Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky » Tajná láska od AmiJane

14.02.2012 (08:15) • souteznipovidky • FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky • komentováno 5× • zobrazeno 1737×

EDIT: Článek je ponechán v původní podobě.

Drahá Anne Marie,
teším sa, až dnes uzriem tvoje prenádherné oči. Vždy sa k nich viem tak dokonale utopiť. Každý deň si prajem, aby som svoju lásku k tebe nemusel skrývať. Aby som mohol ísť za tvojim otcom a požiadať ho o tvoju ruku. Toľko by som ti toho chce povedať pri prechádzkach mestom. Ach, najdrahšia láska, prosím, dovoľ mi to. Toto čakanie ma ubíja.
Navždy tvoj, Jasper.

Čítala som si ten list snáď tisíc krát. Tak veľmi som túžila po jeho objatí. Po zakázaných bozkoch. Prečo to musí byť tak zložité? Iní otcovia by dali všetko za to, aby si ich dcéry vzal vojak. Teraz ho dokonca mali povýšiť na majora! Nedávno mi to písal v liste. To bola úžasná správa pre jeho rast. Najmladší major Konfederácie! Ale môj otec si pre mňa prial iného ženícha. Nechcel, aby som sa zasľúbila vojakovi. O Jasperovi som sa mu ani nezverila. Jedine moja spovedníčka je moja gardedáma.  Jedine ona o ňom všetko vie. Margarett bolo jednoduché dievča z chudobnej rodiny, no veľmi som si ju obľúbila. Na svoje pomery bola šikovná. Vedela čítať i písať. Všetku korešpondenciu s Jasperom medzi nami.

Ach, Jasper. Žiaľ, nie je nám dovolené stretávať sa. Pripravuje sa na výpravu. Musí byť v tábore s ostatnými vojakmi. Ale z času na čas príde pod balkón. Vtedy sa smiem pozerať do jeho dokonalej tváre. Prečo je Boh taký krutý? Začo nás tak trestá?

Znovu mi stiekla z oka slza. Ďalšia a ďalšia. Musím si list od môjho milovaného dobre uschovať. Nikto sa o ňom nesmie dozvedieť. Zabalila som ho do jemnej pergamenovej obálky a uložila do uvoľnenej dosky v podlahe mojej izby. Listov tam bolo nespočetne veľa. Písal mi každý deň. Pousmiala som sa nad tou snahou, okúzliť ma. Spomenula som si, ako sme sa stretli prvý krát.

Prechádzali sme sa s Margarett  po mestskom parku. Svietilo ostré slnko, tak mi držala nad hlavou bavlnený slnečník. Mala som oblečené svoje obľúbené šaty. Azúrovo modré, ako šíre more! Boli ľahké ako vánok. Každú ich časť zdobila mašlička, volánik, či krajka. Boli kúzelné. Zrazu začal fúkať silný vietor. Margarett sa vyšmykol z ruky môj slnečník. Vietor ho posúval stále ďalej a ďalej. Nedúfala som už v to, že by sa mi môj slnečníček vrátil. Sadla som si smutne na lavičku. Garde dáma sa mi veľmi omlúvala, ale ona za to nemohla. Bála sa, že ju vyhodím. Ja som nebola krutá ako moja mama.
„Margarett, neboj sa, matke to nepoviem,“ povedala som a usmiala som sa na ňu.
„Pani moja, prepáčte mi to. Skutočne som nechcela. Keby ten vietor nebol taký silný! Utekala by som poň,“ bedákala dievčina.
„Margarett, si dáma. Tak ako ja. Dámy neutekajú po slnečníky. Mame poviem, že som ho stratila. Kúpim si nový.“ Hneď ako som to dopovedala sa oproti mne objavil mladík s mojim slnečníkom. Pozrela som sa mu do očí. Bol pohľadný, mladý. Mal na sebe vojenskú uniformu. V jeho hnedých očiach som sa topila a nevedela som z nich vyplávať. Vtedy som sa prvý krát zamilovala. Ja som vedela, že to bolo i posledný krát.
„Nerád vás vyrušujem, vážená slečna, ale myslím, že toto je vaše,“ povedal so šarmantným úsmevom. Podal mi môj slnečník a urobil miernu poklonu. Margarett slnečník hneď schmatla. Nechcela dovoliť, aby jej ho znova odvial vietor.
„Ďakujem vám, ako sa vám len odvďačím?“ zdvorilo som sa spýtala a podarovala som mu jeden z mojich úsmevov.
„Povedzte mi, krásna víla, vaše ctené meno a ja budem navždy váš.“
„Anne Marie,“ pošeptla som dokonale okúzlená.
„Jasper Whitlock, k vašim službám.“ Nevedela som, čo mám povedať. Bola som omámená. Nemáte tu niekto pohár vody? Alebo vejár?
„Dovoľte mi, vám občas napísať. Viem, Anne Marie, že vám budem pripadať ako hlúpy blázon a čudák, ale zamiloval som sa do vás,“ povedal tichým hlasom. Uprene mi pozeral do očí a ja som nevedela, čo mám odpovedať. Iba som jemne prikývla. Na znak dôvery, som vytiahla moju čipkovanú vreckovku s iniciálkami. Nenápadne som ju podala Margarett a ona ju zase odovzdala Jasperovi. Nastavila som svoju ruku. Z úcty mi ju pobozkal a v tom ma už Margarett ťahala preč. Áno, mala pravdu. Matka by sa na nás hnevala, že sme tak dlho preč.

Nikdy nezabudnem na naše zoznámenie. Zachránil môj slnečníček a namiesto toho získal oveľa cennejšiu vec. Moje srdce. Vytiahla som pergamen a sadla som si za stôl. Zo šuflíka som vytiahla brko a atrament. Namočila som brko a začala som elegantným písmom písať.

Ach, drahý Jasper,
ani jedno slovo na tomto svete nedokáže vyjadriť môj cit k tebe. Spomínaš si na naše zoznámenie? Pre mňa je to ako včera. Sľúb mi, že svoj sľub dodržíš. Už len krátka doma a budeme navždy spolu. Vezmi ma ďaleko, prosím. Omlúvam sa, že môj otec nedokáže pochopiť moju lásku k tebe. Ale je to tak lepšie, ver mi. Nebude mi vadiť žiť čo i len chvíľu s tebou v chudobe. Dôležité bude, že budeme spolu. Už som zbalila všetky najdrahšie šperky a nejaké to striebro. Margarett ti tento list doručí. Umieram od túžby byť s tebou. Topiť sa v tvojich čokoládových očiach. Hladiť tvoje medové vlasy. Drahý Jasper, stráž moje srdce. Máš ho pri sebe.
Navždy len tvoja, Anne Marie

Jemne som zabalila môj list pre Jaspera. Dala som na neho bozk.

„Margarett,“ zavolala som nahlas. Dúfam, že ma počula len ona a nikto iný. V tom som začula klopanie.

„Ďalej,“ odpovedala som jednoducho. Vošla dnu Margarett. Jemne sa uklonila.

„Ako vám poslúžim, pani moja?“

„Tu máš list pre Jaspera,“ zašeptala som a podišla som k nej. Poskladaný som jej ho vložila do dlane a jemne so ju stlačila.

„Prosím, doruč mu to. Ešte dnes. Som taká netrpezlivá!“

„Nebojte sa, pani moja. Teraz pôjdem a vyhľadám ho. Určite i on sa nevie dočkať, kedy ho bude mať v rukách,“ prikývla. Opäť sa uklonila a vyšla z mojej izby.

Ach, Jasper Whitlock, ako si mi mohol tak šialeno pomotať hlavu. Bola som netrpezlivá. Viem. Nemohla som už bez neho byť ani sekundu. Potrebujem byť proste jeho. Milujem ho celým svojim srdcom.

***

Ubehlo už pár týždňov, ale Jasperova odpoveď stále neprichádzala. Mala som o neho strach. Stalo sa mu niečo? Drahý Jasper! Si v poriadku? Ani Margarett o ničom nevedela. Prisahala mi to. Naposledy ho videla, keď mu predávala môj list. Vtedy bol zvláštny. Bol celý zahalený tmou. Nechcel jej vôbec ukázať oči. Bol vari chorý? Len to nie. Milostivý Bože, ochraňuj moju lásku. Neprežila by som bez neho ani sekundu.

„Buch,“ ozvalo sa smerom od okna. Vyplašeno som sa doň pozrela, nič som nevidela.

„Buch,“ ozvalo sa druhý krát. Malý kamienok narazil do sklenenej tabule a s buchnutím odskočil späť. Kto to môže byť, v túto nočnú hodinu? Prehodila som cez seba jemný kabátik. Vlasy som si rozplietla a vyšla som von. Nikoho som nevidela. Už blúznim od toľkého žiaľu?

„Anne Marie,“ pošeptal mi niekto do ucha. Neznámy ma pohladil po krku jedným prstom. Okamžite som mala na sebe husiu kožu.

„Jasper!“ Od radosti som až vykríkla. Chcela som sa otočiť a pobozkať ho, aspoň na líce. Ale nedovolil mi to.

„Ach, Anne Marie! Tak veľmi sa mi cnelo.“ Jeho hlas plakal. Neskutočne trpel. Napriek naliehavosti jeho rúk som sa otočila, aby som sa mohla opäť topiť v jeho nádherných očiach.

„Ach!“ skríkla som od strachu. Čokoládové oči, ktoré vždy zdobili jeho tvár boli teraz krvavo červené.

„Jasper, čo sa ti stalo?“ spýtal som sa ho a hladila som ho prstami po tvári. Bol celý bledý. Studený. Jeho koža vyzerala ako mramor. V tme mesiaca sa krásne leskla. Vyzeral byť silnejší. Bol tak vážne chorý?

„Stretlo ma šťastie, Anne Marie! Môžeme byť navždy spolu. Naveky! Nesmrteľní,“ pošeptal mi do ucha a nosom mi pošteklil môj lalôčik. Jemne som zavzdychla a nechápavo som mu pohliadla do očí.

„Nerozumiem ti, Jasper.“

„Pochopíš, len mi daj svoj sľub, že ma nikdy neopustíš.“

„Jasper, ale ten ty máš. Žiadam, vysvetlenie,“ naliehala som. O čom to vravel?

„Anne Marie, stretol som netvora, no ukázal mi cestu. Stalo sa zo mňa toto. Moja existencia však bez teba nebude mať zmysel.“

„Čo sa z teba stalo?“ spýtala som sa opatrne. Schmatol ma do náruče a odniesol ma do izby. Zavrel za nami okenicu. Zatiahol závesy. Vo svetle sviečok vyzeral celkom inak. Musela som sa však pousmiať. Môj prenádherný Jasper bol pri mne. I on sa usmial a v tom som pochopila, o čom hovoril. Jeho zuby! Cítil, že ma vystrašil. Zakryl mi ústa, než som stačila vykríknuť. Jasper, môj osud.. bol upír!

„Anne Marie, nemusíš sa báť!“ Povedal mi upokojujúco. Neviem, ako to urobil, ale opäť som sa cítila bezpečne.

Objala som ho. Najtuhšie, ako som mohla. Teraz sme mohli byť so svojou láskou naveky. Len, čo budem ako on. Preto prišiel, aby mi pomohol. Aby sme boli spolu navždy. V tom sa rozrazili hlasno dvere. Vyplašeno som sa otočila, kto sa tak opovažuje. Vo dveroch stál so zbraňou môj otec.

„Ty pobehlica!“ vykríkol smerom ku mne a s Jasperovej hrude sa ozvalo zúrivé vrčanie.

Neviem čo sa stalo, no stalo sa viacero vecí naraz. Počula som výstrel. Jasper stál pri otcovom tele. Ktoré padlo zrazu na zem. Nevedela som, čo mám robiť. Či mám plakať, kričať. Či mám bežať za otcom alebo za mojou láskou. V tom som pocítila obrovskú bolesť v bruchu. S hrôzou som si tam siahla a pozrela na ruku. Bola celá od krvi. Pocítila som slabosť. Nedokázala som stáť. Nevládne som spadla na podlahu. Pocítila som chlad. Nado mnou stál Jasper.

„Ach, láska,“ pošeptala som. Nedokázala som mať otvorené oči. Všetko mi prišlo odrazu také vzdialené.

„Anne Marie, nie! To nesmie takto skončiť. Daj mi súhlas a pomôžem ti,“ plakal. Netiekli mu slzy. Plakal hlasom. Môj anjel nemohol predsa plakať. Keď bol teraz tak nadľudsky krásny.

„Jasper, ty musíš žiť. Nebol to môj osud. Boh ma volá k sebe. Počujem ho,“ opäť som pošeptala. Chcela som ho vidieť. Otvorila som opäť oči. V jeho tvári som videla rozhodný výraz. Zamračil sa. Zavrel oči a nahol sa k môjmu krku. Najprv mi ho pobozkal. Potom som pocítila nekonečnú bolesť. Pálilo to. Okolo mňa bol oheň. Prosím, uhaste ho! Zhoríme tu! Kričala som, ale nikto ma nepočul. Ten oheň tak pálil. Kde bol Jasper. Musel pred ním ujsť, musel sa zachrániť.

***

Otvorila oči. Bola taká nádherná. Jej zelené oči síce zmenili farbu, ale jej ženské rysy sa zvýraznili. Nechcel som jej spôsobiť tú bolesť, ale nemohol som bez nej žiť. Boh ju volal k sebe? Neverím v Boha! To, čo sa dialo na fronte. Aj to spôsobil Boh? Aj tých úbohých mužov, synov, otcov... Aj ich volal k sebe? Z myšlienok ma prebralo až jej zavrčanie. Dralo sa jej z hrude. Ako také mláďa, bezbranné, čo nevie, čo sa stalo.

„Čo sa to stalo? Kde to som?“ Posadila sa. Premeriavala si mňa. Obzerala si miestnosť.

„Anne Marie, to som ja, Jasper,“ usmial som sa na ňu a pobozkal ju na líce. Pohladila ma po tvári a usmiala sa na mňa.

„Prepáč, Jasper. Nevidela som. Všetko je také iné.“

„Ja viem.“

„Páli ma hrdlo.“

„Ja viem.“

„Jasper,“ pošeptala a stále ma hladila po tvári. Hľadela do neznáma. Snažila sa spomenúť, čo sa stalo.

„Láska, už je všetko v poriadku. Nemusíme tajiť svoju lásku. Teraz si moja žena a ja som tvoj muž. Nikdy ťa neopustím,“ sľúbil som jej. Bola taká rozkošná, keď našpulila pery a premýšľala.

„Teraz som... mŕtva?“ spýtala sa ma.

„Nie. Si živá. Len nesmrteľná. Budeme spolu naveky, Anne Marie!“

„Ale, ja som umierala...“

„Zachránil som ťa.“

„Ale ľudia. Budú si myslieť, že už neexistujem.“ Nevedel som, kam tým smeruje. Nerozumel som jej slovám.

„Nesmiem sa volať Anne Marie.“ Povedala nakoniec. Porozumel som. Anne Marie vtedy zomrela. Ja som vedel, kto je. Ale okolie nie. Znovu premýšľala. Mal som ju chuť pobozkať. Túžil som sa jej dotýkať. Už som bol len len pri jej perách a v tom sa odtiahla a oslnila ma s jedným s jej nádherných úsmevov. V jej srdci vládol pokoj. Cítil som ho.

„Hovor mi Alice, láska. A ja ti sľubujem, že nás čaká dokonalá budúcnosť, naveky.“ Pobozkala ma. Na pery. Prvý krát. Nerozumel som jej odvahe, no nebránil som sa. Alice? Prečo nie Anne Marie? Nevedel som. No vedel som, že mi to raz vysvetlí. Zrejme vie niečo viac, než ja. Nevadí mi to. Zveril som jej svoje srdce, svoju dušu. Teraz jej zverím i celú svoju existenciu, ak budem navždy s ňou. Moja tajná, jediná láska, ktorá nemusí byť už tajná. A ja budem prvý, kto to vykričí do celého sveta. V tom Anne Marie, vlastne Alice, zamrzla. Chvíľu sa pozerala do neznáma. Nevedel som čo sa deje. Usmiala sa na mňa.

„Láska, nemusíš to kričať do celého sveta. Svet sa to dozvie sám. Videla som to.“ Darovala mi jeden zo svojich nádherných úsmevov a znovu ma vášnivo pobozkala. Zviera vo mne zapriadlo a ja som vďačil všetkým silám za možnosť jej vrátiť vtedy slnečník.

Autor: souteznipovidky, v rubrice: FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky

Sdílet

Diskuse pro článek Tajná láska od AmiJane: