Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Večné šťastie..? Nie! - 2. časť

08.01.2011 (07:45) • BlackRosexq • FanFiction jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 1465×

Večné šťastie..? Nie! 2.časť

Reneesme Cullen

Pršalo. Moje vlasy boli zmáčané a strach, ktorý sa nahromadil v mojom poloupírskom tele, sa nielenže pýtal von, ale aj uberal z mojich fyzických síl. Je jasné, že toho zvládnem oveľa viac, ako hocijaký iný človek, ale toto? Pýtala som sa sama seba, či som až tak krehká. Nevládala som. Bála som sa. Chcela Jakea. Kde je?

Ako som sa tak pozerala do tvári mojich najbližších rodinných príslušníkov, uvidela som v nich množstvo pocitov. Strach, ľútosť, hnev, lásku, strach. Najmä strach. Mám však pocit, že sa báli o mňa, a nie o seba. Teda, nikto sa tu nebál o seba, ale o tých druhých. Z hrdla sa mi vydral jeden veľmi tichučký vzlyk, no Carl ho začul.

„Ticho, maličká!“ upozornil ma a naďalej ťahal za sebou ako nejakého psa. Cítila som sa potupená.

Čo chcú? Tak veľmi som sa chcela nakloniť a opýtať oca, čo sa to tu robí, no vedela som, že na otázku by mi neodpovedal. Jediné, čo by z toho vzišlo, by bol ďalší šok od Jane. A to som nemohla. Nemohla som ubližovať tým, ktorých mám tak veľmi rada. Bolelo to. Pozerať sa na ich zmučené tváre. A všetko iba kvôli mne. Keby som sa pred ôsmimi rokmi nenarodila, a nevidela by ma Irina, všetko by bolo úplne inak. Áno, je pravda, že by som nemala Jakea a rodinu, ale keby nebolo mňa, nikdy by sme sa neocitli v takej podradnej situácii.

„Jane?“ opýtal sa Carl Jane a tá sa na neho príliš priateľsky usmiala. Takže naša malá Jane si našla priateľa. Pri tejto predstave som sa usmiala, no našťastie, si to nikto nevšimol. Každý bol taký tichý a smutný, pripadalo mi to veľmi...

„Chcel by som sa ťa opýtať na jednu vec. Myslíš si, že Cullenovci príjmu našu podmienku?“ opýtal sa. Viditeľne to robil len preto, aby sme sa o tej podmienke dozvedeli aj my. Toto je... riadne svinstvo. Pokrútila som hlavou a snažila sa niečo zistiť. Ako by sme sa mohli zachrániť? Nemôžu nás uväzniť v tom paláci, o ktorom mi mama tak hovorila, nemôžu!

„Myslíš tú podmienku, že musia vraždiť a spolupracovať s Arom?“ Jane sa tvárila ako neviniatko, no jej úsmev ju z časti prezradil. Tvárila sa ako nejaké veľké hebedo, ktoré sa musí nafučať, ale ktoré vie aj ľahko sfúknuť. Nepáčilo sa mi to. Vôbec. Asi sa opakujem, ale pomaly sa môj strach začínal meniť na hnev. Neviem prečo, no táto situácia ma riadne vytáčala.

„Ťažko,“ odpovedala Jane a pozrela sa na nás, „alebo sa mýlim?“ Jej smiech sa rozliehal po celom okolitom lese a moja túžba jednu jej vraziť sa len stupňovala. Hnevala ma, a tak nemorálne veľmi!

„Nie. Na nič také nepristúpime! Začo nás vlastne trestáte? Za nejakú drobnosť? My sme len chceli chrániť Reneesme. Nič iné. A vy sa nám za to takto odplácate? Nerozumiem vám,“ skríkol Carlisle.

Ešte nikdy som ho takto nepočula hovoriť. Prvýkrát v mojom živote, prvýkrát vyzeral ako upír. Bol nahnevaný. Felix ho podkopol a Carlisle sa zakolísal.

„Áno, takto sa vám odplácame,“ zahundrala Jane a prestala sa usmievať. Viditeľne sme ju nahnevali. Ale ako je toto všetko možné?

Les okolo sa pomaly strácal a my sme asi o päť minút vstúpili na asfalt. Pripadalo mi to ako niečo veľké, nejaká čudná pristávacia dráha v strede ničoho. V strede lesa. Slnko vystúpilo vyššie a mraky už vôbec nebolo vidno. Žiarili sme, my Cullenovci. Ostatní – strážcovia Ara – mali na sebe čierne plášte, ktoré zabraňovali slnku dotknúť sa ich pokožky. A vtedy som ho pred sebou uvidela. Takže oni majú lietadlo? Pred sebou som zbadala veľký stroj, ktorého názov som nepoznala. Toto som určite zdedila po mame. Rýchlosť je pekná, ale žeby som sa vzrušovala pre pár strojov?

„A sme tu,“ vyhŕkla Jane.

„Felix, Demetri, Alec, Carl – odveťte našich priateľov na svoje miesta. Nech si to užijú.“ Mamu s otcom si zobral Felix, Esme s Carlislom Demetri, Alice a Rose spútal Alec a Carl zobral Emmetta s Jasperom. Ja som tam ostala stáť úplne sama. Ničomu som ani za mak nechápala. Prečo?

Vtedy som začula, ako sa za mnou čosi hýbe. Pomaly som sa otočila a vo chvíli, ako som pred sebou uvidela Ara, som skamenela.

„Ahoj, Reneesme. Dlho sme sa nevideli,“ povedal, ako keby sa nič nedialo. Ako keby mi práve neodviedol rodinu, ako keby nás neuniesol.

„Ahoj,“ vypľula som a snažila sa o tej najostrejší tón, akého som bola schopná. Vôbec sa mi tu nepáčilo. Všade číhala akási čudná hmla a slnko pomaly zachádzalo.

„Dúfam, že sa na mňa za toto všetko nehneváš?“ Rukou ukázal na lietadlo a smer, kade odviedli moju mamu a otca. Nie, vôbec sa nehnevám. Len ste mi pokazili celý život vy... Hlavou mi behali samé nepekné výrazy, no ja som radšej držala ústa zatvorené.

„Áno, hnevám sa. Ale vás to aj tak nezaujíma, mám pravdu?“ Ara sa rozhliadol dookola a svojím pohľadom prilákal upíra, ktorého som doteraz nepoznala.

„Toto je Sedrik. Je to jeden z mojich ľudí. Odvedie ťa na to správne miesto. Ale nemusíš sa báť, moja Reneesme, nič sa ti nestane.“ Obrátil sa a bez slova odišiel. Hľadela som za ním, za jeho plášťom, ktorý sa vo vetre ohýbal raz tam, raz sme.

Bol už ďaleko, keď sa Sedrik vedľa mňa ozval, a ja som sa pozrela do jeho karmínovo-červených očí. Chcel zabíjať. Dychtil po smrti, našej smrti.

Isabella Cullen

Všade okolo bolo mokro a vôňa, ktorá sa rozprestierala naokolo uštedrovala môjmu nosu jednu väčšiu ranu za druhou. Nechcelo sa mi ani myslieť, kde dali moju malú Nessie. Už len pri tej predstave, že je v nebezpečí a niečo jej hrozí, som sa striasla. Edward si to všimol a mihom oka stál pri mne a objímal ma.

„Deje sa niečo, láska? Nemusíš sa báť! Nejako sa to vyrieši,“ upokojoval ma, hoci aj ja som videla, že klame. Nebol si až taký istý, ako to skončí, ako a kde skončíme. Bál sa. Tak, ako ja. Tak, ako zvyšok našej rodiny. Tak, ako naša dcéra, ktorá je momentálne zatvorená sama. Pri tejto predstave som sa striasla.

„Neboj sa. Nelám si so mnou hlavu. Radšej musíme niečo vymyslieť. Ako sa z tadeto dostať?“ pýtala som sa a v hlase som mala paniku. Edwarda to viditeľne len vystrašilo, no ja som nevedela, ako ďalej. Ako môžem žiť bez toho najdôležitejšieho v mojom živote? Dala by som za ňu všetko, všetkých. Vždy a všade. Táto predstava ma ubíjala.

„Rád by som ti s tým pomohol Bella, ale neviem, ako ďalej. Som na dne.“ Sadol si na kreslo vedľa mňa a hlavu zložil do dlaní. Ako mu môžem pomôcť? Moje šťastie sa pomaly rozpadávalo. Prečo som vôbec na niečo také myslela. Prečo som si predstavovala, že niečo nie je v poriadku? Určite som to privolala ja so svojimi čudnými myšlienkami na odplatu!

„Neobviňuj sa,“ protestoval Edward, keď na mojej tvári zbadal strach. Zbadal v nej všetko, čo som cítila. Všetko. Úplne. Tak dobre ma poznal. Hoci mi nevedel čítať myšlienky, vedel vo mne čítať ako v otvorenej knihe. Páčilo sa mi to, hoci niekedy to bolo vážne nepríjemné.

„A čo mám robiť, Edward? Naša dcéra je práve niekde v tomto zázraku sama a ja neviem vôbec nič o tom, ako by som ju mohla zachrániť. Cítim sa taká nepotrebná. Taká...“ Slová mi vyprchali z úst. Nevedela som, ako ďalej. Začala som vzlykať bez sĺz. Tak, ako to upíri normálne robia. Keby som mohla plakať z mojich očí by sa lialo more sĺz.

„Ja to viem, Bella. A taktiež sa trápim, ale obviňovaním sa nič nedosiahneme. Bojím sa, že máme jedinú možnosť, ako môžeme Nessie zachrániť,“ dumal Edward a mne sa tón v jeho hlase vôbec nepáčil.

„Musím sa vzdať!“ skonštatoval a mňa z neho skoro porazilo.

„Toto im nemôžem urobiť!“ vykríkla som a vrhla sa mu do náručia. Toto mi nemôže urobiť ani v tom najhoršom sne. Nikdy! Vo vnútri som kričala, no z hrdla sa mi neozval ani jeden jediný tón.

Sídlo Volturiovcov

„Myslíš, že sa vzdajú?“ pýtal sa Carl, pre tento raz Ara a snažil sa vyzerať nezaujatý. Veľmi ho však trápilo, čo urobil tej mladej dievčine. Bola taká neodolateľná. Taká pekná. Toto si rodina Cullenovcov vôbec nezaslúžila. Pri takých myšlienkach vždy poďakoval bohu, že Aro si už jeho myšlienky nepozerá. Čo by mu asi tak urobil, keby zistil, čo sa mu ženie hlavou? Carl si to nechcel ani len predstaviť.

„Vzdajú.“ Arova odpoveď prekvapila každého, kto v miestnosti bol. Nikomu sa to nezdalo skutočné. Z časti to bolo aj preto, že netušili, aké city panujú v rodine, a čo je to vlastne tá materinská láska zač. Aro to ale vedel.

„Nedovolia, aby sa našej maličkej niečo stalo,“ odpovedal, ako keby to bolo tá najľahšie otázka. Ako keby sa ho opýtali, koľko je dva plus dva. Aro sa pousmial a tváril sa ako ten najväčší z veľkých. Dobre vedel, aký je vzácny a dával to pravidelne najavo.

„Myslíte, že ich putá sú až také silné?“ opýtala sa Jane, ktorá viditeľne pohŕdala Arovým názorom. Ako môže byť niečo tak silné, že kvôli tomu zlatookí zmenia presvedčenie? Nie, to sa nedá.

„Milá Jane,“ Aro si zakašľal a pousmial sa nad hlúposťou svojej najobľúbenejšej koristi, „niečo tak silné, si ešte nezažila, drahá. Prosím, nepodceňuj!“ Nikto sa Arovi neopovážil protirečiť. Aro to povedal, musí to byť pravda. Jane pokrútila hlavou a nechala Ara odísť v mieri.

„Odchádzam, moji drahí, porozprávať sa s našimi hosťami,“ vysvetlil najdôležitejší člen Volturiovcov a pobral sa preč. Nohy ho doviedli až k cele číslo jeden, cele, kde zadržiaval Bellu a Edwarda. No zatiaľ, čo vysvetľoval Edwardovi a Belle svoje podmienky, Jane s Carlom rozmýšľali úplne nad niečím iným.

„Neverím tomu. Aro nemôže mať pravdu,“ hromžila Jane po tom, ako Aro odišiel. Nevedela pochopiť niečomu takému silnému, čo by dokázalo niečo také.

„Zlatko, veľa si toto z ľudského života nepamätám, ale viem, že materinský cit je niečo neprekonateľné. Mama by pre svoje dieťa urobila všetko. A viem aj to, že upírom sa ich city zmenou len rozšíria. Keď by ľudská mama dokázala zodvihnúť auto, len aby oslobodila svoje dieťa, čo pod ním leží. Alebo by zaň zomrela, alebo by dokázala zabiť. Čo také dokáže upírska mama?“ Jane Carlova teória zaujala. Počúvala ďalej.

„Materinský cit je vážne ten najväčší a otec by pre svoje dieťa urobil taktiež všetko. Takže až budú mať aspoň dvoj-percentnú šancu, že tým, že sa pridajú k nám pomôžu svojej dcére, urobia to bez mihnutia oka. Chápeš, čo sa ti snažím povedať?“ opýtal sa Carl a na jeho očiach bolo vidieť, ako zaujato pozoruje Jane. Čakal na jej reakciu.

„Máš pravdu. Ako sa tak nad niečím takýmto zamýšľam, máš pravdu,“ skonštatovala Jane po tom, ako si všetko premyslela. Carl mal pravdu. Už len nejasno si pamätala svoju mamu, no vedela, že by pre ňu urobila všetko. Pri tejto veľmi starej spomienke sa pousmiala.

„Usmievaš sa?“ podotkol Carl a jemne sa dotkol Janiných pier. Boli hebké a teplé. Také, ako keby sa muž dotýkal ženy. Cítil sa tak isto. Úplne ako za svojho života.

„Milujem ťa, Jane,“ priznal Carl a zahľadel sa do karmínových očí svojej lásky.

„Milujem ťa,“ odpovedala Jane a prvý krát vo svojom dlhom živote sa jej studené srdce pohlo. Dokázal to. Carl dokázal pohnúť jej srdcom. Úsmev na tvári sa jej roztiahol na polku tvári.

„Toto sa mi páči,“ priznal Carl a znovu zdvihol ruku a dotkol sa Janiných pier. Cítil sa tak... živo? Nevedel to pomenovať.

Isabella Cullen

Chúlila som sa v Edwardovom náručí a ďakovala Bohu, že v tomto pekle môžem mať pri sebe aspoň Edwarda. Milovala som ho a dodával mi odvahu, vieru a nádej. Najmä nádej. Držal ma pevne vo svojom objatí a nemienil pustiť. Bola som jeho, nikoho iného. Ako na ihlách sme čakali s čím vyrukujú. Edward si bol skoro istý, no niečo mu nesedelo. Myslí si, že budú chcieť len niekoho. Koho, to nevie. Dúfal však, že nás úplne nerozdelia. Ako som tak rozmýšľala, čo v tom môže byť, začula som kroky. Už podľa tej chôdze a plášťa, ktorý som počula zďaleka, som vedela, že prichádza Aro. S podmienkami.

„Ahojte, moji mladí priatelia.“ Jeho hlas sa niesol vzduchom ako jed. Bolo vidieť príchuť jeho skazeného myslenia. Edward sa striasol. Vedel, s akou podmienkou prišiel. Ale ja nie. Tŕpla som, celá napätá, čo povie.

„Takže, Edward, už vieš, čo od vás žiadam. Buďme slušní a vysvetlime to aj tvojej žene,“ pousmial sa Aro a zahľadel sa Edwardovi hlboko do očí.

„Hovorte!“ popohnala som ich. Nevedela sa dočkať, ako to skončí. Čo chce? Bude žiadať nás všetkých alebo len niektorých? Čo urobí s ostatnými?

„Milá Isabella. Mám taký malý návrh. Ty a Edward tu s nami zotrváte. Tak isto ako Alice a Jasper. A ostatní pôjdu domov. Súhlasíš?“ hovoril len tak mimochodom. Ako keby sa nič vážne nedialo. Zdalo sa mi to čudné. To je až taký bezduchý debil ako sa zdá?

„Ako môžeme vedieť, že im neublížiš? Načo to bude dobré? Čo až povolajú armádu a vyslobodia nás?“ pýtal sa Edward nahnevane a postupne hľadal všetky odpovede v Arovej mysli. Aro aj napriek tomu všetky vyslovil nahlas.

„Dám vám slovo. Až vy budeme s nami, so všetkým, čo k tomu patrí. S ľudskou krvou a pravidlami, pustím vašu dcéru, mamu s otcom aj dvoch súrodencov. Tých menej dôležitých. Bude to dobré na to, že chcem svoje kráľovstvo väčšie. Vy dvaja mi k tomu dopomôžete. S vašimi schopnosťami, a mojimi, budeme neprekonateľní a nezničiteľní. A či vás nevyslobodia? Už minule ste mali namále, keď sme sa stretli, a to by nie každý z nich bojoval. Bolo by vás dosť, ale riskovať ich životy, len kvôli šanci jedna ku desiatim? Viem, že toho nie ste schopní a až sem aj prídu. Nie je veľká šanca, že vás dostanú. Pretože veľa z nich by zomrelo, alebo by sme ich uväznili!“ Arove reči mali niečo do seba. Až tu ostaneme my, nebude ich veľa, ktorí by nás zachránili. A riskovať ich životy? To by som nedokázala – hlavne nech je Reneesme v poriadku. Ale nebudeš mať žiadnu záruku. Hovoril mi tichý hlások v hlave, no druhý oveľa silnejší ho prekričal. Nie je to veľká možnosť, ale je to aspoň niečo. Malá nádej pre to najdôležitejšie.

„Už som to povedal aj Alice a Jasperovi. Súhlasili,“ odpovedal Aro a mňa to zarazilo. Sú schopní kvôli nám obetovať slobodný život?

„Takže len my štyria?“ opýtal sa Edward.

„Len vy štyria,“ konštatoval Aro a hľadel na mňa.

„Súhlasíte s ním? Obetujete sa, aby ste zachránili to najcennejšie?“ opýtal, pričom dobre vedel odpoveď. Pozrela som sa do Edwardových zlatých očí, ktoré o chvíľu budú karmínovo červené a pokrútila hlavou na súhlas.

„Áno, súhlasíme. Ale môžeme zavolať Carlislovi a Reneesme vždy, keď budeme chcieť, bez toho aby nás niekto sledoval. A nemusíme piť ľudskú krv! Tak zostaneme. Inak sa pobijeme.“ Edward mal priame podmienky. To s tým bojom myslel vážne? Je ochotný všetkých nás zabiť len pre to, aby sme tu neostali? Veľmi som tomu neverila. Skôr vyčítal v Arovej mysli, že podobné ústupky nám dovolí. Bude to v tom.

„Dobre,“ vyhlásil Aro a otočil sa nám chrbtom.

„Až budete chcieť utiecť, zabijeme vás. Takže môžete sa ísť rozlúčiť s rodinou. Už nikdy ju neuvidíte.“ Tieto slová ma dostali. Aro odišiel. Pozrela som sa na Edwarda a skoro sa rozplakala. Chýbali mi slzy.

„Už nikdy?“ opýtala som sa Edwarda.

„Keby sme podnikli čo i len niečo malé, zabil by nás. Neklamal. Je nás tu teraz málo. A potom, keď odídu a my tu ostaneme, bude to ešte nebezpečnejšie. Musíme tu ostať, možno časom, keď sa nazbierame a utečieme, ale teraz.“ Edward pokrútil hlavou.

„Nie,“ dopovedal a to slovo až zabolelo. Ako dlho neuvidím svoju dcéru? Bude šťastná? Otázky mi vírili v hlave a ja som sa chystala rozlúčiť s tými, ktorých mám najradšej.

Sídlo Volturiovcov

„Milujem ťa,“ šepkal Carl a Jane sa v jeho náručí zachvela. Tento muž ju zmenil. Cítila to. Urobila by kvôli nemu všetko. Úplne všetko.

„Aj ja teba, no musíme už ísť. Strážiť našich kolegov pri rozlúčke,“ zasmiala sa Jane a pozbierala všetku silu, aby sa odtrhla od muža svojich snov. Poobliekali sa, upravili a pomaly vošli do veľkej siene, kde už boli nastúpení všetci zajatci. Pri tomto pohľade sa zasmiala.

„Jane?“ opýtal sa Aro. Jane pokynula hlavou k nemu a čakala na otázku.

„Musím ťa o niečo poprosiť. Bude to ťažké, ale nemôžeš byť s Carlom,“ hovoril Aro, ako keby sa nič nedialo. Podcenil cit, ktorý medzi nimi bol? Alebo ju chcel len nahnevať?

„Prečo?“ opýtal sa Carl, vytiahol otázku Jane priamo z úst.

„Ste príliš rozptýlení. O chvíľu sa blížia výpravy, ktoré budú dlhé a vy nemôžete byť takto rozptýlení. Bol to malý úlet. Dosť,“ rozhodol Aro a vedel, že nikto mu nemôže odporovať. Nedovolili by si to. Jane sa pozrela na Carla. Vedela, že pokiaľ niečo neurobí, príde o to najcennejšie.

„To nemôže,“ pošepkala Jane Carlovi a uprene sa zadívala na Ara.

„Bojuj,“ zašepkala Carlovi  a uštedrila Arovi silnú ranu. Ten sa pomaly zniesol k zemi a trpel.

Všetko sa zbehlo tak strašne rýchlo.

Isabella Cullen

Všetko sa zbehlo tak strašne rýchlo.

„Bojuj,“ zašepkala Jane Carlovi a uštedrila Arovi veľmi silnú a bolestivú ranu. Na zlomok sekundy som ničomu nechápala, nevedela, kde som, no nakoniec som pochopila. Jane a Carl. Spolu. Chcel ich rozdeliť! Chcel rozdeliť lásku. To nedovolia, nikto by to nedovolil. Ani ja. Pri tejto predstave som pocítila šancu na šťastný koniec.

„Bojujte Cullenovci,“ vykríkol Carl a vrhol sa na Felixa. Ja som ani na sekundu neváhala a  na všetkých z mojej rodiny vrhla štít. Pod mojim štítom sa ocitli aj Jane a Carl.

„Alec, prosím,“ vykríkla Jane a pozrela na svojho brata, dvojičku. Hoci bol Alec veľkým Arovým spojencom, jeho sestra by trpela a to nemohol dovoliť.

„Bella,“ vypľul moje meno, no znelo milšie.

„Zahaľ aj mňa,“ vykríkol a vrchol sa po Demetrim, popri čom však všetkých oslepil. Ani neviem ako. Pred chvíľou sme si mysleli, že tu ostaneme navždy, a práve teraz tu bojujeme proti trom najdôležitejším. Ja som všetkých chránila štítom, Alec všetkých ostatných oslepil. Jane trápila Ara, pričom Carl zabil Felixa a ďalšieho upíra. Edward sa pustil s Alecom do Demetriho a ostatní si rozdelili ostatných upírov v miestnosti. Reneta nebola pri Arovi a tak zostala Alice a Jasperovi. Roztrhali ju, ani nie za sekundu. Všetko bežalo tak rýchlo. Aro ležal na zemi a kričal. Nadával. Prosil o pomoc. Nechápal, čo sa deje. Prečo to Jane urobila? Esme s Carlislom pomáhali ostatným, no keď zbadali Ara, rozbehli sa k nemu.

„Ohroziť našu rodinu, to jediné neznesiem.“ Vtedy som videla Carlisla prvýkrát upírom. Chytil Arovu hlavu do rúk, pričom ho ešte stále zmáhala bolesť a odtrhol mu ju. Jane neváhala a odsotila Carlisla.

„Nechajte to na mňa,“ dodala a trhala Ara na márne kúsky. Markus a Caius zostali nechránení v kúte. Hoci neboli až tak nebezpeční, museli sme sa ich zbaviť. Alec zabil Marcusa a Edward Caia.

„Ak nechcete bojovať, nemusíte,“ vykríkla Jane. Poobzerala sa po vraždiacich upíroch naokolo.

„Sú mŕtvi, no my nemusíme. Viem, že nám vládli dlho, ale nastal čas zmeniť to. Môžeme vládu prebrať my,“ hovorila Jane. Snažila sa ich všetkých presvedčiť.

„Alebo to nechajme tak. Konečne si každý bude môcť ísť svojou vlastnou cestou. Prosím. Musela som to urobiť, ste moji priatelia. Nechcem vás stratiť.“

„Fajn,“ povedal jeden z ostávajúcich upírov.

„Sme voľní?“ opýtal sa a Jane prikývla. Pritisla som sa k Edwardovi a pevne ho držala za ruku. Nechcela ho pustiť.

„Aj vy,“ oznámil Carl a pozrel na Reneesme.

„Prepáč, Reneesme. Musel som to urobiť, ale teraz ste voľní. Bežte. O nás sa nestarajte. Pokiaľ budeme nažive, nikomu nedovolím, aby vám ublížil. Chápem, prečo ste bojovali. A Jane tiež.“ Chytil ju za ruku, pobozkal a pozrel na Edwarda.

„Veríš mi?“ opýtal sa.

„Áno. Hovoríš pravdu. Počujem to! Ďakujeme ti, Carl. Zbehlo sa to tak rýchlo a je to čudné, ale ďakujeme. A aj tebe, Jane,“ dodal Edward a usmial sa na svoju rodinu. Na mňa.

„Nemám vás rada a najradšej by som vás zabila, ale chápem. A keby ste tu neboli, bola by som mŕtva a Carl tiež. Takže... ďakujem,“ vypľula zo seba. Bola to naozaj Jane? Naozaj tá, ktorá nás chcela mučiť? Láska s upírmi robí vážne veľké veci.

„Choďte už. Kým si to nerozmyslíme,“ vykríkla a usmiala sa.

Nebolo nám treba nič hovoriť. Všetci sme sa otočili a bežali preč. Všetci. To slovo ma v srdci hrialo a ešte nikdy som nebola tak vďačná za svoju rodinu, ako teraz. Nechápala som tomu. Bola som upír, no stále mi to nedošlo. Šťastie ma naplnilo od prstov na nohách až po končeky vlasov. Bežali sme a nezastavovali sa. Ten pocit voľnosti bol na nezabudnutie.

„Myslíte, že nám dajú pokoj?“ opýtala sa Esme, ktorá objímala Carlisla. Viditeľne bol skrúšený z toho, že pred chvíľou zabil niekoho, koho poznal. Že vôbec zabil. No aj v jeho smutnej tvári sa dala nájsť radosť a šťastie. Pokoj, ktorý ho napĺňal, ma tešil. Všetko je v poriadku. Už navždy. Cítila som to. Všade. Už nemáme nikoho, kto by sa nás chcel zbaviť.

„Určite!“ odpovedal Edward a nikto sa ho nepýtal prečo. Verili sme mu a nechceli vedieť detaily. Kladná odpoveď nám úplne stačila.

„Mamí,“ zakričala Nessie a vrhla sa mi okolo krku. Držala som ju. To najdôležitejšie. Moju Nessie.

„Si v poriadku?“ opýtala som sa svojej dcéry, ktorá sa celá triasla. Určite bola hladná, smädná a vystrašená.

„Ste v poriadku,“ skonštatoval Edward a obidve nás objal. A boli sme. Všetci v poriadku. Všetci spolu.

„Vieš, ako som sa o teba bál?“ opýtal sa Jake, keď ma po dlhom čase držal vo svoje náručí. Bolo to dokonalé. Tak veľmi mi chýbal. Myslela som si, že bez neho zomriem. Ako keby som to nebola ja. Niečo zo mňa chýbalo. Konečne to mám.

„Nedalo sa to vydržať, Ness. Tak si ma vyľakala. Už ťa nikdy nepustím,“ prisahal Jake a chytil ma ešte pevnejšie. Bol taký zlatý.

„Chýbal si mi,“ priznala som a už len pri spomienke na to, ako bolo bez Jakea ma striaslo. Ako som to mohla vydržať?

„Aj ty mne, Ness,“ zašepkal a jemne ma pobozkal. Bol taký mäkký a teplý, že pri roztopil aj kocku ľadu.

„Zase som šťastná. Už ma nikdy nepusti,“ poprosila som a vtisla mu ešte jeden vrúcny bozk. Prerušil ho.

„Nikdy, Nessie, nikdy. Ako som sľúbil. Už nikdy ťa nepustím zo svojho náručia. Som len tvoj a to navždy,“ zašepkal a my sme sa ponorili do veľmi príjemných činností. Viem, že mama s otcom by povedali, že na niečo takéto je priskoro, no ja som sa cítili pripravená. Chcela som Jakea tak, ako sa len dá. Chcela som mu byť čo najbližšie.

„Milujem ťa,“ zašepkala som pomedzi vzdychy a pritisla sa k jeho náruživému telu ešte viac.

1. časť

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Večné šťastie..? Nie! - 2. časť :