Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Uväznená v ilúziách

02.07.2010 (17:45) • Pitrska • FanFiction jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 2237×

Uväznená v ilúziách

(Ludovico Einaudi - Oltremare)

„Prosím, počkaj! Vieš, že nie som taká rýchla ako ty!“ kričala som na Edwarda, ktorý sa mi úplne stratil z dohľadu. S úsmevom som pokrútila hlavou nad jeho prefíkanosťou a naďalej sa predierala papradím. Ukázala sa však moja nemotornosť a ja som zakopla o malú halúzku. Našťastie sa mi to podarilo ustáť a ja som si úľavou povzdychla.

„Vidíš? Chceš, aby som sa zabila? Vieš, že na to nepotrebujem veľa úsilia.“ Snažila som sa ho presvedčiť, no márne. Neznášala som, keď sa so mnou takto zahrával. Ešte chvíľu som sa potulovala po lese, až pokým mi nad hlavou nezasvietila prťavá žiarovka.

„Tak fajn! Ty si to chcel. Idem domov, kašlem ti ja na nejakú lúku.“ Pokúsila som sa o to inak. Naštvane, i keď som mala čo robiť, aby som sa nerozosmiala, som sa zvrtla a vydala sa domov. Neprešlo ani päť sekúnd a už som mala okolo pásu ovinuté dve chladné ruky. Jeho dych ma zastudil na krku, kde ma následne jemne pobozkal.

„To by si mi hádam neurobila.“ Začal prosiť svojím zamatovým hlasom a snáď si myslel, že to bude mať také ľahké.

„Nie? Tak sa pozeraj. Ty si ma tu nechal samú, tak ja ťa nechám na ocot tiež. Pokojne si na ňom môžeš usmažiť nejakú srnu.“ Okamžite som ho aj s jeho pekným hláskom zrušila. Teraz som mala v pláne odmotať si jeho ruky z môjho tela a odpochodovať so zdvihnutým nosom preč, no akosi sa mi to nedarilo. Pevne ma držal a aj keby som mala v ruke zbíjačku, s ním by to nehlo ani o milimeter.

„Prosím. Prosím, ostaň.“ Prosíkal a hľadel na mňa tým svojim kukučom. Odvrátila som od neho hlavu a zavrela oči do úzkej linky. Neobmäkčí ťa, neobmäkčí ťa, neobmäkčí ťa. Opakovala som si svoju mantru a snažila si vymazať jeho nevinné oči z mysle.

Chvíľu sa nič nedialo, len ma neustále držal okolo pása. Po nejakej dobe sa však jeho ruky vyparili. Pár sekúnd som bola neistá, no nakoniec som uznala za vhodné pozrieť sa, čo sa deje. Len, čo som od seba odlepila viečka, zbadala som dve kukadlá, ktoré sa vpíjali priamo do mojej duše.

„Nie.“ Zastonala som a okamžite oči opäť zatvorila. Pre istotu som ich prekryla rukami a nadávala si, že som mu skoro dovolila ma zhypnotizovať.

„Prosím.“ Ozval sa pri mojom uchu a zložil moje ruky z tváre. „Otvor oči.“ Zaprosil, no ja som len zakrútila na nesúhlas hlavou.

„Takže ich neotvoríš?“ spýtal sa tak nejako pobavene. O čo mu zase ide? Znova som pokrútila hlavou a čakala to najhoršie. Keby som vedela, že vydieranie, ktoré nastalo, bude také príjemné, začala by som s tým oveľa skôr. Edward totiž priložil svoje pery na moje odhalené rameno. Zachvela som sa prekvapením a slasťou.

„Otvor oči.“ Skúsil to znova a ja som už s trochu nalomeným presvedčením opäť pokrútila hlavou. Jeho pery sa ocitli na mojom krku a mne uniklo tiché vzdychnutie.

„Pozrieš sa na mňa?“ Chvíľu som meravo stála a keď som snáď už aj ja sama bola presvedčená, že ich otvorím, podarilo sa mi ho opäť sklamať. Páni, sama som bola prekvapená svojou výdržou. Pred pár dňami by som sa mu už dozaista vrhla okolo krku, no teraz... držím sa naozaj dobre.

„Ty si nedáš povedať.“ Pobavene sa zasmial, uchopil moju tvár do rúk a vášnivo ma pobozkal. A... moje zábrany boli v ťahu. Okamžite som sa zapojila do hry a obmotala mu svoje ruky okolo krku. Privinula som sa k nemu s ešte väčším vzrušením. Edward mi skĺzol svojimi rukami z tváre až na pás, pričom ma pošteklil. Uprostred bozku som sa usmiala a pocítila, ako sa aj jeho pery zvlnili do úsmevu.

Pootvorila som ústa a on mi do nich vkĺzol jazykom. Ešte viac som sa na neho pritisla a ruky zahrabla do jeho vlasov. Užívala som si súhru našich jazykov a priala si, aby táto chvíľa trvala večne.

No doposiaľ som stále len úbohým človiečikom, ktorý potrebuje kyslík a tak som sa po pár sekundách musela odtiahnuť. Opreli sme sa o seba čelami a snažili sa popadnúť dych. Teda aspoň ja som bola donútená vykonať túto činnosť. Po chvíli sa môj pulz ustálil a nádychy spomalili. Otvorila som oči a pohliadla do očí mojej lásky. Topila som sa v ich hĺbke, v tom tekutom zlate, v ich úprimnosti a láske, ktorá v nich panovala.

„Takže som vyhral.“ Skazil túto nádhernú chvíľu Edward. Povzdychla som si a pokrútila rezignovane hlavou. Stále som bola naštvaná, ale vzdorovať už nemalo cenu.

„Tebe sa proste nedá odolať.“ Priznala som a vyslúžila si tým ďalší, i keď letmý bozk. Obidvaja sme sa zasmiali, následne okolo mňa Edward ovinul jednu ruku a my sme sa spoločne vydali na našu lúku. Išli sme mlčky pár minút a užívali si krásu prírody, keď v tom sa na mňa Edward otočil a lišiacky sa usmial.

„Nie, prosím, len to nie.“ Zastonala som a skôr než som si to vôbec stihla uvedomiť, už som bola zakotvená na jeho chrbte a plnou rýchlosťou sme si to rázovali k cieľu. Moje ruky boli v neprestajnom kŕči ovinuté okolo jeho krku, div som ho neudusila.

„Prepáč, ale si až nechutne pomalá.“ Okomentoval svoje nekalé činy jedinou, pre mňa nie veľmi lichotivou poznámkou. Teatrálne som pretočila očami. Nie každý má v zadku turbíny ako ty! – pomyslela som si kyslo. Ešte šťastie, že mi nečíta myšlienky. To by bol prúser!

Len o pár minút neskôr ma skladal na našom rozprávkovom mieste. Úľavou som si povzdychla a sledovala už znova pobavenú tvár Edwarda.

„To nie je fér, mohla som omdlieť.“ Frflala som na jeho rýchlokurz vo svetelnej jazde a pritom si zlostne založila ruky na prsiach.

„Tak by som ti dal prvú pomoc.“

„Dýchanie z úst do úst? Lákavá predstava. Nemám sa tu rovno zložiť na zem?“ uvažovala som nahlas a predstavovala si ďalšie naše vášnivé bozky.

„Myslím, že to nebude potrebné. Dostaneš ich odo mňa, koľko budeš chcieť.“ Presviedčal ma Edward a okamžite to aj spečatil jedným nádherným a precíteným bozkom.

„Budeš prosiť, aby som prestal.“ Šibalsky sa usmial a zvalil nás do trávy. Zasmiala som sa, no hneď na to boli moje pery zamestnané niečím iným.

Užívala som si naše spoločné chvíle a modlila sa za to, aby nás šťastie nikdy neopustilo. Ak by som Edwarda stratila, môj svet by stratil zmysel. Každá hodina, minúta, sekunda bez neho je pre mňa utrpením. Polieva ma neznesiteľný strach a úzkosť, keď nie je so mnou. Vždy tŕpnem pri dverách a vo chvíli, keď začujem zvuk jeho Volva, vždy vyletím, div nevyrvem dvere z pántov a už mu bežím v ústrety. Keď otvorí dvere, skočím mu do náruče a odmietam ho pustiť. Vždy ma musí aspoň päť minút presviedčať, že nikam neodíde a až vtedy som ochotná ho pustiť. Nebojím sa priznať, že som na ňom závislá. Nie je to síce správne, ale milujem ho tak bezhlavo, že si život bez neho jednoducho nedokážem a ani nechcem predstaviť.

„Pozri!“ upriamil moju pozornosť Edward a vystrel pred seba svoju ruku, v ktorej si pokojne hovel motýlik. Slnko sa odrážalo od jeho pestrofarebných krídel, ktoré sa čochvíľa pohupovali zhora nadol. Bola to krásna chvíľka, ja som sedela v Edwordovom náručí a on ma pridržiaval jednou rukou. Spoločne sme sledovali malého motýlika, ktorý po chvíľke pomykal svojimi krídlami a vzniesol sa do výšin. Pozorovali sme jeho putovanie zo strany na stranu a doslova sa topili v tejto až veľmi sladkej idylke.

Pripomínalo mi to nejaký stupídny romantický film, nad ktorým vždy prevraciam očami. Chosé zachráni mačičku zo stromu a Esmeralda sa mu okamžite hádže okolo krku. Nikdy som nechápala Esmeraldinu natvrdlosť, no teraz mi to všetko dáva zmysel. Chosé preukázal svoju odvahu a i keď sa chcel zrejme len predviesť pred Esmeraldou, nakoniec zvíťazilo dobro a on sa postaral o nevinnú, trochu šibnutú mačičku. Chosé sa stal Esmeraldinou druhou polovičkou a teraz spolu žijú až pokým nepomrú.

To isté prežívam aj ja s rozdielom, že v mojej telenovele sa žiadny Chosé nenachádza. Je to Edward, svetlo môjho sveta, on je ten, ktorý ma dokáže za každej okolnosti rozosmiať. On je ten, ktorý ma dokáže utešiť, keď som smutná. Pomáha mi, keď som v núdzi, on je ten, na ktorého sa môžem kedykoľvek obrátiť.

Láska pre mňa niekedy znamenala len dvojicu pobláznených ľudí, ktorým sa plašia hormóny a nevedia, čo s nimi skôr a tak sa nalepia na prvú osobu, ktoré ich oči zazrú. Môj názor sa prakticky nezmenil a ani to nemám v úmysle, ale musím uznať, že je to úžasné. Ten pocit vznášania, keď ste spolu, je nenahraditeľný. Zatiaľ, čo ostatní si myslia, že ste si zmýlili koks s cukrom, vy si poletujete po obláčikoch a existujete vo svojom svete. Vy navzájom sa chápete a to vám stačí. Nepotrebujete ostatných a ani ich vo svojom svete nechcete.

Práve teraz sa v jednom takom svete nachádzam a priepustku doň odo mňa nikto nedostane. Táto, pre iných ničím výnimočná lúka, je pre nás s Edwardom celý svet. Prežili sme tu množstvo krásnych zážitkov, ktoré nám už nič nenahradí. Je to miesto, kde sme len my a patrične to aj využívame.

„Škoda, že ten okrídlenec zdrhol.“ Totálne som prerušila čaro predošlej chvíle svojou blbou poznámkou a posielala sa za ňu do večných lovíšť.

„Potrebuje slobodu.“ Vysvetľoval mi Edward ako malému decku. „Nemôžeš ho zatvoriť do klietky a čakať, že v nej bude nadšený. Nikto z nás sa v nej nechce ocitnúť. Túžime po slobode, na tom sa nikdy nič nezmení. Vlastne je to jedna z mála vecí, ktoré ľudí spája.“ Vysvetľoval mi naďalej a ja som ho so zanietením počúvala. Každé slovo vychádzajúce z jeho zamatových pier som hltala a túžila po ďalšom. Hovoril to spôsobom, ktorý zaujal a úplne vtiahol človeka do počúvania.

„Vieš, zažil som toho už veľa.“ Pokračoval a pohrával sa s mojou rukou. „Vojny, choroby, ubližovanie si navzájom. Tým nechcem naznačiť, že tento svet je úplne zlý,...“ Na chvíľu sa zamračil a potom sa pozrel do slnka, ktoré práve dominovalo oblohe. „... ale nechápem, prečo medzi sebou vlastne bojujeme. Každý chceme len pokojne žiť svoj život. Sloboda je naša túžba. Proste to nechápem.“ Zavrtel hlavou a pozrel sa mi do očí. Neodolala som a vtisla mu bozk.

„Ani ja to nechápem, ty môj filozof.“ Usmiala som sa a on mi úsmev opätoval. Opäť ma pobozkal, no tento raz s väčšou vášňou. Ľahla som si na chrbát a on sa položil na mňa. Zaprel sa jedným lakťom, aby ma netlačil a druhou rukou mi hladil šiju. Bozk sme neprerušili ani nachvíľu. Bol veľmi nežný, ale zároveň dravý. Sama nechápem túto kombináciu, ale v tej chvíli ma to zrovna dvakrát netrápilo.

Rukami som blúdila po jeho hrudi. Snažila som sa zapamätať každý milimeter jeho pokožky, no cez tričko to bolo dosť náročné. Práve preto som jednou rukou pomaly skĺzla po jeho hrudi, až som sa zastavila pri leme jeho trička. Trochu som ho vyhrnula a potom sa dostala pod kus tej, v tejto chvíli viac než zbytočnej látky. Užívala som si ten pocit v tele a dokonca mala dojem, že ten motýlik neuletel, ale poletuje si vo mne medzi ostatnými.

Bola som nenásytná a chcela som viac. Edward však rovnaký názor asi nezdieľal, pretože sa odtiahol. Na protest som sa zamračila a vylúdila zo seba zvuk nespokojnosti. Edward sa zasmial, postavil sa a ponúkal mi ruku na pomoc. Zamračene som ho sledovala a nepohla sa ani o píď. Povzdychol si a snažil sa ma presvedčiť.

„Prosím, poď. Na TO budeme mať času ešte dosť.“ Tento krát som si povzdychla ja, ale jeho ruku som nakoniec prijala. S jeho pomocou som sa postavila a chcela ako normálny človek odísť, no on znova začal vystrájať. Predvádzal sa so svojou upíriou rýchlosťou a to tak, že okolo mňa krúžil ako nejaký sup. Vlastne som ani nebola presvedčená, že je to Edward, pretože jediné, čo moje oči videli bola... šmuha. Prekvapivo.

(Saw Theme Song)

„Už zase? Si horší ako Emmet, vieš to?“ oboznamovala som ho a krútila nad ním nechápavo hlavou.

„No tak prestaň. Si ako malý.“ Snažila som sa mu dohovoriť, no márne. Neustále sa okolo mňa pohyboval. Mierne som sa nad tým usmiala, no vzápätí mi prišlo akosi zvláštne. Zaliala ma vlna akéhosi nepríjemného pocitu. Vlna úzkosti.

Cítila som sa zmätene a k tomu všetkému sa mi ešte začínala točiť hlava. Potriasla som hlavou, akoby som tým zo seba chcela všetky tie pocity zhodiť.

„Edward, prosím, prestaň.“ Zopakovala som zúfalejšie. Celé telo mi tŕplo, svet sa so mnou točil. Prichádzali na mňa mdloby.

„Edward!“ skríkla som v panike. Všade, kam som sa pozrela, ma sprevádzali nerozoznateľné machule. Prišla ďalšia vlna úzkosti a s ňou sa mi rozochveli aj ruky. Po chvíli som sa triasla už celá. Nechápala som to.

„Prosím, no tak prestaň s tým.“ Zúfalý a bojazlivý tón len nasvedčoval mojej neistote a strachu . Les mi pred očami zmizol. Zelené šmuhy vystriedala temnota sprevádzaná šedivým vírom, ktorý ma zovieral vo svojej náruči. Svet sa mi zmenil - stemnel. Zbrklo som mrkala, snažila sa vyplašiť ten chaos spred očí. Hrudník mi zvieral priesvitný korzet a nedovoľoval mi vpustiť do pľúc nový kyslík. Rukami som si objala brucho a krk, akoby som sa tak snažila ubrániť telo pred pocitom zlapanej slobody. Dusila som sa v temnote a mala chuť plakať. Oči mi slzami zoskleneli.

V okamihu celé moje telo stuhlo, mrknúť som sa neodvážila. Oči vytreštené, ústa na prázdno otvorené, hrudník zovretý. Uvedomila som si, že sedím v tureckom sede na chladnej zemi. Obraz predo mnou bol obyčajný, ale zároveň neznesiteľne desivý.
Biela vypolstrovaná stena. Pohľad, ktorý udrel do mojich očí ako prvý. Pomaly som mrkla, ale nič sa nezmenilo. Stále

bola tam. V neustálom šoku som pomalým pohybom pootočila hlavu na stranu, ale zmeny som sa nedočkala. Bola tam presne taká istá biela stena. V pomalom tranze som otáčala hlavu na všetky strany, ale kamkoľvek som sa pozrela, moje oči uzreli len bielobu mäkkých stien.

Naprázdno som zalapala po dychu. Táto miestnosť bola šialená. Zaostrila som. Zdesením sa mi zornice zúžili na malé čierne fliačiky. Škrabance. Odtlačky nechtov zarývaných do stien. Krik valiaci sa z nich. Dýchalo to tu šialenosťou, steny sa na mňa rúcali, vysmievali sa mi. Cítila som pach krvi, agresiu pomätených ľudí. Čo sa to deje? Kam sa podela lúka? Kde je Edward?

Snahou ujsť z tohto miesta som okamžite zatvorila oči a sklopila hlavu. Cítila som, ako ma ovaľuje panika. Obklopuje moje telo, prikrýva ho na každom milimetri. Ruky mi stŕpnuté viseli na ušiach a snažili sa stlmiť niečí beznádejný žiaľ a krik, ktorý sa mi do nich vrýval. Musím sa odtiaľto dostať!

Odkryla som si uši, otvorila oči a pri pohľade na ruky zvesené v lone, som opäť zmeravela. Hnedastá pokožka, nechty ružového nádychu, žily navreté na zápästí, črty, ktoré mi boli avšak neznáme. Zodvihla som si dlane k očiam a ustavične ich prevracala. Pod náporom nových zistení sa mi dlane nekontrolovateľne roztriasli. Trepali sa mi v neznesiteľnom kŕči. To predsa nie sú moje ruky!

Z hrdla stiahnutého úzkosťou sa mi vydral mohutný vzlyk. Pohliadla som ďalej na svoje telo. To nemôže byť pravda! Toto nie som ja! Na smrť vychudnutá postava, ochabnuté svaly, pretlačené rebrá, suchá nezdravá pokožka... to nemôžem byť predsa ja!

(Two Steps From Hell - Lord of two lands)

Časť izby zavalil kužeľ žltého nejasného svetla. Hlava mi okamžite vystrelila k jedinému náznaku normálneho sveta. Krvou zaliate oči ma pálili v snahe zaostriť na tmavé obrysy za dverami, ktorých prítomnosť som si uvedomila až teraz. Tiene, ktoré sa akoby kývali do melódie neznámej piesne vydávali šumivé zvuky. Zneli ako reč z iného sveta. Napla som uši a po chvíli rozpoznala niečo, čo mi je tak dôverne známe - hlas. Ľudský hlas. Ústa sa mi naprázdno pootvorili v tichej prosbe a pomoc.

„Je mi to ľúto, pani Jacobsová, no nedočkali sme sa žiadnej zmeny.“ Ozval sa hrubý mužský hlas. Jacobsová? Kto je to? Prečo mám pocit, že to meno poznám?

„Nie, nie,... nie! Moje dievčatko, to nemôže byť pravda.“ Bolesťou preplnený ženský hlas ma prinútil zalapať po dychu, ale prečo? Ten starostlivý, inak melodický hlas, ktorý práve teraz znel tak zúfalo, sa mi zdal povedomý.

„Trvá to už dva roky, madam. Je pravda, že sa po dlhých mesiacoch občas vráti, ale je to čím ďalej na kratšiu dobu. V súčasnosti sa tu udrží sotva na pár minút. Neviem, či ju dokážeme vyliečiť.“ O kom to hovoria? O mne?

„Ach, moja Anabell. Veď je taká mladá, musí mať ešte nejakú nádej.“ Vydala zo seba plačlivo žena. Anabell? Anabell Jacobsová? Nutkanie v mojej hlave mi hovorí, že to meno poznám. Že osobu s tým menom poznám. Hlodalo mi to nespokojne v hlave. No tak, mysli. Mysli! Poznáš ju. Tak kto to je? Anabell, Jacobsová, Anabell... Jacobsová Anabell! Panebože! Moje zornice sa v šoku rozšírili a opäť moje telo pohltila triaška.

Anabell Jacobsová som ja!

Ale ako sa to stalo? Čo sa to tu deje? Prečo som tu?

„Snažíme sa, madam. Pokúšame sa ju prebudiť a udržať v našom svete, ale pokiaľ s nami ona sama nezačne spolupracovať, je to márne. Čím dlhšie to trvá, tým ťažšie ju dokážeme udržať v bdelosti a tým menej si Anabell uvedomuje náš svet. Žije vo svojom ideáli, ktorý nechce opustiť. Viem, že je to pre vás ťažké, ale ak sa nám ju čím skôr nepodarí prebudiť, stratíme ju možno už navždy.“

Ideál... môj svet s Edwardom... Je vymyslený? Vytvorila som si ho vo svojej hlave? Ale ako? Takže som už minimálne dva roky skoro neustále v tranze vo svete, ktorý ani neexistuje? Preboha, čo sa to so mnou stalo?! Ale vrátila som sa, nie?! Môj pohľad som rýchlo zvrtla opäť k osobám za temnotou týchto stien.

Tá žena je moja mama? Áno, je to ona! Je tam! Moja mama – Kristine Jacobsová. Už si pamätám. A mám aj brata, Tobyho. Pamätám si na všetko! Môj otec je Harry Jacobs. Moja škola – umelecká stredná škola pre nadaných študentov. Moji priatelia – Tereza, Abbie, Rob a Travis. Už rozpoznávam svoj skutočný život!

„Mama.“ Zašepkala som do útrob tmavej miestnosti.

„Pani Jacobsová, príďte sem znova o rok... no už posledný krát. Ak sa nič nezmení, zrejme sa budete musieť zmieriť zo stratou svojej dcéry.“ Predniesol muž tlmeným hlasom, ktorý zapríčinil mamine mohutné vzlyky. 
Posledná návšteva? Nie! To mi nemôžu urobiť, som predsa tu!

Môj mozog začal pracovať na plné obrátky a vysielal k nohám nástojčivý povel, aby ich prinútil postaviť moje telo. Rozochvene a uponáhľane som sa začala stavať na nohy. Keď som už skoro stála, nohy sa mi podlomili a ja som spadla na zem. Skúsila som to znova a keď som sa konečne postavila, vrávoravo som sa ponáhľala ku dverám. 
Narazila som do nich celým telom a pohliadla na sklo za nimi. Mama s mužom boli preč.

„Mama! Mama, som späť! Som tu, počuješ?! Vrátila som sa! Už neodídem! Mama, tak otvor tie dvere! Mama!“ kričala som v panike, ale zároveň radosti, že som sa vrátila. Opäť budem žiť svoj život, tento krát ten skutočný.
Svetlo na chodbe zhaslo a tým moje telo zmeravelo.

„Nie!... Nie! Tak otvorte! Prosím, otvorte! Som späť, som to ja! Haló!“ kričala som z plného hrdla a nebránila slzám, aby mi stekali po lícach, krku a lepili sa mi na moje čierne vlasy. Stíchla som a načúvala, dúfajúc, že ma začuli a vrátia sa po mňa. Nastalo desivé ticho.

„Nie!“ zakričala som a vrazila päsťou do dvier. „Nie!“ Vrazila som do nich opäť. Kopala som, bila do nich päsťami, vrážala do nich plecom, ale nepodarilo sa mi ich vylomiť. Ublížiť som si nemohla, dvere boli totiž vypolstrované. Vypolstrované pre bláznov ako som ja.

Toto zistenie ma rozzúrilo a ja som opäť vrazila telom do dverí. Zaryla som nechty do mäkkej tkaniny a zúrivo driapala. Kričala som, vrieskala a zároveň s tým nariekala. Už som to opäť ja, tak ma zachráňte! Strácala som nádej, síl mi ubúdalo. So slzami, ktoré mi zmáčali tvár som sa zviezla k zemi. Pohľad mi skamenel v domnienke, že môj život je stratený.

***

(Isaac Shepard - "Letting Go" )

Dunivé uponáhľané kroky zaplavili chodby ústavu pre psychicky narušených v Oregone. Blížili sa k izbe číslo 102. K dievčine, ktorá údajne už nemá nádej na skutočný a normálny život. Postaršia žena skalopevne presviedčala mužov v bielych plášťoch, že začula volanie svojej dcéry. Muži neboli zďaleka presvedčení, ale žene nakoniec vyhoveli.

Teraz to boli práve ich kroky, ktoré sa ponáhľali za údajným krikom jej dcéry. Kľúče zarachotili v zámke a žena s nádejou rozrazila dvere vedúce priamo do pekla. Hneď vedľa dvier sa o stenu opierala jej dcéra s náznakom úsmevu na tvári. Jej pohľad bol prázdny, smerujúci nevedno kam. Ruky jej ochabnuto viseli v lone.

„Zlatko?“ prehovorila šepotom ustráchane jej mama.

Úsmev dievčiny sa ešte viac rozšíril.

„Edward.“

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Uväznená v ilúziách: