Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky » Predpeklie - Lolalita

04.12.2011 (16:45) • souteznipovidky • FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky • komentováno 14× • zobrazeno 3056×

EDIT: Článek ponechán v původní podobě bez oprav.

Bella:

Cez deň bolo teplo a tak sa betón nahrial. Keď v noci spŕchlo, ulica vydychovala bielu paru. Naokolo bolo ticho. Počula som len klopkanie svojich štíhlych opätkov. Pripomínalo mi to tlkot srdca. Čím rýchlejšie som šla, tým hlasnejšie bolo klopkanie a tým rýchlejšie a hlasnejšie sa ozývala moja hruď. Mala som pocit, že ma všetko naokolo pozoruje. Prudko som zastala a ešte prudšie som sa obzrela. Doširoka som otvorila oči a snažila sa v tme rozoznať obrysy predmetov a stromov. Tuhšie som si zatiahla plášť a skľúčene som si obopla hruď rukami. Cítila som sa zvláštne. Aj keď vonku nebolo až tak zima, zimomriavky som mala po celom tele. Zahla som do uličky a ešte viac pridala do kroku. Takmer som utekala. K môjmu bytu to už nebolo ďaleko. Prebehla som cez ulicu a vo vrecku som už nahmatala kľúče. Vytiahla som ich a pripravila si ten správny. Pribehla som ku vchodu a rýchlym pohybom odomkla. Len čo som za sebou zavrela dvere, oprela som sa chrbtom o stenu a zhlboka dýchala. Ten pocit, keď z vás spadne napätie je unikátny. Údery srdca sa dostávali do normálu a až teraz som si uvedomila, aký mám mokrý chrbát. Doslova mi po ňom tiekol pot. Takto chodím domov každý deň už posledné dva týždne.

Začalo to nevinne. K nám do firmy nastúpila nová kolegyňa. Bolo to príjemné dievča z dobrej rodiny. Alice bola troška uletená, ale inak skvelá. Hneď sme si padli do noty. Bola to zábava, pracovať s ňou, lebo aj tú najhoršiu situáciu dokázala zvládať s prehľadom. Cítila som sa s ňou tak dobre, že sme sa začali stretávať aj mimo prácu. Nakupovali sme, chodili do kina a po kaviarničkách. Neskôr ma zoznámila so svojím manželom. Jasper bol trocha zvláštny. Presný opak Alice. Veľa toho nenahovoril, no cítila som sa v jeho prítomnosti veľmi dobre. Alice dostala úžasný nápad. Keďže som single, rozhodla sa ma zoznámiť so svojím bratom, a tu sa to začalo.

Edward prišiel po mňa domov. Vedela som, že jazdí na striebornom Volve a tak, keď pred domom zaparkovalo pekné autíčko, vybehla som pred vchod. Ten chlap vystúpil a ja som mala dlhú chvíľu problém spomenúť si, ako sa dýcha. Tie jeho chlapčensky rozcuchané vlasy ma dostali. Podišla som k autu a rozpačito sa usmiala. Musela som byť celá červená. Edward sa usmial a vytiahol zo sedadla kyticu krvavých ruží.

„Som Edward,“ šepol a podal mi tú nádheru.

„Bella,“ pípla som. Kvety som odniesla do bytu a vrátila sa k autu. Edward stál zdvorilo pri dverách, ktoré mi otvoril. V rámci ľahkého flirtu som sa pri nastupovaní dotkla jeho ruky. Zachvel sa a prisahala by som, že zavrčal. Neviem, čím to bolo, ale mala som z neho zvláštny pocit. Sadol si za volant a pozrel na mňa. Jeho oči boli čierne a v kontraste s jeho bielou pokožkou pôsobil trocha démonicky. Stále bol krásny, ale to je aj tiger, keď sa zakráda vysokou trávou, no jeho spári sú smrteľné. Sucho som prehltla, keď kŕčovite zovrel volant. Čeľusť sa mu napla.

„Kam by si chcela ísť?“ opýtal sa cez zomknutú čeľusť. Jeho hlas bol zrazu hrozne tvrdý a hrubý. Všetky moje inštinkty mi radili utekať. Alice by ma však nikdy nedala do kopy so psychopatom. Usadila som sa hlbšie do sedačky.

„Čo tak kino?“ opýtala som sa a on prikývol. Vyštartoval tak prudko, že som ucítila svoj žalúdok až v krku. Čakala by som, že zabočí do centra, no on to otočil za mesto. Stuhla som. Rukou som opatrne siahla po kabelke. Musel to zbadať periférnym videním. Nekompromisne sa na mňa pozrel a ja som bola krok od záchvatu paniky. Vyzeral neľudsky, choro, až šialene. Začala som v duchu preklínať Alice.

„Kam to ideme?“ opýtala som sa, no odpoveď žiadna.

„Kam ma vezieš?“ povedala som hlasnejšie. Len na mňa nepatrne pozrel a zas som začula to vrčanie. Bola to zvláštna vibrácia vzduchu naokolo. Siahla som na pás a odopla ho. Chcela som už otvoriť dvere, ale vtedy sa cezo mňa prudko natiahol a rukou mi zabránil sa čo i len pohnúť. Doslova to zapichol do krovia a vybehol z auta tak rýchlo, že mi chvíľu trvalo, kým som sa spamätala. Šokovane som sa obzrela a vyliezla tiež. Začala som sa otáčať a hľadať ho. Vybehla som na cestu a tu som ho zbadala. Stál oproti mne. Alabastrová pokožka mu pod mesačným svetlom žiarila. Črty jeho tváre boli ostré a oči pôsobili ako dve bezodné priepasti. Ten strach, čo som v tej chvíli ucítila sa mi zaryl až do kosti. Splašene som dýchala. Urobil pomalý krok ku mne. Pohyboval sa ako šelma a ja som v tej chvíli pochopila, že toto nemôže byť človek. Urobila som krok dozadu.

„Neubližuj mi, prosím,“ šepla som.

„Je mi ľúto. Už nie je cesta späť,“ zasyčal a ja som nerozumela tomu, čo hovorí.

„Vždy je cesta späť. Ja som ti nič neurobila.“ Plakala som.

„Urobila. Nedokážeš si predstaviť, ako ma týra tlkot tvojho srdca a vôňa tvojej krvi.“  Tá veta ma úplne odzbrojila. V hlave mi znela jedna veta dookola: Utekaj, Bella! Utekaj!

Otočila som sa a tak ako mi kázal môj vnútorný hlas, bežala som. Neprebehla som ani pár metrov a niečo do mňa silno vrazilo. Skončila som na bruchu na zemi. Zdrapol ma za nohu a ja som sa kĺzala po betóne ako po ľade. Bolelo to a vtedy sa v diaľke zaleskli svetlá auta. Kričala som o pomoc. Zrazu sa zovretie stratilo a ja som sa otočila. Sedela som v strede cesty a šokom som nebola schopná pohybu. Svetlá už boli blízko. Auto nespomaľovalo. Určite ma nevideli a tak som sa tackavo zbierala zo zeme. Opätok na topánke som mala zlomený a tak som krívala a mávala rukami. Auto predo mnou prudko zastavilo a z auta vybehla žena a z miesta pre šoféra muž. Žena zhíkla a priskočila ku mne.

„Ste v poriadku?“ Zatriasla mnou.

„Pomoc...“ šepla som vydesene. Posadili ma do auta. Stále na mňa hovorili, ale ja som nič nevnímala. Odviezli ma do nemocnice a približne po hodinke, čo okolo mňa behal personál, prišla aj polícia. Dôstojník sa ma vypytoval na rôzne veci, ale ja som mlčala. Nevedela som, čo mu mám povedať. Bola som si istá, že Edward, brat mojej kolegyne, mojej kamarátky, nie je človekom. Kto vlastne bol? Ako by mi policajt pomohol?

„Myslím, že ma zrazilo auto,“ povedala som tomu policajtovi. Na druhý deň som sa dostala domov. Zamkla som sa a ticho sedela pod perinou celý deň a celú noc. Ráno mi zazvonil mobil a ja som sa strhla. Boli to kolegovia z firmy. Chceli vedieť, či prídem do práce. Pozbierala som všetku svoju vnútornú silu a rozhodla sa ísť. Obliekla som sa a zakaždým, keď som pozrela na svoju pravú nohu, zamrazilo ma. Na členku som mala doslova odtlačok mužskej ruky. Odomkla som byt a celá som sa roztriasla. Na prahu dverí bola položená kytica červených ruží. Schmatla som ich a hodila do najbližšie koša. Do firmy som šla len kvôli Alice. Chcela som vysvetlenie a nebrala mi telefón. V práci ma čakal ďalší šok. Alice odišla z dňa na deň. Začalo sa pre mňa najťažšie obdobie v živote. Každý večer, keď som sa vracala domov, som tŕpla strachom. V každom mužovi som videla, Edwarda. Chvela som sa a ako sa hojili moje rany a modriny, moja duša a srdce krvácalo strachom a panikou.

Dnes stojím vo vchode môjho domu a rozmýšľam nad tým, že ďalšiu noc prebdiem s nožom v ruke. Pomaly som kráčala po schodoch, keď sa dvere oproti na byte otvorili a ja som ľaknutím nadskočila.

„Bella, čo sa ľakáš, to som ja,“ ozval sa príjemný hlas susedky. Usmiala som sa.

„Ahoj, Klára.“

„Vyzeráš posledné dni dosť zle,“ šepla a prezrela si ma.

„Mám sa zle. Mám strach,“ povedala som chvejúcim hlasom, čo vzbudilo v Kláre pozornosť. Rukou naznačila, aby som počkala a na chvíľu zmizla v byte. Potom vyšla s fľašou vína.

„Dáme si vínko, vyžaluješ sa mi a bude dobre,“ povedala svojim uvoľneným tónom a už sa hrnula ku mne. Bola som jej za to vďačná. Všetko som jej vyrozprávala.

„Mala si ho udať. Je to najskôr psychopat,“ prskla.

„On nie je človek,“ povedala som chrapľavo.

„Nie, je to hajzel odporný. Tá jeho sestra nebude o nič lepšia, keď zdrhla.“ Klára to uzavrela a dohodli sme sa, že ráno pôjdeme na políciu. Ľahla som si do svojej postele a Klára zostala u mňa na gauči. Bola som tomu naozaj rada a konečne som pokojne zaspala.

Vonku bola ešte tma, keď ma zobudil zvláštny zvuk. Otvorila som oči a posadila sa na posteli.

„Klára?“ šepla som. Odpoveďou mi bolo hrobové ticho. Nebolo počuť absolútne nič. Takéto ticho som ešte nezažila. Nebolo počuť ani psov z okolia. Spustila som nohy z postele a prešla do obývačky. V tme som rozoznala len to, že na gauči nikto nie je. Najprv ma napadlo, že Klára odišla domov. Zvalila som sa na gauč a ten vydal zvláštny, mokrý a mľaskavý zvuk. Siahla som si pod zadok a natiahla sa k lampe. Svetlo nočnej lampičky mi vyrazilo dych. Moja ruka bola od krvi a sedela som na pohovke zaliatej červenou tekutinou. Nevedela som, že sa moje hrdlo dokáže tak kŕčovite zovrieť a z úst my vyšiel desivý výkrik.

Vyskočila som na nohy a rozbehla sa k dverám. Triasla som sa tak nekontrolovateľne, že mi kľúče niekoľkokrát vypadli z ruky, kým som odomkla. Zbehla som po schodoch len v dlhom tričku a plášti, čo som schytila pri dverách a zúfalo vybehla na ulicu.  Túžila som sa prebudiť. Stále som šokovane pozerala na vchodové dvere. Cúvala som, keď sa okolo mojich ramien ovinula pevná náruč. Vypískla som tak nahlas, že som musela zobudiť celý dom.

„Bella, to som ja.“ Pozerala som do očí Alice. Bez rozmyslu som sa jej hodila do náručia.

„Alice, Edward sa zbláznil, on...“

„Poď, musíme ísť, Jasper ho zdrží,“ povedala Alice náhle a doslova ma odniesla do auta. Ničomu som nerozumela. Alice vyštartovala a uháňala možno aj dvestovkou. Šokovane som si objímala hrudník a vyplašene sa dívala dookola.

„Čo sa tu deje, Alice?“ Hlas sa mi lámal. Bála som sa svojej priateľky a ona môj strach určite videla. Ako sa držala volantu, pripomínala mi toho jej brata.

„Bella, je to zložité, ale všetko ti vysvetlím. Teraz mi musíš veriť,“ povedala s toľkým pokojom, že som v tejto situácii dokázala len vyvaliť oči. Bola som celá od krvi svojej susedy. Pozerala som na svoje ruky. Alice sa na ne tiež pozrela.

„Musíš sa umyť,“ zachrapčala a jej oči boli čierne. Sucho som prehltla.

„Tak hovor!“ povedala som tvrdo. Alice otočila auto na odpočívadlo. Vystúpila a šli sme na toalety. Vyzliekla si plášť a podala mi ho. Zhodila som zakrvavené tričko a obliekla som si len plášť. Keď som si umývala ruky a na biele umývadlo kvapkala červená tekutina, chcelo sa mi zvracať. Z očí mi tiekli slzy.

„Klára je mŕtva, však?“ povedala som takmer nepočuteľne a pozrela na Alicin odraz v zrkadle. Smutne sklopila oči.

„Je mi to ľúto. To som nepredpokladala. Nič som vo vízii nevidela. Edward sa zbláznil,“ šepla a ja som sa k nej prudko otočila.

„Vízii? O čom to dočerta hovoríš?“ Mala som chuť skočiť po nej.

„Bella, to, čo ti poviem ťa prekvapí a bude ťa to šokovať, ale musíš to vedieť. Som upír a aj celá moja rodina. Neživíme sa ľudskou krvou, ale zvieracou. Určite ti už došlo, že nemôžeme byť ľuďmi.“ Nechápavo som sa na ňu dívala. Najprv ma napadlo, že je rovnako bláznivá, ako jej brat, ale mala pravdu. Nemohli byť ľudia a tak som počúvala. Hovorila pár minút o veciach, o akých sa mi ani v tej najhoršej nočnej more nesnívalo.

„Edwarda tvoja krv ovládla. On loví, Bella a keď upír loví, nedá sa zastaviť,“ šepla záhadne.

„Podľa toho, čo hovoríš, mohol ma zabiť už veľakrát,“ povedala som bolestne.

„Tvoja krv ho pripravila o rozum. Teší ho lov. Vzrušuje ho tvoj strach. Mrzí ma to. Nič také som ešte nezažila. On taký normálne nie je. Neovláda sa. Je ako v tranze a bude si to potom hrozne vyčítať.“ Alice skrivila tvár do zvláštnej grimasy.

„To budem stále utekať?“ opýtala som sa vydesene. Alice zavzlykala.

„Aby prestal loviť, museli by sme ho zabiť. Ak nie jeho, tak teba.“ Pri tých slovách som prudko vydýchla.

„Čo?“ Ustúpila som krok dozadu a roztriasla sa.

„Bella, ja som tomu na vine. Nikdy ma niečo tak šialené, ako dať dohromady upíra a človeka, nemalo napadnúť.“ Sklonila hlavu. Nahnevane som udrela po umývadle.

„Do riti! Čo teraz? Čo mám urobiť, aby som prežila?“ Moja hlava išla explodovať. Alice si hlasno vzdychla.

„Je mi to ľúto, Bella. Mám ťa rada. Prijmeme ťa do rodiny,“  povedala zvláštnym tónom a jej výraz sa pred očami menil. Jej črty sa vyostrovali a oči temneli.

„Alice, čo chceš urobiť?“ Ruky sa mi chveli a ustupovala som. Zrazu som už narazila na dvere. Schmatla som kľučku, ale to ma už Alice silno pritlačila k stene.

„Alice!“

„Musí to byť. Nechcem prísť ani o jedného z vás. Odpusť.“ Posledné slovo šepla a potom sa prudko stočila. Ocitla som sa na zemi a na mojom tele spočinula obrovská váha. Mlátila som rukami a nohami, ale nemala som šancu. Bojovala som z celej sily. Kričala som, ale nikto ma nemohol počuť. Na krku som ucítila tlak a potom bolesť. Moje telo zachvacovali plamene. Ťažoba z môjho tela sa stratila. Cez pootvorené oči som videla Alicinu tvár. Skláňala sa nado mnou a nič nerobila. Mňa zožierali plamene až do špiku kostí a ona nerobila nič. Chcela som na ňu kričať, no okrem syčania sa z môjho hrdla neuvoľnila ani hláska. Ucítila som páľavu pekla. Videla som jeho brány. Šalela som bolesťou nekonečnej intenzity. Alice ma vzala do náručia. Cítila som, ako sa moje telo hádže v agónii. Pritisla som viečka k sebe.

„Neskoro,“ povedala Alice a ja som nechápala komu to hovorí. Chcelo to ohromnú silu otvoriť oči, ale ak tu niekto je, možno mi pomôže. Nado mnou sa skláňal Edward. Z hrdla mi unikol piskľavý tón.

„Zmenila si ju,“ vydýchol.

„Nedovolila by som ti ju zabiť. Mám ju rada a teba tiež. Je to aj moja vina, ale hlavne tvoja a tak sa o ňu postaráš. Jasné!“ prskla Alice a položila ma do jeho náručia. Ničomu som nerozumela. Tri dni som strávila v bolestiach. Mala som pocit, že som sa dotkla inferna. Ten muž sa odo mňa nepohol. Tri dni na mňa neustále hovoril a prosil ma o odpustenie. Keď moje srdce udrelo poslednýkrát, nemohla som ho nenávidieť. Otvorila som viečka a pozrela sa na svet inými očami. Ušla som z pekla, aby som žila v predpeklí.

Lolalita

Autor: souteznipovidky, v rubrice: FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky

Sdílet

Diskuse pro článek Predpeklie - Lolalita: