Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » S tebou sa žiť oplatí!!!

27.09.2009 (08:00) • BlackRosexq • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1971×

Nevedela som ako!, ani prečo! Len som sa bezcieľne túlala po chodbách našej školy a dúfala, že si ma niekto všimne. Že ma niekto osloví a niekde zavolá. Hoci som tu takto stála a prechádzala sa už asi piaty deň, stále ma to neodradilo. Všetko, po čom som túžila, všetko bolo len o jednom. Všetko bolo o láske, ktorú som potrebovala a ktorú som nemala. V mojom srdci sa zmietali pocity, ktorým som vôbec nerozumela a nechápala.

Možno som predsa len mala ísť do Forks!, hovorila som si v duchu a snažila sa spomenúť na dôvod prečo som nešla. Vždy keď som si naň spomenula ma pichlo pri srdci. Ako som mohla byť taká sebecká? Ako som mohla chcieť, aby mama ostala so mnou a bola ďalej nešťastná? Som ten najhorší človek na zemi, som tá najhoršia dcéra. Pokazila som všetko, pokazila som Renné manželstvo. Ako som to mohla? Hoci už prešli dva roky, mne sa stále zdá ako by to bolo len včera.

„Vieš, Bella, rada by som istý čas strávila s Philom. Len dva či tri mesiace. Možno viac... Ja neviem ako by som  ti to mala povedať! Nechcela by si na chvíľu žiť s otcom?“ opýtala sa ma mama raz pri večeri a zo mňa hneď v tej chvíli vyletelo.

„Nie. Ja chcem zostať tu . Nemám Charlieho rada. Mamina, prosím?“ povedala som a pozrela sa na ňu zmučeným pohľadom.

„Fajn. Bol to len návrh.“ Odpovedala mi mama no hneď v tej chvíli odišla od stola do kúpelne.

Odstupom času som  si začala uvedomovať čo som povedala a tak som išla načúvať. Bola v kúpelni a plakala. Hoci ma svedomie hrýzlo tak ako ešte nikdy predtým, nevyslovila som tú vetu. Vetu, ktorá by ma poslala ku Charliemu. A teraz to ľutujem. Čo až by som tam našla niekoho pre mňa, niekoho kto by ma mal rád a ja by som vzplanula neodvolateľnou vášňou k nemu. Čo ak by sme chceli len jeden druhého a celý vesmír by nám bol ukradnutý. Čo ak...

Ticho. Nevymýšľaj si toľko. Koho by si tam ty mohla tak stretnúť? Kto by ťa chcel? Povedala som si veľakrát, keď sa mi fantázia vymykala. CŔŔŔ.. Zazvonilo a ja som sa vybrala na parkovisko k svojmu autu. Poobzerala som sa okolo seba a hľadela na vysoké oplotenie, ktoré sa ako vždy obkrúcalo okolo celej školy. Vyzeralo ako keby nás mali navždy zatvoriť, navždy nechať tak. Znovu, ako každý deň už rok som sa s pochmúrnou náladou vliekla domov na svojom starom aute. Cestou som sa ako vždy zastavila v mojom obľúbenou podniku kde som navštívila svoju jedinú priateľku.

„Ahoj. Ako. Máš niečo nové?“ opýtala som sa a využila chvíľku, keď v podniku nikto nebol.

„Dobre. Ani by si neverila. Včera som sa s Erikom prvý krát vyspala. Bože môj, bolo to také nádherné a trápne a zároveň romantické. Bolo to, to najlepšie čo som zažila. Čo myslíš, vydrží nám to?“ opýtala sa ma a hľadela na mňa túžobným pohľadom. Čože, ona už nie je panna. Každý z nášho ročníku je už s niekým a každý má svoje prvý krát za sebou. Len nie ja. Prečo, pýtala som sa Boha a snažila sa o vyrovnaný pohľad. Po niekoľkých dlhých sekundách sa začali Olívia vrtieť a čakala čo jej odpoviem.

„To je ... zaujímavé... Ja .. ja už musím ísť. Ahoj“ Pozdravila som sa a odišla von z dverí. Ako sa mi toto mohlo stať? Ako to mohla urobiť. Prečo, prečo, prečo?  Vybehla som na ulicu a chcela prebehnúť na druhú stranu, keď som v tom pocítila silný úder. Ani som sa nestihla spamätať a už sa pri mne skláňal muž z auta a prihováral sa mi.

„Pre.. Prepáčte ste v...“ viacej som ho už nepočula.  Cítila som sa ako nadrogovaná. Len veľmi matne som okolo seba počula zvuk sirén a okolo chodiacich. Čo som komu spravila? Prečo?, pýtala som sa sama seba, až som nakoniec omdlela.

„Ste v poriadku slečna?“ opýtal sa ma veľmi prekrásny, zamatový hlas a mne až podskočilo srdce. Ako môže mať niekto tak nádherný hlas?

„Áno. Teda myslím. Som v poriadku?“ spýtala som sa a konečne som otvorila oči. To čo som pred sebou uvidela mi až zastavilo srdce. Musela som si pripomenúť dýchať. Ako môže byť niekto tak krásny?

„No, tak nechcem vás vystrašiť ale ružové to nie je. Mali ste veľmi veľké zranenia a stratili ste veľa krvi. Máte šťastie, že ste neschytali aj popáleniny. Bolo by to ešte horšie. Dúfajme však, že sa to urobí. Musíte veľmi chcieť a snažiť sa. Inak sa to nespraví. Sľúbte mi.“ Hovoril doktor a ja som sa sústredila len na jedno. Na ten krásny hlas, ktorý vychádzal z tých nádherných úst.

„Bože.“ Povedala som a začala som pociťovať strach. Čo  sa mi to stalo?

„Nebojte sa! Všetko bude v poriadku. Len sa musíte upokojiť.“ Chlácholil ma doktor, svojím prekrásnym hlasom a už len pohľad na jeho tvár ma upokojila.

„Dobre. Budem sa snažiť!“ povedala som si skôr pre seba ako pre doktora a začala som sa sústrediť na bolesť, ktorú som pociťovala na každom kúsku tela.

„AU.“ zavzdychala so som a chytila si ruku.

„Čo s ňou mám?“ opýtala som sa  a pozerala sa na svoju boľavú ruku.

„To nič. Máte ju zlomenú , skúste s ňou nechýbať. Nebude to tak bolieť.“ Povedal mi doktor upokojujúcim hlasom a znovu som pocítila úľavu.

Vtedy ako keby ma všetka bolesť prešla. Počula som ten najkrajší hlas na svete. Počula som ten najdokonalejší zvuk. Hoci hlas môjho ošetrujúceho doktora bol nádherný, nebol ani náhodou taký krásny ako hlas, ktorý som počula pred dverami.

„Poď ďalej Edward. Musím ešte  niečo vybaviť. Hneď sa ti budem venovať.“ Povedal môj doktor a pozrel sa smerom k dverám, ktoré sa jemne otvorili. To čo som uvidela bolo... Ja... Neviem.. Bože. Bol to ten najkrajší muž, ktorého som kedy videla. Bolo to niečo úžasné. Bol, dokonalý. Ako mohol niekto tak vyzerať?

Mal, bronzové vlasy, ktoré mu stáli v nepravidelných pramienkoch na hlave. Bol celý biely, presne ako môj doktor. Bol dokonalý. Prišiel a presne ako ja nespúšťal zo mňa oči. Celý sa napol a pozeral sa na mňa veľmi zmučeným pohľadom, ktorý mi až prepichoval srdce. Neviem prečo, no  keď som ho videla ako sa trápil, pichalo ma v srdci.

O niekoľko sekúnd som si uvedomila, že  by nezaškodilo nadýchnuť sa . Nadýchla som sa a zacítila vôňu Edwardovej pokožky a nadchlo ma ako prekrásne voňal. Hoci som sa cítila trápne nevedela som od neho odtrhnúť oči. Bol dokonalý. Mala som pocit, že ak  odíde, budem plakať, že už viacej nebudem môcť žiť. Vôbec som nevedela čo cítim. Pýtala som sa sama seba čo to je. Vôbec som ani netušila, a ani som nepomyslela, že to môže byť láska. Nič také som v živote necítila. Konečne som sa cítila plná, konečne som našla niečo čo som potrebovala.

„No tak ja už pôjdem. Musím niečo vybaviť. Prosím vás, nebojte sa. Poď Edward.“ Povedal, otočil sa a pozrel na Edwarda.

„Ideš?“ opýtal sa a otváral dvere.

„Ja niečo ešte mám. Hneď prídem.“ Povedal Edward no neprestajne pozeral len na mňa.

„Ahoj.“ Povedal svojím prekrásny, božským až hurónskym hlasom a ja som znovu zabudla dýchať. Musela som preglgnúť a až potom som mu odpovedala.

„ Ahoj.“ Odpovedala som a hľadela som na jeho nohy. Nemala som toľko odvahy aby som mu pozrela do tváre.

„Ako sa máš? Viem, že sa vôbec nepoznáme no prídeš mi veľmi zaujímavá. Pre mňa teda. Máš niečo v sebe čo ma priťahuje. Viem, že je to čudné ale...“

„Aj ty si pre mňa zaujímavý.“ Skočila som mu do reči a konečne som sa mu pozerala do tváre. Ako mohol byť tak krásny. Stále keď som sa na neho pozrela ma jeho krása ohromila. Ako je to možné? Vôbec som tomu nechápala. Vtedy spravil niečo čo som nečakala. Pomohol sa  a zastal pri mojej posteli a bez jediného slova sa nado mňa sklonil a pohladil ma po líci. Hneď v tej chvíli už bol ale otočený vo dverách.

„Ahoj.“ Pozdravil sa a vypochodoval z miestnosti.

On sa ma dotkol. Na mieste kde sa jeho pokožka dotkla mojej som ešte stále cítila jeho prsty. Boli také hladké a príjemné až som sa chcela rozbehnúť a znovu poprosiť a dotyk. Pripadala som si smiešne. Neviem prečo no moje srdce na neho reagovalo veľmi čudne, čomu som postupne začala chápať. Zamilovala som sa na prvý pohľad. Je to také krásne ... a ja ... neviem... On je taký dokonalý a ja som len obyčajná, priemerná baba. Ako som si mohla myslieť, že by ku mne cítil to samé čo ja k nemu? Vtedy moje myšlienky vyrušil hlas, ktorý nebol dokonalý. Mal veľa chýb a pripadal mi špinavý. Cítila som ako smrdí, neviem prečo no bolo mi smutno.

„Môžem vás vyrušiť?“  spýtal sa ma hlas, ktorý som vôbec nechcela počuť. Chcela som počuť ten jediný hlas. Hlas, ktorý mi pripadal taký nádherný a dokonalý. Ako sa to mohlo stať. Je preč len niekoľko sekúnd a je mi smutno. Prečo.

„Áno. Môžete.“ Odpovedala som automaticky a až teraz som sa pozrela na dotyčného a prekvapilo ma aký bol nedokonalý. Aký bol hnusný.

„Viem, že je to pre vás veľmi ťažké ale musím vám niečo povedať. Viete, dneska. Vaši rodičia boli na ceste sem ku nám do nemocnice. Už vám povedali prečo ste tu?“ opýtal sa ma človek, ktorý tu so mnou bol a ja som naňho hľadela ako debil.

„Nie. Neviem.“ Odpovedala som a bola som zvedavá čo sa stalo rodičom. Nevedela som si pripustiť, že to bolo niečo zlé. Niečo čoho by som sa mala báť. Vôbec som si to neuvedomovala.

„Vaši rodičia, mali dneska ráno autonehodu. Išli sem jedným autom, pretože vás sem preniesli kvôli doktorovi Cullenovi, je odborník a chce vám pomôcť. Cestou však stratili kontrolu nad autom a havarovali.  Bohužiaľ to neprežili a ... Musel som vám to povedať. Mám to prikázané. Viem, že  je to ťažké ale..“ povedal a ja som nevedela čo si mám myslieť. Ako sa to mohlo stať? Ráno som bolo ako tak šťastná a teraz toto. To nemôže byť pravda.

„Choďte preč.“ Skríkla som na pracovníka, ktorý sa so mnou rozprával a  pomkla som rukou k dverám.

„Ale...“ chcel mi odporovať pracovník no ja so na neho znovu skríkla.

„Von!“ prikázala som a našťastie tento raz to pochopil a odišiel. Čo sa to stalo? Ako sa to stalo? Ja to nechápem! Prečo sa to stalo? Kde sú? Čo s nimi je? Pýtala som sa dookola tie isté otázky a nevedela som pochopiť najmä jednu. Prečo? Prečo? Prečo? Chcela som zomrieť. Vedela som, že je to absorudné no chcela som byť mŕtva. Nič viac na svete som nechcela. Skúsila som sa postaviť, čo však nedopadlo dobre pretože hneď v tej chvíli som zhrmela na zem a udrela si  hlavu. Prečo? Opýtala som sa sama pre seba posledný raz predtým ako som stratila vedomie.

„Ste v poriadku. Haló. Slečna Swanová?“ pýtal sa ma ten najkrajší hlas na svete, to najkrajšie čo som kedy počula. S nádejou som otvorila oči, a predo mnou stál doktor. Nikto iný len doktor. V srdci som pocítila trpkú bolesť, kde je Edward? Pýtala som sa a nejako slepo som verila tomu, že tu musí byť. Že pre neho ničo znamenám, že nie som len jedna z mnohých.

„Haló. Si v poriadku?“ znovu sa ma opýtal doktor a ja som ho začala vnímať.

„Prosím?“ opýtala som sa a v hlave mi zadunelo.

„AU.AU.AU!!!“ skríkla som na celú izby a v bolestiach som si chytila hlavu.

„Si v poriadku. Skús byť pokojná. Nebude to tak bolieť! Čo si to vyvádzala?“ opýtal sa ma a v očiach mal pohľad plný porozumenia.

„Ja ani neviem. Bola som rozrušená a chcela som  sa postaviť no spadla som a ... Čo sa mi vlastne stalo?“ opýtala som sa a stačil mi jeden doktorov pohľad a ja som vedela ako na tom som.

„Je to až také zlé.“ Prerušila som doktora keď sa nadychoval a chcel mi povedať čo sa mi stalo.

„No je to veľmi, veľmi, veľmi zlé. Nechcem vás strašiť ale musím vám to povedať. Mám to za povinnosť. No keď ste spadli, udreli ste si hlavu veľmi silno čo spôsobilo dosť veľké problémy s vašimi vnútornými orgánmi. Nemá cenu klamať vás. Zomierate. Viem, že to musí byť ťažké ale...“

„Prosím?“ opýtala som sa a bezmyšlienkovite som sa pozerala na dvere pokiaľ som neuvidela jediný dôvod pre ktorý som chcela žiť. Pokiaľ som neuvidela Edwarda.

„Ja vás tu nechám.“ Prehovoril napokon doktor a odišiel z miestnosti.

„Ahoj.“ Pozdravil tým najkrajším hlasom aký na svete existuje a znovu mi vyrazil dych. Bez akéhokoľvek slova sa pohol a sadol si na kraj mojej postele.

„Vieš čo mi je?“ opýtala som sa a dúfala, že ma zachráni. Neviem ako ale proste, že niečo urobí. Niečo čo by nám nebránilo byť spolu.

„Viem a ... Je mi to ... Ja to nedovolím ... Niečo spravím ... neboj sa...“ položil sa a oprel si hlavu o moju ruku. Pri jeho dotyku sa celým mojim telom prehnal elektrický prúd, ktorý naštartoval každú bunku v mojom tele.

„Neboj. Bude dobré.“ Chlácholila som napokon ja jeho a jemne som ho hladilo po vlasoch. Aké to bolo prosté a jednoduché. Aké je to ľahké. Nič len on a ja.

„Ty nemôžeš zomrieť.“ Pri slove zomrieť mnou prebehol ďalší elektrický prúd, ktorý sa však vôbec nepodobal na ten predošlý. Bolo to niečo iné. Mala som strach.  A on to cítil.

„Neboj sa. Neboj sa. Ty to zvládneš.“ Hovoril si skôr sám pre seba a ja som rozmýšľala kedy sa naše puto zmenilo no toto. Na túto lásku alebo čo? Nevedela som nato prísť pretože mi chytil hlavu do rúk a priblížil sa ku mne až príliš blízko.

„Neboj sa . Mi to zvládnem.“ Povedal mi a ja som mu z nejakej neznámej príčiny uverila. Áno . Mi to zvládneme. Vtedy sa začal čudne nahýbať a približovať ku mne. Ani som sa nestihla spamätať a mal svoje pery na tých mojich. Bolo to úžasné ... Bolo to ... Konečne som sa cítila plná a celá. Konečne som bola kompletná...

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek S tebou sa žiť oplatí!!!: