Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ako skrotiť ženu za 10 dní - 22. kapitola

18.04.2014 (12:15) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 2167×

22. kapitola 

Vypla som kohútik a siahal po osuške. Zabalila som si do nej telo a vyšla som spoza závesu. Edward tam ešte stále stál. V rovnakej polohe ako keď som sa vyzliekala, i keď som vstupovala do sprchy. Stál chrbtom opretý o skrinky, s jednou nohou skrčenou a rukami prepletenými na prsiach. Sánku mal zaťatú a pohľadom mieril k zemi.

„Alice vravela, že sa necítiš dobre,“ začala som. Ani to s ním nepohlo. Vytiahla som si čisté oblečenie zo svojej skrinky, ktoré som mala vždy ako záchranné lano, keď si Narcis zmyslela, že moje veci potrebujú vylepšiť obedom a stiahla si osúšku. Kútikom oka som si všimla ako mykol hlavou, ale priamo sa na mňa nepozrel. A aj keby, bolo mi to jedno, nahú ma už predsa videl.

„Nevedela som, že upír môže byť chorí. Ale to je asi tým, že o vás nič neviem, lebo mi niekto, kto si myslel, že mu patrím, nepovedal, že je upír. Alebo ti mám radšej hovoriť vraždiace monštrum, ktoré zabíja ľudí pre potravu?“

Zaťala som do živého. Edward sa na mňa konečne pozrel a ja som cítila isté víťazstvo, ale jeho pohľad bol chladný. „Som vegetarián, nezabíjam ľudí. Ale to som ti už raz povedal. Rovnako, ako som sa ti v nemocnici ospravedlnil. Nemohol som ti o sebe povedať pravdu.“

„Áno, hovoril si, že by to bolo neetické voči Esme,“ uškrnula som sa na neho a navliekla si pruhované tričko.

„Esme je tvoja matka, mala by si ju rešpektovať a milovať.“ Žiaľ, bol to fakt, ktorý som nenávidela a už vôbec mi ho nemusel pripomínať.

„Máš pravdu, je to moja matka, nie tvoja. Spoločné máte len svoje prekliatie, preto by si sa nemal starať o to, ako sa k nej správam.“

Tvár mu preťal neviditeľný blesk bolesti. Ak som predtým zaťala do živého, tak teraz som mu ublížiť viac ani nemohla. Zalial ma pot, keď som si uvedomila svojej chyby. Náhle som to chcela vrátiť späť, ale z úst mi nevyšiel ani hlások.

„Áno, som netvor. Ale to neznamená, že mi na Esme nezáleží. Pomohla Carlisleovi, keď to najviac potreboval. Byť sám tristo rokov nie je jednoduché, ani pre upíra a ona ho zachránila. Nebyť Esme, neboli by sme teraz ani tu, a ty by si bola najskôr mŕtva. Dárius by ti rozďavil hrdlo a bolo by mu to úplne u riti. Bola by si len ďalšou chuderou, ktorá sa nechala zlákať na milý hlas a pekné telo.“

Otvorila som ústa. Edward tvrdo zahájil útok a ja som na to nebola pripravená. Znel tak presvedčivo, že som mu naozaj uverila, ale to nebol dôvod, prečo mi vnútro zalievala kyselina. Bola to tá nadávka, ktorú vypustil z úst. Hovoril v mene Dáriusa, lenže to boli jeho slová a taktiež jeho myšlienky. Nikdy som nevedela, čo pre Edwarda znamenám a čo si o mne myslí. To ja som skôr riešila náš vzťah a to, že ma považoval za svoju. Na jednu stranu mi to lichotilo, na druhú zas pekne štvalo. Milovala som samotu, ale on mi vstúpil do života bez toho, aby sa odo mňa pýtal povolenie. Ale až teraz som skutočne zistila, čo si o mne myslí. Samozrejme, to on tu bol upírom. Bol rýchlejším, silnejším a krajším než človek. A žil dlhšie. Skoro by sa dalo povedať, že upíri sú bohovia medzi ľuďmi. Ja som bola len človek. Nebola som až tak múdra, ani pekná a väčšinu života som konala impulzívne. Bola som pocitovo založená a pravda, ktorú mi votrel do očí, bolela.

„Prečo si dnes prišiel, Edward?“ opýtala som sa skôr, než by sa mi zlomil hlas. Ale už som sa na neho viac nedokázala pozerať. Pretože Edward bol jednoducho pán Dokonalý a niekto ako ja proti nemu nemal šancu ani v hádkach. Zabodla som svoj pohľad na staré tričko v skrinke a začala si zaplietať vlasy.

„Alice mi povedala ako to včera prebiehalo na súde. Prišiel som sa ti ospravedlniť.“

Väčšmi ma prekvapiť ani nemohol. Rozhodla som sa, že sa na neho už nepozriem, ale teraz to nešlo. Musela som vidieť jeho tvár, aby som vedela, že si zo mňa nerobí srandu.

„Ospravedlniť?“ zopakovala som prekvapene a on prikývol.

„Predtým som bol na teba dosť tvrdý. Bolo to však len kvôli tomu, že som nevedel ako sa zachováš na súde. Kto sa má v tebe vlastne vyznať? Ale nebyť toho, že si povedala pravdu o tom požiari, rozhodnutie by pravdepodobne nebolo také jednoznačné. Takže, mi to prepáč.“

Krátko som prikývla. Na niečo také som nebola pripravená. Dočerta, veď Edward bol ako Hulk. Z minúty na minútu vybuchol a potom sa rovnako rýchlo dokázal zas upokojiť. Aj keď celé jeho ospravedlnenie sprevádzala ďalšia hádka, konečne si priznal, že sa vo mne mýlil. I keď nie priamo.

Zviazala som si vlasy do gumičky a zavrela skrinku. „Môže byť?“ Otočila som sa dookola, aby si ma mohol prezrieť z každej strany. Síce to neboli drahé šaty od Alice, bolo to len tričko a staré rifle, no dôležité bolo, že nesmrdeli od marihuany a ja som už tiež bola vďaka sprche triezvejšia.

„Lepšie,“ prikývol. „Takže ťa už môžem odviesť do mesta.“

„Eh, počkaj. Ty ma tam vezmeš? Myslela som, že pôjdem s Alice.“

„Dohodol som sa s ňou, že ťa do Seattlu odveziem ja,“ povedal a hodil si moju tašku na chrbát.

„A čo tvoja dohoda so súrodencami, že mi dáš pokoj? Myslela som, že Alice je na čele celej tej čaty s pochodňami a nepripadalo mi, že by na niečo také pristúpila.“

„Povedzme, že Alice má teraz veľa práce a nemá na teba čas.“

Prekvapene som otvorila ústa. Neverila som, že Alice, tá šialená Alice, ktorá mi celé dnešné ráno hovorila, aké úžasné bude usporiadať párty na moju počesť a nemohla sa dočkať nášho spoločného obedu, aby ma opäť mohla zahrnúť informáciami, aká farba šiat sa mi najviac hodí k pokožke, by dokázala tak ľahko stratiť svoj záujem o moju maličkosť a išla sa venovať niečomu inému. Iba ak...

„Nezačala pripravovať tú oslavu, však nie?“

„Oslavu? O tej sa mi nezmienila, ale nie. Ide o niečo iné. Tak pôjdeme?“

Edward zamieril von a ja som ho nasledovala pohltená myšlienkami. Išlo o niečo iné? Alice bola ráno príliš zažratá do tej oslavy a zdalo sa, akoby pre ňu nič iné ani neexistovalo. Iba ak by to bolo niečo dôležité. Niečo, čo mi Edward nemohol alebo skôr nechcel povedať. Vlastne, som sa ho ani nespýtala, ale s jeho odtiahnutého správania sa podobný výsledok dal predpokladať. Náhle som si uvedomila, že to môže mať súvislosť s Edwardovou neprítomnosťou. Pri tom rozhovore o tom, čo je správne, mi to úplne vypadlo z hlavy, aj keď to bola prvá vec, na ktorú som sa ho chcela opýtať už posledné dva dni.

Keď ma pripútal k sedačke spolujazdca ako malé dieťa a sám nastúpil do svojho strieborného volva, vyrazili sme na hodinovú cestu. Nezazlievala som mu, že ma pripútal, veď len prednedávnom som mu vyskočila z idúceho auta. Ani som sa radšej nezapodievala tým, ako sa ostatný súrodenci dostanú domov zo školy, iba by som sa znovu odpútala od hlavnej nite myšlienok.

Spočiatku sme boli obaja ticho. Auto bolo okamžite nasiaknuté jeho sladkou vôňou, ktorá pôsobila ako omamná droga na moje telo. No pri vedomí, že ma berie ako chuderu, som sa jej nemohla veľmi poddávať. Nechcela som znovu skočiť do rovnakej priepasti menom Edwarda Cullena. Pretože sa ľahko mohlo stať, že tentokrát sa odtiaľ už nevyhrabem.

Keď sme opustili Forks, konečne som dokázala sformovať svoje dezorientované myšlienky do jednej vety. „Viem, že mi do toho nič nie je, ale zaujímalo by ma, kde si bol posledné dni. Mala som pocit, že ti na súde dosť záleží, ale ty si tam neprišiel.“

„Máš pravdu, nie je to tvoja starosť,“ odvetil.

Prevrátila som oči. Mala som pocit, že týmto sme si prešli v šatniach. „Vlastne, som chcela povedať, že máme dohodu. Mal by si mi pomôcť s tým, aby som sa mohla vrátiť späť do klubu, mal by si ma kryť, lenže to nejde pokiaľ sa mi budeš vyhýbať.“

Pozrel sa na mňa, ale nie iba krátkym nič nehovoriacim podhľadom. Ponechal ho na mne dlho, skúmal moju tvár a samému sa mu na čele objavila vráska. Vyzeral s ňou starší, ako rodič, ktorý si veľa prešiel.

„Nevyhýbam sa ti. Mal som prácu,“ povedal nakoniec a vrátil svoje oči späť na cestu.

„Akú prácu? A nehovor mi, že to nie je moja vec alebo to nie je dôležité. Súvisí to s tým, že ma teraz berieš do Seattlu ty a nie Alice?“

Rukami pevnejšie zovrel volant. Čakala som na jeho odpoveď. Náhle siahol po rádiu a zapol ho. V duchu som sa zasmiala, boli sme spolu v jednom aute a preto nemal kam utiecť. Vypla som rádio a znovu sa na neho pozrela.

„Ty si ale tvrdohlavá,“ zahundral.

„Rovnako ako ty,“ oplatila som mu. Zasmial sa.

„Ver mi, že to nechceš vedieť. Boli by to iba ďalšie starosti pre tvoju krásnu hlavičku.“

Vycítila som sarkazmus a to sa mi nepáčilo. Porušila som svoje prvé pravidlo držať si od neho odstup a udrela som ho do rebier.  

„Si podlá. Chceš to vedieť, budiš. Len nesmieš spanikáriť, dobre?“ Súhlasila som. Čo mohlo byť také strašné?

„Takže, po tom, čo som ťa zachránil z motela, Rosalie zabila Dáriusa. Čo je smutné, lebo som ho chcel zabiť sám. Nepočítali sme však s tým, že má klan, ktorý ho bude chcieť pomstiť. Alice mala víziu, že na nás zaútočia a podarí sa im zabiť niektorých z nás. Nevieme presne kedy, kde ani ako sa im to podarí. Alicine vízie sa menia každým dňom spolu s ich rozhodnutiami. Za tie dni, ktoré si myslíš, že som sa ti vyhýbal, som sa ich snažil nájsť, ale sú prefíkaný. Nezanechávajú stopy a nerobia chyby. Hrali sa so mnou na mačku a myš, až kým som nestratil ich stopu. Alice sa teraz snaží s pomocou vízii zistiť, kde sa nachádzajú a preto na teba nemá čas. Tak čo, už si spokojná?“

To bol vlastne presný opak toho, čo som bola. Bola som rozrušená a možno som nemala ďaleko od paniky. Jedna moja časť chcela, aby si zo mňa Edward strieľal, lenže tá druhá vedela, že o takej vážnej veci by nikdy nežartoval. Snažila som sa to prijať všetko postupne. Dárius bol mŕtvy – to ma potešilo a zároveň ma prekvapilo, že ho zabila Rosalie. A vlastná bezohľadnosť nad jeho smrťou ma pekne vydesila, ale nebol čas na to, riešiť svoje posunuté hranice morálky. Pretože ma úplne dorazila predstava smrti Cullenovcov.

Moja poškodená myseľ okamžite vytvárala ich mŕtve nehybné telá a ja som ju nedokázala zastaviť. A pocity, ktoré som pri tom prežívali boli stokrát horšie, než tie obrázky. Ak by ktokoľvek z nich umrel, ublížilo by mi to. Boli to moji priatelia. Všetci. Aj Esme, s ktorou som sa skoro stále hádala, aj Rosalie, ktorá ma nemala v láske. Dokonca aj doktor Cullen, ktorého som veľmi nepoznala. Všetci by mi chýbali a bol by to pre mňa ako stratiť kus života. No jedna smrť by ma obzvlášť dostala. Edwardova. Ak by on umrel, nemala som ani tušenie, čo by som robila. Tá predstava bola taká nereálna, že ju nechcela spracovať ani moja myseľ a už vôbec nie srdce. Ale čo ak sa to stane....

 „Sľúbila si, že nespanikáriš.“ Jeho hlas ma vytrhol z myšlienok. Zodvihla som k nemu oči a uvedomila si, že vidím zahmlene. Plakala som.

Utrela som si oči do rukáva trička a smrkla som. Oči ma štípali, ako som sa snažila potlačiť svoje pocity. „Nepanikárim,“ odvetila som. Bola to pravda iba spoly.

„Máš... Máš tu mihalnicu. Na líci.“ Znovu som si utrela tvár. „Nie, tu,“ povedal a zodvihol ruku. Pohladil ma palcom po líci. Aj keď iba dával preč mihalnicu, ten dotyk bol elektrizujúci.

„Takže, prečo vás chcú zabiť?“ opýtala som sa a snažila som sa, aby môj hlas ostal celý.

Povzdychol si. „Nie je to zjavné? Kvôli Dáriusovi. Nemali sme ho zabiť, ale stalo sa. A nie len nás, jeho priateľka má zálusk aj na teba. Myslí si, že je to tvoja vina.“

Prikývla som. Pokojne, akoby to bolo niečo idúce mimo mňa. A tak trochu som mala pocit, že to bola moja vina. Pretože to bola moja krv, ktorá ho priťahovala, to ja som išla do toho motela a ja som mu ponúkla odvoz. Takže áno, blížiaca sa vojna bola moja vina.  

„Možno by ste mali odísť niekam ďaleko,“ navrhla som.

Edward prudko zastavil auto. Celý sa natočil na mňa a donútil ma, aby som neuhla pohľadom. „To nehovor,“ zachrčal. Bolo to naliehavé a zároveň to znelo ako prosba. „Bojíš sa, ale nemusíš, pretože sa nikomu nič nestane. Nikto nebude musieť odísť z mesta a nikto neumrie. Neublížia ani tebe. Postarám sa o to, veríš mi?“

Sledoval ma, až kým som mu to neodsúhlasila. Bolo to bizarné. Súhlasila som, aj keď som zo všetkých síl chcela zakričať, aby sa do toho neplietol. Aby odišiel. Radšej by som sledovala, ako uteká, než ako umiera. Znamenal pre mňa všetko a nemohla som mu to povedať.

Znovu naštartoval a ja som sa otočila na druhú stranu. Schúlila som sa k oknu a do konca cesty už ani jeden z nás nič nepovedal. Ostala som sama, aj moje myšlienky a pocity si dali pauzu. Boli vyčerpané a ja som im to nemala za zlé. Chcela som sa však napiť. Niečoho tvrdého, čo by mi otupilo myseľ a pomohlo zabudnúť na nadchádzajúcu budúcnosť.

„Sme tu,“ oznámil mi. Zaparkoval pred vysokou budovou prevažne s čierneho skla. Bola to jedna z tých lepších budov v Seattli na bývanie. Pred vchodom stál muž v zeleno-červenej uniforme, ktorý nás pozdravil a otvoril nám dvere. Vnútro som vnímala len letmo. Boli tu tapety so zlatým vzorom, mramorová podlaha a po ľavici výťah, do ktorého ma vsunul Edward. Stlačil siedme poschodie a výťah sa rozbehol.

„Vieš, možno by bolo dobré, ak by si sa netvárila tak pohrebne. Tá ženská bude posudzovať, ako nové prostredie vplýva na tvoje psychiku a tá skysnutá tvár nám veľmi nepomôže,“ snažil sa žartovať. Nemalo to žiadny úspech, napriek tomu som sa pousmiala.

Výťah zastavil a mi sme podišli k bytu číslo sto tridsaťdva. Edward zazvonil a dvere sa čochvíľa otvorili. Objavila sa v nich staršia žena s hrdzavými vlasmi padajúcimi na plecia, broskyňovou tvárou a trochu krivím pretiahnutým nosom. Oči mala hnedé a k dobému videniu jej pomáhali okuliare. Na sebe mala formálne oblečenie – opätky, čierny kostým a bielu blúzku. Edward nás predstavil, na čo sa okamžite usmiala.

„Zdravím, volám sa Helena Schnitzová. Poďte ďalej, prosím.“ Pozvala nás do bytu a ponúkla nám niečo na pitie. Edwardova odpoveď bola jasná a ja som požiadala o pohár minerálky.

„Čakala som, že prídete sama, slečna Swanová. Tieto stretnutia si vyžadujú isté súkromie, ak ma chápete,“ začala.  

„Prepáčte. Bella nechcela ísť sama, aspoň nie v prvý deň. Ale ak je to problém, môžem počkať v aute,“ navrhol.

„To bude od vás veľmi milé zlatíčko, ďakujem,“ súhlasila Helena Schnitzová a ja som sa neubránila krátkemu úsmevu. Edward mi venoval posledný pohľad a odišiel. Avšak nepredpokladala som, že išiel do auta. „Prosím, posaďte sa.“

Posadila som sa do bieleho kresla a ona si sadla oproti mne. Odpila si z čaju a ja som si na chvíľku prezrela miestnosť. Nebol to obyčajný byt, skôr to bola kancelária. Okrem troch pohoviek a konferenčného stolíka tu bola ešte veľká knižnica, pár abstraktných obrazov, nejaké sošky a veľké okno s výhľadom na mesto.

„Deje sa niečo, Isabella?“

Pozrela som sa na ňu, už mala v rukách pero a zápisník. „Nie, všetko je v poriadku. Môžeme začať.“

„Fajn. Takže ten mladý muž, ktorý ťa sem priviedol, Edward. Čo si o ňom myslíš?“

Zamračila som sa. „Nemali by sme sa baviť o Esme a o tom, ako sa ku mne správa?“

Usmiala sa. „Veď sa bavíme. Cieľom našich stretnutí nie je len tvoja biologická matka, ale celá rodina Cullenovcov. Postupne prejdeme každého jedného člena a porozprávame sa o tom, ako sa k tebe správajú a čo si o nich myslíš. Takže, Edward.“

„Edward,“ zopakovala som. Nemohla som jej povedať pravdu. Za prvé, by to ani neuniesla a za druhé to bolo bez tak s Edwardom dosť komplikované. O tejto ženskej som nevedela nič, ale musela som to risknúť z klamstvami. „Edward je Esmein adoptívny syn. Takže je ku mne veľmi milý odkedy sme sa spoznali.“

„Myslíš, že to súvisí s tým, že je adoptívny syn tvojej biologickej matky?“

„Čo... nerozumiem.“

„No, použila si slovíčko takže.“

„Ou,“ zarazila som sa. Ani som si to nevšimla, ale Helena Schnitzová áno. Bola ten typ, ktorý bude strihnúť na každú moju chybu? Ten, ktorý bude hľadať hlbší zmysel aj v spojkách? Zjavne áno. Zahryzla som si do pery a mimovoľne od nej odvrátila pohľad.

„Isabella, myslíš si, že ak by Edward nepatril do rodiny, nebol by na teba milý?“ ďalšia otázka. Nadýchla som sa a uvedomila si, že toto bude dlhý rozhovor. Potom som začala.

„Nie, nič také si nemyslím. Edward je milý a nesúvisí to s tým, že je Esme moja matka. Verím, že ak by prišiel k nám do školy ako nováčik a ja by som s ním nemala žiadne súrodenecké spojenie, aj tak by bol milý. A nie je len milý. Edwardovi veľmi záleží na rodine a na tom, aby táto adopcia vyšla. Chce pre všetkých okolo seba len to najlepšie, verte mi.“

Helena si niečo poznamenala do svojho bloku. „Väčšinou ak niekto použije slovné spojenie „verte mi“, tak sa mu veriť nedá. Zdá sa, že za ten krátky čas, čo sa s ním poznáš, ste sa dosť spriatelili. Edward je rovnako starý ako ty, mám pravdu?“ Prikývla som. „Vieš, že toto je len medzi nami a preto chcem, aby si mi o všetkom hovorila úprimne a neklamala mi, áno? Takže keď sa ťa spýtam, či medzi tebou a tým mladíkom niečo je, čo povieš?“ 

Mala som potrebu znovu si skusnúť peru, pozrieť sa inam, ale odolala som. Pozerala som sa priamo do očí detektoru lží a pokojne odvetila: „Medzi mnou a Edwardom nič nie je a nikdy ani nebude. Je to kamarát a už čoskoro to bude môj brat. A na druhú stranu, Edward nie je môj typ.“

„Takže ťa nepriťahuje?“

„Vôbec.“ Helena Schnitzová sa usmiala a ja som jej úsmev opätovala. 

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ako skrotiť ženu za 10 dní - 22. kapitola: