Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » ... ale takto to nemalo byť!

06.06.2009 (11:00) • Tinka • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 3914×

Je to už pár týždňov, čo som sa vrátil. Pár týždňov od okamihu, čo som opäť uvidel svoju lásku. Zmysel mojej existencie. Moju Bellu. Pár krátkych týždňov odvtedy, čo ma zachránila...

Ona.

Slabá a zraniteľná...

Napriek tomu, čo som jej spôsobil. Napriek tomu, ako veľmi som jej ublížil, ma zachránila. Postavila sa do cesty upírovi a zahnala ho opäť do tieňa. Postavila sa Arovi, Jane a to všetko kvôli mne.

Moja Bella.

Od Alice som sa dozvedel, čo všetko dovtedy porobila. Videl som všetko! Ako trpela, ako ju boleli spomienky na mňa, ako sa snažila žiť, kvôli Charliemu, kvôli Jacobovi... no nežila. Len prežívala. Bola ako prázdna nádoba...

Až ju to utrpenie oslabilo.

Presne si pamätám na ten deň, keď sme sa vrátili z Volterry. Bella bola unavená a zničená, ako za posledné mesiace dávno nie. Videl som ju v Charlieho spomienkach a tie ma zraňovali viac, než jeho slová.

Čo som to ja za netvora?!

„Nechápem, že máš tú drzosť ukazovať sa tu!" Kričal na mňa.

„Ocko, prestaň," snažila sa ho upokojiť Bella. No ja som chcel, aby kričal. Zaslúžil by som si to.

„Je veľmi unavená Charlie. Nechajte ju oddychovať."

„Nehovor mi, čo mám robiť! Daj mi ju! Nedotýkaj sa jej!"

Chcel som mu ju podať, no to by nesmela byť Bella, ak by sa nechala niesť. Chcela ísť, samozrejme, po vlastných. No takmer spadla, takže som ju odniesol do jej izby.

Moje ruky boli to posledné, čo cítila, kým zaspala...

Odvtedy sa veľa vecí zmenilo. To vypätie, to utrpenie z posledných mesiacov a aj ten hlúpy skok do oceánu, na nej zanechalo stopy a Bella ochorela. Veľmi.

Mala veľmi vysoké horúčky, blúznila, no stále odmietala ísť do nemocnice. Vraj by sa hanbila a bolo by to zbytočné. Jej stav bol vážny, aj keď si to odmietala priznať a ja som pomaly šalel. Už to nebolo ako kedysi, už som nemohol byť s ňou. Tentoraz sedel pri jej posteli celé noci Charlie a dával jej na čelo chladivé obklady.

A ja som len stál celé tie noci pod oknom jej izby, načúvajúc jej dychu a splašenému tlkotu jej srdca.

Ani cez deň, keď bol Charlie v práci, som sa k ich domu nemohol priblížiť. Alice mala výslovný zákaz púšťať ma dnu a ja som to musel rešpektovať. No bol som aj rád, pretože Bella mala pri sebe svoju najlepšiu priateľku, a to ma upokojovalo.

Dokonca aj Carlisle bol u Swanovcov takmer každý deň a ja som sa dozvedal čoraz horšie správy.

Bellin stav bol kritický a ja som to sledoval Carlislovými očami.

Bledá strhaná tvár, tmavé kruhy pod očami, tak veľmi podobné tým mojím, prepadnuté líca... Táto tvár nepatrila jej. Nie tej Belle, ktorú som tu nechal, od ktorej som chcel, aby zabudla, aby bola šťastná... bezo mňa.

Veď Bella umierala!

Och láska! Čo som ti to spravil?!

„Carlisle, čo sa dá spraviť...? Urobím, hocičo..!! Len ju zachráň, zachráň ju!!" Kričal som v jedno popoludnie, keď moje šialenstvo dosahovalo vrchol.

„Edward, ja neviem... je slabá. Premenu by nemusela prežiť..." Začal neisto.

„Nie!" Díval som sa naňho s očami plnými šialenstva. „Niečo sa musí dať spraviť! Ona nesmie zomrieť!"

Zrazu pred naším domom zastalo auto. Policajné auto. Charlieho myšlienky boli roztrúsené a nesúrodé. Nemyslel na nič konkrétne a ja som sa bál najhoršieho... Vystúpil z auta a pobral sa smerom k nášmu domu.

Ozval sa zvonček a Carlisle bol v tom okamihu pri dverách: „Ahoj, Charlie."

„Carlisle," odpovedal náčelník Swan, „je... Edward doma?" Spýtal sa a ja som sa strhol. Jeho hlas bol plný utrpenia, no jeho myšlienky stále neboli konkrétne.

Niečo sa muselo stať!

„Samozrejme, je doma. Poď ďalej Charlie, zavolám ho." Charlie sa pobral do obývačky a Carlisle pristúpil ku mne.

Nemusíš tam ísť.

Ja som pokrútil hlavou: „Dlhujem mu to."

Buď silný, chlapče.

Postavil som sa a šiel do obývačky. Bellin otec stál pri okne a keď som vošiel do izby, ani sa neobzrel. V hlave mu vírili myšlienky na Bellu. Neznášal ma a ja som ho absolútne chápal.

„Charlie?" Oslovil som ho.

Charlie sa otočil a pozrel na mňa pohľadom plným smútku: „Ona...zomiera..."

Och, veď ja viem Charlie! Dobre to viem, tak prečo mi to hovoríš! Aby si mi jatril rany?! Tak v tom prípade pokračuj!

„A vieš prečo, Edward? Vieš prečo zomiera?!"

Nemohol som odpovedať a Charlie už nedokázal držať svoj hnev na uzde. „Kvôli tebe ty parchant! Zabil si ju! Už vtedy, keď si odišiel a nič si nepovedal!"

Mal pravdu, mal absolútnu pravdu! Som netvor!! „Ja... nikdy som jej nechcel ublížiť... verte mi... ľúbim ju..."

Charlie ku mne pristúpil bližšie a jednu mi vrazil. Ak by som to nebol predpokladal, Charlie by si zlomil ruku. Tak strašne som si želal aby mi mohol ublížiť, no namiesto toho som iba spadol na zem, tváriac sa, že ma to bolelo.

Do izby vošiel Carlisle a chitil ho za rameno: „Charlie, to by stačilo."

Charlieho tvár sa skrivila v bolestnej grimase: „A vieš, čo je na tom najhoršie, Carlisle? Vieš čo? Že napriek všetkému ho aj ona miluje!" Charlie začal vzlykať: „Po nociach volá jeho meno! Stoná stále dookola, že ho ľúbi!"

Carlisle ho objal.

Vedel som, čo sa Charliemu honí hlavou. Bol tu, aby ma požiadal, aby som prišiel k nim. Bol si istý, že nie som pre Bellu vhodný, no teraz som bol jeho poslednou nádejou. Ale nikdy by to nepovedal.

Chytil som ho za rameno a Charlie sa ku mne otočil.

„Poďme."

Sedel som pri posteli mojej lásky a nemohol som sa vynadívať. Jej tvár bola ako z vosku- krehká a priesvitná, až som mohol vidieť každú cievku, každú maličkú žilu pod jej snehovobielou pokožkou.

Bola nádherná. V mojich očiach určite. Aj keď mala tie tmavé kruhy pod očami, prepadnutú tvár a bola chudšia, než keď som ju naposledy videl.

Zrazu Bella zastonala.

Zomierala a ja som za to mohol!

Chytil som ju za ruku a ona ustrnula. Môj ľadový dotyk ju musel v horúcich rukách chladiť ešte viac.

„Ach nie." Povedala slabým hláskom. „Nie, nie, nie..."

Preľakol som sa: „Čo sa deje Bella?"

„Zomrela som! Och, čo len bude robiť Charlie a Jake a René a Alice...?"

Och! Ona si myslela, že už zomrela.„Nie miláčik, nezomrela si. Stále žiješ!" Aj keď už asi nie dlho...

„Žijem? A ty si tu so mnou? Ako je to možné?"

„Si veľmi chorá, a tak mi Charlie dovolil prísť."

No Bella stále nechápala: „Nie... ty si mi nerozumel. Mala som na mysli, prečo si tu? Kvôli čomu?"

Kvôli čomu? To myslí vážne?! „Bella ja som tu kvôli tebe!"

Vyvalila oči: „Kvôli mne? Ale prečo...?"

Prosím? Čo sú toto za otázky? „Bella, ty si nepamätáš všetko, čo som ti predtým povedal?"

Samozrejme, že pamätala, srdce sa jej divo rozbúchalo a na čelo jej vystúpili kropaje potu, aj na tie slová, ktoré všetko zrušili.

„Bella! Som tu, pretože ťa milujem! Ľúbim ťa, počuješ?! A nikdy som neprestal..."

No ona odvrátila tvár: „Tak prečo si ma opustil...?" Spýtala sa tíško.

„Ach, Bella. Láska! Ja nemôžem žiť bez teba! Keď som ťa opustil, akurát som ti chcel dať šancu na normálny život. Bez netvora! No milujem ťa, vždy som ťa miloval a navždy budem milovať!"

Neodpovedala.

„Bella...?"

Nedýchala.

„NIEEE! BELLA!!! NEZOMIERAJ POČUJEŠ? KVOLI MNE NIE!"

A bolo mi všetko jedno. Bolo mi jedno, či ma niekto uvidí, či nás prezradím, či odkryjem naše krvavé tajomstvo. Vzal som ju do náručia a utekal do nemocnice, čo my sily stačili.

Mal som šťastie, že v ten deň mal službu Carlisle. Nastúpil pár minút predtým, než som zbesilo vbehol do nemocnice.

„CARLISLE!" Zreval som, keď som ho uvidel pár metrov pred sebou. Rozprával sa s akousi neznámou pacientkou. Zdvihol hlavu a v tvári sa mu zračilo zdesenie. Okamžite pochopil: „Nosidlá! Doneste mi nosidlá!"

Priniesli nosidlá a položili na ne Bellu. Všetko sa zbehlo strašne rýchlo a zrazu jej z rúk a z nosa trčali hadičky, ktoré do nej pumpovali život.

Stál som tam, šokovaný a neschopný slova. Chceli ju kdesi odviezť, ale ja som im chcel v tom zabrániť. Carlisle ma zastavil: „Nechaj to na nás Edward, postaráme sa o ňu."

„Bude... bude v poriadku?"

Vzdychol: „Neviem, ale sľubujem ti, že sa o ňu postaráme, ako najlepšie budeme vedieť."

Prikývol som a on ma nechal.

Neviem, či som tam stál dlho alebo krátko. Stratil som pojem o čase. Zrazu vedľa mňa stála Alice a tlačila ma ku stoličkám.

„Nesmieš tu takto stáť Edward. Mysli nato, čo by si pomysleli ľudia."

V tej chvíli mi to bolo jedno, no chápal so, že našu hru na ľudí musíme hrať dokonale, aby nikto neprišiel na to, že nimi nie sme. Chcel som sa spýtať Alice, či som nás prezradil, no nemusel som vysloviť ani len slovko.

Je to v poriadku Ed. Mal si sakramentské šťastie. Nikto vás nevidel, i keď pri tej rýchlosti by sa to aj ťažko dalo. Pousmiala sa. A Charlie príde o pár minút. Je celý nervózny, asi by som mala zavolať Jasperovi...

Chvíľu sme tam len tak sedeli. Bez pohnutia. Bez slov.

Tú najzákladnejšiu otázku som jej nemohol položiť. Tak strašne som sa snažil nezažiť opäť ten okamih, keď som sa dozvedel, že Bella je mŕtva, no bol tu. Znova a ja som nebol dosť silný poznať odpoveď na tú otázku...

No ani Alice ju nepoznala. Jej vízie sa zrazu stratili...

Ovanul nás nepríjemný pach a obaja sme inštinktívne zavrčali. Charlie musel niekde po ceste stretnúť Jacoba Blacka a teraz sa obaja ponáhľali k nám.

„Ty!" Ukazoval na mňa Charlie prstom. „Čo si jej spravil?!"

Okrem to ho, že som ju opustil? „Nič Charlie. Belle prišlo zle, a tak som... sme ju s Alice odviezli do nemocnice."

No to určite... odporný parazit! Jacob zúril a hlavou sa mu preháňali všakovaké nadávky.

Ak sa jej niečo stane vlastnoručne ťa zabijem! Charlie zúril rovnako.

Zrazu sa otvorili dvere a všetci sme sa otočili smerom ku Carlislovi. Tváril sa vážne a na nič nemyslel.

Dofrasa, ako to všetci dnes robia, že im nedokážem čítať myšlienky?

Zrazu sa usmial a ja s ním. Bella sa uzdravuje. Ona bude žiť! Chcelo sa mi tancovať...

SHRNUTIE

Autor: Tinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek ... ale takto to nemalo byť!: