Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky » Zázraky se dějí od Eibie

24.12.2011 (19:15) • souteznipovidky • FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky • komentováno 6× • zobrazeno 1611×

Edit: Článek je ponechán v původní podobě.

Pokušenie pod imelom

Na svete nie je nič slabšie ako muž.
Oscar Wilde

„Sakra!“ vyletelo zo mňa naštvane po tom, ako som sa natiahla na zemi. „Do frasa aj so
sprostým konárom!“
Nepočul ma nik okrem stromov pokojne stojacich na svojich miestach už stáročia. Mám pocit,
že ten hlúpy konár, dokonale zamaskovaný pod neporušenou snehovou pokrývkou, má byť
určitý druh pomsty. Pomsty za ich druha, ktorého existenciu som prišla ukončiť.
Za uchovanie všetkých končatín na svojom mieste vďačím svojej prezieravosti, ktorá mi
radila, aby som pílu, aj sekeru poriadne zabalila, vložila do pevného batohu, a až potom
sa vybrala na „lov“ vianočnej jedličky. Nerozumiem, čo mi to napadlo ísť po stromček
dvadsiateho štvrtého decembra. Veď už dávno mal stáť v mojej obývačke, vyfintený
a pripravený na zajtrajšiu premiéru. Kým som bola dieťa, mávali sme vždy umelý stromček.
Tohto roku, po tom ako som sa v lete odsťahovala od rodičov, som sa rozhodla pre živý
strom. Možno som sa už dočista zbláznila zo samoty. Presťahovanie sa z Anglicka do
Kanady, v rámci demonštrácie samostatnosti, nepatrilo k najlepším nápadom môjho života.
Radšej som si mala kúpiť útulný malý byt o dve ulice ďalej ako majú moji rodičia.
Nahnevaná, mokrá a uzimená som sa pozviechala zo zeme. Poskakujúc na jednej nohe
som sa snažila natiahnuť si čižmu, čo sa mi vyzula. Rozhodnutie, že tento rok odignorujem
Vianoce, prišlo spolu s tým, ako som z topánky vytriasala asi kilo snehu. Tieto sviatky
strávim sama doma, zabarikádovaná pred svetom. Nebudem mať morku, strom, ani výzdobu.
S týmto odhodlaním som sa obrátila smerom, z ktorého som prišla, a stuhla. Zhruba na
dvadsaťpäť krokov odo mňa stál krásny exemplár medveďa grizly. Počula som, že najlepšie
je hodiť sa na brucho, zadržať dych a počkať, kým odíde. Ďalšia možnosť je začať pomaly,
potichu cúvať, ak sa pozrie iným smerom. Tento macko sa však asi rozhodol, že sa mu páčim,
a pozeral na mňa ako na zjavenie. Nechcela som riskovať, že môj prudký pohyb, ak by som
sa hodila dole tvárou do snehu, ho vyprovokuje, tak som stála ako skamenená. V duchu som
sa modlila, aby ho zaujala nejaká veverička. Modlitby zostali nevypočuté, medveď sa pohol
smerom ku mne. Proti zdravému rozumu som sa rozbehla, maco za mnou. Čo tam po tom,
že nebudem mať stromček, či morku. Veď čochvíľa nebudem ani ja. Beh v hlbokom snehu,
s čižmami na nohách, je značne komplikovaný, chvíľami dokonca nemožný. Sily mi dodávalo
iba vedomie, že je to beh, či vlastne brodenie sa, o život. No les si pre mňa prichystal novú
nástrahu, ľavá noha mi po koleno zapadla do nejakej jamy. Zúfalo som sa snažila vyhrabať,
no nešlo to. Medveď bol takmer pri mne, no už mi to bolo jedno. V očiach ma zaštípali slzy
a vzápätí mi stekali po tvári. Zbohom, mamička. Zbohom, otecko. V duchu som sa lúčila
s rodičmi. Paradoxné mi prišlo iba to, že v tejto chvíli som si želala mať stromček, moriaka,
výzdobu a všetko, čo patrí k Vianociam.
Medveď zrazu so strašným zavytím odletel asi na dva metre odo mňa. Ozval sa bolestný rev
a panenský sneh skropila karmínová životodarná tekutina. Grizly ešte chvíľu reval, no po
chvíli to prestalo. Nemala som ďaleko od toho, aby som zo strachu tiež revala. Nevedela som
si predstaviť, čo za monštrum premohlo také veľké zviera. Spoza medveďa sa vztýčila vysoká
postava s hustými plavými vlasmi. Nepochybne to bol muž, no vyzeral akosi inak ako muži,
ktorých bežne stretávam na ulici. Jeho pokožka bola belšia ako krajina vôkol nás. A žiarila.
Iskrila viac ako sneh, čo prikrýval celý les. Napätie, strach, šok, všetko napomohlo tomu, aby
sa o mňa pokúšali mdloby. Muž podišiel ku mne, na perách mu pohrával zvláštny úsmev.
„Anjel,“ vydýchla som slabo.
„Nie som anjel,“ zašepkal.

Jeho hlas mi znel tlmene akoby som sa nachádzala pod vodou. O chvíľu som už o sebe
nevedela.

V krku som mala sucho a v ústach pocit ako po preflámovanej noci. Nie úplne prebratá
som sa posadila a pretrela si oči. Mám šťastie, že sedím vo svojej posteli. Teraz som pokojne
mohla byť v bruchu medveďa. Pred očami sa mi vynoril obraz svetlovlasého mladíka, môjho
anjela strážneho. Načiahla som sa, aby som zažala lampu na nočnom stolíku a rukou som
zavadila o pohár s vodou. Nepamätám si, že som ho tam dávala. Musel ho tam dať on.
Trocha vystrašená predstavou, že bol v mojej spálni, som vyskočila z postele. S úľavou som
si povšimla, že okrem topánok, vetrovky a nohavíc som kompletne oblečená. Prebehla som
k oknu a odhrnula závesy. Vonku bola tma. Prešla som späť k nočnému stolíku a pozrela na
displej mobilu. Bolo pol piatej večer. Od môjho dobrodružstva v lese prešlo niečo vyše dvoch
hodín. Zajtra je vianočné ráno. Už sa mi nepodarí zohnať vôbec nič, ani len ten stromček.
Môj hlúpy sen, stráviť sviatky zabarikádovaná vo svojom domčeku, sa mi zrejme skutočne
splní. Pre iných dnes začali krásne sviatky, pre mňa tri dlhé, osamelé dni. Nebudem mať ani
darčeky, nestihla som pre ne zájsť na poštu. Od zúfalstva som sa takmer rozvzlykala.
Celý večer som drhla, upratovala, umývala, aby som zabudla na samotu a odohnala smútok,
ktorý sa ma zmocňoval. Čím bola pokročilejšia hodina, tým viac mi bolo smutno. Po prezretí
chladničky som zistila, že môj zajtrajší slávnostný obed sa bude skladať z párkov, hranoliek s
kečupom a veľkej fľašky vaječného likéru. Párky a hranolky možno nakoniec vynechám. Do
postele som išla skoro, nemala som byť prečo dlhšie hore. Santu som nečakala, nakoľko som
pre neho nemala nič prichystané. Líhala som si s pocitom vydedenca. Najhoršie bolo, že za
svoje skazené sviatky si môžem len a len sama. Nemám nikoho, komu by som za to vynadala.
Viem, že by sa mi poriadne uľavilo, ak by som našla niekoho, na koho môžem zvaliť vinu za
svoj bezútešný stav. No v okruhu niekoľkých kilometrov som bola úplne sama. Ešte aj ten
medveď bol mŕtvy. Slzy, čo som celý večer potláčala, sa pustili s takou silou, že som si okolo
jednej v noci musela vymeniť obliečku na poduške, no zaspala som asi až okolo štvrtej ráno.

Netuším, načo som si nastavila budík na deviatu. Zrejme z takmer dvadsaťštyriročného
zvyku. Najradšej by som prespala celý tento „šťastný“ deň. Otočila som sa na druhý bok, že
to zrealizujem, no môj mobil mal iný názor.
„Veselé Vianoce!“ skríkli mi do ucha rodičia.
„Veselé Vianoce aj vám,“ zaželala som im nadšená, že počujem ich hlasy.
„Ako sa ti páčia darčeky?“ vyzvedala mama.
Ako jej mám povedať, že včerajšok ma natoľko vyčerpal, že návštevu pošty, vzdialenej pár
kilometrov, som odložila na príhodnejšiu dobu- zrejme až na jar.
„Sú úžasné, ďakujem mami. A teta Ester sa s tými papučami tento rok fakt vyznamenala,“
zahlásila som dúfajúc, že balík od rodiny aj tento rok obsahuje chýrne, ručne pletené papuče
pratetušky Ester.
„No...veď vieš aká je,“ povedala tichšie mama, teta sa zrejme nachádzala blízko nej. „Hlavne
jej za ne nezabudni poďakovať, až nás prídeš navštíviť.“
„Neboj sa, poďakujem jej. Ako sviatkujete? Strýko Harold už rozprával príbeh o tom, ako
s kamarátom zabudli ošklbať moriaka pred tým, než ho strčili do rúry?“ vyzvedala som a pri
spomienke na otrepanú rodinnú historku mi vystúpili slzy do očí.
„Nie, ešte sa k nej nedostal. Najskôr si musí zaplniť žalúdok ockovými medovými hriankami.
Veď vieš, že s plným bruchom sa mu vždy lepšie rozpráva,“ zasmiala sa mama. „Dám ti
ocka.“
„Haló, haló,“ ozval sa zrazu ocko. „Ako sa sviatkuje na konci sveta?“ Ocko sa smial a počula
som, ako ho mama napomína.
„Ocko, nebývam na konci sveta,“ ohradila som sa, no v duchu pripustila, že otec nie je ďaleko

od pravdy. „Sviatkujem tak pokojne. Ale je mi za vami smutno. Chýbate mi.“
„Aj ty nám chýbaš. Tak nás s mamou mrzí, že sme kvôli snehovým kalamitám nemohli
priletieť za tebou. No vieš, že ťa ľúbime.
„Viem, ocko, aj ja vás. Mňa tiež mrzí, že ste nemohli prísť. Pozdrav všetkých a vybozkávaj
mamu. Milujem vás, krásne sviatky!“ Hlas sa mi začal lámať, tak som rýchlo zložila.
Pomaly, prehĺtajúc slzy, som vyliezla spod periny a prekvapilo ma, že nie je taká zima, ako
býva po iné rána. Oheň zrejme ešte nevyhasol. Odšuchtala som sa do kúpeľne, scivilizovať sa,
ako to nazývam. Predsa len je vianočné ráno.
Na prahu dverí do obývačky som zarazene zastala. V rohu izby stojí krásna malá jedlička,
ozdobená, vysvietená. Z krbu visia pančuchy a oheň z čerstvého dreva si veselo pukoce. Nad
vchodovými dverami je zavesené imelo, pod stromčekom sú balíčky a na stole kompletné
menu na sviatočný obed. Buď som námesačná alebo ma navštívil Duch Vianoc. Možno
Santa skutočne existuje a zľutoval sa nado mnou. Opatrne som sa prikradla ku krbu. Čo ak je
v tom nejaký trik a len čo sa dotknem prepchatej pančuchy, zachytí ma svetelný lúč a unesú
ma mimozemšťania. Nevadí, som ochotná podstúpiť aj toto riziko! Ostražitosť som hodila za
hlavu a vrhla sa na najväčšiu a najnapratanejšiu pančuchu. Nič sa nestalo, ak nepočítam, že sa
z nej vysypali rôzne dobroty. Pri pohľade na ne mi hlasno zaškŕkalo v žalúdku a s nostalgiou
som si spomenula na sušienky, čo moja starká pekávala vždy iba na Vianoce. Tie žiaľ nemám,
no na krbovej rímse stojí pohár mlieka a tanierik koláčikov. Takže Santa tu nebol, inak by
koláčiky a mlieko zmizli, nie sa záhadne objavili. Nakoľko som ich neprichystala ja, asi
to fakt majú na svedomí tí mimozemšťania. No ak ma majú uniesť, nech mám aspoň plné
brucho. Vzala som pohár, zdvihla tanierik a objavila list.
„Bruško, budeš musieť počkať,“ prihovorila som sa svojmu hlučnému tráviacemu
orgánu, „mám na dosah rozlúštenie vianočnej záhady.“
Poživeň som položila späť na krbovú rímsu a s listom v ruke som sa posadila do najbližšieho
kresla. Roztvorila som ho.
„Šťastné a veselé Vianoce!
Dúfam, že sa nehneváš, no dovolil som si postarať sa o to, aby si mala krásne sviatky.
Nakoľko som mal možnosť pozorovať Ťa pri Tvojom včerajšom pokuse zohnať si vianočný
stromček (nerozumiem, prečo si nezaobstaráš umelý), rozhodol som sa, že bude lepšie, ak
sa o to postarám sám. Urobil som to v noci, kým si spala. Dostať sa pre darčeky a zostať
neodhalený, keď úradník s rodinou býva v byte nad poštou, nebolo práve najľahšie. Ale
myslím, že pre tento krát sa mi to vlámanie prepáči, bolo to pre dobrú vec.
Tvoje šťastie je, že niekoľko reštaurácií funguje aj cez Vianoce, lebo varenie nepovažujem
za svoju silnú stránku a zostala by si bez obeda. Prepáč, že Ti tu nechávam iba list a nečakám
Ťa, kým sa zobudíš. No spomenul som si, že by sa patrilo dať Ti nejaký darček, keď som
Ťa už zachránil. Prídem hneď, ako sa mi podarí vybaviť to. Plánujem totiž pre Teba veľké
prekvapenie.
Dávaj na seba pozor, kým sa vrátim a neotváraj medveďom.
Krásne sviatky Ti želá „Tvoj Anjel strážny“.
P.S.: Dúfam, že obed bude chutiť.“
List som si čítala niekoľkokrát. Tak predsa je ten mladý muž skutočný. Potešilo ma to
viac ako prekvapenie, čo mi prichystal. S chuťou som sa pustila do koláčikov a vrhla sa na
darčeky. Papuče od tety Ester prekonali aj moje najdivokejšie predstavy, ale aspoň sú teplé
a túto zimu sa skutočne zídu. Strýko Harold nezabudol k darčeku pripísať pár „vtipných“
poznámok, no rodina mi tak chýbala, že som sa na nich po dlhých rokoch opäť zabavila.
Rozbaľovanie darčekov mi hádam nikdy netrvalo tak dlho ako dnes. Nad každým som si
s láskou spomenula na darcu a verila, že ich tiež poteším darmi, čo som pre nich vymyslela.
Okolo obeda som si so zvláštnym pocitom sadala k slávnostne prestretému stolu. Jesť
dnes sama mi nepríde správne. Musím to však prestať riešiť, lebo sa ma opäť zmocní

depresia. Jedlo bolo fantastické a vystačilo by pre štvorčlennú rodinu. Trocha ma mrzelo,
že „môj anjel“ sa ku mne nepripojil. V kútiku duše som v to od rána dúfala, no zrejme
nemôžem mať všetko. Počas večere som už prestala dúfať, že sa objaví a po nej sa pohodlne
sa usalašila v kresle s jednou z nových kníh.

Vietor vonku zavíjal, no mne bolo príjemne teplo, aj vďaka novým papučiam. Ozvalo
sa zaklopanie na dvere. Strhla som sa a s frflaním odložila knihu, čo som dostala od otca.
Väčšina ľudí disponuje vzácnym darom vyrušiť náruživých čitateľov, ako som aj ja, vo
chvíli, keď je kniha najnapínavejšia. Osoba za dverami zrejme nie je výnimkou. Dvere som
pootvorila na štrbinu a s výkrikom odskočila. Za dverami stál medveď grizly. Skôr ako som
stihla dvere zatresnúť, vošiel dnu. Zrazu mal dve ľudské nohy, dve ľudské ruky a spoza
medvedej hlavy vyčnievala ľudská hlava s hustými blond vlasmi.
„Veselé Vianoce!“ ozval sa hlboký mužský hlas a k nohám mi spadla medvedia kožušina.
„Ve- veselé Via- Vianoce,“ koktala som v ohromení.
„Ako sa ti páči darček?“ opýtal sa ma s veselým úsmevom a v očiach farby červeného vína
mu iskrilo.
„Je...no...nemám slov,“ vydýchla som, po tom, ako som sa spamätala z prvotného šoku.
„Myslel som, že by sa ti mohol hodiť ako predložka pred krb,“ zazubil sa. „Všimol som si, že
žiadnu nemáš.
„Ďakujem.“ Ohromene som zízala na mŕtve zviera pri mojich nohách.
„Rado sa stalo.“ Zohol sa, vzal kožušinu a odniesol ju pred kozub.
„Je to naozaj krásne.“ Usmiala som sa na neho, keď kožušinu naaranžoval. „Vysvetli mi však,
prečo to pre mňa všetko robíš? Viem, že si mi zachránil život, a ďakujem ti za to, no nemáš
voči mne žiadne záväzky.“
„Ber to ako moje ospravedlnenie za včera.“
„Ospravedlnenie? Nerozumiem ti. Zachránil si ma predsa pred grizlym. Aj keď netuším, a asi
ani nechcem vedieť, ako si to urobil. Ty sa mi nemáš za čo ospravedlňovať.“
„Tak dovoľ, aby som ti to vysvetlil. Nezachránil som ťa pred tým macom, ktorého kožuch
ti teraz leží na podlahe. Zachránil som ťa pred sebou. To nebola náhoda, že som bola včera
v tom lese, presne tam, kde si si ty bola vyberať stromček. Sledoval som ťa. Sledujem ťa už
mesiac. Len som čakal na vhodnú príležitosť, kedy sa ťa zmocním.“ Keď hovoril, díval sa do
zeme.
„Chcel si ma znásilniť?“ Zdvihla som obočie a skrížila si ruky na prsiach.
„Čože?!“ vyprskol do smiechu. „Pre Pána, to nie!“ Jeho smiech bol veselý, no bol v ňom aj
trpký prízvuk.
„Tak načo si ma teda sledoval?“
„Dievča, otvor oči a pozri sa na mňa lepšie! Vyzerám ako obyčajný človek?!“ Zdvihol hlavu
a zahľadel sa mi do očí.
„Nie. Podľa mňa vyzeráš skôr ako anjel.“
„No nie som ním. Myslím, že ak by existovali anjeli a diabli, som skôr tým druhým.“
„Čo teda si? Si temný elf, ktorý vystúpil zo severských ság, aby unášal ľudí?“
„Opäť vedľa. Som to, čo vy ľudia nazývate deti noci. Som upír.“
Teraz som sa pre zmenu rozrehotala ja. „Upír?! Skôr by som ti uverila, že si naozaj elf.“
Smiala som sa, až sa mi začalo čkať. Jeho tvár sa zmenila. Oči sa mu zúžili, vyceril zuby
a odhalil tak ostré tesáky. Po izbe sa rozľahlo temné, hrdelné vrčanie a nebolo pochýb, že
ten zvuk vydáva on. Smiech sa mi zasekol v hlasivkách a potkýnajúc sa som od neho začala
ustupovať. Takto som sa nebála ani včera, keď sa na mňa rútil grizly.
„Ty- ty si si zo mňa nerobil blázna, však? Ty si naozaj...“
Prikývol a odvrátil sa. Zhlboka som sa nadýchla a trocha sa upokojila.
„Napriek tomu si ma zachránil. Možno nie si anjel, no určite nie si diabol. Pripravil si pre mňa

krásne Vianoce, hoci ma v podstate nepoznáš. Ani ja nepoznám teba. Veď neviem ani len to,
ako sa voláš.“
„Prepáč, máš pravdu.“ Otočil sa späť ku mne, jeho tvár už znova vyzerala normálne,
a natiahol ruku. „Volám sa Fred.“
Uchopila som podávanú ruku, pre istotu iba na dĺžku tej mojej. „Ja som Claire.“
„Ja viem. Už mesiac viem tvoje meno. Viem o tebe viac, ako by ti mohlo byť milé.“ Neveselo
sa usmial, pustil mi ruku a prešiel ku vchodovým dverám. „Mal by som radšej ísť. Ten maco
bol síce chutné sústo, ale vôňa tvojej krvi ma privádza do šialenstva.“
„Nechoď,“ šepla som a uprela na neho prosebný pohľad. „Nechcem byť sama...“
„Musím odísť. Čo ak ťa zabijem, ak tu zostanem?!“
„Risknem to.“ Uškrnula som sa.
Zvláštne na mňa pozrel. „Myslel som si, že si inteligentnejšia. Myslel som, že chápeš, čo som
zač. Hlavne po tom, ako som ti ukázal svoju pravú tvár. Ale ak sa ti po včerajšku zapáčilo
hazardovať so životom, tak zostanem.“
„Myslím, že ma nezabiješ,“ vyhlásila som sebavedome, hoci srdce mi tĺklo ako po behu na
dlhé trate.
Pristúpila som tesne k nemu, postavila sa na špičky a so zavretými očami naklonila hlavu, aby
bol môj odhalený krk v úrovni jeho pier.
„Neblázni!“ skríkol a prudko ma odstrčil.
Otvorila som oči. Hrýzol sa do päste a zadržiaval dych ako priveľmi napätý človek.
„Vidíš, nezabil si ma.“ Potmehúdsky som sa usmiala. „Ani si sa nezahryzol.“
„No nezaručujem ti, že ťa nezabijem, ak sa ešte raz pokúsiš o to, čo si tu predviedla,“ cedil
cez zuby nahnevane. „Ak chceš, aby som tu s tebou zostal, neopováž sa ku mne znova
priblížiť na tak blízko!“
„Ani kvôli dodržaniu tradície nie?“ Nevinne som na neho pozrela.
„Akej tradície?“
Prstom som ukázala nad naše hlavy. Zo stropu viselo imelo.
„Ja idiot!“ zanadával so smiechom v hlase.
Pomaly som sa k nemu priblížila. Líca mi horeli, dych som mala zrýchlený, no bola
som odhodlaná. Buď teraz dostanem dokonalý bozk od tohto muža s výzorom mladého
pohanského boha, alebo to bude posledný deň môjho života. Zavrela som oči a zaťala päste.
Na temene som ucítila jemný dotyk ruky. Na nose ma pošteklil jeho dych. Pootvorila som
pery a...

Eibie

Autor: souteznipovidky, v rubrice: FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky

Sdílet

Diskuse pro článek Zázraky se dějí od Eibie: