Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Aj kamenné srdce môže začať milovať - 9. kapitola

28.07.2012 (19:00) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 3908×

Bella:

Už som bola len pár kilometrov od Mystic Falls. Premýšľala som nad tým, že doma sa určite už všetci dozvedeli, čo sa stalo. Alice je určite smutná, ale ona to určite pochopí, vždy som jej vravela, že ju budem chrániť aj za cenu svojho vlastného života. Edward? Môj Edward, určite je nahnevaný, sklamaný zo mňa. Viem, že som mu ublížila, že som ho ranila, ale každý na mojom mieste by konal rovnako. Záleží mi na ňom viac, ako na mne samej, a preto som ho musela ochrániť. Nemohla som mu to povedať, lebo by ma chcel chrániť, chcel by za mňa bojovať a keby sa mu niečo stalo, nikdy si to neodpustím. Dobre som urobila, že som odišla. Ja neviem ešte ako, ale vrátim sa. Večnosť je dlhá a ja, keď budem žiť, určite sa vrátim a nájdem si moju rodinu a moju lásku.

Navždy ostanú v mojich srdciach, v mojich spomienkach. Všetko, čo som milovala, ostalo vo Forks. Vzala som si len svoje spomienky a fotku, na ktorej sú všetci, ktorých milujem. Dokonca som tam nechala aj svoje osobné veci a mobil, aby ma nehľadali. Dúfam, že ma nebudú hľadať a že ma počúvnu. Vchádzala som do Mystic Falls a popravde, mala som obrovský strach, čo ma čaká. Stála som na konci lesa, tak, ako mi kázal. Nikde nebolo ani živej duše. Všade naokolo boli stromy, všade, kam som sa pozrela. Bolo počuť len šum lístia a sem tam nejaké zviera.

„Bella, som rád, že si konala múdro a prišla,“ povedal tak slizkým hlasom, že keby som mohla, tak určite sa povraciam. Mala som chuť mu vytrhať všetky jeho končatiny, pomaličky, veľmi pomaly a nakoniec by som mu odtrhla hlavu.

„Pre teba som Isabella. Bella mi hovoria len priatelia a Edward. Ty nie si môj priateľ,“ dohovorila som a hneď som schytala jednu ranu. Au...

„Ty malá suka, ja ti budem hovoriť, ako chcem ja.“ Nahol sa nado mňa a opäť ma udrel. Schmatol ma za vlasy a vytiahol ma na nohy, ale vždy ma držal za vlasy, takže hlavu som mala stále mierne zaklonenú.

„Rozumela si mi?“ opýtal sa ma, ale ja som bola v takom šoku, že som mu nestihla ani odpovedať a už mi letela ďalšia rana na tvár. Mala som pocit, že sa mi hlava otočí o stoosemdesiat stupňov.

„Rozumiem,“ pípla som skoro nepočuteľne a dúfala, že ma zase neudrie.

„Fajn, takže teraz ti niečo kúpim na oblečenie. Potom pôjdeme spolu do Volterry - ako šťastný zamilovaný pár.“ On sa snáď zbláznil?! On si myslí, že sa dokážem takto pretvarovať?

Schmatol ma za ruku a vliekol do mesta. Tak, ako povedal, kúpil mi nové oblečenie. Ružové sako, pod ktorým som mala biele tielko, rifle modrej farby, topánky ružovej farby na opätku. Dokonca nezabudol ani doplnky, ako náhrdelník a kabelku. Bolo to krásne oblečenie, ale mne to bolo jedno.  Keď som sa upravila, išli sme na letisko. Let bol neskutočne dlhý. Najhoršie na tom bolo, že som nemohla ani povedať, že mi je zle, aby som šla aspoň na záchod. Nič, proste som to musela pretrpieť. Pomáhala mi len myšlienka na môjho Edwarda. Chýba mi. Po pár hodinách sme pristali na letisku. Damon si požičal auto v požičovni a ešte sme asi hodinu cestovali do Volterry. Prišli sme na recepciu a tam sedela žena, ľudská žena, čo ma veľmi prekvapilo. Bola to blondínka, veľmi pekná blondínka. Mala síce okuliare, ale vyzerali veľmi moderne a jej pridávali na inteligencii. Mala oblečenú krvavo červenú blúzku, ktorá bola zapnutá, ale tak, aby vynikli jej plné prsia. Čiernu sukňu a na nohách mala ihličky rovnakej farby ako blúzku.

„Dobrý deň, odkážte Arovi, že prišiel Damon Salvatore a Isabella Maria Swanová,“ riekol a tá žena vyskočila na nohy.

„Poďte za mnou.“ Damon ma silno schmatol za ruku, aby som mu nebodaj neušla. Zastali sme pred obrovskými dverami a Damon mi povedal len: „choď“.  No ja som stála ako prikovaná, bála som sa pohnúť. Damon však do mňa sotil a ja som sa spamätala. Traja upíri v čiernych plášťoch sedeli na trónoch a jeden ku mne podišiel bližšie. Mal dlhé čierne vlasy, vyschnutú tvár, červené oči a medzi nimi špicatý, tenký nos. Vyzeral odporne a to vraj upíri sú krásni. No to určite.  

„Drahá Isabella, je mi cťou ťa opäť stretnúť. Vyrástla si, je z teba nádherná žena. Naposledy som ťa videl, keď si mala hádam štyri roky a bola si tu s rodičmi,“ riekol slizkým hlasom. Mne to v hlave začalo šrotovať na plné obrátky. Ako to myslí, že s rodičmi?

„Ó, moja drahá. Ty si to nemôžeš pamätať. Ja som ti zabil rodičov a ty si mi nejakým záhadným nedopatrením zmizla.“ Vrah, on mi zabil rodičov.

„Ty sviniar, bastard jeden. Si obyčajný vrah,“ vrieskala som z plného hrdla, ale zrazu ma niekto schmatol pod krkom a ďalší dvaja ma držali za ruky. Niekto mi podkopol nohy a ja som si kľakla pred tou obludou.

„Nikto ťa nenaučil, ako sa máš správať. Ale nemaj strach, ja ťa to naučím. Jane...“ Posledné, čo si pamätám, je obrovská bolesť a smiech toho vraha a všetkých v miestnosti. Pohltila ma neskutočná bolesť. Môže sa upír dostať do bezvedomia? Asi áno, lebo ja si nič nepamätám, prebrala som sa až tu v miestnosti bez okien. Neviem ani to, ako dlho som bola mimo. Dala som si hlavu do dlaní a naplno som sa rozvzlykala. Edward, láska moja. Milujem ťa. Spomínala som na naše podpichovanie, naše hádky, naše prvé stretnutie.

„Aro ťa chce vidieť, vstávaj,“ zahrmel odrazu pri mne obrovský upír a mne výzorom pripomínal Emmetta. Poslušne som vstala a šla za ním.

„Isabella, moja drahá. Dúfam, že ti oddych pomohol a že si uvažovala nad svojím správaním,“ povedal Aro, ale neviem, čo odo mňa akože čaká.

„Poviem ti to takto. Máš obrovskú moc a ja ťa chcem do svojej gardy,“ uprel na mňa svoj pohľad a čakal na moju reakciu.

„Čo ak odmietnem?“ položila som mu otázku, ale to bola pravdepodobne chyba. Ten obrovský, čo bol po mňa, mi vrazil, až som odletela na kamennú stoličku, ktorú som hneď zlomila.

„Čo si povedala? Zopakuj mi otázku?“ opýtal sa ma pokojným hlasom.

„Povedala som, že súhlasím,“ súhlasila som, čo mi zostávalo.

„Bravo,“ tlieskal rukami, ako malé decko, keď dostane hračku.

„Rozhodla si sa správne, inak by som ťa musel zabiť,“ povedal opäť pokojným hlasom a mňa tým vytáčal do bezvedomia.

„Teraz ti Demetri ukáže tvoju novú izbu a o pol hodinu sa budeš hlásiť v telocvični. Začneš sa učiť používať svoj dar.“ Pokynul rukou na znak toho, že môžem ísť. Demetri ma zaviedol do mojej novej izby. Nikdy by som nebola povedala, že tu sú takéto izby. Vyzerala krásne. Nebola tu posteľ, ale bola tu krásna sedačka do tvaru L krémovej farby. Pred ňou bol celú sklenený stôl a na ňom váza so slnečnicami, v rohu izby bola skriňa, v ktorej však nebolo v nej nič, len jeden čierny dlhý plášť s kapucňou. Demetri si ma celý čas divne prezeral, pozeral na mňa tak, akoby sa chcel na mňa vrhnúť. Našťastie odišiel z mojej izby. Šla som si dať sprchu, ale len čo som do nej vošla a pustila na seba vodu, skĺzla som sa po stene a začala nariekať. Nikdy sa nezmierim s tým, že som tu, nikdy nedokážem zabudnúť na moju rodinu.

„Isabella, už si mala byť v telocvični, okamžite tam choď, lebo Aro bude zúriť,“ oznámila mi tá malá blondína, čo ma skoro utýrala na smrť. Rýchlo som šla za ňou a vošli sme do obrovskej miestnosti. Bolo tam asi desať upírov, ktorí stáli v kruhu oproti sebe a ďalší piati sedeli na lavičkách a len sa prizerali.

„Ty,“ ukázal na mňa jeden z nich. „Poď sem.“ Opäť ukázal prstom, ale teraz na stred kruhu. To si robí zo mňa snáď srandu, ja tam nejdem. Začala som cúvať, ale už ma niekoho moc vznášala vo vzduchu a ťahala do stredu kruhu. Toto neprežijem, pomyslela som si.

„Takže, každý z nás bude na teba skúšať svoj dar a ty sa snaž brániť. Prvý pôjde John, je veľmi silný, nemá aktívnu moc, takže sa snaž brániť,“ povedal a ten John, ako ho nazval, sa rozbehol rovno na mňa. Najprv ma odhodil niekoľko metrov rovno do steny, ktorá hneď popraskala.

„Znova,“ zreval a John sa rozbehol opäť. Teraz sa mi podarilo uhnúť, rozbehol sa znova a ja som opäť uskočila, takto sa to opakovalo ešte párkrát.

„Dobre, teraz začneš trénovať štít. Všetci tu už máme aktívnu moc. Začneme s Jane.“ Pristúpila hneď, ako počula svoje meno a na tvári mala úsmev, ktorý znamenal niečo veľmi zlé a veľmi bolestivé.

„Trošku to zabolí,“ zachichotala sa a mňa hneď ako zasiahla jej moc, začala som sa zvíjať na zemi pod vplyvom obrovskej bolesti.

„Jane, stačí,“ zakričal Demetri a pomohol mi na nohy, to by som nečakala, ale bola som rada, že mi niekto pomohol.

„Znova,“ zreval niekto a ja som zaťala ruky v päsť a začala som sa pekelne sústrediť. Zrazu sa predo mnou urobila hmla, ktorá ma akoby vcucla do seba a ja som necítila žiadnu bolesť zo strany Jane. Cítila som, že niečo naráža do môjho štítu, ale necítila som bolesť. Zrazu Demetri skríkol a všetci začali na mňa útočiť svojimi schopnosťami. Asi po pol hodine som už nevládala udržať štít, cítila som sa veľmi slabá a cítila som, že mi oči černejú. Stratila som vedomie.

Prebrala som sa vo svojej izbe a pri mne sedela mladá žena. Mala krátke čierne vlasy strihom presne ako moja Alice. Bola tiež nízka ako ona, mohla mať meter šesťdesiatpäť. Na sebe mala staré obnosené tričko s nejakým nápisom a rifle svetlomodrej farby. Na nohách obyčajné plátenné topánky. Jej vôňa krvi ma pálila snáď v celom tele, cítila som, ako sa mi jed tvorí v ústach. Čo to má, dopekla, znamenať?

„Čo tu robíš?“ zavrčala som, nechcela som jej ublížiť.

„Neviem, zavreli ma tu,“ rozplakala sa a ja som prestala vrčať, natiahla som z posledných síl svoj štít, aby ma jej krv nelákala.

„Nechcem ti ublížiť, neboj sa, prosím,“ precedila som cez zaťaté zuby. Niečo ma napadlo. Ale musela som konať rýchlo. Vzala som papier a pero, napísala som naň meno Edward Cullen a Alice Brandonová, plus ich telefónne čísla.

„Musím ťa poraniť, aby cítili tvoju krv, potom ti ranu obviažem, keď ti poviem, budeš utekať tak, ako najrýchlejšie vieš. Prosím ťa, zavolaj na niektoré číslo a povedz, že Bella je v poriadku a že sa ozve. Urobíš to pre mňa?“ hovorila som šeptom, pretože tu aj steny majú uši. Potrebovala som, aby im povedala, že som v poriadku, keď natiahnem štít, nebudú ju cítiť a podarí sa jej ujsť. Len prikývla a usmiala sa. Perami naznačila slovo: Ďakujem.

Vzala som nôž a porezala som ju na ruke, rýchlo som jej ju previazala, jej krv som mala na rukách. Lákala ma, ale vedela som, že ona je moja posledná nádej. Len neviem, ako to vysvetlím, ale to vymyslím neskôr. Pozrela som na ňu a zašepkala som nech beží. Utekala cez chodbu, našťastie nestretla nikoho. Už jej ostávalo len sa dostať von cez hlavnú bránu. Podarilo sa to len vďaka tomu, že bol čas obeda a práve prichádzali ľudia, ktorí sa mali stať dnešným obedom pre Ara a jeho poskokov.

Pohľad neznámej:

Ničomu som nerozumela a ani som nechcela, bola som len rada, že sa mi podarilo ujsť. Celú cestu som zvierala v rukách papierik tej ženy. Najprv som mala pocit, že ma chce zabiť, že mi ublíži, ale ona ma zachránila. Musím jej pomôcť. Mám dojem, že je tam proti svojej vôli, chudinka. Pribehla som k najbližšej telefónnej búdke a vytočila číslo. Najprv som volala tej Alice, ale mala vypnutý mobil. Dofrasa. Skúsime toho chlapa.

Zvoní. Zdvihni to. Zvoní a stále nič. Zdvihni to, kurnik. Zrazu niekto zdvihol mobil a ja celá udychčaná som sa ozvala.

„Potrebujem hovoriť s Edwardom Cullenom.“ Čakala som na odpoveď.

„Ja som Edward Cullen, kto ste a čo potrebujete?“ Znel hrozivo, ale čo, sľúbila som jej to.

„Mám pre vás odkaz. Bella odkazuje, že je v poriadku a že sa vám pokúsi ozvať, keď to bude možné.“ V telefóne bolo chvíľu hrobové ticho.

„Ste tam?“ opýtala som sa.

„Vy viete, kde je Bella?“ Keby som to nevedela, tak nevolám...

„Je vo Volterre, myslím si, že ju držia proti jej vôli, viac vám neviem povedať. Prepáčte,“ ospravedlnila som sa.

„Nevadí, ďakujem vám, dali ste mi nádej. Ďakujem, pani, ďakujem,“ povedal a jeho hlas znel pokojnejšie.

„Nemáte za čo, ale musím končiť,“ rozlúčila som sa s ním a ukončila hovor. Pomohla ona mne a ja jej. 

V ďalšej kapitolke sa pozrieme na Edwarda, bude tam len jeho pohľad plus si prečítate list, ktorý mu Bells zanechala na rozlúčku. 

Ďakujem za komentíky. :) Veľmi som potešená, že niekto číta moju prvotinu. Ste zlatučké. :)

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Aj kamenné srdce môže začať milovať - 9. kapitola: