17.09.2009 (19:00) • BlackRosexq • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 2285×

Nemala som ani tušenie, čo sa so mnou deje. Bola som ako bez života, len bezcieľne som blúdila po chodbách hradu a hlavou sa mi znovu a znovu hnali tisíce myšlienok a spomienok na moju milovanú rodinu.

Je to už dvesto rokov, čo som ich stratila no bolesť ešte nepominula. Mám pocit, že zakaždým je väčšia a väčšia, že kvôli nej o chvíľu zomriem, čo sa však bohužiaľ nedá. Zdá sa  mi to ako včera, keď sme v tvárou tvár stáli proti Vollturiarovcom a snažili sme sa ich presvedčiť o svojej nevine. Moja štipka nádeje však zhasla v tej chvíli ako Aro povedal:

„To nie je dôležité“ a jedným gestom ruky na nás poslal celú svoju gardu a dokonca aj svedkov. Ani som sa nestihla spamätať a už som sa skláňala v ochrannom geste a syčala na Jane.

Ako rada ju vidím zoči-voči, pomyslela som si keď nado mnou  zvíťazili pudy a vrhla som sa na ňu nepripravená a zraniteľná. Ani som sa nestihla spamätať a bola som v Arovom náručí a vzpierala som sa.

„Pusti ma“ vrčala som naňho no on ma vôbec nepočúval a pokynul rukou smerom k miestu kde bol Edward. Bojoval s Alecom a nejakou náhodou, ktorú som za tých dvesto rokov ešte stále nepochopila, stratil na malú chvíľu sústredenosť, čo využil Alec a odtrhol Edwardovi ruky priamo predo mnou. V tú chvíľu sa do mňa nahrnula taká zúrivosť, že som až triasla zemou, no z Arovho zovretia sa mi nepodarilo vyvliecť. Len som tam tak bezbranne stála a sledovala ako môj Edward zomiera. Videla som ako sa na mňa posledný krát pozrel a zašepkal tie najkrajšie a zároveň najsmutnejšie slová, ktoré som kedy počula:

„Navždy ťa budem milovať“ boli jeho posledné slová, ktoré sú v mojej pamäti vryté lepšie ako čokoľvek iné. Hoci som v boji stratila všetko čo som mohla, nestratila som Nessie. Poslala som ju s Jacom a ušli preč. Je to jediný dôvod, prečo ešte žijem. Prečo som ešte nenašla nejaký spoľahlivejší spôsobom ako sa zabiť. Hrozne som chcela zomrieť no len kvôli kvapke nádeji, ktorú som už dvesto rokov pred Arom a všetkými skrývala, som chcela žiť. Nádej, že znovu uvidím svoju dcéru Nessie a v nepodstatnom rade aj najlepšieho kamaráta Jacoba. Mala som jednu vec, ktorú som chcela ešte viacej ako zomrieť a to aby bola Nessie v poriadku. Každú noc som vydávala vzlyky, ktoré sú upírskou obdobou plaču a snažila som sa zmieriť s krutou realitou.

Bol pre mňa všetkým. Všetkým čo som mala a potrebovala k životu a teraz je preč. Každú noc som si v hlave premietala naše najkrajšie zážitky a chcela som si predstaviť ako sa ma dotýka ako ma bozkáva ako sa so mnou miluje. Tieto predstavy mi ubližovali ešte viacej, no ja som bez nich proste nemohla žiť. Každú noc môjho dvesto ročného života vo Volltere, kde som kvôli ultimátu, ktoré mi dal Aro a ku ktorému sa nedalo namietať, ešte aj dnes, „plačem“ vo svojej izbe a snažím sa zabudnúť. Snažím sa spomínať. Snažím sa prežiť ďalší deň.

Takto prebieha môj život vo Volltere.

Dnes má prísť niekto nový a preto práve teraz kráčam chodbami hradu k veľkej sieni kde sa predvádzajú nováčikovia. A ja som podobnú situáciu zažila no vôbec si na ňu nepamätám. Zatienil mi ju smútok, ktorý som v tej dobe prežívala. Pravdu povediac presne taký istý prežívam aj teraz no podarilo sa mi ho nejako zvládnuť a  žiť aj s ním.

Otvorila som veľké drevené dvere a vstúpila do obdĺžnikovej miestnosti plnej starožitných nádob a stoličiek. V strede miestnosti som uvidela Ara a  tak som sa vybrala k nemu. Hoci nie som  rada, no moje miesto je hneď vedľa neho. Už dlhé roky som sa snažila s tohto čudného rituálu vyvliecť no nikdy sa mi to nepodarilo. Chcú aby som tu bola a sedela. Neviem prečo ani načo no proste musím dodržiavať pravidlá ako každý iný.

„Ahoj Bella“ pozdravil sa mi Aro a ja som mu ako vždy neodpovedala. Ani som sa na neho nepozrela. Len som si sadla na jednu z veľkých, drevených, vyrezávaných stoličiek  a zahľadela sa do diaľky. Znovu ma prepadla chvíľka veľkého smútku a preto som z hrdla vydrala jeden veľmi bolestivý vzlyk, ktorý bol však prehlušený hlavnými dverami, ktoré sa začali otvárať. Netrvalo dlho a jednej nový, ktorý sa vola Light  priviedol do stredu miestnosti novorodenú upírku, ktorá sa len nečine pozerala a obzerala si okolie.

„Ahoj. Ja som Aro a rád ťa tu vítam. Ako sa cítiš?“ opýtal sa Aro a začal sa dvíhať zo stoličky. Ako náhle sa s nej zdvihol rýchlo spadol na zem. Všetci sa okolo neho zhŕkli, pretože chceli vedieť čo mu je. Aro sa vôbec nechýbal a vyzeral hoci to znelo čudne mŕtvy. Ja jediná som sa pozerala na dievčinu a došlo mi, že to spravila ona. Len nenápadne som sa vyhrnula z davu a pristúpila k  nej.

„Ahoj. Neboj sa. Ja ti neublížim. Ako sa voláš?“ opýtala som sa dievčiny, ktorá stála vedľa mňa a pozerala sa na chaos pred sebou.

„Ja...ja som Cleer a... ja chcem ísť preč... nevieš ako sa dá s tadeto dostať preč...???..“ opýtala sa ma zo strachom v hlase Cleer, ktorá sa cela triasla. Vtedy sa moja kvapôčka nádeje zmenila na veľké more a jedným gestom ruky som chytila Cleer a vliekla ju za sebou. Nikto si ma nevšimol, ešte stále sa venovali Arovi a jeho záhadnej smrti.

Viedla som Cleer po chodbách hradu a celou cestou som myslela len na jedno. Ako sa dostať z hradu a čo potom. Mala som veľkú nádej, že konečne sa s tadeto dostanem  a nechytia ma. Prešla som popri starých knihovniach, ktoré som už dobre poznala a vybrala sa jednou z tajných chodieb k veľkým východovým dverám. Nádej vo mne narastala každým krokom čo ma povzbudzovalo k rýchlejšiemu tempu. Nakoniec som až letela a Cleer vliekla za sebou ako nejakú handru. O niekoľko krátkych sekúnd počas, ktorých som neprestajne myslela na  moju dcéru Nessie, sme sa dostali k veľkým dverám. Vôbec som tomu neverila. Ako sa to mohlo podariť? Po toľkých rokoch sa dostanem von. Možno nie na dlho ale budem vonku a budem bojovať až ma budú chcieť znovu prinútiť vrátiť sa do Volltery. Za tých dvesto rokov čo som strávila v hrade  som sa naučila dosť dobre bojovať, čo mi veľmi pomôže. Prišla som úplne pred dvere a otvorila som ich. Do očí mi vletelo slnečné svetlo, ktoré by ma oslepilo keby som nebola upír. Jedným pohybom ruky som z vešiaka, ktorý stál hneď vedľa dverí zvesila dva veľké čierne plášte a jeden z nich som podala Cleer. Bez slova si ho obliekla a smerovala za mnou. Išla som dopredu a hľadala hlavný záchytný bod. Hľadala som veľkú bránu, ktorá nám pomôže utiecť. Netrvalo dlho a moje upírske oči ju zbadali . Bola na severe a týčila sa nad všetkým čo bolo  v meste. Jemne som chytila Cleer za ruku a znovu som ju začala ťahať. Teraz už ale pomaly, keďže vonku bolo kopu ľudí a určite by si všimli, že sme rýchlejšie než ostatný. Moje srdce skoro až bilo keď sme boli len pár metrov od brány. Viem, že by som nemala no rozbehla som sa prekonala tú malú vzdialenosť. Našťastie nás nikto nevidel. Teda aspoň dúfam.

Konečne! Opakovala som si v duchu keď som už upírskou rýchlosťou bežala z kopca a chcela byť čo najskôr preč. Z ľudských spomienok, ktoré boli veľmi matné som si vytiahla cestu, ktorú sme s Alice podstúpili už veľmi dávno a vybrala som sa tým istým smerom. Bežala som bez zastávky až pokiaľ som neuvidela letisko, ktoré som tu nečakala. Cleer za mnou len bezslovne išla a hľadela sa okolo seba. Dúfala som, že nebude mať veľké pokušenie,  že sa aspoň trošičku podobá mne. Nevyzerala až tak mladá no novorodená určite bola. Veľmi som dúfala aby sa to podarilo.

Zatiaľ čo som ja kupovala lístky Cleer sa len obzerala okolo seba a skúmala okolie. Prítomnosť ľudí jej viditeľne nerobila žiadne problémy. Letenky som kúpila za peniaze, ktoré som ukradla jednému pocestnému a hoci mi ho bolo veľmi ľúto  nevrátila som mu ich. Už o pol hodiny po našom úteku sme sedeli v lietadle a smerovali do Ameriky. Presnejšie do Forksu v štáte Washington.

Čudovala som sa prečo nás nikto nesleduje no vôbec mi to neprekážalo. Bola som šťastná, že máme šťastie a že sme s Cleer v poriadku. Veľmi som sa na seba hnevala ako som ju využila a celú cestu som myslela na seba a na to ako sa dostanem preč. A vôbec nie na ňu. Chcela som s ňou nadviazať rozhovor čo sa mi však nepodarilo pretože si zatvorila oči a akože spala. O dve hodiny sme začali klesať a moje srdce sa skoro hýbalo. Bola so  doma, pomyslela som si keď som vystupovala z lietadla a hľadala niečo povedomé. Nič som však nenašla a tak som len smutne kráčala z letiska. Cestou som ukradla jedno auto a nasmerovali sme si to do Forku. Nevedela so  čo ma čaká no aj tak som sa tešila. Uvidím Nessie, hovorila som si v duchu a vôbec som si nechcela pripustiť, že nežije alebo že sa jej niečo stalo. O hodinku som už uvidela známe tvary mesta a veľmi ma prekvapilo, že Forks ešte stojí a že v ňom bývajú ľudia. Trošku sa zmenil no nie veľmi, čo ma tešilo. Netrpezlivo som sa náhlila cestou a svojimi upírskimi očami som sledovala všetko za oknom.  Nevedela som sa vynadívať na moje mestečko, nevedela som sa vynadívať na Forks. Cesta k domu Cullenovcom mi netrvala veľmi dlho. Čo nevidieť sme s Cleer boli na lesnej ceste a išli sme k domu. O niekoľko sekúnd som už videla dom. Bol stále veľký a majestátny no vôbec nie krásny. Bol zničený a ledva stál. Vtedy ma až zapichlo v srdci a zistila som, že niekde v hĺbke srdca som dúfala, že tu všetci budú , že ich tu všetkých znova nájdem. To sa však nestalo a tak som sa len veľmi pomaly približovala k domu a chcela zomrieť. Otvorila som dvere, ktoré sa mi pod stiskom zatriasli, skoro spadli a vošla som dnu.

Cleer som vôbec nevnímala. Vnímala som len svoje spomienky a dívala som sa na to ako vyzerá dom v ktorom som ešte stále mala žiť. Zdravá a šťastná. Spolu zo svoju rodinou, ktorú som nadovšetko milovala. Znovu som začala plakať čo Cleer vystrašilo a vyšla von pred dom. V tej chvíli som si spomenula na Nesiie. V jednej sekunde som stále v dome a v druhej som  už bola v aute  a hnala sa do La Push. Našťastie Cleer stihla nastúpiť  a nemusela som zastavovať. Hnala som sa  cestou rýchlejšie než predtým a viedla ma len nádej. Nádej, ktorá musí byť skutočná inak to neprežijem. O niekoľko metrov som pred sebou uvidela známe červené domčeky, ktoré ešte stále stáli. Na ceste som videla ľudí, ktorých som však nepoznala a to ma veľmi bolelo.

Nakoniec som však našla ten červený domček, ktorý som chcela. Stál tam stále a mne sa vrátili spomienky. Znovu som začala plakať a otvorila dvere. Vystúpila som z auta a pomalými krokmi som sa približovala k dverám. Zaklopala som no nikto sa neozýval. Nič iné my neostávala a tak so dvere otvorila nasilu. Pohľad, ktorý sa mi naskytol ma veľmi vystrašil. V dome bolo ... nič. Neviem čo som čakala no hneď v tej chvíli ako som to uvidela som sa zviezla na zem a chytila si kolená. Chcela som zomrieť. Nemala som už žiadnu nádej ani nič podobné. Nemala som prečo žiť. Postavila som sa a rozbehla von z domu. Bežala som a bežala. Vôbec som nechcela zastaviť. Chcela som len bežať a nechať sa uháňať smútkom.

Vtedy mi však niečo preblesklo hlavou a zmenila som smer. Vôbec som nevedela kam idem alebo čo hľadám proste som len bežala. Nechcela som zastaviť, nechcela som žiť. No predsa som sa zastavila, keď som uvidela cintorín. Neprešla ani sekunda a ja som zmeravela.

Neviem ako dlho som tam tak stála. Možno celé dni. No nedokázala som sa pohnúť. Nevedela som si predstaviť čo tam nájdem. Nechcela som. V jednu chvíľu sa môj názor však zmenil a ja som pomalými ľudskými krokmi vošla na cintorín. Prechádzala som sa a pozerala na mená, ktoré som  dobre poznala. Sam, Emily, Quil, Embry, Seth, Leah, Billy... Vtedy však prišiel šok. Na jednom z pomníkov som našla to čo som nikdy nechcela vidieť.

Jacob Black

* 12.5.1989

zomrel 6.1.2006

Reneesme Carlie Cullen

*3.10.1991

zomrela 6.1.2006

Len som sa zniesla na zem a začala nariekať. O niekoľko minút ku mne znenazdajky prišla Cleer no ja som sa na ňu ani nepozrela. Ako sa toto mohlo stať? Veď mali ujsť! Nemali zomrieť! Bože, prosím, zabi ma želala som si v duchu a Cleer som ani nepostrehla. Ešte väčšmi som začala nariekať keď sa nič nedialo.

„Prečo?“ kričala som ne celý cintorín a želala som si jediné...

„Prečo, prečo, prečo, prečo...“ Opakovala som dookola až som pocítila čudný pocit vykúpenia. Bolo to, to najlepšie čo som za dvesto rokov pocítila. Zrazu som už nebola spojená s telom. Lietala som. Letela som stále vyššie a vyššie až som si nakoniec videla aj svoje telo. Ležalo bezbranne na mokrej tráve. Videla som, že sa usmieva. Som mŕtva, pomyslela som si z radosťou a pozerala sa na Cleer ako uteká pred tým čo spravila. Vedela som, že mi má byť ľúto čo som jej spôsobila no nebolo mi. Bola som šťastná. Konečne po dvesto rokoch som cítila šťastie.

Neviem ako dlho som proste len takto letela. Možno to boli roky možno sekundy, nakoniec som však zatvorila oči a zaspala. Ako náhle som ich však znovu otvorila ocitla som sa v mojom dome. V dome, ktorý sme s Edwardom dostali od Esme. Rýchlo som sa postavila a chcela bežať, namiesto toho som však rýchlo zastala a pozrela sa na seba. Bola som úplne nahá. Podľa pamäti som našla šatník a vybrala si zopár vecí ako ma to učil Edward. Až vtedy som sa naozaj rozbehla a letela som celým lesom až som nezbadala a nezacítila tú vôňu ten dom. Zastala som a začala plakať.

Zdalo sa mi to čudné no plakala som. Boli to skutočné slzy. O niekoľko minút som sa  pozviechala a normálnym krokom som sa vybrala k domu. Bol normálny. Taký ako predtým, nebol na spadnutie bol celý a držal v kope. Jemne som zodvihla ruku, že idem vstúpiť no rozhodla som sa zaklopať. Klop ... klop... Chvíľu som musela čakať no napokon mi otvoril Edward. Bože môj! Edward! On je tu a ja som s ním. Ako je to ... Nemala som slov. Len som sa mu vrhla okolo krku a pevne ho objala. On urobil to isté a ja som vtedy znovu začala plakať. Keď som sa trošku upokojila pobozkala som ho, nielen raz. On mi bozk pravdaže opätoval a postavil ma na zem. Vôbec som nevedela prečo. To som pochopila až vtedy keď som bola v Alicinom naručí. Ona je tu a všetci ostatný tiež. Nemala som slov.

„A...ako... si sa sem dostala?“ opýtal sa ma Carlie keď ma objímal.

„Ja neviem no som šťastná že som tu. A ... Ako ste mi chýbali.“ Znovu som sa ocitla v Edwardom náruči, ktorý ma viedol von. Nevedela som prečo no neprotestovala som. Rozbehol sa a ja s nim. Celou cestou mi hovoril ako veľmi ma miluje. Nič iné. Len dva slová.

O niekoľko minút sa zastavil a ja som konečne spustila oči z Edwarda a  uvidela malý červený domček a pred ním Nessie. Moju dcéru, ktorú milujem nadovšetko na tomto svete. Rozbehla som sa k nej a z láskou ju objala...

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Vykúpenie smrťov: