Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Začni žiť, Bella! - 2. časť

27.11.2012 (10:30) • NeliQ • FanFiction jednodílné • komentováno 16× • zobrazeno 3420×

V hlave som si vymýšľala asi tisíc možností... výhovoriek, ako z toho vykorčuľovať. Veta – išla som si po minerálku – by mi asi neprešla, najmä keď som nechala na stole skoro plnú fľašu. Neviem prečo, ale nechcela som mu povedať, že som bola práve na odchode. Bol to akýsi divný strach, ktorý mi v tom bránil. Nevyznala som sa sama v sebe. Kým som stihla niečo zo seba vypotiť, vrátil sa barman s mojimi vecami.

„Slečna, tu to máte,“ povedal a podával mi cez pult kabelku s taškou.

Nezostalo mi nič iné, ako si ich vziať.

„Ty niekam ideš?“ opýtal sa a na jeho tvári sa objavil výraz, aký som tam ešte nevidela.

Povedať, že vyzeral ako dieťa, ktorému zobrali hračku, bolo príliš slabé, on totiž vyzeral ako... ako by mu práve niekto zomrel.

„Bella... ja... urobil som niečo, keď odchádzaš? Prepáč, tam v boxe... ale ja... sakra... ty si proste tak nádherná a zmyselná žena a ja som... neovládol som sa. Prepáč, ak som ti nejako... ublížil,“ habkal a ja som odrazu dostala neodbytný pocit vymazať mu tú zamračenú vrásku z čela a vyhladiť ho tak do známej dokonalosti. Preboha! Nechápala som, ako ho vôbec napadlo, že by mi tým bozkom mohol nejako ublížiť. Ten bozk bol práve naopak – niečo neuveriteľne úžasné. Všetko, čo sa dnes odohralo... s ním... s Damianom... bolo lepšie ako čokoľvek, čo som doteraz zažila. Oni boli dokonalí. To ja som mala problém. Nie s nimi, ale sama zo sebou. Všetky tie pocity boli tak strašne intenzívne. Bolo toho jednoducho na mňa príliš. Nebola som zvyknutá na také silné a pohlcujúce pocity.

„Ja len...“ snažila som sa mu povedať... vysvetliť, čo cítim, ale nevedela som nájsť tie správne slová.

„Prosím, nechoď,“ pristúpil bližšie a zaboril do mňa tie prosiace oči.

Dalo sa tomu vôbec odolať? Bolo v mojich silách odolať krásnemu mužovi s takým nešťastným a prosebným výrazom, ktorý si na dôvažok o mne myslel, že som nádherná? Bola som si istá, že to v jeho prípade nebola len prázdna fráza – on tomu, čo hovoril, skutočne veril. Nemohla som sa len tak zobrať a odísť. Nedokázala som v sebe vydolovať to odhodlanie urobiť jeden krok ku dverám... ku slobode.

„Prosím,“ zašepkal a zastrčil mi uvoľnený prameň vlasov za ucho.

„D...dobre,“ hlesla som a jeho tvár sa odrazu rozžiarila ako tisíc malých žiaroviek na vianočnom stromčeku, ktorý stáva každoročne na námestí a ja som pochopila, že teraz som už úplne v prdeli.

„No čo ľudia, ideme?“ opýtal sa Damian, ktorý sa nečakane objavil vedľa Edwarda.

Nechápavo som sa na neho pozrela. Kam chcel ísť?

„Ešte som sa to Belly neopýtal. Nebol to asi dobrý nápad. Bude lepšie, keď zostaneme tu,“ povedal Edward.

Ani sa pri tom neotočil. Stále mi hľadel do očí.

„Kam ste chceli ísť?“ otočila som sa na Damiana.

„No...“ hlava mu neisto behala zo mňa na Edwarda a späť.

Edward si povzdychol a rukou si prehrabol vlasy.

„Napadlo nás, že by sme mohli ísť všetci traja k nám. Mali by sme tam väčší kľud a mohli sa ďalej... rozprávať,“ povedal a moje mozgové závity okamžite obnovili svoju činnosť.

Bolo tu niekoľko dôležitých vecí:

Za prvé – už z jeho zaseknutia sa na poslednom slove som pochopila, že rozprávať sa, rozhodne nemali v úmysle. Teda možno trochu, ale určite to nemalo skončiť len pri tom.

Za druhé - nutkanie rozbehnúť a utekať kade ľahšie bolo ešte silnejšie ako pred niekoľkými minútami.

A prečo potom jedna moja časť nadšenie tlieska ručičkami a trasie sa vzrušením? Ako je možné, že vôbec uvažujem nad tým, že by som s nimi išla? To mi už úplne preskočilo?!

Pozrela som sa na Edwarda, ktorý neisto postával a nespúšťal zo mňa pohľad. Ako by aj on čakal, kedy sa rozutekám preč. Na druhej strane Damian vyzeral byť poriadne zmätený. Keďže netušil, že som mala v pláne odísť, nemohol ani chápať Edwardov postoj.

Mala som tri možnosti. Prvou bolo, že zostaneme v bare, druhá možnosť bola, že pôjdem k nim domov a tretia bola naplnením Edwardových obáv. Ono... v konečnom súčte boli vlastne len dve možnosti, lebo prvá a druhá boli na rovnakej ceste a ich záver by bol určite totožný. Nikdy by som o sebe nepovedala, že bude pre mňa tak ťažké sa medzi týmito dvomi možnosťami rozhodnúť. Ešte včera by som ani nezaváhala a utekala, len by sa mi za pätami prášilo – presne tak ako sa očakávalo od šedej kancelárskej myšky večne zaborenej nosom v romantických knihách. Ale dnes... ohučaná Stellou, opantaná dvomi skoro dokonalými chlapmi... v záchvate všetkých tých vzrušujúcich pocitov, som sa každú sekundu - ako misky váh - prevažovala raz na jednu a raz na druhú stranu. S každým mrknutím som pohľadom behala od Edwarda k Damianovi. Potrebovala som si spočítať pre a proti možnosti číslo dva, ktorá ma pravdupovediac veľmi lákala. Proti boli zjavné veci – moja výchova a presvedčenie, tiež aj to, že som ich oboch poznala v podstate len niekoľko hodín a samozrejme moja neskúsenosť. Sex pri príliš veľa nehovoril. Briana som milovala, ale že by ma to, čo sme robili v posteli, bavilo - to som skutočne nemohla povedať. Skôr naopak. Orgazmus som mala dokopy asi trikrát a rozhodne to nebol výbuch vášnivej rozkoše, v ktorej sa má žena stratiť – ako hlásala väčšina článkov na túto tému. Avšak s Brianom som nikdy necítila ani zlomok pocitov, ktoré som dnes zažila na parkete. Možno... možno toto bola cesta. Možno – hoci to bolo úplne šialené – toto bolo ono. Spôsob ako prežiť veci, o ktorých som doteraz len čítala. Možno vášeň je tá cesta, a nie láska – ako som sa doteraz domnievala. Možno toto stačí k životu. Netušila som. Hlavu mi išlo roztrhnúť... potrebovala som sa napiť.

„Vodku, dvojitú,“ povedala som Damianovi, pretože práve na ňom sa mi zastavili oči.

Damian len niečo zakričal a o pár sekúnd predo mnou stál žiadaný drink. Na dva hlty som to vypila. Stále to bolo odporné, ale ako sa teplo rozliehalo mojím telom, moje odhodlanie silnelo.

Moje mozgové závity konečne našli tretiu dôležitú vec – ak mám toto zvládnuť, ak sa mám nechať strhnúť týmto okamihom... týmito dvomi mužmi – budem rozhodne potrebovať viac vodky.

„Máte doma vodku?“ opýtala som sa.

„Niekoľko druhov,“ odvetil s miernym úsmevom Damian.

Bolo rozhodnuté.

„Dobre chlapci, poďme,“ odhodlane som preniesla a zanechávajúc za sebou dve šokované tváre som si to namierila východu.

Ich šok netrval dlho, pretože som ešte nebola ani pri dverách, keď sa ku mne pripojili. Edward ma obehol a otvoril dvere.

„Až po vás madam,“ zazubil sa a ukázal rukou smerom von. Dokonca som mala pocit, že sa mierne uklonil.

Z úst mi ušlo malé zachichotanie a ja som cítila, že tá napätá atmosféra čo vládla medzi nami, odkedy sme stáli pri bare, sa stratila. Pri dverách stál ten istý tmavý vyhadzovač, ako keď sme sem prišli. Pred barom postávalo niekoľko ľudí, väčšina s cigaretou v rukách. Bola už poriadna tma a taktiež aj zima. Mimovoľne som sa zatriasla.

„Obleč si moju bundu,“ povedal Damian a začal sa vyzliekať.

„Ale tebe bude...“ chcela som namietať, aj keď už len predstava jeho vône na mojom tele ma rozochvievala.

„Neboj, mne zima nebude,“ žmurkol a prehodil ju cezo mňa. „Vezmem ti to a ty sa poriadne zababuš do tej bundy,“ dodal a skôr ako som stihla niečo namietnuť, už v ruke držal moju kabelku aj s taškou.

Už som sa ani nepokúšala namietať a radšej sa zavinula do toho tepla. Zhlboka som sa nadýchla. Z bundy bola jasne cítiť tá jeho lahodná vôňa spolu s vôňou kože.

„Ideme?“ opýtal sa Edward.

Len som prikývla, aj keď som vlastne nevedela, kde bývajú.

„Keď sme v meste, bývame nad štúdiom,“ povedal, ako by vedel, na čo som práve myslela.

O dome mimo mesta mi dnes už hovorili. Bývali tam ich adoptívni rodičia, všetci súrodenci a oni dvaja, keď sa práve nenachádzali v spomínanom byte. Pomalým krokom sme sa mlčky vydali dolu ulicou k štúdiu. Rovnako, ako keď sme išli do baru, Edward išiel po mojej ľavici a Damian ma sprevádzal sprava. Presne o osemnásť úžasne lahodných nádychov sme stáli pri dverách. Edward otvoril dvere. Damian išiel prvý a zažal. Svetlo rozžiarilo známu chodbu. Vošla som za ním nasledovaná Edwardom, ktorý zvnútra zamkol. Ten zvuk bol tak definitívny. Vedela som, že pokiaľ by som chcela utiecť, moje šance sa práve v tejto chvíli znížili tak na stotinu percenta. Nasucho som preglgla a odvrátila pohľad od dverí. Damian otvoril dvere, ktoré boli po pravej strane. Poznala som ich. Bolo na nich napísané – Zákaz vstupu. Vošiel dnu a ja som ho napodobila. Ocitla som sa v miestnosti, ktorá vyzerala ako kancelária. Bolo to tu zariadené veľmi stroho. Len stôl s počítačom, po jednej stoličke z každej jeho strany. V zadnom rohu bol stôl z bledého dreva a dve smotanové kožené kreslá. Damian sa otočil ku mne a pomohol mi vyzliecť jeho bundu. Položil ju na jedno z tých kresiel. Odvrátila som sa od neho a pokračovala v obhliadke. Môj zrak pritiahli obrovské točité schody z umelecky vyrezávaného bledého dreva. Každý stĺpik znázorňoval iný výraz tváre. Podišla som k nim a prstami opatrne prechádzala po tých drevených krivkách. Dokázala som tam nájsť snáď každú emóciu, ktorú som poznala. Zlosť, radosť, strach, prekvapenie, šok, vášeň, túžbu, nenávisť, odpor – všetko, na čo som si len spomenula, bolo vpísané do týchto schodov.

„Nádherná práca,“ šepla som do ticha.

„Pochádzajú zo šestnásteho storočia. Museli sme kvôli nim vybúrať vstupné dvere aj celú jednu stenu, aby sme ich sem dostali. Bol to nápad Esme. Našla ich na nejakej aukcii a strašne sa jej páčili, ale nám sa do domu nehodili, tak skončili tu,“ vysvetľoval Edward, ktorý sa znenazdajky objavil oproti mne.

Bol tak tichý, že som si ho nevšimla až do chvíle, keď prehovoril. Pohladila som "túžbu" a pozrela sa na muža oproti. Naše pohľady sa stretli a ja som mala odrazu pocit, že mi tá drevená tvár cez prsty vysiela spaľujúcu horúčavu do celého tela. Všimla som si, že Edwardove oči nabrali tmavší odtieň. Stále som to nechápala – dúhovky predsa nemohli meniť farbu - no nemala som čas sa tým zaoberať. Boli tu oveľa naliehavejšie veci, ktoré potrebovali vyriešiť.

„Poďme hore,“ povedal a naznačil mi, nech idem prvá.

Vystúpila som na prvý schod a práve v tej chvíli sa ozval môj prázdny žalúdok. Naposledy som mala jablko - a to tesne pred odchodom z práce. Doteraz som si ani neuvedomila, aká som hladná.

„Si hladná,“ skonštatoval Damian stojaci vedľa kresla. „Hore nie je nič poriadne na jedenie. Niečo prinesiem,“ povedal a kým som stihla niečo namietnuť, bol preč.

Povzdychla som si, mykla plecami a vystúpila na ďalší schod. Celý čas som cítila Edwardov pohľad prepaľujúci môj chrbát alebo skôr môj zadok. Taktiež som si až príliš uvedomovala tú sladkastú vôňu medu a čerstvo posekanej trávy, ktorá bola tak iná, ako tá Damianova, avšak nemenej príťažlivá. Keď som zdolala presne dvadsaťdva schodov, ocitla som sa v obrovskom otvorenom priestore. Zmestil by sa sem celý môj byt a ešte by zostal priestor na ďalšiu izbu. Skoro celú zadnú stenu zaberalo ohromné okno s vertikálnymi žalúziami. Dominantou miestnosti však bolo obrovské čierne klavírne krídlo po ľavej strane. Oproti nemu stála masívna biela pohovka, ktorá vyzerala skoro až futuristicky. Také niečo, čo sa vidí len na výstavách. Na stene pred pohovkou visel skoro meter široký plochý televízor z každej strany obklopený úzkou bielou lesklou skrinkou. Pomyslela som si, že toto by bolo rozhodne niečo pre Charlieho.

„Tam je moja izba,“ ukázal Edward na dvere medzi klavírom a pohovkou.

Nepokračoval, ako by nečakal odo mňa reakciu na jeho poznámku, tak som si ďalej prezerala túto obrovskú miestnosť. Napravo v rohu bola biela kuchynská linka s barovým pultom a dvomi stoličkami, a taktiež jedálenský stôl z tmavého dreva so šiestimi stoličkami potiahnutými bielou kožou. Okrem toho tam boli ešte dvoje dvere. Steny boli snehovo biele. Viselo na nich niekoľko abstraktných obrazov a v každom rohu bola akási čierna vec, čo vyzerala ako reproduktor. Celá izba pôsobila tak svetlo, že z toho skoro boleli oči.

„Pokojne sa posaď,“ ukázal Edward smerom k pohovke a prešiel k barovému pultu.

Uchopil niečo na pravej strane a potiahol k sebe. Ukázala sa dômyselne ukrytá polica s množstvom fliaš.

„Vodku?“ opýtal sa v momente, keď som si sadala na pohovku.

Počkal, kým som prikývla a otočil sa naspäť k pultu. Natočila som sa bokom - tak, aby som na neho videla. Vytiahol dve fľaše a postavil ich na bar. Chytil do ruky malú čiernu vec vo veľkosti zápalkovej škatuľky. Niečo stlačil a celý priestor zaplnila nádherná melódia. Najprv to boli len husle, no postupne sa pridávali ďalšie a ďalšie hudobné nástroje. Odrazu som spozornela.

„Veď ja to poznám. To je predsa OneRepublic,“ skríkla som nadšene, ako keby som práve rozlúštila najväčšiu záhadu sveta.

„Máš pravdu,“ usmial sa Edward. „Ich Secrets v orchestrálnom prevedení,“ dodal a ďalej sa venoval nalievaniu alkoholu do pohárov pred sebou.

Sledovala som jeho dokonale koordinované pohyby. Vyhodil fľašu a obratne ju chytil druhou rukou za chrbtom. Vyzeral, ako profesionálny barman. Ako by celé dni nerobil nič iné. Vedela som, že to je divadielko pre mňa a to ma tešilo... páčilo sa mi, keď sa takto predvádzal. Pri niekom inom by mi to asi vadilo, ale... sama som sa v sebe nevyznala... proste čokoľvek urobil a tiež aj Damian, mi prišlo úžasné. Pripadala som si ako trinásťročná puberťáčka hľadiaca na svet cez ružové okuliare. Edward práve nalieval posledný pohár, keď sa na schodoch ozvali kroky. Objavil sa Damian s tromi taškami s logom McDonaldu.

„Nevedel som, čo by si si dala, tak som zobral zo všetkého trochu,“ povedal s úsmevom a všetko položil predo mňa na konferenčný stolík.

Postupne som povykladala všetko z tašiek. Bolo tu asi šesť rôznych hamburgerov, plnená tortilla, obaľované kuracie kúsky, troje hranolky, dve misky so šalátom, ovocná taštička, jogurt z ovocím, zmrzlina, čokoládový muffin, ovocný pohár, vanilkový shake, dva veľké poháre – v jednom bola Cola a v druhom Sprite, a napokon ešte fľaša minerálky a džús.

Ani som sa nenazdala a ocitol sa predo mnou aj tanier a príbor. Síce som nechápala, na čo mi bude lyžička a nožík, ale budiž. Tiež ma prekvapil iba jeden tanier.

„Poďte sa najesť,“ otočila som sa na Edwarda s Damianom, ktorý teraz stáli obaja pri bare.

„Nie, len sa pokojne najedz,“ povedal Damian a mierne sa pri tom zamračil.

„Hádam si nemyslíte, že toto všetko zjem sama?!“ neveriacky som sa pozrela na stôl a potom znovu na nich.

„Áno?“ mykol plecami Damian a to som už vybuchla smiechom.

„Ja zjem maximálne tak hamburger s hranolkami a možno ešte jogurt, takže nevymýšľajte a poďte sa najesť. Ak som si dobre všimla, tiež ste už dlho nejedli, musíte byť hladní. Šup, šup,“ nabádala som ich.

„Ehm... my máme... špeciálnu diétu,“ vysypal zo seba Edward a zvláštne sa pri tom pousmial.

Nevedela som, čo si o tom mám myslieť. Chvíľu som na nich ešte hľadela, či si to náhodou nerozmyslia, ale keď mi znovu zaškŕkalo v bruchu, otočila som sa k stolu a náhodne si vybrala jeden z hamburgerov. Odbalila som ho, labužnícky sa do neho zahryzla a potlačila zavzdychanie. Nikdy som nepokladala hamburger za vrchol kulinárskeho umenia, ale v tejto chvíli mi prišiel ako to najlepšie, čo som kedy jedla. Zajedala som ho hranolkami a zapíjala Colou. Edward s Damian sa posadili každý z jednej strany a položili na stôl poháre s alkoholom. Cítila som na sebe ich pohľady. Robilo mi trochu problém si ich všímať oboch, ale aj to stačilo na to, aby som videla, že na mňa obaja zízajú. Bolo to divné. Dokonca až nepríjemné, ako ma prepaľovali očami. Pozerali sa, ako by v živote nevideli nikoho jesť.

„Mám na tvári kečup?“ nechápavo som sa opýtala po chvíli, keď už mi prišlo, že na mňa hľadia akosi pridlho.

„Ehm... nie, prečo?“ odpovedal mi otázkou Damian.

„Ja len...“ pokrútila som hlavou. „Len že na mňa tak... zízate,“ zamračila som sa.

„To len...“ začal Damian, ale Edward mu skočil do reči: „Vyzeráš tak sladko... keď ješ,“ povedal a venoval mi pohľad, pri ktorom mi celým telom prebehla horúčava.

„Ah,“ bolo jediné, čo som zo seba dostala.

Tvár sa mi okamžite zaliala červeňou. Sklopila som oči a natiahla sa k poháru, ktorý predo mňa položil Damian. V miestnosti bolo odrazu príliš teplo. Z reproduktorov sa linula pomalá klavírna skladba, ktorá len umocňovala atmosféru, ktorá tu nastala. Nasucho som preglgla a zdvihla pohár.

„Tak... na čo si pripijeme?“ opýtala som sa a snažila sa tak prerušiť tú zvláštnu atmosféru.

Bola som si istá, že sa len snažím oddialiť nevyhnuteľné, ale ešte som nebola pripravená sa posunúť niekam do miest, ktoré ma svojim osobitým spôsobom desili. Obaja sa skoro naraz chopili svojich pohárov.

„Na nezabudnuteľnú noc,“ zašepkal Damian a moja hlava sa automaticky v sekunde otočila jeho smerom.

V svetle lampy mu oči žiarili ako dva vzácne drahokamy, po akých túži každá žena. Zdvihol pohár a priťukol k tomu môjmu. Ja som nedokázala zo seba vydolovať žiadnu energiu potrebnú k nejakému pohybu, tak som len sedela z pohárom v ruke a znovu sa nechala omamovať Damianovým pohľadom. Prišlo mi, ako by sa môj svet scvrkol len na pohľad do dvoch párov očí. Či už Edward alebo Damian – obaja to dokázali rovnako, aj keď každý svojím osobitým kúzlom.

„Na nás,“ šepol Edward a vytrhol ma tak z dosahu Damianových hypnotických očí.

Skôr, ako som sa k nemu otočila, pohľad sa mi na sekundu zastavil na piano za Damianovým chrbtom. Napadla ma spásonosná myšlienka. K Edwardovi som sa už otočila s úsmevom na perách.

„Na nás,“ zopakovala som jeho prípitok. „Nemohol by si niečo zahrať?“ zamrkala som riasami, ako som to videla u hrdiniek z romantických filmov.

Potrebovala som to urobiť skôr, než budem znovu uväznená. O dve mrknutia a jeden žiarivý úsmev neskôr sa Edward postavil a prešiel k pianu. Posadil sa a zdvihol poklop. Prstami prešiel skusmo po klávesoch, akoby rozmýšľal, čo zahrať. Vyzula som si jednu lodičku, nohu skrčila a vyložila na pohovku. To všetko preto, aby som sa mohla pohodlnejšie usadiť a lepšie na neho vidieť. Aj Damian sedel v podobnej polohe ako ja a sledoval Edwarda. Ten odrazu zatvoril oči a spod jeho prstov sa miestnosťou začala rozliehať nádherná hudba. Najprv to bol len súbor niekoľkých tónov, ktoré sa viackrát za sebou opakovali, no potom jeho prsty začali prechádzať po klávesoch rýchlejšie a melódia, ktorú vydávali ma úplne opantala. Oči som mala otvorené dokorán a pery mierne pootvorené. Bola som fascinovaná. Ním, piesňou, aj atmosférou, ktorú dokázal svojou hudbou vytvoriť. Nikdy som nepočula niečo tak nádherné. Ako by to ani nebolo z tohto sveta.

Dozneli posledné tóny a Edwardove oči zostávali zatvorené.

„To bolo... dokonalé,“ šepla som pod náporom emócií.

Edwardove oči sa otvorili a zabodli sa do tých mojich. Nič nehovoril, len ma prepaľoval pohľadom. Znovu som mala problém si v hlave utriediť myšlienky.

„Čo to bolo? Tá pieseň?“ vydýchla som.

„Nemá meno,“ zazubil sa a mykol plecami.

„Ako je to možné. Je to nádherná skladba. Kto ju zložil?“ vyzvedala som a v duchu si plánovala, že si ju musím nahrať do iPodu, aby som ju mohla počúvať stále dookola.

„Ja... práve teraz,“ usmial sa na mňa tým svojim pokriveným úsmevom.

Zostala som v šoku. Ústa sa mi otvorili dokorán a vyšlo zo mňa len: „Čo?!“

Zasmial sa a prešiel prstami po niekoľkých bielych klávesoch.

„Mohla by sa trebárs Bellina uspávanka. Ty si ma inšpirovala, tak by to bolo celkom fér, čo povieš?“ opýtal sa, avšak nezdvihol oči od kláves.

Totálne ma tým odrovnal. Najprv priznaním, že zložil na počkanie niečo tak dokonalé. Nechápala som, prečo sa neživí ako muzikant. S týmto talentom mohol byť už veľmi slávny a rešpektovaný mnohými ľuďmi. Takýto talent sa predsa len tak nevidí. No to, čo ma totálne dostalo do kolien, bolo jeho priznanie, že som ho na túto skladbu inšpirovala ja. Ako očarovaná som vstala, skopla si z nohy aj druhú lodičku a naboso prešla až k Edwardovi. Cítila som na sebe Damianov pohľad, ale ten v tejto chvíli nebol dôležitý. Edwardove ruky prestali hrať. Zdvihol hlavu a oslnil ma tými svojimi karamelkami, aj keď som si nebola istá, či to vôbec ešte išlo, keďže už som bola oslnená viac ako dosť. V tom mi hlavou prebleskla jediná myšlienka a ja som mala odrazu ten neodbytný pocit. Musela som to urobiť. Nahla som sa a pobozkala ho na pery. Bol to len krátky bozk, len otretie pier o seba, no dala som do neho všetky svoje pocity. Keď som sa odtiahla, Edwardove oči boli zatvorené.

„Ďakujem,“ šepla som.

„Zahraj nejaký valčík,“ kývol rukou Damian, ktorý sa znenazdajky objavil za mnou.

To puto medzi mnou a Edwardom sa pretrhlo a mne z pier uniklo sotva počuteľné povzdychnutie. Viac než neochotne som sa otočila na Damiana.

„Smiem prosiť, madam?“ ponúkol mi svoju ruku.

Pozrela som sa na ňu, potom na neho, no rozčarovanie ma zatiaľ neopúšťalo. Prečo len prekazil tú dokonalú chvíľu? ozývalo sa mi stále v hlave a sotva som odolala nutkaniu si dupnúť zlosťou. Váhavo som vložila moju ruku do tej jeho. Pritiahol si ma k sebe a ja som si vlastne až teraz uvedomila jeho výšku. Bez lodičiek – hoci mali len nízky, ale predsa opätok – som si pripadala oproti nemu strašne maličká. Prevyšoval ma hádam o nejakých štyridsať centimetrov. Bola som v jeho náručí úplne stratená. Edward začal hrať. Damian si ma pritiahol k sebe, že medzi nami nebol snáď ani centimeter voľného miesta, vydvihol ma tak, že som nohami stála na jeho topánkach. Prekvapene som zdvihla hlavu a stretla sa s jeho omračujúcim pohľadom. V tej chvíli som zabudla na svoju rozmrzelosť a sústredila sa len na neho.

„Skús vnímať len hudbu a moje telo,“ zašepkal.

Edwardovu hudbu som mala pod kožou už odkedy začal hrať a vnímať len Damianove telo, keď som bola v jeho náručí, bola pre mňa úplná samozrejmosť. Stačilo zatvoriť oči a zhlboka sa nadýchnuť. Pri výdychu urobil Damian prvú otočku a moje telo ho automaticky nasledovalo. Bolo to tak jednoduché. Zaborila som si hlavu do jeho hrude, do jeho pevných svalov a pôžitkársky nasávala tú jeho jedinečnú vôňu. Nevnímala som priestor okolo nás. Keby mi niekto povedať, že sme uprostred pralesa, v sekunde by som mu uverila. Bola som len ja, Damian a nádherná hudba. Bol to rozdiel oproti tomu, ako som sa s ním cítila v bare. Tam bol veľmi živočíšny a vášnivý. Tento tanec s ním bol úplný opak. Nežné, romantické tóny podtrhnuté jeho jemnými pohybmi so mnou. Ako nežné milovanie uprostred lupienkov ruží. Neviem ako dlho to trvalo, urobili sme nespočetné množstvo otočiek, možno sme tancovali desiatky minút. Nevedela som to určiť. Bola som stratená... stratená v ňom.

Odrazu zostalo ticho. Klavír nevydal žiaden ďalší tón. Absolútne ticho prerušované len mojím dychom a tlkotom srdca, ktoré práve išlo vyskočiť z mojej hrude. Započúvala som sa do Damianovej hrude očakávajúc podobný buchot, ale jeho hruď bola nemá. Akoby srdce ani nemal. Zdvihla som ruku, s hlavou stále na jeho hrudi, ju položila na miesto, kde by mal biť ten životne dôležitý orgán. Myslela som si, že som len príliš omámená. Vodkou, ním, hudbou...  že si to len namýšľam. Nikto predsa nemohol žiť bez srdca. Omámenie postupne vyprchávalo a ja som si uvedomila desivú pravdu. Prudko som sa odtiahla a zaborila svoje oči do jeho tváre. Videla som, ako sa jeho usmiata tvár v jedinej stotine sekunde zmenila.

„Bella?“ hlesol.

Pritisla som svoju ruku na TO miesto, odkiaľ som ju len pred malou chvíľou odtiahla. Na jeho čele sa objavila hlboká vráska. Vyčítavo som na neho hľadela čakajúc na vysvetlenie, ktoré však neprichádzalo. V hlave mi vírilo neskutočné množstvo teórií, jedna desivejšia ako druhá. Môj mozog tú nepopierateľnú informáciu nechcel... možno ani nedokázal spracovať. Stiahla som ruku a urobila krok vzad. Damian ku mne natiahol ruku, no ja som len krútila hlavou, urobila ďalší krok dozadu a... narazila do niečo tvrdého. Vykríkla som. Nedokázala som udržať ten výkrik v mojom vnútri. V momente som sa otočila a zostala hľadieť do bolesťou skrivenej tváre. Pomaly som naťahovala ruku. Chcela som vedieť, či sa mi to len nesníva... či aj on nemá... nebije mu... Ani nepočkal, kým sa ho dotknem. Sám uchopil moju ruku a priložil si ju na miesto, kde sa malo nachádzať srdce. Skôr, než som si to vôbec mohla overiť, prehovoril:

„Nebije... už veľmi dlho.“

Z úst mi vyšiel nekontrolovateľný vzlyk a osamotená slza si razila cestičku po moje tvári. Chcela som utekať. Ďaleko od nich... od tohto šialenstva, ktoré absolútne nedávalo zmysel. Uniknúť od niekoho, kto bol... preboha... čo vlastne boli? V hlave som mala odrazu úplné prázdno. Chcela som utekať, ale moje nohy odmietli urobiť čo i len jediný krok. Okrajom mysle som si uvedomila, že nemám topánky a dvere dolu sú zatvorené. Sama som si spečatila osud, keď som sa rozhodla vojsť do jamy levovej. Chcela som utiecť... ale dokázala som len hľadieť do tej tváre, ktorú som ešte pred pár minútami tak omámene sledovala.

„Neboj sa...“ zašepkal mi do ucha ľúbezným hlasom Damian, avšak tentokrát to na mňa už nemalo taký omračujúci efekt.

Zatvorila som oči a dúfala, že to je všetko len sen. Že sa za chvíľu prebudím a zistím, že sa mi to všetko len snívalo. Zobuď sa, zobuď sa, opakovala som si mysli ako mantru, no keď som sa odhodlala konečne otvoriť oči, nič sa nezmenilo. Stále tam stál s bolestivým výrazom na tvári, až som pocítila úplne šialenú nezmyselnú túžbu vymazať tú bolesť.

„Ako... čo...“ habkala som v snahe pochopiť, vysvetliť, vysloviť... dostať odpoveď na ten nepopierateľný fakt.

Kto sú, čo sú... čím sú? Mimozemšťania? Ako je možné, že žijú... bez srdca? A žijú vôbec? Nie je to len moja fantázia? Nevytvorila som si nejaký vlastný imaginárny svet plný nádherných abstraktných bytostí úplne popierajúcich základné zákonitosti ľudského života?

„Neposadíme sa?“ priplietla sa do mojej hlavy úplne nezmyselná otázka.

Nechápavo som sa pozrela smerom k tomu, kto ju vyslovil. Damian – stále rovnako krásny – stál vedľa Edwarda a s podvihnutým obočím a malou vráskou na čele hľadel na mňa. Vydržala som ten jeho pohľad sotva minútu. Snažila som sa pochopiť zmysel ten jeho otázky, no zmysel tu práve v tejto chvíli nedávalo absolútne nič a ja som sa úplne nelogicky rozosmiala. Nekontrolovateľné výbuchy smiechu napĺňali miestnosť a ja som pod ich náporom klesla na zem. Nebolo to nejaké ladné posadenie, bolo to totálne neumelecké zrútenie sa na zem. Cítila som na sebe pohľady oboch, avšak ani jeden nič neurobil. Tak som len sedela na zemi s rozkročenými nohami a rukami položenými na sukni, ktorá sa pri tom všetkom posunula vyššie. Smiech pohlcoval celé moje telo, ktoré sa pod jeho náporom celé otriasalo. Smiech postupne prešiel do vzlykov a po tvári mi začali tiecť slzy. Všetko to išlo akoby mimo mňa. Nevedela som to ovládnuť. Triasla som sa. Chcela som sa skrútiť do klbka, no niekto mal iný názor. Moje telo sa odrazu – bez varovania – ocitlo vo vzduchu a niekto si ma pritiahol do náruče. Vyžaroval z nej chlad, ktorý som si doteraz neuvedomovala, no v tejto chvíli som odmietala akokoľvek reagovať. Slzy mi stále stekali po tvári a telo sa neprestávalo triasť. Nechápala som, čo sa to so mnou deje. Prečo takto reagujem? Všetky moje svaly v tele sa sústredili len sa tú triašku.

„Len sa vyplač,“ šepla mi voňavá náruč, ktorú som však vnímala len okrajom mysle.

Ocitla som sa na niečom mäkkom a ten chlad... tá náruč zmizla. Konečne som sa mohla schúliť do klbka. Plytký nádych a výdych. Nespočetne krát za sebou. Moje vzlyky pomaly utišovali, slzy prestávali tiecť a ja som si postupne začala uvedomovať okolie. Všetka tá panika bola, ako mávnutím čarovného prútika, preč. Otvorila som oči a pokúsila sa zaostriť. Všetko okolo mňa bolo rozmazané. Opakom ruky som si pretrela oči a niekoľkokrát zamrkala. Bola som v nejakej miestnosti, ktorú osvetľovala len lampa položená na nočnom stolíku, z čoho mi logicky vyplývalo, že to mäkké, na čo ležím, bude asi posteľ. Cítila som niekoho za sebou, a keďže som počula Edwardov hlas, ktorý neznel príliš prívetivo z vedľajšej miestnosti, vedela som, kto je tu so mnou. Uvedomovala som si všetko, čo sa stalo, akurát som nechápala, prečo ma to tak položilo. Nikdy som netrpela na hysterické záchvaty, všetko som vždy brala tak ako prišlo - s pokojom. Nech sa okolo mňa diali akékoľvek bolestivé, či nepríjemné veci, nikdy som nepanikárila. To, čo sa stalo dnes v noci, bol akýsi skrat. Možno... možno to nevyhnuteľne muselo prísť po všetko tom vypätí, všetkých tých pocitoch... udalostiach, ktoré sa odohrali. Možno to moje telo potrebovalo. Jasne som si tiež uvedomovala, čo som zistila a čo napokon vyústilo do tohto skratu, ale takto spätne mi to - bohvie prečo - neprišlo tak strašné, že by ma to malo položiť. Teraz som si už bola istá, že na to muselo existovať nejaké rozumné vysvetlenie. Ja neviem... možno umelé srdce alebo niečo podobné. Pomrvila som sa. Celé telo som mala stuhnuté. Damian za mnou sa nehýbal, ani nič nepovedal. Zostalo to na mne, aby som prerušila toto ticho.

„Prepáč,“ šepla som, hoci som ani sama nevedela, za čo presne to bolo. Asi za ten výbuch, moje zrútenie... tak všeobecne.

Hrdlo som mala ešte stiahnuté a vyprahlé od plaču, tak to vyznelo skôr ako škrekot.

„Prinesiem ti niečo?“ opýtal sa tým ľúbezným hlasom, nereagujúc na moje ospravedlnenie.

„Vodu,“ škrekla som a z nejakého nezmyselného dôvodu som cítila, ako sa moja tvár zalieva horúčavou.

Počula som, ako sa Damian postavil a kútikom oka som videla jeho mohutnú postavu, ktorá zmizla vo dverách. Ako som osamela, prvýkrát od toho zrútenia, som sa zhlboka nadýchla. Spoza dverí som počula ako sa Edward s Damianom rozprávajú, avšak jednotlivé slová som nedokázala rozoznať. Teraz, keď som konečne mala trochu času len sama pre seba bez ich rušivej prítomnosti, v mysli sa mi objavili ďalšie veci, ktoré sa mi na nich od začiatku zdali zvláštne. To nebolo len to srdce, ktoré zrejme nebolo. Pousmiala som sa nad tou vetou. Ale taktiež ich chladná koža, ktorú som si všimla až tesne pred tým záchvatom. Dokonale hladká ako vyleštený mramor. No tiež tu boli ich oči. Bola som si istá, že sa mi to v tom bare nezdalo... že Damian mal skutočne chvíľu namiesto sladkých karameliek úplne čierne dúhovky. Čo to všetko znamenalo? Pozastavila som sa nad ich dokonalou krásou a abnormálnou príťažlivosťou.

V tom sa mi v hlave objavila dávno zabudnutá spomienka. Mohla som mať vtedy tak štrnásť rokov. Odkedy mama zomrela, otec trávil väčšinu svojho času na rybách s Billym – Jakovým otcom a ja zase s Jakom. Aj táto spomienka patrila k tým časom. Celá rezervácia - vrátane detí - sa každú sobotu stretávala pri obrovskej vatre, kde sa rozprávali desivé príbehy. Bola to tradícia, ktorej som sa od určitého času zúčastňovala aj napriek tomu, že som bola bledá tvár – ako ma Jake často označoval. Táto spomienka sa viazala k presne takémuto sobotnému večeru. Bola jeseň, vonku už bolo chladno a tak sa všetci tlačili okolo tej obrovskej vatry. Quil Ateara v ten večer zastupoval radu starších, a tak on rozprával jeden z tých príbehov. Mnohé z nich som už poznala naspamäť, ale tento som vtedy počula prvý krát. Bol o studených, ktorý kedysi dávno uzavreli s kmeňom dohodu. Vraj boli iní, ako ostatní ich rodu. O studených som samozrejme už počula, spomínali sa skoro v každom z týchto príbehov, ale o týchto nie. Vtedy som bola fascinovaná tým príbehom. Pamätám si, ako som odtiahla Jaka bokom a začala vyzvedať.

„Ty Jake, vieš tie vaše príbehy. Čo sú tí studení vlastne zač?“ začala som úplne nevinne.

„Ako to myslíš?“ nechápavo sa na mňa pozrel.

„No vždy o nich hovoríte len ako o studených, ale čo sú?“

„Bells, sú to len príbehy,“ pokrútil hlavou a zasmial sa.

„No tak, Jake. Povedz mi to. Sľubujem, že sa nebudem smiať,“ oblizla som si dva prsty a zdvihla ich prísažne do vzduchu.

Jake len pretočil očami.

„Prosím,“ pozrela som sa na neho psími očami.

„No dobre, ale fakt sú to len príbehy, Bells.“

Nadšene som pritakala a tak pokračoval.

„Boli to vraj krvilačné beštie – upíri.“

„Upíri? A prečo sa im potom hovorí studení?“ neprestávala som s otázkami.

„V jednom z tých príbehov sa hovorí, že ich koža je ľadová a skoro nezničiteľná – sú to oživlé mŕtvoly.“

„Niečo ako zombíci?“

„Jasné, presne ako mimozemšťania,“ začal sa smiať.

Buchla som mu päsťou do ramena.

„Jacob Black, nerob si zo mňa srandu,“ zatvárila som sa naoko nahnevane.

„Dobre, dobre,“ znovu teatrálne pretočil očami.

Nejaký čas sme išli potichu, až sme sa ocitli v zátoke. Posadila som sa na prvý veľký kus naplaveného dreva a Jake sa rozvalil vedľa mňa.

„Akí vlastne sú – tí upíri?“ načala som znovu tému, ktorá ma vtedy tak fascinovala.

„Že by pili krv?“ posmešne sa zasmial.

„Jake,“ káravo som uťala jeho smiech.

„No, sú rýchli, silní, no a samozrejme závislí na krvi a z toho majú červené oči.“

„Červené?“ skríkla som.

Otriasla som sa nad tou predstavou odporom.

„Áno, červené. Bojíš sa?“

„Ale kde,“ presvedčivo som klamala. „A ten dnešný príbeh? Spomínali sa tam zlatookí,“ nadhodila som.

„Hej. Vraj títo, čo sa tu vyskytli pred mnohými rokmi, boli iní. Nezabíjali ľudí a živili sa len zvieratami. Tie oči vraj mali preto také, ale sú to len príbehy Bells. Zabudni na to. Ideme?“ povedal a my sme sa vrátili naspäť k vatre.

Tam moja spomienka končila. Skoro som už zabudla na tie časy, ktoré som v La Push strávila. Bolo to už tak dávno. Bohvie prečo sa mi tá spomienka vynorila práve teraz. Potrebovala som teraz rozmýšľať nad inými vecami ako boli zlatookí upíri.

Cvak.

Buch.

Všetko odrazu zapadlo do správnych záražiek ako posledná otočka na Rubikovej kocke a ja som pochopila, čo som mala celý čas pred sebou. Bolo to tak neuveriteľné. Ani keď som mala tých sladkých štrnásť, tak som tomu úplne neverila. Bola to len akási predstava, ako keď som si predstavovala, že raz stretnem niektorého zo svojich obľúbených knižných hrdinov. Nikdy som tomu skutočne neverila, rovnako, ako som neverila tým príbehom. Bolo ten rozptýlenie tých dlhých rokov, ktoré ma otec zanedbával. Nikdy som mu to nezazlievala. Vedela som, že to mal po maminej smrti ťažké, ale to nič nemenilo na tom, že som väčšinu svojich detských a študentských rokov prežila v zajatí legiend, príbehov a kníh. Práve preto bolo tak ťažké tomu uveriť. To ako by ste verili, že zajtra stretnete na ulici Shakespeara alebo Platóna. A predsa. Nebyť Jaka nikdy by ma to ani len nenapadlo. Tápala by som stále v tme. Zožierala by som sa teóriami a mylnými závermi. Bola som si skoro stopercentne istá, že ani jeden z nich mi nemal v pláne povedať skutočnú pravdu. Usmiala som sa. Teraz, keď som už vedela, o čo sa jedná, bola som až podozrivo pokojná. Až som tým prekvapila samu seba. Vôbec som sa nebála. Opierala som sa o teórie z toho množstva príbehov. Podľa nich by mi nemalo nič hroziť a ja som sa zúfalo chcela dozvedieť viac. Postupne som si vybavovala ďalšie a ďalšie legendy a to ma len utvrdzovalo v mojej pravde.

Otvorili sa dvere. Stáli tam obaja, stále rovnako krásni, avšak teraz som už lepšie chápala tú ich príťažlivosť. To ich vyžarovanie bolo len prostriedkom, ako sa pohodlne dostať k potrave, aj keď som si akosi nevedela predstaviť, ako by to mohlo fungovať na zvieratá. V hlave sa mi vynoril obraz Edwarda, ako omamuje trebárs takú veveričku a z pier mi uniklo zachichotanie.

„Vidím, že ti je už lepšie,“ povedal Damian a presunul sa k posteli.

Pohár v jeho rukách si okamžite získal moju pozornosť. Damian si sadol  na okraj postele a podal mi ho. Prinútila som svoje stuhnuté telo k spolupráci, s námahou sa posadila a chvatne zobrala do rúk tú životodarnú tekutinu. Dopriala som si poriadny dúšok a konečne tak ovlažila suché pery aj hrdlo. Neprestala som, pokiaľ nebol pohár úplne prázdny. Mlčky som mu ho podala. Tiež bez slova ho položil na nočný stolík a otočil sa naspäť ku mne. Pozrela som sa ku dverám, kde stále postával Edward. Rozhodne nevyzeral, že by sa chcel pripojiť k nášmu nočnému minerálkovému večierku. Poklepala som rukou po posteli a naznačila mu tak, nech sa posadí. Chvíľu ešte opieral zárubňu dverí, ako by sa bez neho mala v ďalšej sekunde zrútiť, no napokon sa od nej konečne odlepil a posadil sa z druhej strany. Znovu som bola medzi nimi, čo mi sťažovalo sústredenie. Posunula som sa preto až dozadu. Oprela som sa o stenu a konečne som mala perfektný výhľad na oboch. V ich tvárach bola neistota a možno aj malý kúsok strachu. Ako by nevedeli, čo odo mňa čakať. V mojom vnútri som sa zasmiala nad tým paradoxom, avšak navonok som si zachovala vážnu tvár.

„Tak,“ nadhodila som ich smerom a čakala.

Chcela som vedieť, ako sa z toho chcú vykrútiť. Akú teóriu si vymyslia. Ak vôbec nejakú. Ale zatiaľ to nevyzeralo, že by som mala byť dnes v noci na ich jedálničku. Keď sa podľa môjho skromného uváženia už príliš dlho nič nedialo, povzdychla som si.

„Ako mi to vysvetlíte? A nepokúšajte sa mi nahovoriť, že som si to všetko vymyslela, najmä, keď si sa k tomu sám priznal,“ zaborila som svoje oči do Edwardovej zamračenej tváre.

„Vieš, Bella. Ono... je to zložité,“ mykol Damian plecami.

„Verím, že by som to pochopila,“ prikývla som.

Teraz si pre zmenu povzdychol Edward, ktorý odrazu vyzeral tak zarmútene.

„Bella... svet nie je taký jednoznačný, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Je tu toľko vecí, o ktorých sa nevie... nehovorí. Nesmie sa o nich hovoriť. Je to... je to zákon.“

Z Edwarda to išlo ako z chlpatej deky a ja som si už bola istá, že mi nemajú v pláne prezradiť nič. Skutočne by ma v tom nechali sa vymáčať. S úplným kľudom by nechali moju myseľ tápať v tme, bez vysvetlenia. Chceli ma nechať zmätenú, ale tentokrát som ja v rukách držala všetky esá a hodlala som vytasiť svoj dokonalý poker.

„Ja viem čo ste,“ prehovorila som odhodlane a vo vnútri som sa potešila, že sa mi pri tom ani trochu nezakolísal hlas.

Videla som ako sa Damian usmial.

„Áno? A ako si na to prišla? Spomenula si si na nejaký film, či knihu? Pche,“ odfrkol si posmešne, pohodil hlavou a teatrálne pretočil očami.

On si bol skutočne istý, že nemám ani šajnu. Tak trochu ma tým vytočil, no pohľad na Edwarda ma trochu schladil. On sa na rozdiel od Damiana neusmieval. Hľadel na mňa spod nakrčeného obočia a vyzeral, že nevie, čo si ma o mojom prehlásení myslieť.

„Ani z kníh, ani z filmov. Aj keď musím povedať, že rozhodne pôsobia komicky oproti skutočnosti,“ pousmiala som sa, keď som si vybavila, niektoré filmy o upíroch.

Ako boli vykresľovaní. Ani za máčny mak to nezodpovedalo skutočnosti.

„Tak?“ opýtal sa Damian majúc na tvári stále ten posmešný výraz.

„Väčšinu života som strávila v rezervácii La Push a...“

„Ty to vieš!“ neveriacky skríkol Edward, naklonil sa ku mne a zabodol do mňa tie svoje karamelky.

V prvej chvíli mi to nedošlo. Čo ho o tom presvedčilo? Veď som predsa ešte nič nepovedala.

„Hovorili si rodina. Najstarší z nich robil doktora v miestnej nemocnici. Mal ženu a tri deti...“ ozvala sa ďalšia zabudnutá spomienka, či skôr len útržok rozhovoru, ale stačilo to, aby zopár malých chýbajúcich dielikov zapadlo na miesto a ja som už mala hotovú skoro celú mozaiku. Teraz som to bola ja, kto neveriacky skríkol.

„Bože! To ty... to bolo o tebe... o vás... všetky tie príbehy... to vy ste... tá dohoda,“ habkala som, pretože to bolo tak neuveriteľné.

Všetky tie príbehy, postavy z nich sa práve zhmotnili predo mnou v podobe Edwarda. Neveriacky som krútila hlavou. Že by som zajtra stretla na ulici Shakespeara?

„Povie mi niekto, o čo sa tu jedná?“ nechápavo sa pozeral Damian raz na mňa, raz na Edwarda, ktorý vyzeral byť poriadne šokovaný.

Čiastočne ma to potešilo. Konečne som nebola len ja tá, čo dostávala jeden šok za druhým.

„Povedz to Bella... nahlas,“ vydýchol skoro podráždene Edward.

„Ste upíri,“ pípla som, pretože som sa odrazu zľakla, čo sa stane, keď tie slová dostanú definitívnu podobu.

Moje vyhlásenie sa odrážalo od okolitých stien. Teraz som mala už pred sebou dvoch šokovaných ľudí, teda pardon – upírov.

„Ako?“ zavrčal Damian a odrazu vyzeral tak hrozivo, že som sa nevedomky otriasla.

Bola som si istá, že práve v tejto chvíli som videla jeho skutočné ja. To, ktoré súviselo s jeho podstatou. V sekunde sa týčil nado mnou a ja som mala chuť zaliezť do hocakej diery, len aby som sa pred ním schovala. Začínala som sa skutočne báť.

„A-k-o,“ zopakoval a dával pri tom dôraz na každé písmeno.

Skôr, než sa mohol môj strach rozhorieť naplno a zavaliť moje telo, Edward chytil Damiana za rameno a stiahol ho naspäť na posteľ.

„Upokoj sa!“ prikázal hlasom, ktorý nepripúšťal žiaden odpor.

Damian na neho chvíľu zazeral a ja som sa začínal obávať o Edwarda. Predsa len, Damian bol oveľa svalnatejší a určite aj silnejší. Edward by proti nemu zaiste nemal šancu. Na moje prekvapenie sa však Damian ako zázrakom upokojil. Teraz už len sedel a zamračene ma prepaľoval pohľadom. Vydýchla som si. Zamračený Damian, na rozdiel od toho vytočeného, mi rozhodne nevadil.

„Teda,“ podvihol obočie mojím smerom.

Nadýchla som sa pre odpoveď, ale Edward ma predbehol.

„O tomto sme ti nikdy nehovorili. Akosi na to nebol dôvod. V štyridsiatych rokoch sme sa presťahovali do Forks. Malé mestečko uprostred Olympských lesov, iste chápeš prečo,“ pousmial sa, avšak ja som si všimla, že napätie v jeho očiach sa nestratilo. Práve naopak. „Pri jednom z našich prvých lovov sme narazili na indiánov, ktorí tam žili. Všetkých nás vtedy prekvapilo, že hneď vedeli, kto sme. Carlisle sa to snažil vyriešiť diplomaticky a tak sme sa prvýkrát dozvedeli o meničoch...“

„Meničoch?“ skočil mu do reči Damian.

„Vlci,“ vydýchla som úžasom.

Do tejto chvíle mi vlastne nedošlo. Tie legendy. To, že ak sú skutočný upíri, tak aj vlci, ktorí sa tam spomínali museli existovať. To potom znamená... Och, bože... Jake, Paul, Sam, Embry... tí všetci?

„Pokiaľ nie je v ich blízkosti nikto z nášho druhu, tak sa nemenia,“ povedal Edward odpovedajúc mi na nevyslovenú otázku.

„Ako si vedel, na čo myslím?“ zamračila som sa.

„Tentokrát nebolo ťažké to uhádnuť. Inokedy si však veľmi nečitateľná,“ povzdychol si.

„Nečitateľná?“

„Hej. Môžeš si gratulovať. Nie je to bohviečo, keď ti furt niekto čumí do hlavy,“ zasmial sa Damian a ja som si uvedomila, ako veľmi mi posledné minúty ten jeho smiech chýbal.

„Čumí do hlavy?“ pozastavila som sa na tým spojením a otočila sa na Edwarda. „To ako ty čo? Vidíš, čo si kto myslí?“ zhrozila som sa, keď som si to predstavila.

Rýchlo som si v hlave prebehla každú jednu myšlienku, ktorá ma dnes napadla. Bože. Cítila som, ako mi červeň sfarbuje tvár a z pier mi vyšlo nepotlačiteľné zaúpenie. Odolala som nutkaniu zaboriť svoju tvár do vankúša vedľa mňa, tak som aspoň sklopila zrak. Nechcela som radšej ani vedieť, čo si Edward o mne za celý večer musí myslieť. Už len to, ako som rozmýšľala nad jeho telom, vôňou, hlasom, dokonalou hruďou...

„Tak nejak,“ hlesol Edward. „Avšak tebe do hlavy nevidím,“ dodal a ja som až príliš hlasno vydýchla potlačený vzduch, ktorý sa mi pri tom nakopil v pľúcach.

Bola to nesmierna úľava, ale na druhej strane to bolo zvláštne. Cítila som na sebe ich pohľady, no hlavu som zatiaľ nezdvihla.

„Stáva sa ti to často? Je so mnou niečo v neporiadku?“ opýtala som sa potichu.

Počula som tichý smiech.

„Bella, ty si neuveriteľná. Prežila si si menší hysterický záchvat pri zistení, že nám nebije srdce, potom zistenie, čím sme... že ja čítam myšlienky a Damian... no to radšej nechajme teraz tak... a ty sa pýtaš, či je niečo v neporiadku s tebou?!“

Počula som ten neveriacky tón v Edwardovom hlase a zmohla sa len na myknutie plecami. Keď to takto povedal, vyznelo to fakt divne, ale tak som to cítila.

„Na tvoju otázku odpovedám nie – ešte nikdy sa mi nestalo, že by som nepočul niečie myšlienky a či je s tebou niečo v neporiadku odpovedám áno – žiaden normálny človek predsa nemôže sedieť s dvomi upírmi a nechcieť utiecť kade ľahšie. To je proste proti prírode. Mala by si byť vydesená, šokovaná... a ty si tu len pokojne sedíš a konverzuješ ako s najlepšími kamarátkami pri čaji o piatej. Rozhodne je s tebou niečo v neporiadku.“

Zdvihla som hlavu a pozrela sa na neho. Na tvári mal ten svoj pokrivený úsmev a ja som sa (odhliadnuc od všetkého, čo tu dnes zaznelo) znovu začala rozplývať.

„Ty sa nás skutočne nebojíš?“ hlesol Damian a prinútil ma tak odvrátiť pohľad od Edwarda.

„No nie... teda... nemali ste v úmysle... no vaše oči... zvieratká... nemala som byť dnes vaša... eh... večera?“ habkala som odrazu neisto.

V mojom vnútri sa znovu objavil ten strach. Čo ak som sa mýlila? Čo ak... ak môj život mal dnes skončiť? Mohla som byť až tak omámená? A čo potom tie legendy? Ich oči?

Obaja sa naraz zasmiali.

„Nie, Bella, večera rozhodne nie. No na to, či si mala byť dnes v noci naša, ti radšej neodpoviem... nerád by som klamal,“ šepol Damial tým očarujúcim hlasom, ktorý používal dnes v bare a môj strach sa v sekunde zmenil na niečo úplne iné...

----------------------------------------------------------------------------------------------

Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Ešte vás čaká posledná tretia časť, kde sa všetko rozhodne. Pôvodne poviedka mala končiť už touto časťou, ale akosi som sa rozpísala a viac ako 11000 slov sa mi sem nezmestilo, tak som bola nútená to znovu rozdeliť. No aj napriek tomu dúfam, že aj táto časť bola zaujímavá. 

Ešte k Edwardovi - na rozdiel od toho z našich milovaných kníh, tento môj sa s príchodom Damiana zmenil. Síce možno stále hľadá tú pravú, ale Damian ho presvedčil, aby si začal užívať život, takže rozhodne nie je posledným upírskym panicom Tiež mu dodal aj sebavedomie, ktoré mu tak chýbalo No niekde vo vnútri je to stále ten starý Edward, avšak táto jeho časť je trochu zatlačená do. úzadia. :D

Chcem tiež povedať, že si vážim každý jeden komentár, ktorý ste mi pri minulej časti zanechali. Najmä tie úžasne dlhé - od mojej milovanej Beny - cicka ďakujem, že ma stále tak podporuješ, od GCullen, 9moncici9 a samozrejme od Ivky77 - aj keď viem, že by si si rozhodne radšej prečítala ďalšiu kapitolu DZV.

Teším sa na tie, ktoré mi zanecháte pri tejto časti, aj keby to bol len jeden smajlík, všetko sa počíta :)

Vaša NeliQ

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Začni žiť, Bella! - 2. časť: