Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Som vrah!

13.07.2009 (17:32) • Pitrska • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1838×

SOM VRAH!

Z pohľadu Belly:

Všetko sa to začalo v podstate už mojím narodením. Keď moja matka začala rodiť, bola sama, pretože otec bol v práci a o ničom nevedel. Zavolala mu akási recepčná v nemocnici a oznámila mu, že za chvíľu sa narodí jeho dieťa. Z práce okamžite odišiel a už si to rútil 150km/h po asfaltovej ceste. To... sa mu stalo osudným. Auto dostalo na mokrej ceste šmyk a vrazilo do stromu. Charlie nehodu neprežil. Keď sa to dozvedela moja matka, psychicky sa zrútila. Ale odhodlala sa opäť žiť. A to len kvôli mne. Starala sa o mňa, ale aj tak ju stále držal smútok zo straty manžela. Ja som bola ešte veľmi malá a tak som to nevnímala rovnako ako dospelí. Nemala som ani potuchy o tom, čo sa v mojom živote dialo. Reneé bola so mnou sedem rokov, ale potom zomrela na rakovinu.

Nevedela som, čo mám robiť. Zomrela mi mama aj otec. Stratila som svojich najbližších. Veď som bola ešte len dieťa, čo som mala robiť? Začala som si dávať za vinu to, že umreli. Ostatní ma však presviedčali o tom, že takéto veci sa stávajú a že z toho nemôžem viniť seba. A ja hlúpa, som im uverila. Do opatrovníctva si ma vzala moja babička Catherine. Starého otca som nemala, pretože ako som sa neskôr dozvedela, umrel na starobu v čase, keď bola moja mama tehotná. Ďalší premárnený život. Naozaj som nevedela, čo sa to deje, ale bola som si istá tým, že u kohokoľvek som, prihodí sa mu niečo zlé.

A teraz som mala ohroziť aj svoju starú mamu? Nikdy, to nedopustím. A tak som ušla z domu. Ale na druhý deň ma našli schúlenú v opustenej továrni. Babička z toho bola zničená. Veľmi sa o mňa bála a ja som si uvedomila, že som urobila hlúposť. Ale aj ja som sa o ňu bála a práve preto som ušla. Musela som jej sľúbiť, že už to nikdy neurobím. Videla som jej zmučenú tvár a vedela som, že ak by sa to opakovalo, zlomilo by jej to srdce a to za žiadnych okolností nechcem. Ostala som s ňou. Chcela som jej moje chovanie vynahradiť a tak som jej so všetkým pomáhala. Rýchlo som dospievala. Keď ostatné deti v mojom veku sa teraz ešte hrali s hračkami, ja som umývala riad a vysávala. Nie preto, že by som musela, ale preto, že som chcela. Dokonca som sa vo veku desiatich rokov začala učiť variť. Áno, už žijem s Catherine tri roky a nič sa nestalo. Všetci sú živí a zdraví.

Myslela som si, že môj život dostal nový rozmer a všetko, čo som si doteraz nahovárala, nebolo pravdou. Vtedy som sa nad sebou dokonca zasmiala. Verila som tomu, že by som ja zavinila to všetko. Všetky tie úmrtia. Teraz sa mi to zdalo nemožné. Existovala vôbec nejaká šanca, že by som ich všetkých nevedomky zabila? Zrejme nie. To by som musela byť nejaké monštrum. S babičkou som žila ďalších pár mesiacov a ja som si myslela, že náš život sa už ani nedá pokaziť. To som však nevedela, čo sa udeje nasledujúci týždeň. Prišla som zo školy a moju babičku našla ležať nehybne na sedačke. Myslela som, že spí a tak som tomu nevenovala príliš veľkú pozornosť. Keď sa však neprebudila ani po štyroch hodinách, začala som si o ňu robiť starosti. Prišla som k nej a mierne s ňou zatriasla.

,, Babi.... babi! No tak, babi, vstávaj!“ Začala som byť nervózna. Triasla som s ňou čím ďalej viac, lenže ona sa neprebúdzala. Priložila som si ucho k jej hrudníku, aby som začula bitie srdca, alebo pocítila nejaký pohyb, proste čokoľvek. Pochytila ma ešte väčšia panika. Nič. Nepočula a necítila som nič. Do očí sa mi drali slzy, ktoré sa po chvíli predrali na povrch. Skácela som sa k zemi. Ďalšiu sekundu na to som sa vyšvihla na nohy a bežala po telefón, aby som zavolala záchranku. V duchu som sa modlila, aby ešte bola nejaká šanca zachrániť jej život. No úprimne, vedela som, že ju už nič nezachráni, ale na tú myšlienku som nechcela ani len pomyslieť. Neskôr mi lekári oznámili, že zomrela na starobu. Zase som pocítila všetky tie známe výčitky a minulosť sa mi vrátila. Dostala som už štyri dôkazy. Na čo viac som ešte čakala? Bola som netvor. Neviem ako a ani prečo som sa ním stala, ale je to tak. Ublížim  každému, kto sa ku mne priblíži. Už sa viac nemôžem stretávať s ľuďmi. So mnou sú až v príliš veľkom riziku. Sociálka si to však nemyslela. Zavreli ma do detského domova.

O tri mesiace neskôr si ma adoptovala jedna rodina. Bála som sa. Bála som sa, že sa opäť stane niečo zlé a ja im ublížim. Už som nechcela márniť všetkými tými životmi. No nemala som na výber. Nasťahovala som sa do novej rodiny a pokúsila sa začať odznova. Ale ani to mi nebolo doprané. Dom im vyhorel do tla. Rodina z toho bola zdrvená a tak ma vrátila do decáku. Takto som putovala z rodiny do rodiny  ako som predpokladala, každej sa stalo niečo zlé. Pripadala som si ako odpad, ktorý ľudia, keď im prekáža, vyhodia.

(pesnička k textu- http://www.youtube.com/watch?v=gYL9NJ_TPzo)

Dovŕšila som sedemnásť rokov a rozhodla sa ujsť. Už som tu nemohla strpieť ani minútu. Mala som toho všetkého dosť. A tak som aj ušla. Potulovala som sa po svete a nevedela, kam ísť. No jedno som vedela určite. Nesmiem sa priblížiť k ľuďom. Sú pri mne v až príliš veľkom nebezpečí. Zablúdila som, ani neviem ako, do mestečka zvané Forks. Potulovala som sa lesom a tajne dúfala, že ma roztrhá hladný medveď. Dochádzali mi sily a po ďalšej pol hodine chôdze to moje nohy nevydržali a zradili ma. Spadla som na kolená a začala plakať.

V tom som vedľa seba počula zašuchotanie lístia a lámanie vetvičiek suchých konárov. Jemne som sa pousmiala v nádeji, že si ma naozaj našiel ten medveď. Bohužiaľ, moje prosby neboli vyslyšané. Namiesto toho mi Boh poslal človeka. Človeka tak nádherného, že jeho krása mi vyrazila dych. Bol to len nevinný chlapec, približne vo veku v akom som ja. Bol nezvykle bledý, pod čiernym tričkom sa mu rysovali svaly. Jeho tvár zdobili bronzové vlasy ležérne rozstrapatené do všetkých strán. No najviac ma upútali jeho oči. Mali veľmi- veľmi nezvyklú farbu. Farbu tekutého zlata a bronzu. Na tvári mal výraz prekvapený, vydesený no i súcitný a akoby plný lásky. Už mi ta samota lezie na mozog. Aj napriek tomu bol fascinujúci a mne bolo ihneď jasné, že ak neodíde, zomrie.

,, Vypadni!“ Skríkla som na neho a to jediné slovíčko vo mne vyvolalo takú nepredstaviteľnú bolesť, že som upadla ešte do väčšieho zúfalstva a z môjho hrdla sa vydral mohutný vzlyk. Nechápala som, čo sa to so mnou deje. Začalo pršať a práve vo chvíli, keď som vykríkla to hrozné slovo, ohlušujúco zahrmelo a oblohou so predral obrovský blesk. Nič nepovedal, len sa ku mne zohol a objal ma. Bol chladný, až príliš na človeka, ale vtedy mi to bolo jedno. V jeho náručí som sa cítila tak príjemne a bezpečne. Objala som ho a on ma ešte pevnejšie stisol. Začala som mu slzami zmáčať tričko, no myslím, že mu to mohlo byť jedno, keď už pršalo.

Preboha, čo to robím, veď ho ešte zabijem! Odtrhla som sa od neho aj keď nie veľmi rada, ale toto je len pre jeho dobro. Znova som na neho začala hystericky kričať.

,, Nie, musíš odísť! No tak vypadni odtiaľto!“ Začala som znieť zúfalo. ,, Zomrieš, ak neodídeš.“

Teraz som si uvedomila, že som uprostred tmavého lesa. JA na to mám dôvod. Som tu preto, aby som sa vyhla ľuďom, ale prečo je tu on? Sem ľudia nechodia. Na chvíľu som sa zamyslela, no potom som zase nasadila ten naštvaný a nepriateľský výraz. On, sa naopak tváril pokojne. Keby len vedel, čo som zač. Buď by si myslel, že som blázon, čo je pravdepodobnejšie, alebo by zdupkal ako malé decko. Obe reakcie by ma ničím neprekvapili. Ten chalan sa ku mne snažil pristúpiť bližšie, no ja som cúvla. Len sa smutne pousmial. Jeho správanie som vôbec nechápala, ale musel pochopiť, že ja nie som neviniatko.

,, Mne neublížiš. Nezomriem.“ Ha, dobrý vtip. Stavím sa, že ak by so mnou zostal čo i len týždeň, zomrel by na nový druh nejakej zradnej choroby alebo by ho zmiatlo tornádo. Nahlas som si odfrkla.

,, Nevieš o čom hovoríš!“ Znova som sa hystericky rozkričala.

,, Ver mi. Mne nemôžeš ublížiť.“ Mám pocit, že ten chlapec je pomätenejší než ja.

,, Nie? Hovorím si prečo asi?“ Pokračovala som výsmešne. Moje líca stále zdobili slzy, ktoré prekrývali kvapky dažďa. Bola som mokrá až na kosť a môj ,,priateľ“ na tom nebol o nič lepšie.

,, Som nesmrteľný.“ Čože? Začala som sa nekontrolovane smiať.

,, Jasné... si.. si... nesmrteľný...dobrý vtip...ten sa vydaril.“ Vykoktala som zo seba. On sa však tváril vážne. Úsmev si zamrzol a vystriedala ho nechápavosť. To myslí vážne?

Z Edwardovho pohľadu:

Nechápal som, ako som jej to mohol všetko len tak vyklopiť. Ale keď niečo ma k nej priťahuje a tak ani neviem čo hovorím, keď je v mojej blízkosti. Zrejme si myslí, že som blázon. A...vlastne nebude to tak lepšie? Už len to, že som uprostred lesa celý zmoknutý a rozprávam tu niekomu, koho ani nepoznám, že som nesmrteľný, znie ako od blázna, nie? A tak bude aj v lepšom bezpečí. Nemôže predsa vedieť, že som upír.

Z pohľadu Belly:

Nič viac mi už nepovedal. Iba sa zodvihol a odišiel. No napokon sa ešte otočil a zakričal:,, Mala by si ísť domov ešte než nachladneš.“

Pche, ja už nemám domov. A on nech sa do môjho života nestará. Nejakú dobu som tam len tak sedela v tráve a premýšľala čo ďalej. Nemohla som sa potulovať po svete donekonečna. Rozhodla som sa, že tu zostanem. Bolo to veľké riziko, ale rozhodla som sa ho podstúpiť. Navyše som v kútiku duše dúfala, že toho chlapca ešte uvidím. Niečo ma k nemu tiahlo, ale stále som sa bála o jeho život. Kúpila som si malý bytík, našla si prácu a snažím sa vychodiť strednú školu. Je to pre mňa ťažké, ale snažím sa. Ubehli už dva dlhé mesiace. Navyše sa mi splnilo moje želanie a každý deň sa stretávam s, už mimochodom viem jeho meno, Edwardom. Za ten čas sme sa k sebe, ani neviem ako, začali správať priateľsky. No najprv sme jeden druhého prehliadali. Po nejakom čase sme po sebe začali pokukovať, prešli sme k tomu, že sme sa aspoň pozdravili až pokým sme sa medzi sebou normálne nerozprávali. Postupom času to prešlo už do niečoho vážnejšieho a my sme spolu začali chodiť.

Jedného dňa sa mi priznal, čím on a jeho rodina sú. Upírmi. Spočiatku ma to zaskočilo a bola som vydesená, no potom som si uvedomila, že ja som tisíckrát horšia než oni. Oni nezabíjajú ľudí, žijú na krvi zvierat, no ja zabíjam. Odvtedy, ako som sa prisťahovala, jedného chlapca, s ktorým som chodila do školy, zrazilo auto a upadol do kómy. Keď sa prebral, lekári mu oznámili, že je už navždy odsúdený na vozík. A jedného starého pána, ktorého som stretla v práci, zastrelil nejaký lúpežník. Ďalšie skazené životy.

Edwadovo a tajomstvo jeho rodiny som pochopila a udržala v tajnosti. Uvedomila som si, že ho nadovšetko milujem. Okrem iného som sa dozvedela, že je naozaj nesmrteľný a tak som sa odhodlala mu povedať pravdu. Jemu snáď ublížiť nemôžem. Neviem ako to prijme, pretože po čase mu možno vyvraždím celé jeho mestečko, ale zmierim sa s tým. Ak ma opustí, pochopím to. Kto by chcel byť s takým netvorom ako ja. Dokonca ani on nie je taký hrôzostrašný ako ja. Povedala som mu pravdu. Povedala som mu o všetkých tých úmrtiach už od môjho narodenia. Vlastne splodenia. Dedko zomrel skôr ako som sa stihla vôbec narodiť.

Na moje prekvapenie zostal so mnou. Povzbudzoval ma a snažil sa mi aj s jeho rodinou pomôcť. Boli ku mne takí milí. To som si ani zďaleka nezaslúžila. S jeho otcom, Carlislom, začali hľadať v knihách. Možno tam bude zmienka o niečom takom, ako som ja. No bez úspechu. Asi som unikát. U mňa skôr nazývané monštrum. No žila som s nimi naďalej. Myslela som si, že keď sú nesmrteľní, sú predo mnou v bezpečí. Vtedy, som však bola naivná. Moja budúcnosť mi bezpečie mojich blízkych nedopriala.

2.časť

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Som vrah!: