Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky » Konec dobrý, všechno dobré od AmiJane

14.02.2012 (12:15) • souteznipovidky • FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky • komentováno 2× • zobrazeno 1640×

EDIT: Článek je ponechán v původní podobě.

Sedela som na posteli a pozerala som  sa von oknom. Počasie bolo sychravé a daždivé. Akoby i nebo zúfalo pre to, čo sa stalo.

Už týždeň som ho nevidela. Niekto by si povedal, že to je v poriadku. Že on sa ozve. Ale ja som vedela, že sa neozve. Týždeň je moc dlhá doba na pár slov.

Z líca som si zotrela stekajúce slzy. Najlepšie zotrie slzy ten, kto ich spôsobil? Hlúposť! Ten, čo ich spôsobil ani nevie čo spôsobil.  Ani len netuší, ako sa cítim.

Určite niekde behal jeho nadľudskou rýchlosťou po kvetnatej lúke. Určite si líhal do zarosenej trávy. Sám alebo s niekým? Z tejto myšlienky mi zvieralo žalúdok. Už nikdy neuvidím jeho hlboké, meniace sa oči. Už nikdy nepocítim jeho mocné, studené ruky na mojom tele.

„Je to tak správne,“ upokojovala som svoju myseľ. Pri ňom by som asi nemala normálny život. Ľudský život. Zvykla som si, že sa ma nikto na názor nepýtal. Ale pre tu šlo predsa o moju dušu! Prečo o nej nemôžem rozhodovať sama?

Po tom, čo sme prežili... myslela som si, že nás to ešte viac spojí. Že bude moja chýbajúca polovička. Že on pocíti to isté, čo ja.

Po tom, čo sa ma James pokúsil zabiť.... myslela som si, že pochopí, aká som pre neho dôležitá. James. Ešte stále mám zimomriavky z toho monštra. Edward nechápal, prečo chcem byť ako oni. Prečo chcem byť ako on. Ale Edward nebol ako James. Boli takí odlišní.

Po tom, ako mi dal sľub v nemocnici... myslela som si, že jeho slová niečo znamenali.

No namiesto toho ma opustil. A ja? Mám vyrvané srdce z hrudi. Už na mne nezáleží. Bez neho nemá moja duša zmysel. Aký je to predsa život bez srdca?

„Bella,“ opatrne ma oslovil Charlie. Prišiel za mnou do izby. Volal ma a ja som nechodila. Nepočula som? Nevládala som. Položil mi ruku na plece. Vedela som, že trpí rovnako ako ja. Mal ma až priveľmi rád. Ale nemohla som mu povedať pravdu...

„Ideš za mamou na Floridu. Zajtra ti odlieta lietadlo,“ oznámil mi smutným hlasom. Cítila som, že nechce, aby som odišla. Super. Florida?.. Možno zabudnem na to, čo sa stalo, keď zmením klímu. Tu ma už nič nedrží. Bola som tu šťastná len kvôli nemu a jeho rodine. Teraz sú preč.

...

„Keď ti bude kedykoľvek lepšie, kľudne sa vráť,“ povedal s malými slzami v očiach. Tuho ma objal. Rada by som ešte dýchala. Počkať.. Charlie a plakať? To nie. Nesmie trpieť. To môžem len ja.

„Neboj, tati. Pozriem len mamu a vrátim sa,“ upokojujúco som povedala a pokúsila som sa o úsmev. V jeho tvári som zbadala, že mi uveril. To až tak dobre klamem? Posledný krát sme sa objali.

Odchádzala som zo svojho domova. Ale nedokážem tu byť. Teraz nie. Vzala som si do ruky cestovnú tašku. Nechala som tu dosť svojho oblečenia, takže batožina nebola až taká ťažká. Vydala som sa naproti svojej novej budúcnosti.

Vstúpila som do veľkej letiskovej haly. Musela som sa ešte zaregistrovať a prevziať palubný lístok. Našla som si svoj let a mierila som k príslušnému registračnému okienku. Odovzdala som pracovníčke letiska svoju batožinu. Mladá žena mi podala palubný lístok a usmiala sa na mňa. Prečo som taká nervózna? Letela som nespočetne veľa krát. Čím bol tento let iný?

Poďakovala som sa a doklopýtkala som do odchodovej haly. Sadla som si čelom k tabuli príletov a odletov. Unavenými očami som sledovala, ako sa môj let stále približuje. Oči mi klipkali, až sa mi zavreli úplne a zadriemala som.

„Let E132 smer Jacksonvill pripravený. Vážení cestujúci, prosíme vás, aby ste sa dostavili k terminálu číslo 2,“ ozvalo sa odniekiaľ z reproduktoru. Trhnutím som sa prebrala. Pretrela som si oči, aby som sa aspoň trochu zobudila. Schmatla som svoj batoh, skontrolovala som si palubný lístok a pobrala som sa k terminálu 2.

...

Bola som rada, že už sedím v lietadle. Milovala som pohľad do oblakov. Ten pocit voľnosti. Už som sa nevedela dočkať, kedy vzlietneme.
Mala som miesto pri okne. To miesto som mala najradšej. Nerozumela som, ľuďom, čo sa báli lietať. Veď nehody sa stávajú i na cestách.

Otvorila som si rozčítanú kapitolu mojej obľúbenej knihy, Búrlivé výšiny. Toľko krát som ju čítala a ani raz ma neomrzela. Cítila som istú úľavu, keď som svoje myšlienky ponorila do príbehu iného.

Niekto si prisadol na sedadlo vedľa mňa. Fajn! Dúfala som, že budem sedieť sama. Dúfala som, že budem sedieť sama. Spolusediaci v lietadle sú vždy čudní a väčšinou dosť nevychovaní. Snažila som sa preto ďalej čítať písmenká v knihe.

„Bella,“ ozvalo sa vedľa mňa. Ten zamatový hlas... srdce, ktoré som nemala v hrudi som zrazu pocítila, ako rýchlo bije. Ďalej som sa venovala príbehu, no chladné ruky mi ju vytrhli a prinútili, aby som sa známemu neznámemu pozerala priamo do očí.

„Nevolá ťa René. Všetko zariadila Alice. Môžeme byť naveky spolu,“ pošeptal, no i tak som vnímala jeho slová, akoby ich kričal na celé lietadlo. Toto bol určite len sen.  Určite sa mi to len sníva. Prebuďte ma! Prosím! Haló!

Jeho chladné ruky ma však stále príjemne chladili. To nemohol byť on.

„Budem s tebou naveky, ak budeš chcieť. Všetko zariadim. Potreboval som, aby tvoje zmiznutie nespojovali so mnou. Viem, že si si prežila dlhé bezsenné noci. Tak isto ako ja. Myslel som, že sa zbláznim. Udržiavali a pri zdravom vedomí jedine Alicine vízie. Dobré vízie. Nevidela však koniec. Tvoje rozhodnutie. Neviem ti čítať myšlienky. Povedz mi, čo cítiš, prosím. Viem, že som to mal urobiť inak. Ale toto bolo to najrozumnejšie, čo bolo v mojich silách. Si môj život. Meteor, ktorý osvietil moju tmavú nočnú oblohu. Moje srdce máš ty. A ak mám dušu. Ty v ňu veríš. Tak ver, že ak ju mám, tak ju mám len vďaka tebe. Prosím, neopusti ma,“ prečo plakal? Neplakal slzami. Plakal očami. Prečo môj sen plakal?

„Prosím, Bella, odpovedz mi,“ prosil o odpoveď a ponáral sa do mojich očí.

„To sa mi sníva,“ zašeptala som a zatvorila som oči.

„Bella, to sa ti nesníva. Som tu a nemienim ťa opustiť, pokiaľ ma o to nepožiadaš.“

Len, čo to dopovedal, jeho chladné pery sa spojili s tými mojimi. Vždy, keď ma bozkával bol opatrný. Tento bozk mal však od opatrnosti ďaleko. Cítila som, ako mi slzy stekajú po tvári. Moje šťastie sa vrátilo a srdce malo opäť svoje miesto.

Nevedela som, ako toto všetko dopadne. Nevedela som, ako to zariadime. Vedela som jedno. Chcem byť s ním naveky. Myslela som, že ma opustil. Ale vo všetkom som sa mýlila. Aké sú hlúpe ľudské pocity? Viem, že nedokážem byť človekom. To mi je cudzie, i keď som nič iné doteraz nepoznala. Ale viem, že s Edwardom bude jednoduché poznať i druhú stránku existencie. Naučí ma, ako byť upírom. A ja ho budem za to milovať a rešpektovať najviac na svete. Jeho, i jeho... moju.. novú rodinu.

„Milujem ťa, Bella. Ukradla si mi srdce. Ale nechcem, aby si mi ho vrátila. Bez teba by nemalo zmysel. Teraz si môj život.. môj zmysel len ty. Moje šťastie bude trvať, pokiaľ ty budeš po mojom boku, Isabella Maria Cullenová.“

Nevedela som nájsť vhodné slová. Stále som tomu neverila, že to, čo sa deje práve teraz je skutočnosť. Vedela som len to, že ho milujem. Pobozkala som ho. Jemne, vášnivo. Akoby to malo byť naposledy. Aj keby som s ním mala prežiť celú večnosť. Každý deň, každá sekunda bude pre mňa, akoby mala byť tá posledná a jeho prítomnosť si užijem naplno. No i tak som teraz neopísateľné šťastná.

Ďakujem ti, osud. Neverila som, ale teraz už nemám dôvod byť nedôverčivá. Pochopila som, že všetko má svoj čas. No v tomto okamihu. Pojem čas prestáva mať zmysel, pretože pri Edwardovi sa vždy zastaví.

„Milujem ťa, Edward Cullen,“ pošeptala som mu do ucha a pritúlila som sa k jeho chladn

Autor: souteznipovidky, v rubrice: FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky

Sdílet

Diskuse pro článek Konec dobrý, všechno dobré od AmiJane: