Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky » Záhadný vrah - Arual

04.12.2011 (17:15) • souteznipovidky • FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky • komentováno 1× • zobrazeno 1425×

EDIT: Článek je ponechán v původní podobě bez oprav.

Bella:

„Slečna., už je neskoro. Mali by ste ísť domov,“ oslovil ma pokladník. Vzdychla som si a vrátila knihu medzi ostatné na policu.

„Ja viem, ale neviem sa rozhodnúť, ktorú si kúpiť,“ povedala som smutne.

„Zajtra máme otvorené, môžete prísť zas.“

„Dobre. Dovidenia,“ pozdravila som a vyšla z kníhkupectva na ulicu. Pršalo.

Pokladník mal pravdu. Už bol večer a o tomto čase by mali byť všetci doma. Teraz je nebezpečné túlať sa po uliciach sama. V meste sa pred pár mesiacmi objavil masový vrah, nikto ani len netuší, kto to môže byť. Vždy si vyhliadne niekoho, kto je sám doma, alebo vonku. Celé mesto žije v strachu. Môže si vybrať kohokoľvek, mamu, otca, mňa. Prepadol ma strach, ale nie o seba. O mojich rodičov, lebo sú sami doma, a pri našom dome nebýva nikto, kto by počul krik alebo volanie o pomoc. Iba jedna deväťdesiat ročná hluchá starena. Vykročila som ulicou čo najrýchlejšie, chcela som byť už doma.

Prechádzala som cez námestie, uprostred ktorého bola studňa. Pri nej stál nejaký muž a naberal vodu. Otočil sa a chcel sa vrátiť domov, keď ma zbadal. Zdesene sa na mňa pozrel a zakričal:

„Slečna, vráťte sa domov! Je to tu pre vás nebezpečné!“ a rozbehol sa k domu na kraji námestia. Ja som kráčala ďalej rýchlou chôdzou, keď vtom pri mne zastavil kočiar. Zľakla som sa, lebo som ho vôbec nepočula. Bol doňho zapriahnutý veľký čierny kôň. Otvorili sa dvere. Vnútri bola žena v stredných rokoch, blond vlasy mala vyčesané dohora a bola oblečená, akoby išla na pohreb.

„Slečna Swanová, nemali by ste byť tak neskoro vonku, nastúpte.“ Bez váhania som ju poslúchla.

Kočiar sa pohol. Mlčky som sledovala tú zvláštnu pani. Aj keď bola v stredných rokoch, nemala žiadne vrásky, ani šedé pramene vlasov. Žiadne známky staroby. Jej oči boli čierne ako oblečenie, ktoré mala. Pokožku mala až neprirodzene bledú.

„Naviguj ho k sebe domov, odvezieme ťa,“ povedala a pokynula hlavou smerom k mužovi, ktorý poháňal koňa. Spravila som, ako kázala.

„Kto ste?“ spýtala som sa jej.

„Ellen Reisiová. Som tu na návšteve u známych,“ odpovedala.

„Aha. Poznám ich?“ bola som zvedavá.

„Možno. Volajú sa Cullenovci.“

Zamyslela som sa. O Cullenovcov toho veľa neviem, iba to, že všetky deti doktora Cullena a jeho manželky sú adoptované.

Spomenula som si, že žena, ktorá sedí oproti mne vedela, ako sa volám.

„Ako ste vedeli, kto som?“ spýtala som sa jej.

„Koľko máš rokov?“ rýchlo odignorovala moju otázku. Bola som z jej reakcie prekvapená. Mala som pocit, akoby sa naschvál vyhýbala odpovedi. Niečo bolo na nej divné.

„Zajtra budem mať osemnásť.“

Potom sme už iba mlčali. Počula som dupot kopýt na mokrej ceste a zvuky dažďa. Bolo to upokojujúce, ale zároveň strašidelné. Naskočila mi husia koža. Mala som na sebe obyčajné šaty bez rukávov a bola mi zima. Objala som si ramená rukami. Pani Reisiová mi podala sveter, ktorý mala doteraz na kolenách. Keď som sa poňho natiahla, dotkli sa nám ruky. Mala ich ľadové.

„Ďakujem.“ Obliekla som si ho. Tiež bol veľmi studený.

Kočiar zastavil pred mojim domom. Vrátila som jej sveter a poďakovala sa. Vystúpila som a išla smerom k domu. Pri dverách som sa otočila, ale kočiar bol preč. Nechápavo som pokrútila hlavou a vošla dnu.

Mama sedela v obývačke s knihou, ale otca som nikde nevidela.

„Ahoj mami. Kde je otec?“ spýtala som sa jej.

„Spí. Už je neskoro, Bella. Bála som sa o teba.“

„Mami, veď je iba deväť.“

„Ja viem, ale v týchto časoch by mali byť všetci po zotmení doma.“ To som vedela, ale veľmi som to nebrala na vedomie, aj keď je to chyba.

„Dobre, prepáč. Iba som sa zabudla v kníhkupectve.“ Potom som odišla a zamierila do mojej izby na poschodí. Len, čo som si ľahla na posteľ, zaspala som.

Rozprávač:

Žena, zahalená do dlhého čierneho plášťa, stála pred veľkým bielym domom. Nemala dáždnik, tak bola premočená, lebo pršalo veľmi husto. Podišla ku dverám, kde na chvíľu zastala a započúvala sa do zvukov okolia. Niekto by si myslel, že sa zakráda, ale ona nemala dôvod.  Po pár sekundách vošla bez zaklopania dnu. Veď prečo by klopala? V tomto dome je hosťom už niekoľko dní, tak ako jej dcéra Elizabeth.

Všetci boli doma. Deväť démonických stvorení v jednom malom meste (aj keď ona a Elizabeth tu sú len na chvíľu), to sa len tak nevidí. A ešte k tomu žijú v jednom dome. Bolo jej to veľmi nepríjemné a nechápala, ako môžu tak jej hostitelia žiť už niekoľko desaťročí. Ellen dávala prednosť cestovaniu vo dvojici. Je samotársky typ, radšej má nomádsky štýl života, preto je ochotná byť len so svojou dcérou. Elizabeth je skvelá spoločníčka, navždy devätnásť ročná. Humor ju len tak neopúšťa. Aj teraz počula, ako sa smeje v obývačke spolu s Alice.

„Ahoj, Elizabeth.“

Pozrela na ňu rozosmiata, v červených očiach mala iskričky smiechu. Ellen sa ešte nepodarilo presvedčiť ju, aby pila zvieraciu krv namiesto ľudskej, ale nezazlievala jej to. Aj ona sa kedysi živila ľudskou krvou.

Elizabeth mala na sebe svoje obľúbené biele šaty s čipkou okolo zápästí a krku. V krátkych hnedých vlasoch mala biele ozdobné sponky. Keďže mala aj snehovo bielu pleť, ako každý z nich, vyzerala ako nejaký záhrobný duch.

„Ahoj, mami. Kde si bola?“ zvedavo sa spýtala Elizabeth. Alice medzi tým vstala niekam odišla.

Ellen neodpovedala hneď, namiesto toho si rozopla plášť a zavesila ho na vešiak. Keď sa otočila späť k nej, Elizabeth vyvalila oči. Jej čierne šaty zdobili veľké krvavé škvrny. No keď sa pozrela svojej matke do očí, s úľavou si vydýchla. Boli zlatohnedé.

„Bola som chvíľu v meste a potom zašla na lov,“ vysvetlila Ellen a posadila sa na pohovku k dcére. V tú chvíľu vošiel do miestnosti Carlisle. Posadil sa oproti nim.

„Ellen, viem, že si zvyknutá žiť osamote v lesoch, kde sa nemusíš skrývať, ale medzi ľuďmi by si si mala dávať väčší pozor. Hlavne teraz. Ľudia si všímajú každého, kto sa správa čo i len trochu podozrivo. Ak ťa o takomto čase niekto videl vonku... aj z toho môžu byť klebety...“ Chcel pokračovať, ale Ellen mu skočila do reči.

„Nebola som jediná. Keď som sa chystala odísť z mesta, stretla som istú Isabellu Swanovú, ako sa sama potuluje po meste.“

„Isabella Swanová? O tej som už počula. Jej otec je šerif,“ ozvala sa Elizabeth.

„Moment. Ellen, ty si to  dievča iba videla, alebo si s ňou aj hovorila?“ spýtal sa rýchlo Carlisle.

„Samozrejme, že som s ňou hovorila. Odviezla som ju domov. Predsa si nemyslíš, že by som ju nechala tak neskoro samú ísť domov?“ odvetila urazene Ellen.

„Dúfam, že si nič neprezradila.“

„Pravdaže nie. Čo som dieťa, ktoré nevie udržať zatvorené ústa?!“ Ellen zvyšovala hlas.

„Prepáč, tak som to nemyslel,“ rýchlo ju upokojoval Carlisle.

„Carlisle!“ vykríkla zrazu Alice a objavila sa pri ňom. Hneď po nej pribehol Edward.

„Alice, čo sa deje?“

„Ten vrah...“

Bella:

Zobudila som sa na mamin krik. Bola som rozospatá, ale snažila som sa čo najrýchlejšie posadiť. Keď sa mi to podarilo, rozbehla sa za ňou. Cestou som letmo pozrela na hodiny. Bolo okolo pol dvanástej.

Dobehla som do izby svojich rodičov a tiež som vykríkla. Môj otec ležal na posteli s vyvalenými očami a roztiahnutými rukami. Mal podrezané hrdlo a plachty pod ním boli presiaknuté krvou. Mama stála vo dverách a plakala. Položila som jej ruku na rameno. Mama sa ku mne otočila vrhla sa mi okolo krku. Hlasno vzlykala. Po tvári mi začali tiecť slzy.

„Mami... čo - čo sa stalo?“

„Neviem. Povedal, že – že ide spať,“ hlas jej zlyhal.

Únava, ktorá sa ma pred chvíľou zmocňovala sa strácala a začala som lepšie vnímať, čo sa skutočne deje. Môj otec je mŕtvy. Je dosť pravdepodobné, že vrah je stále v dome a chce zabiť aj nás. Otec to už má za sebou a teraz sme na rade my.

Moje tvrdenie sa potvrdilo, keď som začula na chodbe kroky. Mama ma rýchlo chytila za ruku a vtiahla ma do kúpeľne. Dobehla k veľkému oknu, otvorila ho a poobzerala sa. Zavzlykala a otočila sa. „Je to veľmi vysoko,“ šepla a zložila si hlavu do dlaní. Zrazu začal niekto búchať na dvere. Cúvala som smerom k mame. Buchot bol stále silnejší. Zozadu som narazila do otvoreného okna. Vyzeralo to, že dvere každú chvíľu povolia a vyletia z pántov. So strachom som pozrela na mamu. Bezmocne mi pohľad opätovala. Zrazu sa dvere rozleteli a ja som od ľaku nadskočila, čo bola chyba. Stratila som rovnováhu a vypadla z okna. Nestihla som sa ničoho chytiť. Ale nedopadla som na zem. Niekto mi zvieral ruku. Pozrela som sa hore a uvidela som mamu, ako ma drží a je vyklonená z okna najviac, ako sa dalo.

„Bella, vydrž! Chyť sa ma!“ kričala.

Snažila sa ma vytiahnuť hore, ale bola slabá. Jednou rukou som sa chytila rámu okna, Keď už som tam dočiahla. Zrazu mama zvreskla a vyhŕkli jej slzy. Ale jej stisk zosilnel. V tvári som jej videla utrpenie a veľkú bolesť, no nepustila ma. Keď som lepšie zaostrila zrak, zbadala som za ňou nejakú postavu.

Zrazu ma mama pustila. Videla som jej v očiach, že už nevládze. Omdlela. Vykríkla som a oboma rukami som sa čo najsilnejšie chytila rámu okna. Som si istá, že sa dlho neudržím. Som hrozne slabá. Hlavne teraz. Už mi umiera druhý rodič. Počula som mamine trhavé bolestivé vzdychy a ešte niečo. Akoby nôž svišťal vzduchom a potom sa do niečoho zaboril...

Všetko som videla rozmazane, z očí mi tiekli slzy. Robila som všetko, čo som mohla, aby som sa dostala dnu a nespadla na tvrdú zem niekoľko metrov podo mnou, ale nešlo to. Zrazu som na rukách pocítila niečo studené. Zažmurkala som a pohľad sa mi vyjasnil. Hľadela som do červených očí, ktoré patrili mužovi s veľmi bledou pokožkou a čiernymi vlasmi.

Oddialil sa odo mňa a zdvihol ruku. Treskol mi ňou po prstoch a ja som zakričala od bolesti. Mal ich tvrdé ako skala. Ani som si nevšimla, že si druhou rukou držím boľavé prsty, až kým som neletela vzduchom. Znovu som vykríkla. Čakala som, že dopadnem na tvrdú zem, no zachytili ma ruky rovnako tvrdé a rovnako studené, ale nepatrili tej istej osobe. Zdvihla som hlavu a zbadala zlatohnedé oči.

„Vy?“ šepla som prekvapene. Ellen Reisiová mala pred tým čierne oči, ale teraz... A ako vedela, že potrebujem pomoc?

„Prišli sme ti pomôcť.“ Ten plurál ma prekvapil. Postavila ma na nohy a zbadala som okolo ďalšie postavy. Boli to Cullenovci. Pohľad mi padol na dievča s krátkymi hnedými vlasmi. Mala červené oči ako ten muž. Mohla byť odo mňa iba o rok, možno dva staršia.

„Vysvetlíme ti to neskôr,“ povedala naliehavo pani Reisiová.

Všetci naraz zmizli. Počula som na poschodí nejaký rozruch a hlasy Cullenovcov, ale nedokázala som pochopiť, akoby sa tam tak rýchlo dostali. Rozbehla som sa ku dverám domu a vtrhla dnu. Bežala som hore po schodoch a zamierila do tej prekliatej izby. Našla som tam na zemi ležať neznámeho muža. Sťažka dýchal a v ruke mal zakrvavený nôž. Dvere do kúpeľne boli pootvorené, ale nevidela som nič z toho, čo sa vnútri odohrávalo. No počula som zúrivé vrčanie a zvuky pravdepodobne veľmi nepríjemnej bitky. Podišla som k tomu mužovi. Chcela som vidieť tvár vraha mojich rodičov. Kľakla som si k nemu a opatrne ho otočila na chrbát. Pootvoril oči a pozrel na mňa.

„Zabil si mi rodinu,“ povedala som ticho. Nebola to otázka, ale aj tak odpovedal.

„Áno,“ šepol. „A zabijem aj teba.“ Jeho slová ma prekvapili. Veď sotva dýchal. No pomaly mi dochádzalo, že je to chladnokrvný vrah. Ale došlo mi to neskoro. Skôr, než som sa stihla odtiahnuť vystrelil dohora ruku, ktorou zvieral nôž a zaboril mi ho do hrude. Nezvládla som ani vykríknuť. Po tvári mi znovu začali tiecť slzy.

„Prečo?“ zašepkala som smutne. Príšerne to bolelo. Nezvládala som zaostriť zrak, zvuky som počula tlmene. Pomaly som strácala vedomie. Pred tým, ako ma pohltila temnota som počula ešte jeho odpoveď.

„Chcel som byť jedným z nich. Sľúbil mi to, keď mu pomôžem pomstiť sa tomuto mestu...“

Rozprávač:

Nikto z deviatich upírov si nevšimol, že človek, ktorý zabil toľkých ľudí, je ešte živý. Zamestnával ich ten druhý. Upír. Bol neobyčajne silný, do boja v malej kúpeľni sa museli zapojiť všetci deviati. Keď ho konečne porazili, uvedomili si, že nepočujú žiadny tlkot srdca. Elizabeth vošla do spálne a uvidela troch mŕtvych ľudí. Charlie Swan, jeho vrah a Isabella Swanová, ktorú prišli zachrániť. Neúspešne.

Ellen sedela pri stole v knižnici a čítala si niekoľko rokov staré noviny, ktoré tam našla. Dočítala sa, že kedysi tu tiež bol vrah a obvinili muža, ktorý tvrdil, že je nevinný. Jeden deň bol vo väzení, ale potom utiekol. V jeho prázdnej cele našli odkaz:

Raz sa vrátim, a celému mestu sa pomstím!

Arual

Autor: souteznipovidky, v rubrice: FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky

Sdílet

Diskuse pro článek Záhadný vrah - Arual :