Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky » Zázraky se dějí od Melanie99

24.12.2011 (16:15) • souteznipovidky • FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky • komentováno 0× • zobrazeno 1001×

Edit: Článek je ponechán v původní podobě.

ZÁZRAKY SA DEJÚ- OSUDOVÉ STRETNUTIE

Čo si predstaviť pod pojmom dokonalosť? Milujúca a obetavá žena, sediaca
vedľa mňa. Rodina, ktorá pri nás vždy stojí. Nádherný dom, bohatstvo. To sem
až tak nepatrí. Ale všetko spolu to tvorí dokonalosť. Neskonalé šťastie, ktoré
som pociťoval pri mojej manželke mi vypĺňalo tú prázdnu dieru v mojom srdci.
Vypĺňalo mi moju večnosť, na ktorú sme boli všetci odsúdení.
„Milujem ťa“, zašepkal som svojej manželke potichu, no ona to počula.
„Aj ja ťa milujem Edward.“ Láskyplne sa na mňa dívala.
„Si to najkrajšie, čo ma mohlo v mojej večnosti stretnúť.“ S milujúcim
pohľadom som sa pozrel na moju Tanyu. Bola taká nádherná, taká úžasná.
Miloval som ju, a ona mňa tiež. Vždy ma zahreje pri mojom nehybnom srdci,
keď mi to povie.
Zrazu som zacítil zvláštny pach. Určite patril upírovi, no tú vôňu som nepoznal.
Aj Tanya si to všimla. Zrazu sme stáli na nohách, a ostražito sme sledovali
okolie. Ten pach zmizol, akoby sa vyparil, no my sme ostávali napätý.
„Carlisle.“ Zašepkal som do ticha. V sekunde stál vedľa mňa.
„Stalo sa niečo? Edward!“
„Zacítili sme cudzí pach. Patril upírovi, no zrazu sa akoby vyparil.“
„To je zvláštne. Pôjdeme to s Emmettom a Jasperom preveriť. Vy choďte do
domu.“
„Pôjdem s vami. Tanya, choď dnu. Len to preveríme.“
„Dobre. Ale dajte si pozor.“ Bežali sme plnou rýchlosťou, no ani v okruhu pár
kilometrov sme nič nenašli. Vrátili sme sa domov.
„Nič. Po žiadnom pachu ani stopy. Akoby sa vyparil“, odpovedal som na
nevyslovené otázky mojej rodiny, ktoré som si prečítal v ich myšlienkach. Bol
to môj dar, no nebol som jediný z rodiny. Všetci sme mali nejaké nadanie. Moja
sestra Alice videla budúcnosť. To bolo asi najvýraznejšie nadanie, aj keď jej
vízie neboli vždy celkom isté. Ja som čítal myšlienky, počul som všetky mysle
v okruhu asi päťsto metrov. Moja matka Esme mala akýsi pomyslený talent.
Dokázala úplne zmeniť vzťahy medzi upírmi. Jej nadanie fungovalo dokonca
aj u ľudí. Môj brat Jasper zase vedel ovplyvňovať emócia a náladu. Dokázal
vždy navodiť tú správnu atmosféru, no mohol aj docieliť abyste sa cítili zničení
a sami. Carlisle, môj otec vedel kontrolovať svoj smäd. Akoby si ho v hlave
vypol. Mohol najviac chodiť medzi ľudí, stal sa dokonca doktorom. Rosalie,
moja ďalšia sestra, tak tá mala asi najzvláštnejšie nadanie. Bolo to vlastne dva
v jednom. Jej prvé nadanie bolo podobné Esminmu, dokázala opantať upírov aj
ľudí, mohla ich donútiť ju milovať či nenávidieť. Jej druhý dar bol sústredený
na sebaochranu. Keď ju v boji premohol pocit, že prehrá, jej protivník zrazu

stuhol. Akoby sa nevedel pohnúť. Trvalo to asi dve sekundy, no aj to bolo dosť,
aby vždy vyhrala. Emmett, môj ďalší brat mal fyzické nadanie. Bol to najsilnejší
upír, akého poznám. V boji mal vždy veľkú výhodu. No a moja Tanya, tá
dokázala vysielať určitú energiu. Do hlavy vám vsugerovala obraz či myšlienku
a mohlo to byť čokoľvek. Veľa cvičila, a dokáže ju vysielať až na okruh asi
desiatich metrov. Celá moja rodina je adoptívna. Carlisle nás všetkých premenil
keď sme boli na pokraji smrti. Mňa zachránil pred umretím na španielsku
chrípku, Tanya skončila zakliesnená pod autami pri autonehode. To bolo asi
pred dvadsiatimi rokmi. Odvtedy sme s Tanyou spolu.
„Mali by sme ísť na lov“, povedal Carlisle.
„Dobre. My sme boli včera. Ostaneme tu, vy choďte. Keby sa niečo dialo, dáme
vám vedieť.“
„Tak dobre.“ Všetci šli na lov, len ja a Tanya sme tu ostali. Chceli sme ten čas
osamote využiť. Chytil som jej tvár do dlaní, a pobozkal som ju. Najprv len
letmo, no potom sa mi z hrdla vydralo zavrčanie a začal som ju dravo bozkávať.
„Milujem ťa.“
„Aj ja ťa milujem.“ Navzájom sme si šepkali slová lásky, keď v tom sme začuli
akési kroky. Potom som zacítil cudzie pachy. S Tanyou sme okamžite vybehli
pred dom, a prikrčili sme sa do obranných postojov. Prečo museli odísť na lov
práve teraz? No moja otázka stratila význam, keď sem zbadali čierne plášte.
„Volturiovci“, zašepkali sme obaja naraz. Kráčal k nám zástup upírov odetých
v čiernych plášťoch. Na hlavách mali kapucne a oči sa im leskli červenou
farbou. V tej záplave čiernej som zbadal nejakú upírku. Mala na sebe obyčajné
oblečenie, a vyzerala dosť zúbožene. Jej oči mali takú karmínovú farbu,
až vyzerali naozaj ako krv. V tej chvíli mi došlo, že ju všetci držia. Felix,
najsilnejší z gardy a aj iný upíry. Medzi nimi, priamo v strede kráčala malá
blondína. Poznal som ju. Bola to Jane. Malá, územčistá upírka nevyzerala
zastrašujúco, no jej dar jej zaistil miesto v garde. Patrila k obľúbencom vládcov
našej krajiny- Volturiovcov. Boli to Aro, Caius a Marcus. Krutý vládcovia bez
štipky ľútosti, no zato s veľkým nadšením pre talenty. Najmä Aro ich rád zbieral
a Jane bola istotne klenotom jeho zbierky.
„Jane. Čo tu robíte? Stalo sa niečo?“ spýtal som sa s pokusom o milý
a nezaujatý tón. Keď došli až úplne k nám, spustila.
„Pýtaš sa ma? Čo si nevedel, že prídeme? Nevedel si o vašom priestupku?“
Veľavýznamne sa pozrela na upírku.
„Kto to je?“ oponoval som jej otázkou.
„Nerobte sa hlúpymi. Stvorili ste ju.“
„My? My ľudí nepremieňame. Už vyše dvadsať rokov Carlisle nikoho
nepremenil.
„Tak ako mi to vysvetlíš?“
„Ja neviem o čom hovoríš.“
„Táto novorodená pred necelou hodinou zabila asi päť ľudí. A bolo jej úplne
jedno, či ju niekto uvidí. Vy ste jediný usadený upíry široko ďaleko. Je úplne

jasné, že sme sa vybrali k nám. No, keďže za ňu nieste zodpovedný, bude svoj
trest znášať sama.“ Novorodená upírka sa nezaujímala o Janinu reč, až kým
nespomenula trest. Ostražito sa dívala okolo seba.
„Ty. Ako sa voláš?“ spýtala sa jej Jane zostra.
„Bella. Prosím, nechajte ma. Prosím!“ Jane nereagovala na jej bedákanie, už sa
ďalej pýtala.
„Kto ťa stvoril?“
„Ja... ja neviem. Bola som v meste. Potom ma niekto bodol do krku a začala
som horieť. Prebrala som sa, a bola som smädná. Všetko som videla aj počula.
Ucítila som tú najkrajšiu vôňu na svete. Zbadala som rodinku, ako idú smerom
k lesu. Zrazu som bežala a bola som pri nich. Potom som ich... zabila. Ja...
musela som... tak voňali... ja som to nechcela!“ zavzlykala.
„Jane, táto novorodená nevedela nič o našich pravidlách. Nemyslím, že je
spravodlivé dať jej náležitý trest. Môžeme ju vziať k sebe. Zasvätíme ju nášmu
životu.“
„Ako chceš. Ale ak zistím, že ste ju premenili vy, trest vás neminie. Ideme!“
Keď odišli, pozrel som sa na tú novorodenú.
„Voláš sa Bella?“ Spýtal som sa milým tónom.
„Áno... A kto ste vy? Prečo ste ma zachránili?“ Vyzerala vystrašene.
„Ja som Edward, a toto moja žena Tanya. Je nás viac, no ostatný šli na lov.“
„Prečo ma sem doviedli?“
„No... toto je naša rezidencia. Snažíme sa pred ľuďmi skryť našu identitu.“
„Ako? Ako sa s nimi môžete stretávať? Oni tak... voňajú!“
„My nezabíjame ľudí. Žijeme z krvi zvierat. Bella, vieš čím si sa stala však?“
Poslednú otázku som zvolal keď som videl, ako sa zháčila pri slove krv.
„Už asi áno. Nechcela som si to priznať.“ Zvesila hlavu.
„Neboj sa! My ti pomôžeme. Poď, poukazujem ti dom.“ Tanya odviedla našu
návštevu do domu.
„Počkajte. Bella, myslíš, že zvládneš nezabíjať ľudí? Žiť naším spôsobom
života?“ Na moje prekvapenie nebola vôbec znechutená.
„Nechcem byť monštrum. Urobím čokoľvek aby so nemusela zabíjať.“ Veril
som jej.

O dva mesiace neskôr

Bella sa úplne priučila nášmu spôsobu života. Keď pochutnala zvieraciu krv,
nebola znechutená. Snažila sa presvedčiť samu seba že je to to najlahodnejšie,
čo kedy pila. Pomáhali sme jej a po čase mohla tiež nastúpiť do školy. Nikdy
sme ju však nenechali samu. Chodili sme všade s ňou a keď sme videli, že
myslí na ľudskú krv, odviedli sme ju preč. Už nikdy nestratila sebakontrolu.
Snažila sa, a my s ňou, lebo sme vedeli, čo by to s ňou spravilo, keby zlyhala.
Ona, Alice a Rosalie sa stali najlepšími priateľkami a ja som bol zato rád.
Tanya pravdupovediac takisto. Mala ju veľmi rada a bola s ňou skoro tak často

ako Alice a Rose. Oveľa viac času však trávila so mnou. Jedného večera som
ju chcel prekvapiť, a tak som jej kúpil obraz, po ktorom dlho túžila. Povedal
som jej, nech ma doma nečaká. Ostatný sa taktne vyparili, išli s Bellou na lov
niekam ďalej. Mal som prísť o dve hodiny, takže som sa opatrne plížil. Obraz
bol zabalený v krabici a tá bola v baliacom papieri a na ňom bola obrovská stuha
s fotkou nás dvoch. Prešiel som cez dom až pred dvere našej spálne. Počul som
ju tam, ako dýcha trochu zrýchlene. Ani som neklopal a vošiel som dverami. To,
čo ma tam však čakalo by som nečakal ani v tom najhoršom sne. Tanya ležala
na našej manželskej posteli. Bola úplne nahá no ja som sa díval na mladého
upírom ktorý tam ležal s ňou. Ležal nebol však správny výraz. Zabuchol
som dvere, vyšiel som pred dom a skočil som dnu oknom. Tí dvaja počuli
zabuchujúce sa dvere a teraz sedeli na posteli. S tvárou skrivenou bolesťou
som dokráčal k Tanyi. Toho upíra som si nevšímal. Chytil som jej tvár do dlaní
a povedal som.
„Prečo...“ Potom som schytil ju aj toho upíra a vyhodil som ich pred dom. Tanya
sa na mňa pozrela a po prvý raz prehovorila.
„Si hlupák. Mal si to vedieť už dávno. A mohol si ma mať aj naďalej.
Demetrimu by to nevadilo. Zháčil som sa. Pozrel som na toho upíra. Obaja sa
už stihli rýchlo obliecť. Bol to on. Demetri... ten Demetri... Demetri, ktorý bol
kedysi mojím blízkym priateľom. Demetri, s ktorým som bol takmer celý život.
Kým neodišiel a nezačal zabíjať ľudí To bolo pred asi tridsiatimi rokmi. Ten istý
Demetri tu teraz stál. S tým istým Demetrim ma moja žena pred pár minútami
podvádzala.
„Demetri... Ako si mohol.“ Hlas som mal chladný a vážny. Otočil som sa na
Tanyu.
„Už nikdy ťa tu nechcem vidieť. Je mi jedno, čo spravíš. Všetko čo máš som
ti kúpil ja. Aj tie veci čo máš na sebe. Nič iné nedostaneš. Sklamala si ma, a to
veľmi.“ Hlas som mal ľadový, no srdce sa mi rozpadalo na milión kúskov.
„Vypadnite“, boli moje posledné slová pre nich. Dvoch ľudí, ktorých som mal
rád. Dvoch ľudí, ktorí ma tak príšerne sklamali. Vošiel som do domu. Keď som
sa otočil, tak už tam nestáli...
„Vzala si si moje srdce. Podupala si ho a odhodila. A ja som ťa stále miloval.“

Pohľad Belly

Každý deň som v duchu ďakovala osudu, že mi tak pomohol. Ďakovala
som za to, že ma prijali medzi seba oni. Neodsúdili ma, namiesto toho mi
pomohli a naučili ma nebyť monštrum. Našla som si nové sestry a bratov.
Novú matku a otca, ktorí ma brali ako súčasť rodiny. Sestry Alice a Rosalie
mi boli najbližšími priateľkami. Ďalšia sestra Tanya mi nebola až taká blízka,
a keď pred týždňom odišla, bola som rada. Bratia Emmett a Jasper boli tak
trochu blázni, no ja som ich mala rada. A Edward... jeho som nemohla nazvať
bratom. Bol síce s Tanyou, no tá bola preč. Podviedla ho. Ja som Edwarda mala

rada. To on ma prijal medzi nich. On ma zachránil pred istou smrťou rukou
Volturiovcov. Bol nádherný, múdry, sebaistý a dokonalý. Bral ma však len ako
sestru. Keď však odišla Tanya, dúfala som že si ma konečne všimne. Môj plán
som chcela aj uskutočniť, no bol ku mne akýsi odmeraný. Moja matka Esme
však dostala jeden skvelý nápad.
„Bella, bola si už niekedy mimo Washingtonu? Vieš, mi máme na pobreží chatu
a rozmýšľala som, že by sa ti tam páčilo. Stále tam svieti slnko, ale naša chata je
na neobývanom území. Je to tam čarovné.“
„To myslíš vážne? Hurá! Ach Esme ja sa tak teším... Aaaa! A kedy pôjdeme?“
Bola som tak nekonečne šťastná, že som si ani nevšímala Emmetta, Jaspera a na
moje počudovanie aj Edwarda ako sa mi smejú napodobujúc môj hlas. Edward
sa nezasmial od Tanyinho odchodu. Začala som dúfať v nemožné.

O dva dni na chate

„Páni Esme... To je... To je... Nemám slov!“ A naozaj som nemala. Bolo to
prekrásne. Chata bola ešte väčšia ako hlavný dom a pláž vedľa neho bola
prekrásna. Slnko na mojej pokožke tvorilo diamanty. Odrážali sa na dom.
„Nádhera“, zašepkala som celá udivená. Svoju pokožku som žiariť videla žiariť
iba raz, vo Forkse kde sme žili slnko vykuklo tak raz za mesiac- ak ste mali
šťastie. Teraz moja pokožka žiarila v svetle zapadajúceho slnka. Bola som
uchvátená, no až do chvíle kým so nezbadala jeho. Kráčal ku mne anjel. Iné
vysvetlenie som nenachádzala. Edwardova pokožka žiarila krajšia ako moja.
Vyzeral ako anjel. A pre mňa ním aj bol. V tejto chvíli mi bolo jedno, že sa
všetci pozerajú. Pomaly som k nemu kráčala. Tento moment mohla pokaziť len
jedna vec, a tá sa práve stala.
„Juhuhúúúúú!“

Plesk!

Emmett skočil do vody kufor. Na tom by nič nebolo, no aj keby bol človek, taká
hora svalov by skokom do vody z móla vytopila polku mora. Emmettove telo
však bolo tvrdšia ako diamamt a keď skočil do vody, zdvihla sa vlna veľká ako
tsunami. Než sme boli celý mokrí, zakričali sme všetci naraz:
„Emmett ja ťa vlastnoručne zabijem!“ Vlna na nás padla a my sme boli mokrí
od hlavy k pätám. Normálnych ľudí by zabila, no my sme boli len mokrí. Kým
sa všetci ponáhľali za Emmettom, ja som sa rozhodla pokračovať. Edward stál
stále vedľa mňa. Mokrá ako nejaká ryba som ho objala a položila som jeho
pery na tie jeho. Keď sa po prvej sekunde neodtiahol pokračovala som. A on
sa neodtiahol. Začal ma tiež bozkávať. Zaplietol mi ruku do vlasov a pritiahol
si ma bližšie k sebe. My, dvaja upíry, premočený do nitky sme sa bozkávali
na pláži, po ktorej pred chvíľou prešla tsunami a pritláčali sme sa k sebe ako
to len šlo. Z tohto nádherného sna ma prebralo hlboké zakašlanie a následné

pochechtávanie. Chtiac, nechtiac som sa od Edwarda odtrhla. Vedľa nás stál
Emmett a na tvári mal obrovský úškrn.
„Choďte sa olizovať niekam, kde vás nevidí šesť upírov.“ A naozaj. Všetci sa
na nás dívali. Niektorý trochu káravo, ako napríklad Carlisle a Esme no všetci
mali na tvári známky šťastia. Pozrela som sa na tvár anjela. Na tvári mal takisto
šťastný výraz.
„A že vraj sme tvory so zmyslami lepšími ako šelma.“
„Čože?“ Zatvárila som sa nechápavo.
„Mám vedľa seba tú najúžasnejšiu bytosť na svete a neuvedomím si to.“ Táto
chvíľa bola jedna z najšťastnejších na svete. Predčila ju už len jedna. A to tá,
keď mi Edward u nás doma povedal, že ma miluje. Vtedy som si uvedomila, že
zázraky sa naozaj dejú.

Koniec

Melanie99

Autor: souteznipovidky, v rubrice: FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky

Sdílet

Diskuse pro článek Zázraky se dějí od Melanie99: