Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » At the end is a beam! - 12. kapitola

11.06.2010 (11:45) • BlackStar • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2163×

12. kapitola

Isabella Swan

„Ahoj,“ pozdravila som slušne a snažila sa nedať na sebe nič poznať.

„Chcem vám iba oznámiť, že viem čo ste,“ povedala som normálnym hlasom. Už som chcela odísť, no jeden ma chytil za ruku a otočil k sebe.

„Prepáč, ale odkiaľ to vieš?“ spýtal sa ma ten chalan z francúzštiny.

„Takže, najskôr by sme sa mohli predstaviť. Som Bella,“ predniesla som až neuveriteľne pokojným hlasom a podala mu ruku.

„Emmett,“ skočil mu do cesty ten najväčší, až naháňal hrôzu. Potriasla som mu rukou. Už som si na ten chlad zvykla. Začali sa mi tlačiť slzy do očí. No, rýchlo som ich zahnala. Dúfam, že si ničoho nevšimli.

„Teší ma. A vy dvaja?“ spýtala som sa troška nedočkavo.

„Demetri. Teší ma,“ povedal a potriasol mi rukou.

„Edward,“ povedal posledný odmerane, no ruku neprijal. Ja som ju rozpačite stiahla. Neviem, čo proti mne má. Veď som mu nič nespravila, tak toto fakt nechápem. No, keď chce byť urazený nech je. Toto môžu hrať aj dvaja.

„Tak ja idem,“ obrátila som sa a chcela odísť.

„Počkaj, ešte si nám ne-“ Nenechala som ho dohovoriť.             

„Nič vám vysvetľovať nebudem. Je to moja vec. A ešte niečo. Dúfam, že aj ostatní lovia zvieratá,“ povedala som iba tak medzi rečou. Bola som zo svojím výkonom spokojná. Ani neviem čo to do mňa vošlo, že som sa tak správala. No, nemala som na to čas. Už za chvíľu sa začne hodina a ja ju nestihnem ak si nepohnem.

Do triedy som vpadla práve včas. Ešte pár sekúnd a už by som mala malér. Ale našťastie som to zvládala.

Počas celej hodiny som premýšľala nad Edwardom. Prečo sa ku mne tak správal, veď nemal dôvod. Možno iba preto, že viem ich tajomstvo, možno pre niečo iné. Netuším. No už teraz na mňa pôsobil dosť divným dojmom. Akoby ma s ním niečo spájalo. Ale rozhodne to nebolo niečo dobré. Tým som si istá. Pocítila som k nemu zlosť, a to obrovskú. Už sa ani sama v sebe nevyznám...

„Cŕŕŕŕ!“ ozval sa zvonček v tej pravej chvíli. Už by som tu asi zaspala. Aj keď som toto mala veľa k premýšľaniu.

„Ahoj, tak kedy pôjdeme do Port Angeles?“ pýtala sa ma Angela, keď sme išli na parkovisko. Deň mi prišiel strašne krátky na to, že sme mali až sedem hodín.

„No, neviem. Čo takto v piatok. Bude pokoj a môžeme sa aj zdržať,“ mrkla som na ňu.

„Super! Tak teda v piatok o druhej. Prídem pre teba. Tak sa maj!“ zavolala za mnou, keď sa rozbehla do auta. Začínalo popŕchať. Tu nijako neobvyklé.

Domov som prišla celá a žiadne zranenia sa nekonali. Dnešok je celkom dobrý deň. Už aby sme išli do Port Angeles. Strašne sa teším. Už dlho som nikde nebola.

Vošla som dnu a začal mi zvoniť mobil. Nejako som na to nebrala ohľad. Povyzliekala som sa a mokré oblečenie som hodila do koša na prádlo. Mobil počas toho prestal zvoniť a ja som si oddýchla. No ako náhle som sa išla pozrieť kto volal, začal znova vyzváňať. Ani som si to neuvedomila a už som ho mala priložený k uchu. Myslela som, že to bude Charlie alebo Angela. No, toto som nečakala.

„Isabella?“ ozvalo sa z telefónu. Ja som stuhla a nedokázala som vydať ani hláska.

„Haló? Isabella?“ Keď už to povedal asi štvrtý raz, tak som sa konečne ozvala.

„Á – Áno?“ povedala som roztraseným hlasom.

„Á, končene. Iba som ťa chcel skontrolovať a niečo oznámiť,“ hovoril opatrne akoby sa bál, že mu to ihneď položím alebo, že sa zrútim. Ja som to však nemala v pláne. Musela som byť silná, ako to len šlo.

„Počúvam. Čo sa deje?“ spýtala som sa opatrne. Nikdy nevieš, čo toho blázna napadne.

„Chcel som ti iba oznámiť, že tvoj čas sa skrátil. Bude ti musieť stačiť rok, možno menej. Okolnosti sa zmenili. Dúfam, že ti to nerobí problém,“ dodal akoby nič. Ja som bola na pokraji zrútenia. Iba rok? To tak málo?

„Cullenovi budú naďalej slobodní, však?“ uistila som sa.

„Samozrejme, len ty musíš slniť svoju časť dohody,“ spresnil to.

„Ale čo sa stane s mojim otcom?“ spýtala som sa ešte.

„To si budeš musieť zariadiť ty. My ti oznámime, kedy presne tu máš byť a potom po teba niekoho pošleme. Pôjdeš našim súkromným lietadlom. Takže sa neboj. Bude o teba postarané,“ dopovedal a mne už nabehli zimomriavky. Tak oni po mňa pošlú? No fajn!

„A ako to bude s mojou premenou.,“ dodala som na záver.

„O tomto sa ešte porozprávame. Keďže sme to urýchlili, ešte budeš musieť počkať. Dohodneme sa keď prídeš. Tak do počutia, Isabell,“ povedal slizkým hlasom. Ani som nestačila odpovedať a už mi to položil. Je veľmi slušne vychovaný. Pomyslela som si ironicky.

Páčilo???

11. kapitola Ð Blackstar Ð 13. kapitola

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek At the end is a beam! - 12. kapitola: