Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ako skrotiť ženu za 10 dní - 23. kapitola

22.12.2014 (15:45) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 2302×

23. kapitola 

„Všetko zlé je na niečo dobré.“

Esme ma z celej sily objala, až mi na pár sekúnd zastavila príval vzduchu do pľúc. „Som na teba pyšná. Zvládla si to,“ vyhlásila radostne.  

„Áno, zvládla,“ súhlasila som, aj keď to nebola celkom pravda. Išlo len o prvú schôdzku s Helenou Schnitzovou, ktorá bola ako sup – striehla aj na tú najmenšiu chybičku. Preto som sa po odchode z jej kancelárie cítila ako vyžmýkaný citrón.

 „Ohrejem ti večeru. Dnes som sa konečne dostala opäť do kuchyne a s Carlisleom sme pripravili úžasné kuracie kung pao so zeleninou.“ Uprostred vety zamierila do kuchyne a jej hlas sa stratil za dverami. Usmiala som sa na ne, vďačná za akékoľvek jedlo, ktoré som mohla dostať do žalúdka. Ale predtým som musela urobiť ešte jednu nepríjemnú vec, ktorá nemohla počkať. Vybehla som hore schodmi a zaklopala na dvere Alice.

 „Potrebuješ niečo, Bella?“ spýtala sa spoza zatvorených dverí. Neriešila som, ako mohla vedieť, kto stojí za dvermi. Veď bola upírom.

„Áno, chcela by som s tebou hovoriť. Môžem ísť ďalej?“

„Nie. Prepáč, ale teraz nie. Príde o chvíľku do tvojej izby, dobre?“

Začudovane som sa pozerala na stále zatvorené dvere do jej izby a predstavila si, prečo nemôžem vstúpiť. Možno to súviselo s jej víziami a dôvodom, prečo ma dnes nemohla odviezť k psychologičke. Ale mohlo to súvisieť aj s Jasperom a niečím nechutným čo rob... Nedokončila som tú myšlienku a radšej vošla do svojej izby.

V skrini som si našla niečo pohodlnejšie na večeru a začala zo seba zhadzovať svoje veci. Našťastie nikomu neprišlo podozrivé, že som sa domov vrátila v úplne inom oblečení, ako keď som ráno odchádzala- idioti. Vtedy prišla Alice.

„Počula som, že to na stretnutí dopadlo perfektne,“ zašvitorila a skočila mi na posteľ. Na tvári jej ako vždy aj teraz hral široký úsmev a neboli tam žiadne obavy z blížiacej sa bitky.  

 „Nebolo to perfektné. Tá žena je príšerná. Donúti ťa povedať aj to, čo nechceš.“

„Takže si jej povedala niečo, čo si nechcela?“ spýtala sa.

Skoro som sa zasmiala. Nevedela som, či narážala na niečo konkrétne, ale mala viac než pravdu. Polovica vecí, ktoré som Helene povedala, boli klamstvom. Alice to však nemusela vedieť. Zmenila som tému.

„Chcela som sa s tebou ešte raz prebrať našu párty.“

„Ou. Deje sa niečo?“

„Nie, nič,“ ubezpečila som ju. Musela som byť diplomatická, ako naznačila Andy. Pretiahla som si tričko cez hlavu a posadila sa vedľa Alice. Chytila som ju za ruku a pozrela sa jej priamo do očí. „Len mám pocit, že je to všetko príliš unáhlené. Nemali by sme oslavovať, ak ešte nemáme vyhraté. Preto som ti chcela niečo navrhnúť. Za deväť dní sa koná súd, ktorý rozhodne o všetkom. Myslím, že to vyhráme a preto by som chcela, aby sme to oslávili až vtedy.“

„Tak by sme mohli usporiadať dve párty,“ poznamenala nadšene.

„To je milé, Alice, ale ja na oslavy nie som. Preto som rozmýšľala a chcem sa s tebou dohodnúť na kompromise. Ten víkend po rozhodnutí sa bude konať maškarný ples pre študentov, ktorý je niečo ako vyvrcholenie zábavy pred skúškovým obdobím. Mohli by sme to osláviť tam. Viem, že rada usporadúvaš takéto akcie a tešila si sa, ale mohla by si pomôcť školskému výboru, ak by si chcela. A budeme potrebovať všetci starodávne šaty, pretože ten ples je na tému Kráľovná storočia.“

Alice zvažovala moju ponuku, robila grimasy s ústami a tak som sa rozhodla pritvrdiť. Pozrela som sa na naše spojené ruky a nevinne zaklipkala viečkami. „Urobilo by mi to veľkú radosť.“

„Tak dobre,“ vyhlásila rozhodne a vyskočila na nohy. „Ale za to musíš ísť so mnou na nákupy do Atlanty. Je tam jeden úžasný obchod s látkami a cestou nakúpime aj nejaké doplnky.“

„Takže v sobotu?“

„V sobotu,“ súhlasila. Oddýchla som si – jedna vec bola vybavená. Tá druhá, ktorá ma už od rána škrabkala vzadu v hlave, mohla počkať aj do zajtra.

Nechala som Alice ďalej sa venovať svojim „tajným“ záležitostiam a zišla som do kuchyne. Pri stole na mňa čakala Esme s večerou. Posadila som sa a pustila sa do smaženého mäsa.

„Páni, je to úžasné,“ pochválila som ju.

„Ďakujem. Som rada, že ti chutí a ešte som nestratila zmysel pre dávkovanie korenia,“ ušlo jej. Snažila sa to zamaskovať podaním vody a ja som sa tiež tvárila, že to nebolo divné.

„Zajtra máš opäť schôdzu so psychologičkou. Si na to pripravená?“

„Ako najviac môžem byť. Helena Schnitzová je pekne zákerná žena a ja si musím dávať pozor na každé slovo, ktoré poviem. Všetko sa snaží obrátiť proti mne a úplne prevrátiť moju odpoveď.“

„Len jej hovor pravdu a všetko bude v poriadku,“ radila mi. Zapchala som si ústa mäsom a prikývla. Snažila som sa zakryť dusenie. Ach, keby len vedela, že pravda je to posledné, čo jej môžem povedať.

„Mimochodom, na zajtra som pre nás pripravila spoločný večer. Pôjdeme spolu do Seattlu a užijeme si to.“

„Ehm, vážne? Teším sa,“ zaklamala som a utrela si ústa do obrúsku. Na večer osamote s Esme som ešte nebola vôbec pripravená. Po tele mi nabehli zimomriavky a musela som potlačiť striasanie. Niečo som od Esme potrebovala a ona nesmela spoznať, že s stráviť s ňou deň bolo to posledné, čo som si priala. A na druhú stranu, na zajtra som už mala iné plány.

 „Vlastne,“ začala som s očami upretými na tanieri, „dnes som sa dohodla s kamarátkou Andreou, že zajtra u nej prespím. Teraz si prechádza zložitým obdobím, pretože jej priateľ stále rieši bývalú a matku má v nemocnici. Nechcem, aby sa zrútila a tak som jej to sľúbila. Prosím, nehnevaj sa – večer s tebou je úžasná predstava. Ale keď už som to sľúbila...“

Esme otvorila ústa a potom ich znovu zatvorila. Oči jej posmutneli. Moje svedomie chcelo protestovať proti mojej krutosti, ale ja som ho rýchlo umlčala. Vtedy do kuchyne vošiel Carlisle, a tak som rýchlo dodala: „Vlastne, v sobotu sa chystáme s Alice do Atlanty kúpiť kostýmy na školský ples. Ona ti všetko vysvetlí, no mohla by si ísť s nami. Čím viac názorov, tým lepšie.“

Esme súhlasila a ja som si v duchu vydýchla. Dve z troch – páni, Bella!

***

„Takže to vyšlo,“ skonštatovala Andrea na druhý deň v škole. Nechcela som ešte viac hladiť svoje sebavedomie, ale musela som to priznať.

„Vyšlo. Oslava sa presunula na maškarný a večer s Esme zas na sobotné šialenstvo s Alice.“ Zazubila som sa ako malé dieťa. Sedeli sme v knižnici a tvárili sa, že sa učíme. Našťastie tu ani jeden z Cullenovcov nebol, aby ma počul.

„Lenže kam pôjdeš dnes večer? Moja matka sa vrátila znovu od psychiatra a teraz musí byť v pokoji. Otec by nezniesol, ak by si u nás prespala. Aj keď, možno by ti vedela poradiť s tou mrchou psychologičkou. Bola už na toľkých sedeniach, že spoľahlivo vie, čo na ne platí.“

„Nie, ďakujem, drahá. Už som asi prišla na spôsob, ako oklamať Helenu. A o večer sa báť nemusíš. Všetko mám naplánované,“ ubezpečila som ju, no podrobnosti som si zatiaľ nechávala pre seba. „Kde je vlastne Mike? Celý deň som ho nevidela. Nevrátil sa znovu k Narcis, však?“

„Nie,“ zasmiala sa. Na to na nás sykla profesorka a tak stíšila hlas a obe sme sa skryli za knihami. „Dnes ráno sa s ňou definitívne rozišiel. Povedal jej to v laboratóriách a vraj urobila poriadnu scénku. Upokojilo ju až to, keď zavolali jej brata.“

„Patrick je tu?“ zvýšila som hlas. Už len pri tej predstave sa mi dvíhal žalúdok a zalial ma pot.  

 „Nie. Len jej tým pohrozili. Odvtedy je krotká ako ovečka,“ uškrnula sa. S výdychom som ju napodobnila, keď nás profesorka opäť upozornila. Vymenili sme si pohľady a svoje oči zabodli konečne do kníh. Po škole sa nám dnes naozaj zostávať nechcelo.

Pred obedom som vyhľadala Edwarda. Snažila som sa na neho natrafiť po celý deň, ale on akoby sa mi vyhýbal. Keď som už rezignovala a prestala hľadať, stretla som ho na chodbe pri jeho skrinke. Obzrela som sa okolo, či niekde nestojí jeden z jeho súrodencov, a potom som k nemu podišla.

„Potrebujem s tebou hovoriť,“ začala som.

„Tak hovor,“ povedal, ani sa na mňa nepozrel.

„Musím vedieť, že nikto zo súrodencov nepočúva.“

Vydýchol a s výrazom – otravuješ ma sa na mňa otočil. „Môžeš.“

„Dnes večer chcem ísť do klubu.“

„Nie!“

„Nie?“ zopakovala som. „Zrejme zabúdaš na našu dohodu.“

„Nezabúdam. Ako by som mohol. Pripomínaš mi ju pri každom našom stretnutí. Ale dnes sa mi to nehodí.“

Zamračila som sa. Edward mal iné plány? Síce ma do toho nič nebolo, ale to druhé dievča vo mne žiarlilo. Čo bolo dôležitejšie než ja? „Chceš pátrať po Elijah?“

„Nie. Mám niečo iné.“

Nadýchla som sa. Čo iné?! Už som začínala skutočne žiarliť a byť zvedavá. Avšak nesmela som to dať najavo. Ako povedal, som tvrdohlavá.

„Súhlasil si, že mi pomôžeš dostať sa tam. Esme nemusíš nič hovoriť. Myslí si, že mám prespať u Andrei. Stačí, ak ma vezmeš od jej domu do Seattlu a potom znovu naspäť. Ja hlúpa som totiž súhlasila, že ma k nej Esme odvezie.“

„Zbytočne si to komplikuješ, Bella,“ poznamenal a otočil sa späť k svojej skrinke. Natlačila som sa vedľa neho a zabuchla mu dvierka skrinky div, že si tam nezabudol hlavu.

„Pýtam sa ťa poslednýkrát. Dobre to zváž, Edward Cullen. Ak povieš nie, poznáš následky a vieš, že dokážem byť krutá.“

Zabodol do mňa pohľad, no ja som odmietala ustúpiť. Edward to veľmi dobre vedel. Nakoniec zavrčal. „Krutá beštia. Tak fajn, ty malá mrcha. Odveziem ťa tam, avšak ostanem s tebou až do záverečnej. A nejako musíme vyriešiť aj ten hnusný pach, ktorý budeš mať potom na sebe.“

Nenechala som ho ublížiť mi svojimi slovami a s úsmevom mu znovu otvorila skrinku.

„Čert mi ťa bol dlžen,“ hromžil.

„To už si raz povedal,“ pripomenula som mu. Zazrel po mne, ale viac to nekomentoval.

„Choď do pekla! Ty aj celé toto mesto. Všetci tí hlúpi...“

Obaja sme sa otočili k tomu kriku. A neboli sme jediný. Celá chodba sledovala výstup Narcis McLaghenovej, ktorá vyšla z kancelárie riaditeľa. Vlasy mala strapaté, tvár bielu a v očiach šialený výraz, aký som u nej už raz videla.

„Čo tak zízate?!“ zrevala na nás. A možno by bola aj niekoho napadla, nebyť chlapca, ktorý ju rýchlo spacifikoval. Riaditeľ a zástupca mu prišli na pomoc a spoločne ju obaja odviedli späť do kancelárie. Chlapec si vydýchol a s úsmevom sa otočil na nás.

„Všetko je v poriadku,“ povedal. Lenže nebolo. Akonáhle som uvidela jeho tvár, už nebolo nič v poriadku. Bol to Patrick, Narcisin brat a môj bývalý priateľ. Nenávidela som ho za všetko, čo mi v minulosti urobil a aj za to, že si dovolil ma prednedávnom opäť pobozkať. Mala som chuť mu jednu vraziť, ale vždy, keď som ho uvidela, moje telo zvláčnelo a ja som nebola schopná pohybu. Letmo som vzala Edwarda za ruku a skryla sa mu za široký chrbát. Nesmel ma uvidieť. Bohviečo by ho zas napadlo a ja som nechcela, aby sa ma znovu dotýkal.

Edward sa náhle otočil a ja som tak zistila, že Patrick odišiel. Vydýchla som si.

 „Poznáš ho?“ spýtal sa ma Edward. Oči mal ešte stále prenikavé, ale trochu iným spôsobom ako predtým. Chcel vedieť niečo, čo by sa nemal nikdy dozvedieť.

Pokrčila som ramenami. „Trochu. Je to Narcisin brat. Pôjdeme na obed?“ navrhla som a otočila sa odchod. Chcela som byť čo najrýchlejšie preč.  

***

„Len žiadny strach,“ šepla som samej pre sebe a obzrela sa dozadu. Dnes so mnou do Seattlu išla Alice. Cestou v aute sme sa dohodli na detailoch na víkend a teraz sme už stáli pred bytom číslo sto tridsaťdva. Vlastne iba ja som stála. Alice informovaná Edwardom čakala pri výťahu, kým nezaklopem. Vedela, že so mnou nemôže ísť dnu.

Helena Schnitzová mi otvorila skoro okamžite – zaiste ma už očakávala. Na sebe mala modrý kostým.

„Prosím, Bella, posaď sa. Robila som čaj, dáš si?“ ponúkla ma. S vďakou som prijala a uvelebila sa na známom kresle.

„Aký si mala dnes deň?“

„Úplne obyčajný. Bola som v škole, kde sa nič nedialo.“

„A čo doma?“ vyzvedala ďalej.

„Ráno som si dala raňajky s Esme a robili sme si plány na víkend. Na obede v škole som sedela so súrodencami a celkom sme sa zabávali nad jedným dievčaťom, ktoré malo naopak tričko. Inak nič.“

„To je milé. Ako si ich nazvala – súrodenci. Esme si povedala menom a nie mama.“ Položila predo mňa šálku čaju a sadla si naproti. Krátko som sa usmiala.

„Esme nevadí, keď jej hovorím menom. Robila som to aj svojej opatrovníčke. A je jednoduchšie povedať súrodenci, akoby som vám tu mala vymenovať všetky ich mená.“

Helena si ma ostražito prezrela, ale ja som bola pokojná, pretože moje odôvodnenie bolo rozumné. Tento krát sa nemala čoho chytiť a tak zmenila tému.

„Hovorme o najmladšej členke rodiny. Alice Cullenová. Aká podľa teba je?“

Zasmiala som sa. Pripadalo mi to ako déjà vu. „Alice je šialená. V dobrom slova zmysle. Mám ju rada, pretože je neskutočne pozitívna a dokáže vás tým nakaziť. Veľmi rada komunikuje s inými a zaujíma sa o ich problémy. Je starostlivá. Milá a priateľská.“

„Milý je podľa teba aj Edward. Neverím, že všetci súrodenci sú takí. Klameš ma, Bella?“

„Nie, hovorím pravdu. Všetci, ktorí poznajú Alice, vám povedia to isté. A to, že sú obaja milí ešte neznamená, že je to podozrivé.“

„Takže sú na teba všetci Cullenovci milí?“

„Presne tak,“ súhlasila som. Helena Schnitzová si niečo poznačila do svojho bloku, ktorý mala aj pri včerajšom stretnutí a ja som si preložila nohy jednu cez druhú.

„Myslíš, že keď skončí toto „ultimátum“ zmení sa ich vzťah k tebe?“

Spravila som grimasu. „Nemôžem povedať to, čo neviem. Poviem len toľko, že presne toto sme riešili už včera a moju odpoveď dobre poznáte.“

Pozerala sa na mňa ponad okuliare. Už jej došlo, že tak ľahko ma dnes neobalamutí svojimi psychologickými kecami a názormi. Musela by sa veľmi snažiť, aby so mňa dostala nestráženú lož, no ja som jej toto víťazstvo odmietala tak ľahko dopriať.

„Dobre. Vráťme sa späť k Alice. Je rovnako stará ako ty. Z tvojho rozprávania počujem, že ju máš rada. Môžem teda predpokladať, že ste kamarátky a vieš o nej všetko?“

„Tak by som to nenazvala. Mám ju rada, to áno, ale kamarátky nie sme. Alebo...“

„Prečo nie?“ prerušila ma.

„Chcela som povedať, že aspoň zatiaľ nie sme kamarátkami. Asi potrebujem viac času. Predsa len, teraz nejde o to, aby sme boli s Alice najlepšie kamarátky na život a na smrť, ale aby som si so súrodencami rozumela a spoznala hlavne Esme. Keď to vyhráme, potom budem dbať na prehlbovanie vzťahu s Alice a ostatnými.“

Helene myklo viečkom a znovu si niečo zapísala do bloku. Vedela som, že som ju vytočila. Včera jej skoro vyšlo nachytať ma, ale dnes teda rozhodne nie.

***

„Bella!“ vykríkla Alice a skočila na mňa. Pevne ma objala a vypískla mi priamo do ucha.

„Alice, čo sa deje?“ pýtala som sa, aj keď som to tušila.

„Trochu som načúvala a to, čo si o mne povedala... Nemám slov.“ Znovu sa na mňa vrhla.

Vedela som, že „nenačúvala“ a proste to počula svojim super sluchom. Jej reakcia ma potešila. Aj keď už o čosi menej, keď som s ňou sedela v jednom aute skoro hodinu a ona básnila o tom, ako sa z nás stanú najlepšie kamarátky. Áno, povedať o Alice, že je šialená, ju presne vystihovalo.

„Takže? Ako to dopadlo?“ nedočkavo sa nás pýtal Emmett, len čo sme vošli do rezidencie. Bola som z toho vyčerpaná a tak som požiadala Alice, aby im o tom sama porozprávala. Určite zachytila každé jedno slovíčko a pamätá si to lepšie než ja. Keď som prestala byť stredobodom pozornosti, vybehla som do svojej izby a sadla si na posteľ. Pretrela som si oči a hlasno vydýchla.

Hrať sa na šťastnú dcéru a sestru nebolo ľahké. Ako pred súrodencami či Esme, tak už vôbec nie pred Helenou. Občas mi pripadalo, že ma odhalí a celý môj plán pôjde do hája. Súrodencov som aspoň mohla využívať a s Esme manipulovať. Všetci Cullenovci by boli pre mňa ochotný urobiť čokoľvek, kým som bola ja ochotná hrať ich hru. S Helenou to bolo ťažšie. A potom tu bol ešte Edward. Znovu som si povzdychla. K Edwardovi som ešte stále mnoho cítila, aj keď sa so mňa každým dňom stráveným u Cullenovcov stávala väčšia sebecká mrcha – ako ma on sám nazval. Vtedy v nemocnici mi však zlomil srdce a už mi bolo jasné, že ku mne nič necíti. Chcel ma len využiť, pohrať sa rovnako ako...

Nedokončila som tú myšlienku a rýchlo sa postavila na nohy. Bolo by to totiž to najhoršie, čo by som mohla Edwadovi urobiť, ak by som ho prirovnala zrovna k nemu. Vykročila som ku skrini a začala sa radšej baliť, aby som nemohla premýšľať. Keď ručičky na hodinách vytvorili vertikálnu čiaru, bolo načase vyraziť.

Do tašky som si zbalila som si len to najpotrebnejšie oblečenie a učebnice zajtra do školy. Navrch som pre istotu hodila ešte pyžamo a deku. O pol hodiny som už bola znovu v obývačke, kde sedeli všetci členovia rodiny až na Edwarda. Zahryzla som si do pery a dúfala, že ma nezradí a príde.

„Esme, mali by sme vyraziť. Sľúbila som Andy, že k nej prídem pred siedmou, aby sme si mohli pozrieť film.“ Esme sa zodvihla z Alicinho „kruhu obdivovateľov“ a vzala mi tašku. Spolu sme nasadli do jej auta a ja som sa nestačila opäť diviť, aký majú Cullenovci vyberavý vkus. Ich autá, ich dom, ten nábytok... To všetko bolo také prepychové, až sa mi tomu stále nechcelo veriť, že som mala takú nádhernú vlastnú izbu. Opäť som sa však musela zaraziť. Dosť bolo sentimentality a ide sa pracovať.

Celou cestou sme boli ticho, pretože ja som sa hrala s Esminým rádiom ako malá. Prepínala som stanice a keď už chcela niečo povedať, tvárila som sa, že práve dávajú môj obľúbený song a tak som si začala pospevovať, aj keď som nepoznala slová. I keď to tak občas nevyzeralo, stále som sa držala myšlienky držať si ich rodinu od tela. Pretože som vedela, že opustiť ich bude tak ľahšie.

„Sme tu,“ vyhlásila som, keď sa pred nami objavil vysvietený dom. V šere som spoznala miesto neďaleko lesa, kde umrela Donn, aj roh domu, kde som po prvý krát videla červené oči upíra.

„Čo to robíš?“ otočila som sa na Esme, keď chcela otvoriť svoje dvere.

„Rada by som sa s Andy zoznámila. Ak je to tvoja najlepšia kamarátka myslím, že by som ju mala poznať.“

„To radšej nie,“ pokrútila som hlavou. „Andy je už určite v pyžame pripravená na film a ja nechcem, aby sa cítila trápne. A na druhú stranu, ešte sa nepoznáme tak dobre, aby som ťa začala zoznamovať s mojimi priateľmi.“

Otvorila ústa a tak som ju rýchlo predbehla. „Mami, dnes radšej nie. Vezmem si tašku a môžeš hneď ísť. Dobrú noc.“ Zapriala som jej, no pochybovala som, že to vôbec vnímala. Po prvýkrát som Esme povedala mama a ona z toho ostala úplne mimo. Dúfala som však, že ma poslúchne.

Vystúpila som a vzala si tašku z kufra. Esme chvíľu trvalo než znovu naštartovala a zmizla po príjazdovej ceste medzi stromami. Pozrela som sa na dom za sebou a potom na cestu. Prešliapla som z jednej nohy na druhú a povzdychla si. Ale neprešlo ani päť minút od Esminho odchodu a na ceste sa objavilo Edwardove auto. So šmykom urobil hodiny, až som musela uskočiť. Prevrátila som oči, pohľadom skontrolovala dom a hodila si tašku dozadu. Potom som nasadla na sedadlo spolujazdca.

„Už som myslela, že neprídeš,“ podpichla som ho. Prepichol ma pohľadom, no nič nepovedal. Vyrazil s ďalším šmykom a veľkou rýchlosťou von z Forks.

„Mala by si sa pripútať,“ poznamenal potichu a chladne, keď sme míňali tabuľku ukazujúcu koniec mesta.

„Načo. Mieniš nabúrať?“ skúsila som to znovu, ale na môj štipľavý tón vôbec nereagoval. Mal zaťatú sánku a oboma rukami pevne zvieral kožený volant. Ak sa so mnou nechcel rozprávať, tak fajn. Prekrížila som si ruky na prsiach a zahľadela sa von oknom. Deň pomaly striedal noc a o chvíľu už nebolo vidieť nič, len čierne obrysy stromov a dva veľké svetelné kruhy, ako uháňajú po ceste pred nami. Ticho v aute ma privádzalo do šialenstva. Hrdosť mi však nedovolila položiť mu jedinú otázku a tak som sa pomaly dusila ťaživým tichom a jeho sladkou vôňou.

Dorazili sme do Seattlu. Nemusela som Edwarda navigovať, veľmi dobre vedel, kde pracujem. Tá predstava ma zahanbovala, aj napriek tomu, že sme sa práve vďaka mojej práci spoznali. Zastavili sme na parkovisku oproti klubu. Vzala som si tašku a vystúpila. Ovanul ma chladný vánok, ktorý sa mi zaryl až do kostí. Striasla som sa. Bolo čudné tu byť po takej dlhej dobe a po tom všetkom, čo sa stalo.

Otočila som sa na Edwarda. „Môžeš odísť ak chceš,“ navrhla som mu. Neodvetil, dokonca sa na mňa ani nepozrel. Hlasno som vydýchla. „Takže budeme odteraz viesť tichú domácnosť? Alebo si naštvaný, môj upírsky gigolo?“

Konečne ním myklo. Stisol pery do úzkej linky a vrhol na mňa pohľad, pred ktorým som mala chuť utiecť. Ťažko som prehltla a pozrela sa pred seba. Vchod pred klubom bol ako každý deň aj teraz preplnený opitými chlapmi a striptérkami, ktoré si vyšli na jednu cigaretu. Pod neónovým nápisom vyzerali príšerne – roztečený make-up, prepadnuté oči, biele fľaky po nohách. Keď som kráčala okolo nich napadlo ma, či aj ja tak niekedy vyzerám alebo budem vyzerať.

„Teraz už pôjdem sama,“ zakričala som Edwardovi cez hlasnú hudbu v ktorej rytmoch tancovalo dievča v bielej košieľke na pódiu. Na tvári mala masu, takže som v nej len ťažko rozpoznala jednu zo svojich kolegýň. Edward prikývol, no jeho pohľad som cítila, až kým som nevošla dverami do malej chodby za pultom. Hudba sem nedoliehala tak nahlas, zato som mala možnosť počuť škrekľavý smiech svojej šéfky. Ten ma doviedol až do jej kancelárie.

Práve s niekým telefonovala. Zaklopala som na dvere a vstúpila. Keď ma uvidela, úsmev jej trochu ochabol. Vybielené zuby sa stratili pod náporom krikľavého rúžu a masky, ktorou sa snažila zakryť vrásky. Stiahla nohy zo stola a oklepala si cigaretu na dlhom drevenom držiaku do popolníka.

„Budem končiť, drahá. Práve prišla jedna kurvička, s ktorou si musím niečo vysvetliť,“ povedala do telefónu a vypla hovor dlhým ružovým nechtom. Potiahla si z cigarety a zažmúrila na mňa skrz prehnane predĺžené mihalnice.

„Takže, zlatko. Zrazil ťa autobus alebo ťa tvoj frajer priviazal k posteli a mrdal až do vyčerpania, že si sa tu dva týždne neukázala!“ zvyšovala hlas. Pousmiala som sa. Podišla som bližšie a zvalila sa do kresla oproti nej.

„Vlastne aj jedno aj druhé. Moja nevlastná matka sa ma pokúsila zapáliť, jeden chalan ma miloval celú noc a autobus ma síce nezrazil, ale za to ma pred pár dňami chcela zaživa roztrhať jedna buchta so svojim priateľom a vyskočila som z idúceho auta.“

Chvíľu sa na mňa pozerala a potom sa so smiechom zvalila na operadlo. Kreslo zapraskalo.

„Chýbala si mi, Isabella. Pred pár dňami sme zobali nové tanečnice a poviem ti rovno, ich postavy sú lepšie než ich tanec. Vôbec nič nevedia. Takže očakávam, že dnes už nastúpiš.“

„Preto som tu,“ usmiala som sa na ňu a postavila sa.

„Tak choď a vezmi si trojku. A, aby som nezabudla, máme nové pravidlo. Tanec pri tyči nám toľko nevynáša ako mrdačka, takže ak chceš aj naďalej tancovať, musíš sa aspoň raz za noc s niekým aj vyspať.“

V šoku som zastavila vo dverách. „Tak moment – ja nie som šľapka, len striptérka. S chlapmi nespávam, to dobre viete.“

„Ľutujem, drahá. Ak si chceš udržať prácu, budeš musieť začať. Angie ti potom dá vedieť.“

Zamávala na mňa, aby ma vyhnala z kancelárie a zdvihla zvoniaci telefón. Na chodbe som sa oprela o stenu a prsty zaryla do rozpadnutej omietky. Nebola som šľapka. Len raz som išla za peniaze do postele – s Edwardom. Svoje rozhodnutie som neľutovala ani predtým, ani potom, ale viac by som niečo také nedokázala urobiť. Chcela som totiž, aby mi aspoň táto skúsenosť bola výnimočná.

Vošla som do šatne a prezliekla sa. Natiahla som si na seba svoj obvyklí elastický kostým. Na červené dierkované pančuchy som si obliekla čierne gatky, ktoré mi zvýrazňovali zadok a na nohy natiahla po stehná vysoké čižmy. Potom červeno-čiernu podprsenku, ktorá mi ako tak zakryla aspoň prsia a na krk si zavesila niekoľko strieborných retiazok. Pre dnešný večer som si vlasy skryla pod krátkou červenou parochňou. Ešte som sa namaľovala, zastrčila si krátky nožík do topánky, vzala si čiernu škrabošku a o necelú pol hodinku som mohla vyjsť k baru.

Pohľadom som rýchlo preletela klub. Edward zmizol, no bola som si istá, že je niekde na blízku. Načiahla som sa k baru a zamávala na Angelu. S úsmevom sa ku mne vydala.

„Ahoj, Bella. Konečne v práci?“

„Také niečo. Bola som za šéfkou. Vraj máme nové pravidlá, je to tak?“ zakričala som jej späť cez hlasnú hudbu. Angie sa neveselo usmiala.

„Áno. Je to kvôli majiteľovi. Nepáčia sa mu zisky. Dokonca chceli aj po mne, aby som To robila.“ Otvorila som ústa a znovu ich sklapla, keď pokračovala. „Ale povedala som, nech s tým nerátajú. Som barmanka, nie šľapka.“ Pár dievčat pri bare sa otočilo, no my sme si ich nevšímali.

„Niečo mi o tom hovor. Som striptérka, nebudem s chlapmi spávať za peniaze. Vraj mi máš dať vedieť, keby niečo, no nech so mnou radšej nepočíta. Musím ísť, neskôr sa zastavím.“ Rozlúčila som sa s ňou a vydala sa k točitému schodisku.

Na poschodí v dlhej chodbe sa ozývali hlasné povzdychy, ale aj hudba a krik. Prešla som okolo pár dvier a upravila si škrabošku na tvári. Vyhla som sa tučnému mužovi, ktorý práve odchádzal v podnapitom stave a zastavila pred dverami číslo tri.

Chvíľu som tam stála bez pohnutia, zízala na dvere a dýchala. Vlastná ruka na kľuke mi pripadala byť ťažká, neovládateľná. S neznámych dôvodov sa mi hnusilo otvoriť tie dvere. Hnusilo sa mi ísť tancovať. Náhle som si uvedomila, že nič z tohto už nechcem – nebolo to pre mňa. Ešte hodnú chvíľu som tam stála a potom sa chcela otočiť, keď sa na začiatku chodby objavil Edward. Prekvapilo ma to a zároveň som sa chcela prepadnúť pod čiernu zem. Netváril sa nijako. S trpkosťou som si spomenula na slová, ktoré mi tak často a rád opakoval:

„Si len moja. Patríš mi.“ Ak by to tak skutočne bolo, dnes by ma nedoviezol do baru, aby som sa mohla predvádzať pred ostatnými chlapmi. Bol taký žiarlivý, že by ma držal vo svojom aute aj celú noc. Bola som si tým istá.

Čakala som, či niečo urobí. No on sa ani len nepohol. Takže to boli len ďalšie prázdne slová, uvedomila som si smutne. Otočila som sa späť k dverám a otvorila ich. 

Po dlhom čakaní ste sa konečne dočkali. Len dúfam, že to nebolo prirýchle a aspoň trochu sa vám pokračovanie poviedky páčilo. 

Ďalší diel nájdete na mojom blogu. 

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ako skrotiť ženu za 10 dní - 23. kapitola: