Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Rozhodnutie

28.12.2010 (21:00) • Nessienka • FanFiction jednodílné • komentováno 3× • zobrazeno 3172×

Rozhodnutia... Či sú malé alebo veľké, každý ich robí. Robíme ich denne. Rozhodujeme sa o tom, čo budeme večer pozerať, čo si dáme na raňajky, rozhodujeme sa, čo si obliecť do práce alebo do školy. Lenže raz prídeme na to, že sa musíme rozhodnúť, čo v živote chceme. Rozhodujeme sa, ako a s kým budeme žiť, kde budeme žiť a či si založíme rodinu. Aj ja som sa tak kedysi rozhodovala. Keď si na to teraz spomínam, mám pocit, akoby to bolo pred sto rokmi a v iných dobách. Takých... šťastnejších. Možno aj jednoduchších a bezpečnejších.

Dali mi na výber. Jacob alebo Edward? A ja som si vybrala. Vybrala som si Jacoba, lebo som si myslela, že tak to bude správne, že on je mojou láskou... No a vtedy ňou aj skutočne bol.

Akoby sa to všetko stalo len včera. Pred očami mám ten večer, keď som prišla za Edwardom a povedala mu, že si vyberám Jacoba. Že to on je tým mužom, s ktorým chcem stráviť zvyšok života. Vtedy som čakala krik, výčitky, možno aj nenávisť. Lenže on ma opäť prekvapil. Zaželal mi všetko dobré a dúfal, že keď ho budem chcieť vidieť, ozvem sa. Ešte teraz mi v hlave znejú jeho slová:

„Bella, čokoľvek budeš potrebovať, zavolaj nám, zavolaj mne. Kedykoľvek, keď budeš potrebovať priateľa, brata, dôverníka... alebo milenca.“ Doteraz si pamätám, akým tónom to zašepkal a ako sa pri tom tváril. Pamätám si aj to, ako sa mi prudko rozbúšilo srdce a okamžite som očervenela, ale moje rozhodnutie bolo neochvejné.

Potom však Cullenovci odišli. Rozhodli sa, tak ako ja. Nikto z nich ma nenávidel, nikto nerobil výčitky, dokonca ani Rosalie. Dokonca by som povedala, že jej bolo aj úprimne ľúto, že som si vybrala Jaka a nie Edwarda. Alice vzlykala a prosila ma, aby som za nimi niekedy prišla. Aj Esme prosila. Edward ma len objal a takisto aj ostatní upíri. Dokonca aj Jasper, čo ma úprimne prekvapilo.

A potom som sa vrátila domov, ktorým sa mi stalo La Push a maličký domček s drevenými okenicami a farebnými kvetmi na parapetoch. Bol to úžasný pocit, mať domov a muža, ktorý vás miluje. Lenže potom sa to začalo...

Jacob ma miloval a aj ja jeho, ale jeho povinnosti nám bránili v tom, byť spolu. Častokrát som sa v noci budila na pocit opustenosti, ktorý ma zachvátil, lebo so mnou nikto nebol. Zvykla som si, že Edward ma celú noc zviera v náručí a dáva na mňa pozor. Bdie nad mojimi snami. Ale teraz tu nik taký nebol, Jacob mal hliadky a mohli sme spolu tráviť len pár hodín denne, niekedy ani tie nie.

Asi mesiac potom, ako som sa rozišla s Edwardom, to začalo. Ráno ma z postele nevyhnal budík, ale príšerná nevoľnosť. Neprikladala som tomu žiadny význam – však ľuďom bežne býva zle. Proste som len niečo zlé zjedla. Ale keď sa nevoľnosti opakovali, začala som sa strachovať a zašla som k doktorovi. Zobral mi krv a povedal, aby som nasledujúci deň zavolala. To, čo mi oznámila sestrička, ma tak šokovalo, že som sa nezmohla na slovo. Povedala, že mi gratuluje, lebo som... tehotná.

Ja, dcéra náčelníka miestnej polície a priateľka Jacoba Blacka, s ktorým som nikdy nespala, som tehotná. Hlavou sa mi vtedy miesili zvláštne myšlienky. Dobre som ja vedela, čie je to dieťa, ale aj tak som nemohla uveriť. To dieťa bolo Edwardovo. Bolo to nemožné, ale bolo to tak... Ten drobec vo mne bol potomkom upíra. Nevedela som, čo robiť. Zavolať Edwardovi? Čo mi na to povie? Uverí mi?

Myšlienky ma zavalili novou intenzitou a ja som po prvýkrát za ten mesiac aj pár dní zapochybovala o správnosti svojho rozhodnutia. Edward mi dal všetko a ja som ho odkopla. Dokonca mi dal ešte viac, ako si myslel. Dal mi dieťa, ktoré teraz rastie pod mojim srdcom. Čo teraz? Bála som sa mu zavolať, alebo skôr hanbila? Áno, to skôr. Hanbila som sa za to, čo som mu urobila. Bolo to jeho dieťa, ale ako to príjme? Síce sľúbil, že tu vždy pre mňa bude, ale nikdy nepovedal, žeby chce byť... otcom.

Rozhodla som sa, že najskôr to poviem Jacobovi. Dúfala som, že mi pomôže vymyslieť, čo mám robiť. Pozerala som sa na hodiny, bolo pol piatej. O pár minút by sa mal vrátiť z hliadky. Ani som to nestihla domyslieť a dvere sa rozleteli. Jacob ma schoval vo svojom medveďom objatí a zatočil sa so mnou – rovnako ako každý deň.

„Ahoj, slniečko,“ povedal a pobozkal ma do vlasov – rovnako ako každý deň.

„Ahoj, Jake. Mohli by sme si pohovoriť?“ spýtala som sa neisto.

Pozdvihol obočie. „Samozrejme.“

„Možeme sa prejsť?“

A tak sme išli. Jacob sa tváril nechápavo, ale zároveň bol spokojný, že je so mnou. Pichlo ma pri srdci, keď som si predstavila všetky tie roky, ktoré by nás mohli čakať. Ale vzápätí som si uvedomila, že by to bolo asi tak ako doteraz – takmer žiadny spoločne strávený čas.

„Tak? O čom si chcela hovoriť?“ spýtal sa, keď sme zastali na pláži a posadili sa na naše brvno.

„Potrebujem ti povedať niečo... dôležité.“

„Tak spusti,“ povzbudil ma a následne sa usmial.

„Odpusť mi to, prosím,“ povedala som a sklonila hlavu, aby nevidel slzy, ktoré mi začali stekať po tvári.

Zhrozene sa na ne zadíval. „Bella? Bells, čo sa deje? Desíš ma.“

Povzdychla som si. „Jacob, som tehotná.“

Šokovane na mňa vypleštil oči. „Bells, ale veď...“ Vedela som, čo chcel povedať, tak som ho prerušila:

„To dieťa ja Edwardovo. Ja... ja... neviem, čo mám robiť...“ povedala som plačlivo.

Ale nečakala som Jacobovu reakciu. Vyskočil na nohy, akoby ho niečo uštiplo do zadku, a začal sa celý klepať. Zľakla som sa, vedela som, čo to znamená, ale snažila som sa upokojiť.

„Jake, pokoj, to je v poriadku,“ povedala som, ale moje slová akoby ho ešte viac nahnevali. Začal sa triasť ešte viac, až sa mi zdalo, že sa mi priamo pred očami rozmazáva.

„Jake!“ vykríkla som, ale akoby ma nevnímal, nevidel ma. Klepal sa a stále si niečo šomral popod nos.

Vykročil smerom ku mne a chytil ma za ruky tak mocne, až to zaprašťalo a ja som zacítila ostrú bolesť. Zlomil mi kosti! Do očí sa mi nahrnuli slzy a v hrdle sa mi ozývali vzlyky.

„Jacob! To bolí! Pusti ma, prosím! Jake!“ prosila som, ale on ma nepočul, bol v úplnom amoku. Triasol sa stále viac a viac, až napokon vybuchol a o pár sekúnd predo mnou stál obrovský vlk veľký ako kôň. Začala som pred ním ustupovať, ale to ho akoby ešte viac naštvalo a ohnal sa po mne labou. Posledné, čo som cítila, bola neznesiteľná bolesť, šíriaca sa od hlavy až po hrudník, a potom ohlušujúcu ranu, nasledovanú bolestným vytím... Potom bola už len tma.

Keď som sa prebrala, ležala som na tvrdej a neznámej posteli v izbe, kde sa ozývalo akési pípanie. Vedela som, že je to nemocnica, aj keď som mala akýsi otupený mozog. Cítila som, že mám jednu ruku akúsi ťažkú... Sadra?

To, čo ma znepokojovalo najviac bolo, že som mala obviazanú tvár aj hrudník. Presne som vedela, čo to znamená, ale aj tak som dúfala, že to nie je pravda. Ale bola. Jacob na mňa zaútočil a ja vyzerám presne ako Emily. Aj ja mám zjazvenú tvár a nielen ju, ale aj dušu. Jacob ma zradil, postavil sa proti mne, aj keď za to nemohol. Jediná dobrá správa bola, že dieťa to prežilo.

Po takmer troch týždňoch ma konečne pustili z nemocnice. Zohavená a zlomená som sa došuchtala do La Push, aby som si zbalia veci a navždy odišla. Nemohla som to viac vydržať. Tie súcitné pohľady a večné ospravedlnenia, ako im je to ľúto. Ale nechcela som ospravedlnenia, nie od nich. Oni za to nemohli, bola to len a len moja chyba. Jediné ospravedlnenie som čakala od Jacoba, ale ten neprišiel. Hneď potom, ako ma doviezli do nemocnice, zmizol a viac sa neukázal.

Charlie to nechápal, nechcel, aby som odišla, ale vedel, že je to moje rozhodnutie a tak ma nechal odísť. Zakázala som všetkým, aby ma nejako kontaktovali, túžila som zabudnúť. Urobiť čiaru za týmto životom a viac sa s nimi nestretnúť. Ale Seth bol obzvlášť tvrdohlavý. Vedel, ako sa cítim, a snažil sa mi pomôcť. Chcel ostať so mnou a byť mi priateľom. Na svoj vek bol vyspelý. Nakoniec som neodolala a dovolila mu to. A tak sme si našli chatu v horách a spoločne tam začali žiť...

Náš pokoj narušila, asi po dvoch mesiacoch, správa od Sama: Jacob nevydržal ťarchu výčitiek a zabil sa. Moju sotva zacelenú dušu pohltila beznádej a temnota. Stratila som všetko, ale zostal mi aspoň malý plamienom. Tým plamienkom bolo malé stvorenie, ktoré mi rástlo po srdcom...

Mesiace strávené so Sethom boli ako balzam na dušu. Dieťa rástlo ako z vody a zdalo sa, že bude podobné viac mne, ako otcovi, keďže to bolo normálne tehotenstvo. Ale predsa len bude trochu po ňom – zistili sme to vtedy, keď som zjedla surové mäso. Pripadalo mi to normálne, aj keď za iných okolností by som sa asi bola povracala. Seth mi so všetkým pomáhal a nestaral sa o to, čo a prečo robím, a tak mi ochotne zháňal krv. Jediné, s čím nesúhlasil, bolo, že som nedala vedieť Cullenovcom. Ale ja som nemohla. Zradila som ich, odkopla a teraz, zjazvená a guľatá, som netúžila po ich súcite... a ani neviem, či by ma ešte prijali. Túžila som len po pokoji a samote.

„Dnes vyzeráš akási unavená,“ povedal mi jedno ráno Seth, keď sme raňajkovali. Pousmiala som sa, bodaj by som aj nebola. Dieťa kopalo ako nejaký futbalista a akoby to nestačilo, začala som byť aj nervózna, pretože o dva týždne mám termín pôrodu. Neviem, ako to zvládnem, a či by som vôbec mala ísť do nemocnice.

Prehltla som sústo. „To sa ti len zdá, som asi taká unavená, ako každý iný deň,“ povedala som a vstala od stola, čo som nemala robiť.

Z prudkého pohybu sa mi zatmelo pred očami a zakymácala som sa. Nestihla som sa chytiť stola, ani Seth ma nezastavil, a ja som bokom dopadla na tvrdú podlahu. Bruchom mi preletela šialená bolesť a cítila som, ako mi po nohách steká niečo mokré a teplé... A plodová voda to asi nebola.

„Bells!“ vykríkol zúfalo Seth a kľakol si ku mne.

„Seth... Krvácam?“

„Bells, vydrž, zavolám sanitku,“ povedal, ale ja som ho zastavila.

„Nie,“ skrútila som sa od návalu bolesti, „zavolaj Carlisla. Prosím,“ prosila som ho.

„Ale, Bells...“

„Zavolaj ho! Nechcem o toho drobca prísť, rozumieš?“ kričala som zadýchane.

„Kde máš mobil?“

„Na stolíku... v izbe.“ Opäť som sa skrútila od bolesti. Bože, prosím, zachráň to maličké.

„Bells, máš ho vypnutý,“ zakričal na mňa a o chvíľu bol späť.

„Asi... asi je vybitý.“

Zavila som od bolesti. Seth ma zodvihol a preniesol na pohovku. „Bells, nevieš to číslo?“

Natiahla som k nemu ruku a tak mi podal svoj mobil. Nemala som na výber a tak som mu napísala číslo, ktoré som ako jediné vedela naspamäť, ale nepatrilo Carlislovi. Bolo Edwardovo.

„Je... Edwardovo.“ Zahmlilo sa mi pred očami, opäť.

„Vydrž, Bells, bude to dobré,“ povedal Seth a potom začal volať.

„Edward, tu je Seth... Nie, zo svorkou nič, ide o Bellu, potrebuje Carlisla... Neviem, či je v poriadku... Spadla na zem... Nie, krváca... Edward, je tehotná. Má krátko pred pôrodom... Nie, je pri vedomí... Kde ste?... Vbehni do lesa a choď za mojim vytím... Ponáhľajte sa, neviem, ako dlho to vydrží...“

Hovor nakoniec ukončil a stisol mi ruku. „Neboj sa, o chvíľu sú tu. Zvládneš to tu chvíľku sama?“ spýtal sa ma.

„Neboj sa,“ povedala som a aj napriek bolestnému kŕču sa usmiala.

O chvíľku ho už nebolo a zvonku ku mne doľahlo vlčie vytie, ktoré prezrádzalo bolesť. Zavrela som oči a v duchu som úpenlivo prosila, aby bol drobec v poriadku. Rukami som si objímala brucho. Keď som zacítila ďalší kŕč, schúlila som sa do maličkého klbka. Prosím, len mi ho nechaj. Je to jediné, čo na svete mám...

„Bella!“ vykríkol niekto a ja som ten hlas nemohla nespoznať.

„E-Edward...“ zašepkala so potichu a o chvíľu som jeho dlaň zacítila na líci. Zodvihol mi tvár, ktorú som mala zaborenú vo vankúši. Keď si všimol tri dlhé jazvy na mojej tvári, oči mu stmavli od hnevu.

„Kto...?“ zavrčal.

„To je už jedno... Edward, prosím, zachráň to maličké... Zachráň naše dieťa...“ zašepkala som a opäť sa skrútila do pôvodnej polohy.

„Ale...“ chcel niečo povedať Edward, ale prerušil ho Carlislov hlas: „Edward, nechaj ju. Najskôr ju vyšetrím, potom sa jej pýtaj, dobre?“

Edwardova ruka zmizla, takisto aj jeho tvár a nahradila ju Carlislova.

„Bella, kde ťa to bolí?“ spýtal sa napätým hlasom. Ukázala som na brucho.

Opatrne mi ho ohmatal a ja som sykla bolesťou. Síce ma to bolelo už menej, ale bála som sa stále rovnako.

„Carlisle?“ spýtal sa napäto Edward odniekiaľ spoza mňa.

„Vyzerá to na odlúpenú placentu, ale viac ti poviem, keď pôjde na ultrazvuk...  Bella...“ pozrel sa na mňa, „kedy máš termín?“

„O dva týždne. Carlisle, však to dieťa zachrániš... Prosím...“ prosila som ho úpenlivo.

Trochu upäto sa na mňa usmial. „Neboj sa, bude to v poriadku. Edward, zober ju. Musí ísť na ultrazvuk,“ povedal a odrazu som bola vo vzduchu. Ten pohyb spôsobil ďalší kŕč v bruchu, až som sykla.

„Prepáč mi to,“ povedal Edward, pobozkal ma na čelo a potom sa rozbehol. Zavrela som oči a v duchu som sa upokojovala tým, že všetko bude v poriadku.

Ani neviem kedy, ale odrazu sme boli v nemocnici a Edward ma hlásil na príjme ako naliehavý prípad. Nevnímala som o čom hovorí, iba upokojujúci zvuk jeho hlasu. Slová však boli napäté. Ale o koho sa bál? O mňa, alebo o svoje dieťa?

Oči som otvorila až vtedy, keď ma Edward položil na tú hnusnú, nemocničnú posteľ, ktorú z duše nenávidím. Nikto sa ma na nič nepýtal, len sestrička mi vyhrnula tričko a potom som zacítila niečo chladné na bruchu. Ultrazvuk.

„Dieťatko je v poriadku,“ povedal nejaký mužský hlas. Vydýchla som si, ale oči som stále nechala zavreté. Nepotrebujem vidieť ich súcitné pohľady, ktoré nepochybne po mne hádžu, keď videli tie jazvy.

„A čo to krvácanie?“ spýtal sa Edward. Tušila som, že je tu iba on a Seth s Carlislom čakajú na chodbe.

„Nevieme, čo ho spôsobilo, ale zastavilo sa. Necháme si ju tu na noc na pozorovanie a ak sa nič nestane, zajtra ju prepustíme do domáceho liečenia. Aj keď možno by tu mala ostať, podľa jej záznamov má krátko pred pôrodom,“ povedal opäť doktor.

„Už to tak bude,“ zamrmlala som, ale oni to počuli.

„Čo ste to vyvádzali, pani Cullenová?“ spýtal sa doktor a mňa tým totálne dostal, až som od ľaku otvorila aj oči. Edward na mňa však výstražne pozrel, tak som to nechala tak.

„Keď som vstávala od stola, zatočilo sa mi v hlave a padla som na zem,“ povedala som zahanbene.

Doktor sa usmial. „To sa stane, ale musíte si dávať pozor. Váš manžel dostal takmer infarkt,“ povedal a ja som sa pri predstave upíra s infarktom takmer neudržala a vyprskla do smiechu.

„Sestra, privezte vozík,“ povedal doktor a mladá sestrička vybehla von. Skľúčene som sa zadívala na doktora.

„A nemohla by som ísť po svojich?“ Nenávidela som tie prekliate vozíky. Takmer týždeň ma na podobnom vozili, aby som si nepotrhala stehy.

Doktor pokrútil hlavou. „Vzhľadom na váš stav vám to musím zakázať.“

„Ja ju odnesiem,“ ozval sa odrazu Edward. Okrem toho, že ma držal za ruku, o sebe ináč nedával vedieť.

Doktor napokon prikývol, povedal Edwardovi kam ma má preniesť a potom nás prepustil. Ani nie o päť minút ma už pokladal na rovnako tvrdú posteľ. Jediná útecha bola, že na izbe som bola sama a z okna bol pekvý výhľad na nemocničný park. Edward mi dal dolu topánky a potom ma uložil do postele. Samozrejme, nezabudol ma poriadne zakryť. Proste sa nezmení.

„Myslela si to vážne? Je to naše dieťa?“ spýtal sa užasnuto. Vedela som, že na tento rozhovor raz príde.

„Áno, Edward, je to naše dieťa.“

„Prečo si mi o tom nepovedala? Prečo? A čo sa ti stalo s tvárou?“ spýtal sa naštvane a podľa jeho pohľadu aj tónu som pochopila, že si to veľmi rýchlo domyslel.

„Nevedela som, ako ti to mám povedať. Mesiac potom, čo ste odišli, som zistila, že som tehotná. Nevedela som, ako ti to mám povedať, tak som si povedala, že to najskôr poviem Jacobovi a on mi poradí. Bola to chyba. Keď som mu povedala, že to dieťa je tvoje, vybuchol a napadol ma. Skončila som v nemocnici, kde ma držali takmer tri týždne. Keď ma konečne pustili, nechcela som nikoho a nič vidieť. Spálila som za sebou všetky mosty a odišla som, ale Seth si nedal povedať a tak bývame spolu. Asi dva mesiace po mojom odchode ma kontaktoval Sam, pretože Jake sa zabil.“ Môj hlas znel normálne, aj keď srdce mi drásala bolesť. To všetko som spôsobila len jedným jediným rozhodnutím.

„Prečo si mi ale nezavolala potom?“ spýtal sa Edward a ruku mi zvieral v dlaniach.

„Nevedela som, ako ti to povedať. Ublížila som ti, keď som si vybrala Jaka. Bála som sa, že ma odmietneš. Ďalšiu bolesť by som už neprežila.“

Sklonil hlavu. „Každý deň som dúfal, že mi zavoláš. Prisahal som, že ja za tebou neprídem, že vyčkám, kým prídeš sama. Dúfal som, že Jake sa k niekomu pripúta a ty sa vrátiš k nám. Bol som sebec, ale tak veľmi ťa milujem, že si nemôžem pomôcť.“ Jeho slová ma prekvapili.

„Ty ma stále miluješ? Aj po tom všetko, čo som ti spôsobila? Aj po tej bolesti, ktorú som zapríčinila svojim rozhodnutím?“ pýtala som sa zarazene, ale aj s nádejou. Prosím, nech to nie je len príliš pekný sen...

„Neprestal by som ťa milovať ani vtedy, keby ma spálili na prach.“ Pery mi priložil na čelo.

„Aj ja ťa stále milujem. Myslela som si, že sa to zmení, ale toto jediné sa nezmenilo,“ vyznala som sa. Edward sa sklonil a chcel ma asi pobozkať, ale v tom dovnútra vošiel Carlisle, Seth a za nimi nejaká mladá sestrička, ktorá uprene pozerala na Sethov zadok. Asi má nápadníčku...

„Ako sa cítite?“ spýtala sa sestrička a do ruky mi pichla ihlu s infúziou. Vyzerala milo a nehádzala po mne súcitné pohľady, za čo som jej pripísala body k dobru.

„Omnoho lepšie,“ povedala som s úsmevom. Sestrička sa ešte usmiala, na Setha hodila túžobný pohľad a potom odišla.

„Kríza zažehnaná?“ spýtal sa so smiechom Seth.

„Kríza zažehnaná,“ povedal Edward a pritom ma uprene sledoval.

„Pôjdeš teraz bývať k nám?“ spýtal sa ma Carlisle a ja som spozornela. Po tom som túžila asi najviac na svete, ale... Seth predsa nemôžem bývať s upírmi...

„Ja neviem... keď... a čo Seth?“ vypotila som nakoniec zo seba.

„Ak chce, môže bývať s nami,“ povedal jednoducho Edward, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete.

„To vážne?“ Seth vypleštil oči.

„Samozrejeme. Je to len maličkosť oproti vďačnosti, ktorú voči tebe pociťujem. Postaral si sa o Bellu, a to ti nikdy nezabudnem.“

Seth nezaváhal ani na chvíľu. „Rád s vami budem bývať. A vieš, Edward, to nič nebolo. Bellu je veľmi ľahké milovať,“ povedal, ale Edward sa zachvel a zavrčal.

Seth zodvihol bezmocne ruky. „Ako sestru, samozrejme,“ povedal so smiechom a my ostatní sme sa pridali.

„Už pôjdeme. Bella si musí pospať,“ povedal Carlisle.

Zamračila som sa. „Veď stále len spím.“

Edward sa zasmial. „Zlatko, dieťa to vyžaduje. Čoskoro už bude na svete,“ povedal, aby ma upokojil.

Prikývla som, rozlúčila sa s Carlislom a Sethom a zadívala sa z okna. Edward začal hmkať moju uspávanku a ja som sa – neochotne – poddala a zavrela oči. V duchu som zajasala. Dnes som takmer prišla o dieťa, ale nakoniec všetko dobre dopadlo a ja som získala aj svoju lásku a rodinu. Dúfam, že teraz bude všetko už len pekné. S predstavou, aký bude nasledujúci deň, som napokon zaspala.

Dúfam, že sa táto jednorázovka aspoň niekomu páčila. Budem vďačná za každý koment, za každého smajlíka. Vopred za ne ďakujem. Vaša Nessie :)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Rozhodnutie :