Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Raped

27.04.2011 (19:00) • Tinka • FanFiction jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 3311×

Bol chladný zimný večer. Hodiny na blízkej veži práve odbili sedem. Konečne! ozývalo sa z posluchárne. Hneď na to sa rozrazili dvere a davy študentov sa ponáhľali domov z prenášky - poslednej v tomto semestri. Medzi nimi bola aj ona. Útla, nevysoká, s hnedými očami a nádherne bledou pleťou. Bola krásna, hoci si to o sebe vôbec nemyslela. Aj napriek jej plachosti a neskúsenosti malo veľa chlacov na ňu zálusk, no ona mala oči len pre jedného – pre upíra.

„Bella, ideš s nami?“ ozvalo sa z davu. Najprv sa potešila, dúfala, že je to on, ale potom zosmutnela. Nie, nie je. Žiadny hlas na zemi nedokáže napodobniť ten zvuk, tú božskú dokonalosť.

„Nie, Samantha. Vy choďte, ja tu počkám na Edwarda,“ odpovedala napokon. Na takéto stretnutia ona nikdy nebola. Jej spolužiaci chceli semester patrične osláviť, ale ona mala chuť ísť domov.

„Ako chceš, maj sa!“ odpovedala priateľka a otočila sa späť k svojej partii. Aj Bella sa otočila. Pohľadom blúdila po ľuďoch a dúfala, že niekde medzi nimi zazrie jeho. No neukázal sa. Toto nebolo normálne. Edward ju ešte nikdy nenechal čakať. Vedela, ako strašne nerád ju necháva samu, že nestrpí pomyslenie, na to, žeby sa jej niečo stalo. Ale odísť bolo niekedy proste nutné. Aj upíri, hoci sú odolní a tvrdí ako z kameňa, majú svoje potreby. A jedna prevyšuje všetko ostatné.

Smäd.

Vždy, keď videla, že Edwardove oči stmavli a on sa tváril, akože sa nič nedeje, proste ho vykopla z dverí so slovami, že nie je z cukru. Nič sa jej za tie dni, čo bude preč, nestane. Victoria bola mŕtva a Volturiovci im dali, zdá sa, pokoj. Bola v bezpečí. Veď kto by si trúfol na takú veľkú rodinu?

Lenže už to boli tri dni a Edward nemal v pláne ísť ďaleko. Stalo sa mu niečo? Alebo ostatným? Bellu chytili starosti. Vybrala telefón a chcela mu zavolať.

„Dokelu, vybitý. Toto je snáď zlý sen.“ Ešte raz sa poobzerala okolo seba. Nikde nebola ani zmienka o striebornom Volve. „No nič, asi sa domov budem musieť dostať sama.“

Poobzerela sa dookola ešte raz. Najbližšia možná cesta bola, zdá sa, krížom cez park, potom po chodníku a ešte pár metrov cez cestu k zastávke električky. „Tak, poďme na to,“ vzdychla. Bola pravda, že aj trochu znervóznela. Ešte nikdy nešla zo školy bez Edwarda alebo bez niekoho z jeho rodiny a navyše bola tma.

Už keď vcházdala do parku, mala zvláštny pocit. Pocit, akoby ju nekto sledoval. Akoby sa jej neviditeľné oči vpíjali do chrbta, akoby sledovali každý jej pohyb a analyzovali ho.

A mala pravdu.

Tie oči nepatrili upírovi, ani vlkolakovi. Patrili niekomu úplne obyčajnému, kto nemal ani len poňatie o tom, že existuje nejaké nadprirodzeno. Boli ľudské…

Bella sa dvakrát zhlboka nadýchla a vykročila smerom do parku. Ešte nikdy tam nešla sama, nieto ešte potme. Edward by to nikdy nedovolil. Veľmi dobre vedel, že Bella je ako chodiaci magnet na katastrofy a ak v okruhu 500 míľ od nej existuje nejaké nebezpečenstvo, celkom isto si nájde práve ju. Táto myšlienka ju trochu popudila. Možno mu konečne dokáže, že si poradí aj sama a jeho ochranárske pudy si nájdu inú obeť.

Zrazu začula akýsi zvuk a nervózne nadskočila. Nad hlavou jej preletel čierny havran a ona nervózne zanadávala. Možno to nebol až taký dobrý nápad ísť domov cez park. Veď mohla ísť aj naookolo osvetlenou ulicou a trvalo by jej to len o pár minút dlhšie...

Podobné úvahy jej zamestnávali myseľ a ona si v duchu nadávala, aká je hlúpa, keď chce nahnať sama sebe strach. Prešla už len pár metrov, keď zbadala pred sebou chodník a svetlo. Hurá! Tak som to prežila v zdraví! A pridala do kroku.

No náhle ju zdrapili čiesi ruky a strhli ju dozadu, až stratila rovnováhu. Šokovane vydýchla a ucítila zmes potu, alkoholu a špiny.

„Č... čo...?“ jachtala, no útočníkové ruky jej zovreli ústa, tak, že ledva mohla dýchať. Ťahal ju do akejsi húštiny. Preč od svetla. Preč od ľudí. Panika jej zovrela hrdlo a z očí jej vyhŕkli slzy. Nie! Nie! Nie! vrieskala by, ak by mohla. Snažila sa aspoň metať a pohrýzť ho do ruky, ktorou ju držal, ale on bol o to surovejší.

Dotiahol ju na miesto a surovo hodil na zem. Belle to takmer vyrazilo dych, ale to nebolo nič oproti tomu, keď ju priľahol svojím špinavým telom. Docházalo jej, čo sa chystal urobiť a oči sa jej rozšírili hrôzou. Chcela kričať, ale on jej k hrdlu priložil ostrú špinavú čerpinu: „Skús to a zabijem ťa,“ sykol jedovato a ona zacítila jeho sladkastý, alkoholový dych.

Voľnou rukou jej pohladil rozstrapatené vlasy a na tvári sa mu usídlil akýsi úškľabok.

Panebože! Panebože! Bolo jej na vracanie. Alice! Alice, nevidíš to?! Nikto jej nepomôže! Nikto tu nie je! Nikto tu nie je!

Rukou, ktorou jej hladil vlasy, začal prechádzať po jej tele. Plytko dýchala, keď rukou zavadil o lem jej nohavíc. Vyhrnul jej blúzku a drsnými prstami jej hladil bruško. Zdalo sa, že je jej telom príliš zaujatý a nevníma voľnú ruku, ktorou šmátrala naokolo. Nahmatala niečo okrúhle, čo dokonale pasovalo do jej malej dlane a silno tým ovalila útočníka po hlave. Zamdlel priamo na nej, pričom ostrie črepiny sa jej zarývalo do hrdla.

„Pomóc!“ kričala slabým hlasom. Celou svojou silou sa zaprela do chlapa a prevalila ho na chrbát. Rozvalil sa vedľa nej s rozpnutým rázporkom na nohaviciach. Možno ho aj zabila, ale teraz to bolo jedno.

Ťažko vstala, prepletajúc nohami tak, aby čo najskôr utiekla od toho sviniara. „Pomóc! Počuje ma niekto?! Pomóóóc!!“ vzlykala. Z krku jej tiekol pramienok krvi, silno si ho stlačila rukou. Dezorientovaná sa snažila utiecť, ani nevedela kam. Nohy jej odmietali poslušnosť a zdalo sa, že každú chvíľu sa jej podlomia. Srdce jej splašene bilo a v očiach mala slzy. Prosím, nech tu niekto je! Nech mi niekto pomôže!

„Ty suka,“ ozvalo sa spoza nej. Neveriacky sa otočila. Ten netvor stál priamo za ňou. Nad čelom mal hrču, ktorá mu pomaly navierala a oči mal podliate krvou. Šiel z neho strach.

Bella zdesene ustupovala až narazila do stromu. Už nemala kam ujsť. Je koniec. Znásilní ju, doreže a nechá vykrvácať. Rukou, v ktorej mal črepinu, sa nebezpečne zahnal, mieriac na jej krk. Inštinktívne zatvorila oči. Nechcela sa pozerať na blížiacu sa smrť. Pod očnými viečkami videla len jednu tvár. Srdce jej stislo pri pomyslení, ako sa Edward zachová, keď zistí, že zomrela. Budem sa ponáhľať za tebou tak rýchlo, ako to len bude možné, povedal raz...

„Nieee!“ zvreskla práve vo chvíli, keď sa útočník zahnal črepom. Jej krik ho prekvapil. Zdalo sa mu, že sa už vzdala a bude len jeho. Zahnal sa, no minul jej krk len o pár milimetrov.

Bella plytko dýchala. Musí sa zachrániť! „Nie... nie, nie...“ opakovala stále dookola, „nedotkneš sa ma! Neublížiš mi!“ Chcela mu ujsť, ale vylepil jej facku. Spadla na zem a on ju opäť priľahol. Trhnutím jej rozopol blúzku, až dookola lietali gombíky. Pred očami uzrel jej malé prsia odeté v jednoduchej bielej podprsenke. To ho ešte viac vzrušilo. Je taká nevinná, pomyslel si a špinavými paprčami jej siahol na prsník.

Bella zaúpela. Mykala sa pod ním celou svojou silou, ale nič nepomáhalo. Zoberie si ju násilím, tak ako sa to stalo aj Rosalie. Ruky zovrela v päste a šialene nimi udierala útočníka. Škriabala, hrýzla, bila ho, až sa napokon od nej odtiahol. Kopla ho kolenom medzi nohy a on zakvílil bolesťou. Chcela od neho utiecť, no on ju chytil za členok. Stratila rovnováhu a padla na hrudník. Pred očami sa jej čosi zalesklo. Črepina! Schytila ju do rúk práve vtedy, keď sa ten sviniar opäť spamätal a prevalil ju na chrbát. Prudko sa zahnala a vťala mu ostrý koniec rovno do oka. Zreval ako ranený zver.

Ten rev ju ešte viac vydesil. „Povedala... som, už sa... ma... ani nedot... kneš!“ vzlykala šialená od strachu a zabárala mu črepinu, kam sa len dalo. Vzduch presýtil hrzdavý pach krvi, a potom bolo už len ticho.

Šokovaná tým, čo sa práve stalo, sa postavila na nohy, v ruke zvierajúc nástroj svojej pomsty. Ostré hrany črepiny jej porezali dlane a ona hľadela na to, ako sa mieša jej krv s jeho. Pustila črepinu na zem a celá rozochvená sa pozrela pred seba.

Edward tam stál a hľadel na ňu. V očiach mu videla všetky výčitky, ktorými sa celkom isto zožiera. Určite sa mu v hlave formoval plán, aké nové bezpečnostné opatrenia pre ňu vymyslí. Čo to bude tentokrát? pomyslela si trpko.

...

Videl to na nej. Videl, že vie, ako ho mučí myšlienka, že jej ublížili. Videl, aká je dotlčená, polonahá a celá od krvi. Videl aj ten malý úškľabok na jej tvári, ktorým ho pobádala: Povedz to! Povedz: Ja som ti vravel! Ale vidíš? Nie som až taka bezbranná, ako si myslíš! No namiesto toho len pristúpil k nej a objal ju.

Autor: Tinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Raped: