoj, kapitola byla dobrá, kdyby jsi přidávala častěji nebo pravidelně, bylo by to nejlepší! Mě se nová postava líbí a Edwardovi kecy... škoda mluvit... nech trpí! doufám, že se bella pěkně pobaví a rozšoupne se :D

22.01.2013 [22:48]

alicecullenhale2 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
naozaj skvelá kapitola... Emoticon
Rober je sympaťák ale chudáčik Edward a Bellyno rozčúlenie chápem... Emoticon
teším sa na zábavu a odviazanie... Emoticon
už sa veľmi teším na pokračovanie... Emoticon Emoticon Emoticon

3. Beny
22.01.2013 [21:21]

Tvoja otazka nakoniec ma donutila rozmyslat nad tam ako na mna Roberto posobil pocas celej kapitoly. Na zaciatku ma trosku hneval, lebo mi bolo luto Edwarda, ale potom sa zmenil na velmi prijemnu postavu. Tesim sa, co pekne nam ponukne s Bellinho detstva alebo dospievanie. Bude asi trosku hrat ulohu v deji - okrem nasierania Edwarda, samozrejme. Necham sa prekvapit ci nam narobi trosku chaosu v deji alebo skor poriadok... Emoticon Emoticon Emoticon

Naozaj uzasna kapitolka, aj ked si im neumoznila si spolu uzit, co ma vobec nesklamalo. Ja som to ale tak trosku tusila a predprivravila som sa nato, ze im to nieco pokazi. Nevedela som, ze sa objavi na scene nas "stary, dobry Edik". Myslim, ze na noc plnu vasne si este pockaju Emoticon Emoticon Emoticon Koniec koncov uz je vycviceny Emoticon

Aj ja by som prijala pozvanie na Leove maskrty a mozem povedat, ze ked povedal nazov tramezzini s prosciuttom, tak som isla googlit jedna radost. Trosku som si pomlaskala nad obrazkami, pozrela na hodiny a povedala si: "Cica nezer" Emoticon

Uz ani nemozem napisat, ze sa tesim na dalsiu kapitolku - to je samozrejmost!!!

Naozaj velmi ukludnujuca kapitolka. Taka pohodova, pekna, mila, harmonicka, zaujimava, putava a skvelo citajuca.

Dakujem za "rozpravku" pred spanim, lebo dnes budem spat ako babo Emoticon

papaaaa Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. marcela
22.01.2013 [19:52]

Chudák,chudák Edward.Přeji mu hodně trpělivosti. EmoticonNádherná kapitola. Emoticon Emoticon Emoticon

1. Seb
22.01.2013 [18:53]

Suprová dlouhá kapitola, díky. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!