Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » V zajatí túžby - Čo ty tu? - 2. časť - Koniec

14.09.2012 (15:15) • NeliQ • FanFiction jednodílné • komentováno 9× • zobrazeno 3081×

Bella

„A je to také dôležité?“ opýtala som sa a pomaly premiestnila ruku do blízkosti jeho penisu. Potrebovala som túto tému nejako zahovoriť a toto mi prišlo ako najlepší spôsob. Chcela som z tohto stretnutia vyťažiť čo najviac, keďže som vedela, že sa už zrejme nikdy nezopakuje.

Posunula som pomaly ruku a pohladila ho po celej jeho dĺžke. Zhlboka sa nadýchol. Bolo až smiešne, že aj keď sme to nepotrebovali, najmä v takýchto chvíľach, stále sme sa snažili správať ľudsky. Potešená jeho reakciou som ho pekne uchopila do ruky a prešla od koreňa až po špičku a naspäť. Jeho oči sa zaleskli túžbou a pri mojom ďalšom pohybe sa jeho ruka presunula na môj zadok a stisla. To vo mne vyvolalo dávku vzrušenia, akú som cítila len pri tomto konkrétnom mužovi.

Edward si ma pritiahol k sebe tak, že som na ňom ležala. Naše pery sa stretli a naše jazyky začali okolo seba tancovať. V tejto polohe bolo ťažšie ho hladiť, preto som ruku vytiahla a začala sa o neho celým telom trieť. Jeho ruky hnietli môj zadok a nútili ma obtierať sa o jeho penis, ktorý bol už napnutý do maximálnej veľkosti. Ruky som mala zamotané do jeho vlasov a tlačila ho k sebe. Nebol medzi nami ani kúsok voľného miesta a predsa sa mi to stále zdalo málo. Moje telo sa zmietalo v ohni a bola len jedna vec, ktorá ho mohla aspoň na chvíľu uhasiť.

„Prosím,“ hlesla som, ale viac som zo seba nedostala.

Edward však vedel, na čo myslím. Trochu sa posunul a jediným pohybom spojil naše telá. V tej chvíli sa mi zatmelo pred očami a moje telo vybuchlo v nádhernom orgazme. Kútikom mysle som si uvedomila, že Edward sa nehýbe. Len ma držal a očami pozoroval. V jeho pohľade bolo niečo, čo som nevedela definovať. Akási nežnosť spolu s vášňou a ešte niečím, čo sa mi však nechcelo analyzovať. Môj orgazmus pomaly doznieval, ale ešte bolo treba uspokojiť môjho fantastického milenca. Znovu som sa prisala na jeho pery a začala sa na ňom hýbať. Chcela som mu poskytnúť maximálnu rozkoš. Zážitok, na aký sa nezabúda. Stiahla som vnútorné svaly a Edward prudko vzdychol. Ani neviem ako, odrazu som sa ocitla pod ním a jeho penis do mňa prudko narážal. Úplne až po samý koreň, ako by do mňa chcel vypáliť nejaký odkaz, ako by si ma chcel označkovať. Ruky presunul na moje prsia a vášnivo ich hnietol, tlačil a ja som ho ponúkala, nech ešte pritlačí. Tá trocha bolesti vo mne zdvihla novú vlnu, ktorá sa blížila k svojmu prehupnutiu za okraj.

„Bože, Bella... ja...“ vzdychol a ja som vedela, že cez okraj prehupneme spolu.

„Teraz,“ hlesla som a naše telá sa ako jedno roztriasli.

Edward zavrčal a zrútil sa na mňa. Stále som nechápala ako je možné, že sex s ním je tak dokonalý. Aj Thomasa som milovala, ale nikdy to nebolo takéto. Taký pocit dokonalého odovzdania. Bol to však trochu horko-sladký zážitok, keďže som vedela, že on ku mne nič necíti. Síce som si povedala, že si s ním užijem, kým mám ešte tú možnosť, ale stále ma lákalo, aby som mu povedala o svojich pocitoch. Avšak som priveľmi veľký zbabelec. Je paradoxom, že ja – upír – tvor stojaci na najvyššom stupni v potravinovom reťazci, predátor, som sa neodvážila vysloviť úplne jednoduchú vetu. Vetu, ktorá sa mi drala na jazyk tak intenzívne, že som si musela do neho zahryznúť. A tak som pod ním len ležala a užívala si ten skvelý pocit, že je so mnou.

Neviem, koľko ubehlo času, ale odrazu buchli dolu dvere. Emmett s Rose boli späť. Vedela som, že keď Rose zistí, čo sa dialo, znovu bude mať pripomienky, ale bolo mi to úprimne jedno. Celý môj život sa teraz obmedzil na túto izbu a na Edwarda. Zdola bolo počuť zapnutie televízie a kroky vedúce hore. Bolo mi jasné, že Emm zostal dolu a podľa všetkého sa Rose vybrala hore ma skontrolovať. Ani nie o pár sekúnd sa moje tušenie naplnilo. Avšak Rose nezastala pri mojich dverách, ale rovno sa vydala sem.

„Bells? Je všetko v poriadku?“ ozval sa za dverami jej hlas.

Edward sa na mňa pozrel a zviezol sa na posteľ vedľa mňa. Nevedela som, na čo myslí, ale poriadne sa mračil. Povzdychla som si.

„Áno Rose, všetko je v poriadku,“ povedala som smerom ku dverám a jemne sa pousmiala, keď mi hlavou prebehla myšlienka, že o päť minút by to mohlo byť v poriadku ešte viac.

Rose nič nepovedala, len bolo počuť vzďaľujúce sa kroky. Otočila som sa na Edwarda. Naše pohľady sa stretli. Stále mal ten zamračený výraz.

„Čo sa deje?“ opýtala som sa.

„Myslím, že tvoja sestra nesúhlasí s tým, že sme tu spolu. Asi by ma najradšej roztrhala na kúsky.“

„Asi áno,“ pousmiala som sa.

Pochybujem, že si Edward uvedomoval, čo všetko by mu Rose najradšej urobila. Od Thomasovej smrti ma až prehnane chránila. Vedela, ako som sa vtedy cítila, všetku tú bolesť vtedy prežívala so mnou. Ona ma držala, aby som sa nerozbehla do Volterry a neukončila to raz a navždy. Ona ma objímala, keď sa moje telo chcelo rozpadnúť na malé ľadové kúsky. Preto som ju čiastočne chápala, ale moja pomyselná miska váh sa prevážila na moju stranu, na stranu toho, čo som chcela, po čom som v tejto chvíli priam bolestne túžila. Moje telo, moja myseľ, celé moje ja túžilo po jedinom – stráviť všetok čas, čo mi zostáva s Edwardom.

„A čo si o tom myslíš ty?“ opýtal sa po chvíli.

Čo si myslím? Je jedno, čo si myslím, dôležité je, čo cítim. Tú bezbrehú lásku, ten cit, ktorý sa vo mne rozpína, pohlcuje, rozžaruje moje vnútro, páli viac ako svätojánsky oheň, bolí viac ako premena a predsa je to to najkrajšie, najdokonalejšie, čo som za celú svoju existenciu cítila.

„To, že som tu s tebou hovorí za všetko, či nie?“ odvetila som.

V očiach sa mu zablesklo, naklonil sa ku mne a jemne mi prešiel perami po líci. Bolo to úplne nežné ako dotyk motýlích krídel. Potom ma sa jeho pery rovnako nežne pritisli na tie moje. Prekvapilo ma to. Bolo to úplne niečo iné, ako doteraz. Doposiaľ sa to všetko podobalo poriadne rýchlej jazde na húsenkovej dráhe, kedy letíte a kričíte o život. Ale toto bolo skôr ako ruské koleso, kedy sedíte, dívate sa naokolo a vychutnávate si krásu okolo seba. Ja som si rovnako vychutnávala túto chvíľu, až... kým ju neprerušil dupot krokov po schodov.

„Hej ľudkovia, hádam tam nechcete stráviť večnosť,“ hulákal Emmett.

„Niekedy by som ho najradšej roztrhal na maličké kúsky,“ povzdychol si Edward a mne nezostávalo nič iné, len s ním súhlasiť.

„Asi by sme mali ísť na chvíľu dolu, inak nám nedajú pokoj,“ šepla som len pre jeho uši.

Znovu si povzdychol a neochotne sa posadil. Mlčky sme sa obliekli, každý ponorení do vlastných myšlienok, sme sa stretli pri dverách. Bolo to nezvyčajné, robiť niečo tak obyčajnú, ako stráviť čas s rodinou, keďže naše stretnutia sa obmedzovali sex v posteli, v sprche, pri stene a všetkých možných miestach, ale len tak zísť dolu, ako kamaráti, či ako by sme sa mali nazvať, to bolo niečo iné. Tento krát som si povzdychla ja a natiahla ruku ku kľučke.

Presne v tej chvíli vystrelila aj jeho ruka a objala tú moju. Mojim telom preletel spaľujúci lúč a rozohrial ma až do morku kostí. Po strašne dlhom čase som pocítila niečo, na čo som už dávno zabudla. Na maličký, úplne mikroskopický okamih so sa cítila znovu ako úplne neobyčajne obyčajný človek. Napodiv to bolo celkom príjemné a ja som si uvedomila, o čo by to bolo všetko jednoduchšie, keby sme len ľuďmi. Úplne malými bezvýznamnými mravcami v mravenisku zvanom Zem. Bez vedomosti čo sa zajtra stane, bez toho, aby som vedela, že cítiť bolesť trvá nekonečne dlhú večnosť, že na nič sa nezabúda, aj keď sa veľmi chce, lebo tento život trvá večne. Alebo možno nie, možno tá bolesť netrvá večnosť. Možno už len dva dni.

Možno, pomyslela som si a spoločne sme s Edwardom otvorili dvere.

Edward

S Bellou sme strávili dva dni prevažne v posteli, aj keď sme občas vyliezli, lebo nám môj ctený braček s jeho ženuškou nedali pokoj, čo bolo dosť otravné, ale vo chvíľach, keď sa za nami zatvorili dvere, sme sa vždy vrátili do sveta, kde sme bolo len my dvaja. Úplne osamotený a predsa nie sami. Bolo až neuveriteľné ako mi s ňou bolo dobre. Ako by ku mne vždy patrila, ako chýbajúci dielik puzzle, ktorý konečne dopadol na svoje miesto a doplnil skladačku s názvom – Edwardov zmysel života. Bez nej som bol len prázdna schránka bez citov, či pocitov. Plával som večnosťou v rovnakom tempe, bez zmeny, bez potreby robiť niečo inak. Zjavne spokojný a naplnený, avšak až ona mi ukázala aké to je, keď život dostane zmysel. Skutočný zmysel, nie len ilúziu. Priviazala si ma k sebe lanami z titánových vlákien, omotala sa okolo mňa ako brečtan a mne sa to až neskutočne páčilo. Aj keď sme to ani jeden nevyslovili, dúfal som, bol som si priam istý, že to nie je z jej strany len flirt. Musela cítiť zo mňa tú lásku. Bublalo to vo mne, tie dve slová, chceli vyjsť von na svetlo sveta, rozprsknúť sa do miestnosti a preniknúť do kamenného srdca mojej milovanej. Rozžiariť ho ako sviečky vianočný stromček.

Ležali sme v posteli a oddychovali po ďalšom z nespočetných milovaní. Dívali sme sa jeden druhému do očí. Jej pohľad mi vravel – tak už to konečne povedz, vyslov to nahlas! Neostýchaj sa! Vrav!

„Milujem ťa!“ kričal som v duchu. Tie slová už boli na mojom jazyku. Nadýchol som sa, aby som ich vypustil a navždy tak ovplyvnil svoj osud, keď vtom zazvonil telefón. Melódiu som spoznal hneď a slová piesne ako by chceli naznačiť môj ďalší osud. Ani som sa nestihol otočiť a Bella už bola preč. Počul som z vedľajšej izby tlmený hovor. Aj keď som sa veľmi snažil, nedokázal som rozoznať, o čom hovorí. Ako by zámerne nechcela, aby ju niekto počul. Bože, asi začínam byť paranoidný. Krása – paranoidný upír. Pousmial som sa. Určite sa mi hneď vráti. Pretočil som sa na chrbát a dal si ruky za hlavu. Predstavil som si ako sa moja krásna upírka s laškovným výrazom objaví vo dverách. Skutočne netuším, ako dlho som tam ležal, ale prebralo ma klopanie môjho večne otravného brata.

„Hej Ed, vylez, v telke dávajú zápas Gators. To musíš vidieť. Muchlovať sa môžete aj po tom,“ kričal a mne bolo jasné, že nedá pokoj, kým si nesadnem dolu vedľa neho a nepozriem si zápas jeho obľúbeného týmu.

Vstal som, hodil na seba prvé, čo mi prišlo pod ruku, vybehol z izby a zostal stáť pred dverami do izby, ktorú oficiálne obývala Bella. Prekvapilo ma, že som už nepočul ten jemný šepot, vlastne, nepočul som nič. Pre istotu som zaklopal, potom ešte raz a hlasnejšie, aj keď som vedel, že svojím sluchom ma určite musela počuť. Keď sa ani na tretie zaklopanie nič nedialo, opatrne som otvoril dvere.

„Bella,“ šepol som do ticha, aj keď mi už bolo jasné, že Bella v tejto izbe nie je.

Cítil som, že je niečo špatne. Že sa práve odohráva niečo, čo nie je v súlade s mojím veľkolepým plánom.

„Určite si len niekde odbehla,“ hovoril som si v duchu.

Stále som sa uisťoval, že sa nič nedeje, že určite neodišla. Pousmial som sa. Asi som zase paranoidný. Otočil som sa, že sa opýtam Rosalie, kde Bella išla, keď mi pohľad dopadol na posteľ, ktorá nebola vôbec dotknutá. Dokonale uprataná, bez jediného záhybu a ako neónka, na červenom povlečení ležala biela obálka s úhľadne napísaným menom. Moje srdce, aj keď už roky nebijúce, ako by znovu prestalo biť. Ono ako prvé pochopilo, čo som si odmietal priznať, čo mi pripadalo nemožné, zvrátený humor niekoho, kto riadi nitky nášho osudu. Stále som si opakoval, že to nie je možné, že sa predsa nič nedeje, je to len ilúzia v mojej hlave. Že sa teraz otvoria dvere a ona vpláva dnu, rovnako vznešená a krásna ako vždy. Ovinie svoje ruky okolo môjho teba, ovanie ma dychom a zabalí do tepla svojho tela. Nie, nie, nie! To nemôže byť pravda. V jednu sekundu som stál v jej izbe paralizovaný strachom a v druhej som s listom v ruke stál pri Rosalie, ktorá na mňa nechápavo hľadela. Ruka, v ktorej som držal list a naťahoval ho smerom k Rose, sa mierne triasla. Ešte som sa nikdy necítil tak vystrašene, ako keď som čakal, kým ho vezme a otvorí.

„Edward, čo?“ pýtala sa a oči jej padli na list v mojej ruke.

„Od Belly,“ hlesol som.

Neviem, čo si prečítala v mojom pohľade, možno to zúfalstvo, ten pocit prázdnoty, ktorý ma zožieral zvnútra, neviem, ale okamžite odo mňa prebrala list, roztrhla obálku a začala čítať. Videl som to v jej hlave, keď tu teraz nebola Bella, aby kryla jej myšlienky. Po pár slovách som sa zrútil na zem. Spaľujúca láva pohltila moje telo, zaplavovala moje vnútro. Strašne to bolelo, neskutočne to pálilo. Premena bola oproti tomu len prechádzka ružovou záhradou. Nie! Presvedčoval som sa neustále. To neurobila! Cítil som ako by mi niekto vyrval z tela všetky orgány, šklbal mi ich zaživa a užíval si pri tom moju bolesť. Objal som sa rukami, ako by to mohlo pomôcť zastaviť tú bolesť, nerozpadnúť sa na kúsky.

Odrazu do mňa niečo narazilo a ja som sa ocitol na opačnej strane izby. Zdvihol som hlavu a videl rozzúrenú Rose ako sa s napriahnutou päsťou napína k ďalšiemu úderu.

„Ty hajzel!“ kričala. „Ty arogantné hovado! To ty za to všetko môžeš! Nebyť teba, tak je tu teraz s nami!“ vrieskala a ja som vedel, že má pravdu.

Bože, aký som bol hlupák, idiot, že som jej nič nepovedal. Nech ide do čerta celá tá posratá pýcha! Odohnal som si šťastie, nakopal som ho do zadku a poslal v ústrety smrti. Prečo? Nemohla počkať ešte chvíľu? Ani som necítil, ako sa Rose do mňa pustila. Nechal som ju a vítal každú ranu, lebo som vedel, že som si ju zaslúžil. Rose ma posielala do všetkých možných kútov sveta, vrátane istej zadnej časti tela, chrlila na mňa výrazy za ktoré sa nemusel hanbiť ani najhorší kriminálnik a ja som len apaticky sedel, ležal, v závislosti od toho, kde som dopadol. Vo vnútri som sa cítil totálne prázdny. Netušil som, že láska môže tak bolieť. Odrazu moju myseľ zaujala jedna Rosaliina myšlienka a ja som precitol. Bože, prečo som si to nevšimol skôr?

Na ďalšie udalosti si spätne pamätám len útržkovite. Vybehnutie z domu, cesta na letisko, let do Londýna, prestup na ďalší let. Moja nálada bola ako na hojdačke, na jednej strane úľava, no horší bol ten druhý pocit, ktorý bohužiaľ prevažoval. Obrovský nefalšovaný strach. O to jediné, na čom mi v tomto svete záleží. Nechcel som sa poddať melanchólii, tak som sa sústredil na to, ako dotiahnuť túto cestu do úspešného konca. Dúfal som, nie, bol som si istý, že to dokážem. Musím!

Bella

Všetko od môjho odchodu som vnímala ako vo sne. S Edwardom mi tak rýchlo ubiehal čas, že som úplne zabudla. Pripomenul mi to až ten telefonát. V prvom momente som to chcela zamietnuť, neisť, odvolať to, ale čo by sa vlastne zmenilo. Moje srdce už aj tak dosť krvácalo neopätovanou láskou. Trhalo ma na kusy, že som ho nemohla ešte raz vidieť, pohladiť tú jeho dokonalú tvár, objať jeho telo a zavŕtať si prsty do jeho vlasov. Nemohla som mu dať ani posledné zbohom. Mala som chuť sa otočiť a rozbehnúť sa naspäť, avšak uvedomila som si, že práve vchádzam do izby, kde ma už čakal môj ďalší osud.

„Vitaj, Isabella, už som ťa čakal,“ povedal.

„Aro,“ odvetila som a kruh sa uzavrel.

O niekoľko hodín neskôr

Na poli vzdialenom ďaleko od ľudí proti sebe stoja dve armády. Ani jedna nie je ľudská. Obe sú dokonale vycvičené, pripravené zaútočiť. Čaká sa už len na signál. Ani jedna nechce začať prvá, aby neprišla o výhodu. Vyzerá to, že napokon nezačne nikto. Avšak tí v čiernych plášťoch vyzerajú byť menej nervózni. Ako by sa o nič nejednalo, ako by tu nemal prebehnúť veľký boj o nadvládu nad celým svetom, ich svetom. Svetom, o ktorom si ľudia stáročia rozprávajú príbehy, fantastické poviedky, o ktorých sa väčšina domnieva, že sú vymyslené. Avšak tieto bytosti nie, oni najlepšie vedia, aký je tento svet skutočný a že najvyššom stupni v potravinovom reťazci určite nestojí človek.

Odrazu to jeden z nich nevydrží a s výkrikom sa rozbehne do priestoru uprostred. A vtedy to začne...

Bella

Už to začalo. V jednej chvíli sme len stáli oproti sebe a v druhej už len lietali okolo mňa kúsky tiel. Ja som si ich však nevšímala. Hľadala som niekoho konkrétneho, aby som mohla vykonať svoju pomstu. V hlave som mala jediné meno – Demetri. To on mohol za Thomasovu smrť, aj keď vlastne neviem, prečo to urobil. Ale keď mi Aro zavolal, že Demetri pripravuje armádu na ovládnutie nášho sveta, že stál aj za Thomasovou smrťou, vedela som, že musím. Musím ho zabiť a pomstiť tak Thomasa. Bolo mi jedno, čo sa so mnou stane potom, dokonca som mala v pláne, že keď zabijem Demetriho, nechám to na osud, čo sa so mnou stane. Bolo mi to jedno. Edward bol teraz ďaleko a v mojej mysli len Demetri. Zakázala som si myšlienky na čokoľvek iné. Avšak nájsť ho, nebolo také ľahké, ako som si myslela. Demetri musel vedieť, že po ňom idem, lebo sa dokonale maskoval. Jeho pach som poznala dokonale, kedysi sme boli dobrý priatelia, dokonca aj keď som odchádzala s Volterry, prial mi všetko dobré, preto som nechápala, prečo to urobil. Čo za tým stálo? Čo mu urobil Thomas?

Po chvíli mi bolo jasné, že Demetri v tom chuchvalci na poli nie je. Obehla som bojisko a vydala sa do lesa. Musela som ho nájsť a pomstiť sa. Za Thomasa, za utrpenie, ktoré som vtedy cítila, za všetku tú bolesť, ktorú som si musela prežiť. Od Demetriho bolo zbabelé, že teraz nestál v poli a nebojoval so svojou armádou, ale to sa dalo čakať. Vždy rád špinavú prácu prenechával na druhých.

Odrazu stál predo mnou a ja som prekvapivo zastala. Vôbec som jeho pach nezachytila. Na stotinu sekundy som sa zamyslela nad tým, ako je to možné, ale hneď na to som mu venovala svoju plnú pozornosť.

„Á, krásna Isabella, vitaj,“ úlisne povedal a začal okolo mňa krúžiť.

Musela som sa premáhať, aby som mu rovno neskočila po krku, ale potrebovala som odpovede.

„Á, nie je to náhodou Demetri, ten zbabelec?“ zasyčala som.

„Ale, ale, takto sa rozpráva so starým kamarátom?“

Triasla som sa po celom tele, nenávisť mnou lomcovala, no prinútila som sa odpovedať.

„Ty sviňa! Prečo si zabil Thomasa? Čo ti urobil?“

„Haha, Isabella, ty si vždy bola taká naivná. Vždy si všetkému uverila. Bolo to také jednoduché ťa o tom presvedčiť. On mi tvrdil, že to tak bude, no ja som mu neveril.“

Nechápala som, o čom hovorí, keď sa odrazu medzi stromami objavila postava a ja som mala čo robiť, aby som šokom nepadla na kolená. Vydržať na nohách ma stálo priveľa síl, takže na ostatné mi už žiadne nezostali. Tak som len stála a sledovala ako sa približuje. Bol odo mňa sotva dva metre, keď som konečne nabrala trochu síl a cez moje pery sa predralo: „Thomas.“

„Ahoj Bells,“ zašepkal svojim typickým medovým hlasom a s úsmevom si ma prezeral. „Dávno sme sa nevideli,“ dodal.

Stále mi to všetko nedávalo zmysel, aj keď mi niektoré veci začali pomaly dochádzať. Boli to také nepodstatné maličkosti, ktoré sa pomaly dostávali na povrch. Thomas s Demetrim sa na chodbe rozprávali, aj keď viem, že sa príliš nemuseli, aspoň sa tak navonok tvárili. Je jasné, že to všetko bola len šaráda a mňa teraz zaujímalo jediné – prečo?

„Asi sa pýtaš prečo?“ vyslovil nahlas moje myšlienky Thomas.

Nemo som prikývla.

„Bože, Bella, to si fakt až taká naivná? Kto by nechcel vládnuť nad celý svetom. Už ma unavovalo to predstieranie, že neexistujeme. Schovávanie sa pred ľuďmi, ako by sme boli menejcenní a pri tom je to úplne naopak. Tie malé červy by mali vedieť, kto ich svetu vládne. Veď je to len potrava. A ja som si uvedomila, že jeho oči stratili tú krásnu jantárovú farbu, ten karmín sa nedal prehliadnuť. Asi si všimol, kde sa pozerám, lebo pokračoval: „Ani si nevieš predstaviť, koľko mi dalo námahy, aby som ich pred tebou ukryl. Strašne sa mi uľavilo, keď som sa zbavil šošoviek. Za čas s tebou som ich minul aspoň milión, ale teraz už je to fajn. Konečne sa môj osud naplní a s mojou armádou urobíme koniec tým tajomstvám okolo nášho druhu.“

Rozplýval sa nad tou vidinou a mne prišlo zle. Zle z neho, z Demetriho, zo seba, že som bola tak naivná a uverila mu, že som si nevšímala, čo sa okolo mňa dialo. Bláznivo zamilovaná som ho vtedy nasledovala. Ani mi nemusel hovoriť prečo? Bolo mi to úplne jasné. Potrebovali ma dostať z Volterry. Bola som len prekážka, ktorej sa potrebovali zbaviť, čo sa im samozrejme úspešne podarilo.

„Cam a Rachelle?“ hlesla som.

Zase ten jeho úškrn, z ktorého mi bolo na vracanie.

„Tí hrali rovnakú úlohu ako ty – obetní baránkovia.“

Nechápala som, ako som ho vôbec mohla niekedy milovať. Túto odpornú kreatúru, atrapu chlapa. Mysľou sa mi prehnal obraz Edwarda, jeho rozstrapatené vlasy po milovaní, nežné oči a pokrivený úsmev. Aká som bola len hlúpa. Chcela som obetovať svoj život kvôli láske, nenávisti, kvôli svojim malicherným pochybám a v tej chvíli som si prisahala, že ak z toho vyjdem živá (teda technicky skôr mŕtva ako živá), ale ak sa z toho dostanem, vrátim sa za Edwardom a poviem mu, čo k nemu cítim.

Táto prísaha mi vliala do žíl vlnu adrenalínu a ja som znovu cítila, že som pripravená na čokoľvek. Dokonale vycvičená zabíjať a vôbec mi to nebolo ľúto. Prestúpila som z nohy na nohu a hodnotila situáciu. Thomas sa nakrčil, asi si všimol zmenu v mojom postoji. Bude to ťažké, usúdila som. Obaja stáli odo mňa tak na dva metre. Keď by som napadla jedného, druhého mám hneď za chrbtom. Chcelo to nejaký plán. Ako na zavolanie sa čistinke, kde sme stáli, objavil Felix. Na malú chvíľu som sa obávala, že tiež patrí k nim, ale keď zavrčal smerom na Demetriho, vypustila som to z hlavy a sústredila sa na Thomasa. Bolo paradoxom, že som práve plánovala odtrhnúť hlavu niekomu, koho som sem prišla pôvodne pomstiť. Odhadovala som svoje možnosti. Thomas bol statný, ale mňa poháňala nenávisť k nemu, láska k Edwardovi a zodpovednosť za svet ľudí, ktorí ani len netušili, že sa práve hrá o ich životy.

Napriahla som sa a skočila. Rovnako aj Thomas a naše telá sa stretli vo vzduchu a burácajúcu do seba narazili. Odhodilo ma na opačný koniec čistinky a s potešením som sledovala, že rovnako skončil aj Thomas. Avšak ani jeden z nás neváhal a znovu sme sa rozbehli proti sebe. Demetri s Felixom bojovali neďaleko nás. Vedela som, že Felix je oproti Demetrimu oveľa silnejší, takže som tušila ako dopadne ich súboj. Sápala som sa Thomasovi po hlave, rovnako ani on nezostával pozadu. Niekde za mnou zapraskala vetvička a mňa to na chvíľu vyrušilo z koncentrácie. Maličký okamih, ktorý stačil Thomasovi, aby sa dostal za mňa a zovrel ma rukami do klieští. Teraz mu už stačilo jediné šklbnutie. Predo mnou sa objavila Edwardova tvár a ja som sa mu v duchu ospravedlňovala, že som sa nás  a našu lásku viac nebojovala. Že som ho tam nechala samého, bez rozlúčky.

„Rozlúč sa, krásna Bella,“ šepol mi Thomas do ucha.

„Prepáč,“ hlesla som a potom ma zahalila tma.

Okolo mňa bola všade tma a ticho. Až priveľa ticha. Chvíľu mi trvalo, kým som sa rozpamätala, čo sa stalo. Demetri, Thomas, súboj, smrť. Otočila som hlavou, ale stále som videla len tmu. Kde to som? Na peklo je to tu príliš čierne a o nebu som ani neuvažovala. Nemalo by sa niečo diať? Či toto je smrť? Takéto blúdenie v tme? Uvedomovanie si všetkého, no byť bezmocný s tým niečo urobiť. Nedokázala som sa pohnúť, ako by ma niečo držalo. Akási sila, ktorú som nemohla premôcť, ovládnuť, čokoľvek, čo by ma pohlo z tejto apatie, tmy, dostalo von, kdekoľvek. Ako na zavolanie môj krk zaplavila neskutočná bolesť a ja som sa znovu prepadla do temnoty.

„Ako jej je?“ opýtal sa niekto. Vlastne nie niekto. Ten hlas som poznala. To bola predsa Rose. Čo tu robí? Ako to, že ju počujem?

„Myslím, že je to lepšie,“ ozvalo sa blízko mňa zmučene a ja som sa dostala do neba. Ten sýty medový hlas mal len jediného majiteľa. Moju lásku – Edwarda. Pomyslela som si, že aj je toho smrť, ak je mojím nekonečným údelom, počuť hlasy mojich milovaných, ak toto je smrť, s radosťou ju prijmem. Dokonca ju uvítam, bude sa z nej tešiť. Konečne nie tma.

„Už sebou nehádže, nemala by sa prebrať?“ ozval sa znovu hlas mojej sestry a ja som sa začala venovať tomu, čo hovoria.

O kom to hovorili? Kto sa má prebrať? Nechápala som. Odrazu mi niečo prešlo po tvári a jemne ma pohladilo. Pohladilo? Ako je to možné? Nemala by som predsa nič také cítiť, veď som tu celkom sama, či nie?

„Bella, láska, prosím, preber sa. Vráť sa ku mne. Potrebujem ťa. Ani nevieš ako veľmi ťa potrebujem,“ šepkal Edwardov zronený hlas.

Bella? Láska? To hovorí mne? Ako sa mám vrátiť? Veď ja som celý čas tu! Niečo sa obtrelo o moje pery, mojím telom ako by prešiel elektrický prúd a ja som odrazu nebola priviazaná. Už ma nič nedržalo. Chcela som vidieť Edwarda. Sotva som si to pomyslela, dívala som sa do jeho zmučenej tváre. Najmenej minútu trvalo, kým sa spamätal, a potom sa na mňa vrhol.

„Bella, láska, tak som sa bál. Už mi to nikdy nemôžeš urobiť! Bože, netušíš, čo si mi spôsobila!“

Tisol sa ku mne, ako by ma už v živote nechcel pustiť a ja som si to vychutnávala. Nerozmýšľala som nad jeho slovami, len som si užívala jeho objatie a vedela, že teraz už bude všetko dobré.

O mesiac

Bella

Trvalo skoro mesiac, kým som sa dala ako-tak dokopy. Nevedela som, že aj upíri môžu pociťovať takéto stavy, ale Carlisle mi prezradil, že po odtrhnutí hlavy sa upír regeneruje rovnako ako človek po zlomenine. Vrátila som sa mysľou o mesiac naspäť. Thomasovi sa vtedy podarilo oddeliť mi hlavu od tela, ale to už tam bol Edward a roztrhal ho na kúsky. Moje telo potom spojili a to bola tá žieravá bolesť v krku, keď sa moje časti spájali dokopy, každé jedno vlákienko na svoje miesto. Vlastne to bolo trochu ako premena. Edward sa odvtedy odo mňa poriadne neodtrhol. Rozprával mi o tom, čo sa dialo odkedy našiel môj list, o svojich pocitoch, obavách a jeho láske ku mne a ja som nemohla byť šťastnejšia. Dnes sme sa sťahovali do nového domu, ktorý pre nás zariaďovala Esme. Bol neďaleko domu Rose a ja som sa tešila na to, keď už budeme konečne sami dvaja.

Stála som v našej novej spálni v košieľke z červenej krajky a čakala na Edwarda. Nevedela som, kam išiel, povedal len, že si musí niečo vybaviť. Pozrela som sa do zrkadla a uhladila si záhyby na košieľke. V tom sa zavlnil vzduch a miestnosť zaplnila tá najkrajšia vôňa, akú som mohla kedy cítiť.

„Edward,“ šepla som, no to ma už zozadu objímal.

„Chýbal som ti?“ zavrčal mi nežne do ucha a mojim telom prebehla vlna slasti, keď mi ho pri tom jemne pobozkal.

„Dobre vieš, že áno,“ odvetila som a chcela sa v jeho náručí otočiť.

Avšak to mi nedovolil, len ma držal a perami prechádzal po mojom krku.

„Vieš, ešte som ťa stále nepotrestal za tú cestu do Londýna,“ pokračoval a pomalými krôčikmi nás v objatí presúval k posteli.

„Ale ja... predsa,“ koktala som. Chcela som namietať, ale Edwardova ruka sa presunula na moju bradavku a zmyselne ju hnietla. O tomto sme sa dohadovali už nejaký čas. Nevedela som mu vysvetliť, že som to musela urobiť. Aspoň vtedy mi to prišlo správne, aj keď s odstupom času som nechápala, ako som od neho vôbec dokázala odísť.

„Je čas na tvoj trest,“ zašepkal a ja som sa odrazu ocitla na posteli.

Ruky som mala spojené putami, zdvihnuté nad hlavou a pripnuté o rám postele. Pousmiala som sa. To si skutočne myslí, že ma niečo také udrží na mieste? Preboha, veď sme upíri.

No Edward sa pousmial tým svojím pokriveným úsmevom, nahol sa a zašepkal mi do ucha: „Veľmi sa neusmievaj. To nie sú len také obyčajné putá, dokonca ani tá posteľ nie je z obyčajnej ocele. Je to taký malý darček od Ara. Vyvinul to jeden upírsky vedec. Ten materiál je z jednobunkových nanovlákien a ešte niečoho, čo mi nechcel prezradiť, ale zodpovedne to žiadny upír neroztrhne. Tak sa nesnaž, moja milá. Dnes si v mojich rukách a ja si to plánujem užiť,“ odtiahol sa a stále sa usmieval.

Nedalo mi to a musela som si overiť jeho slová. Najprv som so skúsila len tak jemne, ako keď len do niečoho zatlačím, potom silnejšie a nič. Napokon som použila všetku silu, akú som len zo seba vydolovala, ale putá sa neroztiahli ani o milimeter a mne došlo, že mal pravdu a ja som mu vydaná napospas. Samozrejme som sa nebála. Vedela som, že mi neublíži. Skôr naopak. Moje telo sa chcelo očakávaním toho, čo sa bude diať.

Edward sa ku mne znovu naklonil a šepol: „O chvíľu som späť,“ a už ho nebolo.

Len tak pre seba som znovu vyskúšala roztiahnuť putá, aj keď tá snaha bola vopred márna. Ani som sa nenazdala a Edward sa vrátil. V rukách niesol veľkú tašku. Niečo z nej krásne voňalo. Položil ju pri posteľ, tak, že som na ňu nevidela. Vytiahol z nej nôž. Jeho dvadsať centimetrová čepeľ sa na svetle leskla, žiarila hádam viac ako my dvaja.

Edward sa ku mne otočil a hlesol: „Hra sa môže začať.“

Jediným pohybom mi rozrezal košieľku aj s nohavičkami a ja som pred ním zostala nahá. Všimla som si, že jeho oči už dávno nie sú jantárové, ale čierne ako najtemnejšia noc. Bolo mi jasné prečo. Ja som to cítila rovnako. Túžila som po ňom celou svojou bytosťou. Vypla som telo, ako mi to len putá dovolili, a celá sa mu ponúkla. Edward neváhal a prisal na jednu z mojich bradaviek. Jazykom po nej krúžil a z mojich pier unikali nekontrolovateľné vzdychy. Chcela som ho objať, zaboriť ruky do jeho vlasov, pritiahnuť si ho bližšie k sebe, no on mal viditeľne iné plány. Presunul sa k druhej bradavke a opakoval svoje mučenie. Jeho ruky putovali po mojom tele, nevynechali ani kúsok, až sa nakoniec zastavili tam, kde som po tom najviac túžila. Zavzdychala som a on prestal. Nesúhlasne som zavrčala. To mi predsa nemôže urobiť, nie teraz! Toto má byť to mučenie? Edward si moje protesty nevšíma a znovu sa ponoril do tašky. Vytiahol odtiaľ uzavretý pohár a miestnosť naplnila lahodná vôňa. Bola tak intenzívna. Ani som si nevšimla, že vybral ešte niečo. Otvoril pohár a mňa zaplavil okrem vášne aj spaľujúci smäd. Bola to ľudská krv, ale voňala lahodnejšie ako čokoľvek iné. Naše pohľady sa stretli. Jeho pery sa usmievali inak. Už nie posmešne, ale túžobne. Bol rovnako opantaný ako ja. Hladom po tele, krvi, čomkoľvek, čo mohlo uhasiť tú potrebu cítiť sa takto.

V jeho ruke sa objavilo husacie pero, aké sa kedysi používalo na písanie. Jeho opačný hebký koniec namočil do krvi. Na bielom pere červená priam kričala. Volala: „Vezmi si ma, som tvoja.“

Moje telo sa vyplo k nemu. Chcela som byť čo najbližšie k tej vôni, čo najbližšie k nemu a jeho vášni. Nevedela som čo má v úmysle, preto ma prekvapil, keď vlhkým perom opísal moje bradavky, prešiel nižšie k pupku, až ho zanoril do centra mojej rozkoše. Ľudia používajú na takéto hrádky čokoládu, či šľahačku, ale nikdy by ma nenapadlo použiť krv. Bola som totálne napätá. Krvavé škvrny na mne svietili ako pouličné bilboardy a ja by som si ich najradšej olízala sama. No Edward mal zjavne svoje vlastné predstavy. Jazykom obkrúžil moju bradavku, zlízal z nej všetku krv a potom sa prisal na moje pery. V tej chvíli všetko okolo mňa rozsvietilo a moje telo vybuchlo v nádhernom nečakanom orgazme. Bolo to tak intenzívne. Putá sa mi zarezávali do rúk, telo sa mi triaslo a ja som sa cítila úplne dokonale. Kým doznieval môj orgazmus, Edward neváhal a postupne zlízal všetku krv na mne. Potom sa nahol a odpil si z pohára. Nahol sa ku mne a podelil sa so mnou o tú úžasnú pochúťku. Boli sme síce obaja vegetariáni, ale toto som nevnímala ako nič zlé. Vedela som, že kvôli tomu nikto neprišiel o život. Tak som si len vychutnávala tú božskú chuť na jazyku. Preto, keď sa znenazdajky odtiahol, som zmučene zamraučala.

„Edward,“ prosila som, hoci ani sama som nevedela o čo.

Moje telo sa aj po orgazme stále zvíjalo vo víre vášne. Spaľoval ma oheň, ktorý potreboval uhasiť. Vypínala som sa k Edwardovi ponúkajúc mu svoje telo. Chcela som, aby sa ku mne vrátil, ponoril sa do mňa a uhasil ten oheň. Šklbala som rukami v snahe sa vyslobodiť a konečne objať to nádherné mramorové telo. Pozrel sa na mňa a v stotine sekundy stál predo mnou v celej jeho nahej kráse. Bol taký dokonalý a celý bol len môj. Stále sa nehýbal, no bolo vidieť že sa trochu trasie. Bola som si istá, že cíti to čo ja, preto ma neprekvapilo, keď odrazu ležal na mne. Jeho ruky boli všade. On celý sa okolo mňa ovíjal ako liana. Tlačil, lízal, hnietol, ukájal, vzdychal – to všetko a ešte oveľa viac.

„Bože, si dokonalá,“ vrčal. „Bella... chcel som ťa potrestať... no nakoniec som potrestal len sám seba,“ prerývane vzdychal. „Už to dlhšie nevydržím,“ ospravedlňujúco zamrnčal a jediným pohybom spojil naše telá.

Eufória – to bolo prvé čo ma napadlo. Na jazyk sa mi drali iné, oveľa vznešenejšie slová, ako popísať tento okamih, ale myslím, že eufória bolo to najkrajšie. A úplne najlepšie na tom bolo, že sme to zdieľali spolu.

„Milujem ťa,“ zašepkala som a naše pohľady sa do seba zasekli.

„Nie viac ako ja teba,“ odvetil a začal sa pohybovať.

Nahla som sa, ako mi len putá povoľovali a jazykom mu olízala pery. Neviem, ako to urobil, ale odrazu som bola voľná. Konečne som sa k nemu mohla pritisnúť tak, že medzi nami nezostal ani milimeter voľného miesta. Rukami som ho hladila po chrbte, zabárala nechty do jeho tela, nabádala ho, aby sa ponoril ešte hlbšie a on ma s radosťou poslúchol. Rútili sme sa spolu na tej najdokonalejšej vlne, ktorá nám mala nakoniec oboch zaplaviť. Orgazmus, ktorý prišiel, bol ešte intenzívnejší ako ten pred ním. Dosiahli sme ho naraz, zakliesnení do seba, trasúci sa od rozkoše.

Jedno telo, jedna duša, jedna večnosť...

-----------------------------------------------------------------------------------------------

Týmto chcem všetkým vopred poďakovať za všetky komenty. Najmä tým, ktorí ani po dvoch rokoch na mňa nezabudli, rovnako, ako som nezabudla ja na nich.

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek V zajatí túžby - Čo ty tu? - 2. časť - Koniec: