Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Profesionálny spoločník

24.03.2012 (15:00) • GCullen • FanFiction jednodílné • komentováno 68× • zobrazeno 8056×

Nad touto poviedkou som strávila skoro dva mesiace práce. Je to moja prvotina, čo sa týka jednorázoviek. Bola fuška dať ju dokopy, ale dúfam, že to stálo zato. Chcem sa vám poďakovať, že ste si na ňu počkali a že sa pustíte do jej čítania. 

Moje veľké ďakujem patrí Kim, ktorá bola taká neoblomná, že som jej poviedku poslala. Ona nezaháľala a poskytla mi svoj názor, ktorý ma presvedčil o tom, aby som ju čo najskôr dokončila a, samozrejme, ju doplnila o svoje námety. Ďalšou osôbkou, ktorej chcem poďakovať je Jessy. Tá tiež vyjadrila svoj názor, ktorý mi veľmi pomohol.

Takže, baby, ešte raz veľké ďakujem a teraz už šup do toho. Prajem príjemné čítanie. Vaša GCullen.

Profesionálny spoločník

„Isabella Maria Swanová, prestížna bytová dizajnérka, znova sama bez mužskej spoločnosti. Tento víkend spoločnosť LoginEnterprises usporadúvala veľkolepú recepciu. Zúčastnila sa jej celá smotánka. Všetky média očakávali príchod slečny Swanovej v nádeji, že konečne príde v pánskej spoločnosti. Ona však nesklamala a opäť sa ukázala sama. Čo nám tým chce slečna Swanová ukázať? Chce dokázať, že je sebestačná a pánsku spoločnosť nepotrebuje alebo nám tým dáva najavo svoju sexuálnu orientáciu?“

„Čože?“ Vypúlila som oči na Angelu.

„No, tentokrát si na tebe zgustli. A to si ešte nečítala ostatné. Dnes si na titulnej strane minimálne piatich denníkov.“

„To nemyslia vážne! Oni zo mňa urobili normálnu lesbu! Akým právom sa mi pletú do života? Čo ich je vôbec do toho?“

„Žeby práva médií vyhrabať na známe osobnosti akúkoľvek špinu? Nuž, si slávna. Čo čakáš? A s tými tvojimi feministickým rečami sa im vôbec nečudujem, že majú na teba takéto názory.“

„To si hovoríš kamarátka? Mala by si stáť za mnou a nie im ešte nadŕžať!“ osopila som sa na svoju už asi bývalú najlepšiu kamarátku.

„Robíš si to sama. Kedy si bola naposledy na rande? Kedy si si naposledy s nejakým chlapom aspoň vyšla? Kedy si si vôbec naposledy s niekým vyšla?“ okríkla ma.

„Nemám na to čas a ani chuť,“ ohradila som sa.

„Naša workoholička. V práci by si mohla poľaviť a chuť by možno prišla potom aj sama.“

„To už sú len argumenty! Nepotrebujem chlapa, aby som sa mala dobre. Peňazí mám dosť, roboty ešte viac. V spoločnosti som žiadaná. Aj bez chlapa!“ Na poslednú vetu som dala dôraz.

„Mne to nevysvetľuj. Ja ťa poznám a aj chápem. Povedz to im!“ Ukázala na časopis.

„Keď si taká múdra, tak poraď! Čo mám podľa teba robiť?“ vyštekla som.

„Ak sa nechceš najbližšie ocitnúť na prvej stránke všetkých denníkov, tak by si na najbližšiu akciu nemala ísť sama. Ale keď nad tým tak uvažujem, asi ti to veľmi nepomôže.“

„Ako to myslíš?“ spýtala som sa nechápavo.

„No, titulke sa nevyhneš za žiadnych okolností. Ak pôjdeš sama, tak z teba tú lesbu urobia určite. No a ak pôjdeš s niekým, teda chlapom, tak to musia dať svetu vedieť, že predsa len tou lesbou nie si,“ zafilozofovala si Ang a ja som neprestávala žasnúť nad jej logikou.

„Tak to si mi veľmi nepomohla. Publicite sa nevyhnem v žiadnom prípade. Som v péčku! Mne už nič nepomôže,“ zazúfala som si. Ang len pokrčila ramenami a ďalej listovala v časopise. „Môžem sa ísť rovno zakopať. Najbližšia akcia je už tento víkend. Nemám šancu nájsť chlapa, ktorý bude ochotný podstúpiť toto všetko.“

„Tak si vezmi ženskú!“ zahlásila, no oči od časopisu nezdvihla.

„Aj ty Brutus? To si snáď robíš žarty!“ obula som sa do nej.

„No, jeden nápad by som mala.“ Víťazoslávne sa zazubila Angela.

„Pôjdeš so mnou ty? Keď už si tá naj kamoška, môžeš sa zahrať aj na moju priateľku.“ Naznačila som vo vzduchu imaginárne úvodzovky. „Možno to pomôže a budem mať od tých novinárov navždy pokoj.“

„Teraz si tie žarty robíš ty?“ Neveriacky sa na mňa zahľadela.

„Hej. Sme si kvit.“

„Tak ja sa tu snažím pomôcť, prísť s niečím rozumným, a ty takto?“

„Ok. Počúvam,“ rezignovala som.

„Vezmi si profesionála!“ zvýskla natešene.

„Čože? Vravela som, že sme si kvit, nemusíš to ešte rozťahovať,“ dodala som urazene.

„Ale, Bella. Ja to myslím vážne. Skús profesionálneho spoločníka. Tí sú zvyknutí na pozornosť, vedia sa orientovať, majú skúsenosti a nesklamú.“

„A na to si ako prišla?“ spýtala som sa prekvapene. Pochybujem, že by mala Ang s niečím takým skúsenosti.

„Tu!“ Ďobla prstom na stránku v časopise. Prekvapene som jej časopis vytrhla a začítala sa do pútavej reklamy:  „Agentúra Miracles poskytuje profesionálnych spoločníkov. Muži každého veku sú vám k dispozícii na akúkoľvek príležitosť: spoločenské akcie, dovolenky či nudné víkendy. Diskrétnosť zaručená!“ Pod tým dominovalo už len telefónne číslo.

Vypúlila som oči na Angelu, neschopná vyriecť jediné slovo.

„Tak?“ prelomila Ang to ticho a spýtala sa plná vzrušenia.

„Ang, mám pocit, že by si najradšej ich služby využila ty sama.“ Neodpustila som si poznámku pri pohľade na jej výraz plný očakávania.

„To by mi asi u Bena neprešlo,“ povzdychla. Bolo vidieť, že sa s tou myšlienkou pohráva.

„Zdá sa mi divné platiť si chlapa.“ Tvárila som sa, že jej dotaz ignorujem a stále upierala pohľad na inzerát.

„A dobrovoľne spraviť zo seba lesbu nie je divné?“ rypla si.

„Ty by si možno veľmi rada vyskúšala také služby, keby si Bena nemala, ale poznáš ma, ja nič také nerobím,“ ohradila som sa a kývala hlavou z jednej strany na druhú.

„Všetko je raz po prvýkrát. A čo také sa ti stane? Nikto sa nedozvie podrobnosti. Sú diskrétni.“ Znovu ďobla na inzerát ukazujúc mi časť zdôraznenú tučným písmom. 

„Ak to praskne, bude to trapas,“ hlesla som.

„Aaah... Super! A kedy tam pôjdeme?“ vyskočila nadšene z pohovky.

„Nepovedala som, že to urobím.“

„Nie? No škoda, podľa mňa to ako súhlas vyznelo.“ Mykla ramenami.

Rezignovane som sklopila oči. Musím sa priznať, že to súhlas bol, ale nahlas som to vysloviť nechcela. Ja, Isabella Maria Swanová, sa musím znížiť k tomu, že si musím zaplatiť chlapa. Super. Neviem, čo by vyzeralo trápnejšie – či to, že by som sa tam ukázala zasa sama, alebo to, že sa to prevalí. Vyzerá to tak, že nemám čo stratiť. Za pokus to stojí. Možno konečne prestanú šíriť tie bludy. A možno nie. Ešte nikdy som nebola v takejto situácii.

„Ok. Idem do toho.“ Dobrovoľne som si priznala porážku a svoju neschopnosť.

„Júú! Určite bude zábava a užiješ si to.“ Padla mi okolo krku. Vyzerá to tak, že sa na to teší viac ako ja.

„Tu máš! Volaj!“ Strčila mi pod nos telefón.

„Teraz? Teraz nie!“ Nesúhlasne som pokrútila hlavou a telefón položila späť na stolík.

„A kedy, keď nie teraz?“ spýtala sa urazene.

„To neviem, ale určite nie teraz. Necítim sa na to.“ Sklopila som zrak a tvárila sa, že ma neuveriteľne zaujíma môj nový lak na nechtoch.

„Ako ťa poznám, nebudeš sa na to cítiť nikdy. Ale nebudem ťa presviedčať. Našla som prijateľné riešenie tvojej zúfalej situácie, ale nebudem ťa do ničoho nútiť. Jedno ti ale poviem. Nechoď mi potom vyplakávať  na rameno, že sa zasa o tebe šíria reči. Hej?“ Usmiala sa.

Nezmohla som sa na viac ako na súhlasné prikývnutie. Vedela som, že je to jediné rozumné riešenie ako sa dostať z týchto sračiek.

„Dobre. Pôjdem a nechám ťa tu o tom popremýšľať. Daj mi vedieť, ako si sa rozhodla.“ Pobozkala ma na tvár a odobrala sa ku dverám.

„Ďakujem Ang. Sľubujem, že o tom porozmýšľam,“ povedala som a šla za ňou, vyprevadiť ju.

„Ahoj.“ Usmiala sa a znovu ma objala.

„Ahoj.“ Zavrela som za Angelou dvere a odobrala sa do svojej pracovne dokončiť rozrobený projekt.

Ráno som vstala plná elánu a na svoje prekvapenie falošne pospevovala v sprche spolu s rádiom starý song. Mala som chuť lietať a cítila som sa oslobodená od problémov. Moja euforická nálada mi vydržala, len pokým som sa s kávou neposadila na pohovku a môj pohľad neupútal titulok včerajšieho denníku.

Vzala som ho do rúk a nalistovala stránku s inzerátom agentúry Miracles. Znova som ho preletela očami a rozmýšľala, čo urobiť. V hlave som si vytvorila tabuľku a k imaginárnemu kladu a záporu začala prideľovať poznámky. „Aké to má plusy?“ zauvažovala som nahlas a snažila sa ich vymenovať, pričom som každé plus odčítavala na prstoch. „Po prvé: nebudem pre média lesbou. Po druhé: po nejakom čase ma prestanú sledovať. Po tretie: mohla by to byť zábava. Po štvrté: no, nad tým ešte pouvažujem. Určite toho nájdem viac.“

Teraz som sa v mysli presunula na druhú stranu tabuľky, kde svietilo veľké mínus. „Po prvé: prevalí sa to a ja navždy zostanem v ich očiach lesbou.“ Už len toto mi svietilo pred očami ako veľký neónový nápis nad lesbickým barom.

„A dosť! Poďme, Bella! Si predsa rozumná žena. Nezložíš sa kvôli nejakým prihlúplym novinárom s nízkou inteligenciou, dychtiacich po senzácii. Máš na to! Teraz vezmi ten poondiaty telefón, vyťukaj to číslo a ukáž im s kým si začali vojnu!“ dodávala som si odvahy.

Schmatla som telefón, odhodlane vyťukala číslo a priložila si ho k uchu. Už pri prvom zazvonení sa mi roztriasli ruky. Pri druhom ma oblial studený pot. Pri treťom som začala ťažko dýchať. Už-už som siahala na červené tlačidlo s úmyslom ukončiť hovor, keď sa na druhej strane ozval príjemný ženský hlas.

„Agentúra Miracles, pri telefóne Judith. Čo pre vás môžem urobiť?“ milo vyklopila naučenú frázu.

Prudko som nasala vzduch do pľúc. Ale hlas mi uviazol v krku uväznený strachom.

„Haló. Je tam niekto?“ znova ten milý hlas.

„Bella, vzchop sa! Ozvi sa, ty strachopud!“ nadávala som si v duchu.

„Dobrý deň. Tu Is... tu Maria Dwyerová,“ zaklamala som a nechtiac pri tom použila mamine terajšie priezvisko.

„Dobrý deň. Aké máte prianie?“ Bože, táto osoba je perfektne vyškolená. Mať takúto asistentku, projekty sa sypú jedna radosť.

„No... Našla som v časopise váš inzerát a mám záujem o profesionálneho spoločníka,“ hlesla som nesmelo.

„V tom prípade ste zavolali na to správne číslo. Najprv vás poinformujem, akým spôsobom to u nás funguje. Na začiatok vám položím zopár otázok, aby som spoznala, akú máte predstavu o vašom spoločníkovi. Následne si dohodneme termín, kedy sa u nás zastavíte, aby ste si z možných uchádzačov sama mohla vybrať. Ostatné podrobnosti, ako je druh akcie, spôsob stretnutia, platba a podpísanie zmluvy si dohodnete na osobnom stretnutí s prideleným agentom. Súhlasíte s takýmto postupom?“

Zavalená informáciami som len prikývla. Následne som si uvedomila, že Judith ma nemôže vidieť a tak som len pípla slabé: „Áno.“

„Dobre. Takže prejdeme k otázkam. Prvá: na kedy potrebujete spoločnosť?“

Na každý večer svojho života? „Na túto sobotu,“ odpovedala som.

„Druhá: o aký druh akcie sa jedná? Spoločenská? Súkromná?

„Spoločenská.“

„Tretia: v akej vekovej kategórii by sa mal pohybovať váš spoločník?“ Tak tu som začala premýšľať. Mám dvadsaťtri. Aký by mal mať vek? Starší? Pôsobil by seriózne. Uveria mi, že to je môj „partner“? Mladší? Primeraný môjmu veku? Tak to asi skôr. Nikdy som totižto nijak neletela na starších pánov.

„Tak mohol by mať dvadsaťtri až dvadsaťpäť rokov.“

„Štvrtá: aký typ preferujete? Blond, tmavý, ryšavý... vysoký, nízky, prípadne mi uveďte vašu výšku... chudý, pri tele... vyšportovaná postava...“

Tak tu som sa totálne strácala. Nemala som ani predstavu, ako by mal vyzerať. To asi ešte bude ťažké.

„Skôr tmavý, vysoký, primeraná postava, nemusí byť vrcholový športovec.“ Dúfam, že toto jej ako odpoveď postačí.

„Piata: máte záujem o doprovod, doprovod s predstieraním vzťahu, prípadne spoločníka na posteľné radovánky?“

Ak som si myslela, že štvrtá otázka bola ťažká na zodpovedanie, tak piata bola hrozná. Krv sa mi nahrnula do tváre. Mala som šťastie, že ma dotyčná nevidí. Nadýchla som sa a odpovedala jej.

„Mám záujem iba o to, aby mi robil doprovod na spoločenskej akcii, tváril sa, že je môj priateľ, ale pri tom žiadne nežnosti. A už vôbec nežiadam o nejaké nočné radovánky.“ V duchu som si zatlieskala ručičkami, že som zo seba vysúkala takú inteligentnú a dokonca zrozumiteľnú vetu.

„Prepáčte, nechcela som sa vás dotknúť. Sú to bežné otázky, ktoré kladieme každej klientke. Musíme to vedieť, pretože niektoré klientky vyžadujú práve sex so spoločníkom a nie všetci naši spoločníci sú ochotní s klientkami spať. Musím si vytvoriť ten váš obraz, aby sme následne vybrali vhodných uchádzačov.“

„Chápem. Myslím, že to ja by som sa mala ospravedlniť. Prosím, môžeme pokračovať.“

„S otázkami som už skončila. Už si len dohodneme vhodný termín. Spoločníka potrebujete na sobotu, dnes je utorok, takže vyhovuje vám termín vo štvrtok?“

„Vo štvrtok by to šlo. Ale mohlo by to byť v poobedňajších hodinách? Už tam mám nejaké termíny, ktoré sa nedajú presunúť.“ Snažila som sa to nejako skĺbiť s mojím rozvrhom.

„Samozrejme. Čo takto o šestnástej hodine?“

„To mi vyhovuje. A čo miesto? Kde sa stretneme?“

„Sme diskrétni a preto sa s klientkami stretávame v súkromí hotelových izieb. Na tento termín máme voľnú izbu v hotely Pensylvania na siedmej Avenue. Je to jedenáste podlažie, izba číslo 1055. Váš pridelený agent vás už bude očakávať. Vyhraďte si nejaké dve až tri hodinky z vášho času. Máte na mňa nejaké prípadné otázky?“

„Nie. Ďakujem,“ odpovedala som a snažila sa v rýchlosti dopísať na stránku denníka informácie o stretnutí.

„Ešte posledná informácia. Diskrétnosť vyžadujeme aj zo strany klientiek, preto vás poprosím, aby ste sa na danú schôdzku dostavili sama. Bude vám to robiť nejaký problém?“

„Nie. Myslím, že to je férové. Ešte raz vám ďakujem a dopočutia.“

„Tešilo ma, slečna Dwyerová. A ďakujeme, že ste si vybrali našu agentúru. Veríme, že s našou ponukou budete spokojná. Dopočutia,“ rozlúčila sa opäť naučenou frázou.

Zvalila som sa na pohovku a premýšľala nad tým, čo som práve urobila. Prehrávala som si v mysli opäť ten telefonát a musela som sa pousmiať nad tým, ako som si pripadala. Tie moje neisté odpovede. Pochybujem, že sa Judith stretla niekedy s nerozhodnejšou klientkou. Povzdychla som si.

„Ako len toto dopadne?“ S týmito slovami som sa zdvihla a šla sa pripraviť do práce. Čaká ma náročný deň.

***

Nasledujúce dva dni preleteli okolo mňa neuveriteľnou rýchlosťou. Vďaka momentálnemu vyťaženiu som ani nezareagovala kedy a už tu bolo štvrtkové popoludnie.

Stála som pred hotelom Pensylvania na siedmej Avenue, oblečená do decentného čierneho kostýmu, ktorý zvýrazňoval útlosť mojej postavy. Zdvihla som hlavu smerom hore a zahľadela sa až na najvyššie poschodie tohto majestátneho hotela. Hrdlo mi zovrela úzkosť. Dostala som strach, či robím správnu vec. Veď ani netuším, či som sa neúmyselne do niečoho nenamočila. Začala som si predstavovať, ako vstúpim do hotelovej izby, vrhne sa na mňa slizký chlapík a vybije si na mne všetky úchylné predstavy, ktoré sa mu preháňajú hlavou. „Som paranoidná!“  Zhlboka som nasala do seba osviežujúci vzduch a tým dostala do seba aj odvahu, ktorá sa dávno vytratila. Zovrela som v ruke kabelku a vykročila pravou nohou ústrety svojej dúfam nie poprave.

Výťahom som sa zviezla na jedenáste poschodie a po vystúpení sa rozhliadla. Znova potrebný nádych a následne výdych. Rozišla som sa po chodbe a sledovala každé dvere, kontrolovala tak čísla izieb, až som konečne zastala pred izbou číslo 1055. Zachvátila ma panika. Začali sa mi potiť dlane a srdce sa mi rozbehlo neuveriteľnou rýchlosťou. Tie nádychy a výdychy, ktoré ešte pred chvíľou perfektne zaúčinkovali, sa teraz zdali také márne a zbytočné. Nič nepomáhalo. Oprela som sa teda o stenu pri dverách a skúsila sa upokojiť. Začala som sa v duchu okrikovať za svoju zbabelosť a nadávať si výrazmi, o ktorých som ešte donedávna ani netušila, že ich poznám.

„Posledný pokus!“ Znova nádych a výdych, nádych a výdych. Prichádzalo potrebné uvoľnenie. „Teraz alebo nikdy!“ Otočila som sa k dverám a potichu zaklopala.

„Ďalej,“ ozvalo sa zvnútra.

„Tak hor sa do toho!“ Posledné povzbudenie. Siahla som na kľučku a poodchýlila dvere. V izbe bolo prítmie, ale pripisovala som to ostrému osvetleniu z chodby a môjmu ešte neprispôsobenému zraku. Dvere som odchýlila dokorán a nesmelo vstúpila do izby. Poobzerala som sa. Na moje prekvapenie to nebola klasická hotelová izba. Chýbala posteľ, ktorá by mala dominovať každej hotelovej izbe. Toto tu vyzeralo skôr ako nejaká kancelária. Naľavo bola priestranná čierna kožená sedačka, ktorá spolu s kreslom a čiernym skleneným konferenčným stolíkom, zaberala skoro polovicu miestnosti. Oproti dverám bolo veľké francúzske okno, tiahnuce sa od podlahy až po strop, lemované tmavými závesmi, ktoré teraz boli mierne odhrnuté. Na pravo od okna mohutný čierny stôl, na ktorom bol položený notebook a kopa papierov úhľadne poskladaných vo fascikloch. Celá izba bola vo svetlých farbách a farba nábytku s tým príjemne kontrastovala. Celkove to vytváralo príjemný dojem. Môj prvotný strach opadol a ja som sa začala trochu upokojovať.

„Dobrý deň, slečna Dwyerová, vítam vás.“ Vytrhol ma z mojej obhliadky príjemný zamatový hlas. Až teraz som si všimla, že pred oknom stojí osoba, čelom otočená k oknu s rukami založenými za chrbtom. Pri vyslovení môjho mena sa začal pomaličky otáčať a aj v tom prítmí som si všimla, že ma skenuje pohľadom od hlavy až nadol.

Zatvorila som dvere a odpovedala mu na pozdrav.

„Ehm... po pravde, moje meno nie je Dwyerová.“ Jeho čelo sa mierne zvraštilo a obočie sa stiahlo. „Volám sa Swanová, Isabella Swanová.“ Stále sa tváril nahnevane a pripadalo mi, že premýšľa nad tým, kde sa stala chyba.

„Predbežné opatrenia?“ hlesla som na vysvetlenie. Náhle sa jeho výraz vyjasnil a tvárou mu prebehol úsmev, z ktorého sa mi skoro podlomili kolená. Až vtedy som si ho začala celého prezerať. Bol oblečený v elegantnom čiernom obleku, pod ktorým svietila snehobiela košeľa. Všimla som si, že nemá kravatu, ale vrchné dva gombíky košele odopnuté a sako poodhalené. Pôsobilo to neupravene, ale zároveň i veľmi sexi. Mal ostré črty tváre, ktorej dominoval rovný nos a krásne tvarované pery. Čo ale na jeho tvári najviac dokázalo upútať môj pohľad, boli oči nezvyčajnej zlatistej farby. Uprela som do nich svoj pohľad a zistila, že nie som schopná a dokonca ani ochotná, dobrovoľne sa vymaniť z toho pohľadu, ktorý mi on opätoval. Pôsobil tak teplo a hrejivo, ale zároveň hrozivo a drsne. Moje srdce sa rozbehlo neuveriteľnou rýchlosťou a mala som pocit, že si prederie cestu z hrude a skončí v jeho rukách. Pripomenulo mi to ten skľučujúci pocit, ktorý sa ma zmocnil pre chvíľou pred dverami tejto izby, ale teraz som zaň vďačila, bola som ochotná tento pocit prežívať do konca svojho života.

Znova som sa prudko nadýchla. Začínam mať pocit, že sa tohto zlozvyku už nezbavím. Ale v tomto momente som sa mu potešila, pretože ešte chvíľa a už by som nebola schopná triezvo uvažovať. S prívalom nového kyslíku, začal lepšie pracovať aj môj mozog a ja som sa hoci neochotne odtrhla z toho podmanivého pohľadu. Ledabolo som ešte zaregistrovala jeho bledú pokožku a vlasy bronzovej farby, upravené do ležérneho rozcuchaného účesu, ktorý dotvoril jeho celkový sexi dojem.

„Ak takto vyzerajú agenti, ako musia vyzerať chlapi, ktorých ponúkajú?“ zamyslela som sa. Počkať! Agent! Chlap! No super! To sa môže stať len mne. To sa im minuli už všetky ženské? Zrazu sa pohol zo svojho miesta a namieril si to smerom ku mne. Jeho pery sa začali hýbať a ja som si uvedomila, že na mňa prehovoril. „Do kelu, Bella, prestaň čumieť a sústreď sa!“ okríkla som sa a zamerala svoju myseľ na jeho slová.

„Takže ešte raz. Dobrý deň, slečna... Swanová.“ Natiahol ku mne svoju ruku. S úsmevom som mu gesto oplatila a jemne sa mu dotkla ruky, ale náhle som tú svoju stiahla. Jeho ruka bola na dotyk chladná a mrazivá, ale pôsobilo to príjemne. Čo ma prekvapilo bol pocit, ktorý mnou pri tom dotyku prešiel. Bolo to ako rana elektrickým prúdom. Ten impulz sa mi z dlane presúval po ruke až do celého tela. Bolo to niečo neskutočné. Začala som si nadávať za svoju reakciu. Tak veľmi som znova túžila zažiť ten príjemný pocit. Bolo by asi dosť divné, keby som k nemu pristúpila a bez dôvodu uchopila jeho ruku do svojej? Musela som sa v duchu zasmiať nad svojim uvažovaním. Chovám sa ako tínedžerka bažiaca po pohladení svojho priateľa.

„Volám sa Edward Cullen a bol som vám pridelený ako váš osobný agent.“ Hmm, prekrásne meno pre sexi boha. Kde chodím na tieto blbé poznámky? Ale ten chlap je vážne sexi. Len som sa naňho pousmiala. Ako s ním budem komunikovať, keď už len pri jeho predstavení mám problém zo seba niečo vysúkať? Pravdepodobne vycítil moje rozpaky, pretože pokračoval ďalej.

„Nech sa páči, usaďte sa.“ Ukázal na tú obrovitánsku pohovku. No, tá vyzerá ozaj pohodlne. Tam by sa dali robiť veci... Pre Krista Boha, Bella, tebe už vážne preskočilo! Kam na to chodíš? Takto sa k žiadnej práci nedostanete. Skús sa sústrediť!

Odkráčala som teda k pohovke a usadila sa. On medzi tým prešiel k stolu, otočil sa smerom ku mne a oprel sa oň. Vzal do ruky nejaký fascikel, otvoril ho a spustil:

„Takže, nebudeme to nejako preťahovať a hneď začneme.“ Super. Aspoňže to pochopil. Teda... tiež sa to dá brať dvojzmyselne! Na znak súhlasu som sa znova len pousmiala. Retardovaná Bella!

„Našej asistentke ste zadali informácie ohľadom vášho spoločníka. Mám tu pre vás pripravený nejaký výber možných uchádzačov. Vy si ho prezriete a vyberiete si z neho niekoho. Počas toho ako si budete vyberať, vás trošku vyspovedám. Budú to doplňujúce údaje do vašej zložky. Každá klientka má u nás založenú zložku. Slúži len na interné záznamy. V prípade, že by ste do budúcna mali ešte niekedy záujem využiť naše služby, bude to o to jednoduchšie,“ vysypal na mňa informácie.

Akú zložku? Aké údaje? Aké služby? Ten chlap sa zbláznil! Práveže ja dúfam, že už to nebudem nikdy potrebovať. Niežeby som jeho nechcela ešte niekedy stretnúť... Ale znova sa k tomu znížiť? To asi už nie. Trochu ma tým vytočil. Nie, on ma tým vytočil poriadne.

„Aby sme sa rozumeli, pane, ja žiadnu zložku potrebovať nebudem. Toto je len jednorázová akcia. Niečo také sa už opakovať nebude. Takže si myslím, že nič podobné, ako je nejaká zložka do vašej kartotéky, nebude nutné,“ vyjadrila som mu svoj názor na ten ich nezmysel.

„Ospravedlňujem sa vám, slečna Swanová, ale sú to naše predpisy. Bez toho sa nepohneme ďalej.“

„Počúvajte ma, pán Cullen! Ja som trochu známa osobnosť. Momentálne ma prepierajú všetky média. A nepotrebujem, aby sa nejakým nedopatrením stalo, že sa moje záznamy z vašej kartotéky dostanú niekomu nepovolanému do rúk. Chápete ma?“ vysvetlila som mu dôvod svojho počínania.

„Aby sme sa rozumeli. Našimi klietkami sú omnoho známejšie osobnosti ako vy a ešte nikdy sa nestalo, aby sa záznamy dostali do rúk niekomu nepovolanému. A takisto používame bezpečnostné opatrenia. Vy ste s tým už vlastne začala aj sama.“ Nechápavo som naňho hľadela. Očividne pochopil, že mu nerozumiem, a tak vysvetľoval ďalej.

„Klientky sú u nás zaevidované pod falošným menom.“ Usmial sa.

Vtedy som pochopila. Už pri telefonáte som sa predstavila falošným menom. Dúfam, že si o mne nebude myslieť, že s tým mám už nejaké skúsenosti? Tvár mi zalial rumenec. No fajn! Ak si to nemyslel doteraz, tak teraz si to myslí už určite. Prečo sa neviem ovládať?

„S tým by som mohla súhlasiť,“ šepla som previnilo.

„Dobre, takže môžeme prejsť k práci.“ Vzal zo stola kopu fasciklov a položil ich na konferenčný stolík predo mnou. „Môžete si ich začať prezerať. Sú tam fotografie jednotlivých adeptov a, samozrejme, ku každému sú nejaké základné informácie, ktoré vám pomôžu pri výbere.“

Vrátil sa k svojmu stolu, sadol si a otvoril notebook. Ja som svoj pohľad zamerala na kopu predo mnou. No super! Koľko to vravela tá asistentka, že si mám rezervovať času? Tri hodiny? Toto nemám šancu prezrieť ani do rána. Zhlboka som si povzdychla a vzala do ruky prvý z nich. Očkom som ešte zavadila o toho sexi agenta. Chvíľu sledoval obrazovku notebooku, niečo doň ťukal. Náhle zdvihol zrak a pozrel na mňa. Znova ma uväznil v tom svojom prenikavom pohľade. Ako by jeho oči kládli rôzne otázky. Ako by chceli získať odpovede, ktoré sú mu skryté. Jeho výraz tváre sa menil – z frustrujúceho na fascinovaný. Potom akoby si uvedomil, že som ho pristihla, nahodil kamennú masku a svoj zrak sklopil na moje ruky.

„Je najvyšší čas začať si to prezerať. Myslím, že kandidátov je dosť. A ja začnem s otázkami. Čo vy na to?“

„Ahm... Samozrejme, začneme,“ prikývla som. Otvorila som prvý fascikel a nahliadla doň.

Z fotky na mňa hľadela tvár chlapca s kozou briadkou. Vyzeral na šestnásť. Mal príliš mladícky výraz a tou briadkou ho chcel pravdepodobne zakryť. Nič pre mňa, pomyslela som si, zasmiala sa a odložila fascikel stranou.

Natiahla som sa za ďalším a otvorila ho. Tu som sa začala smiať trochu hlasnejšie. Chlapec na fotke mal dlhé vlasy upravené do vrkočov. Mal ich na hlave neuveriteľne veľa. Tretí fascikel – účes by ušiel, ale tvári dominoval nosisko ako hrom.

Takto som už odložila bokom asi desať fasciklov, keď som s úškľabkom na tvári zdvihla zrak a všimla si, že Edward Cullen ma skenuje svojím pohľadom. Pozoroval ma s kamenným výrazom. Náhle mu ale po tvári prešiel ten pokrivený úsmev.

„Neviete si vybrať?“

„No, po pravde? Zatiaľ nie. Ale mám tu toho pred sebou ešte dosť, takže dúfam, že niečo ulovím,“ usmiala som sa.

„V to dúfam aj ja. Môžem popri tom začať s otázkami?“ spýtal sa. Ja som len na znak súhlasu prikývla a znova sa zahľadela do fasciklov. 

„Preberieme si podrobnejšie o aký typ pánov sa zaujímate. Ale najprv zadáme vaše osobné údaje. Bude to vlastne taký váš opis, to ako vyzeráte vy, áno?“ momentálne som zamyslene študovala fotografiu ďalšieho uchádzača a preto som mu len ledabolo prikývla. Pootáčala som hlavou zo strany na stranu a snažila som sa zistiť, či na tej fotke je chlap alebo žena. Nesúhlasne som pokývala s hlavou. Prísť tam s týmto, tak som tou lesbou označená určite. Počkať! Opis? Aký opis? Bože, dnes ti to ale páli Bella!

„Aký opis ste mysleli?“ spýtala som sa.

„Váš opis. Ak dovolíte, niečo som si už poznačil. Len mi odsúhlaste, že sú tie údaje správne.“

„Noo, tak začnite.“ Na toto som zvedavá.

„Výška – 165 centimetrov, postava – útla, vlasy – hnedé, mierne zvlnené až k pásu, oči – čokoládovohnedé, pleť – bledá. Toto sú nejaké tie základné údaje o vás. Vystihol som to?“

Môj ti boh! Ten chlap už hádam vie aj číslo môjho poistenia? Ako na to prišiel? To mu stačilo pár zbežných pohľadov na mňa a šup, už aj to je na papieri? Tak ale treba mu to uznať. Je to skrátka profesionál.

Uznanlivo som teda pokrútila hlavou, na znak toho, že to trafil presne. Daroval mi za to krásny úsmev. Ach! Nebudeš tu niekde medzi tými uchádzačmi? Ktorý fascikel je ten tvoj?

„Môžete mi teraz porozprávať aký typ mužov preferujete?“ To keby som ja môj zlatý vedela! Začala som teda premýšľať a postupne som svoje myšlienky vyjadrovala nahlas.

„Vysoký, aspoň tak 185 centimetrov... svalnatá postava, ale nie prehnaná. Viete ako to myslím? Pozriete sa na chlapa a pod tričkom vidíte, ako sa mu rysujú svaly. Tak také niečo. Potom vlasy – najlepšie tmavé, ale asi nie čierne, skôr hnedé, alebo podobné...“ Zamerala som pohľad naňho. Zrak mal upretý na monitor a zapisoval. Obzerala som si ho a pokračovala v opise. „Ústa – krásne vykrojené... nos – rovný... tvár – bledá... oči – jantárové...“ šeptala som zasnene a pri tom si zmyselne hryzkala do nechtu na palci.

Zdvihol pohľad od monitora a pozrel na mňa prekvapeným výrazom. Čo sa mu zasa nezdá? A do riti! Ja som mu poskytla jeho super opis. Do tváre sa mi nahrnula krv, preto som ju radšej sklopila a začala sa znova venovať fasciklom. Bože, nech sa už nič nepýta, prosím!

„To by mi zatiaľ stačilo. Môžete si vyberať ďalej.“ Fuu, moje modlitby boli vypočuté a tak som sa tou kopu začala znova preberať.

Po hodine som prelúskala už viac ako polovicu. Pôvodný plán bol tvoriť si kôpky. Na jednej uchádzači, ktorí ani omylom nepripadajú do úvahy. Na druhej kôpke uchádzači, ktorí prechádzajú do druhého kola. To znamená, že majú akú takú šancu uspieť. Po tej hodine som s poľutovaním zistila, že druhá kôpka zíva prázdnotou a na tej prvej sú všetky už prezreté fascikle. Zmučene som si vzdychla. Predstava, že tam niekoho normálneho nájdem, ma začala opúšťať.

Potrebujem pauzu! Vstala som z pohovky a prešla k oknu. Zamyslene som sledovala ten prekrásny výhľad. Stmievalo sa. Nikdy som si neuvedomila, že New York je taký krásny. Nad mestom sa vznášal opar. Pôsobilo to kúzelne a romanticky, ale to by ste museli mať pri sebe milujúcu osobu, ktorá sa na tú panorámu bude s vami dívať. Smutne som si povzdychla.

„Je to prekrásny výhľad, však? Vždy ma to tak nejako fascinuje, keď sledujem západ slnka nad New Yorkom,“ ozvalo sa hneď za mnou. Jeho hlas bol taký podmanivý. Podivne ma upokojoval.

„Máte pravdu. Je to nádherné,“ odpovedala som a otočila sa k nemu. Stál príliš blízko. Kým som sa ja kochala výhľadom, musel si zobliecť sako, pretože teraz stál predo mnou len v košeli, ktorá pobádala popustiť uzdu mojej fantázii. Pod ňou sa mu totižto viditeľne rysovali svaly. Bolo to fascinujúcejšie ako ten výhľad z okna. Nevedela som z jeho hrude odtrhnúť zrak. Stačilo by len tak málo. Len trošičku natiahnuť ruku a mohla by som sa tej hrude dotknúť, pohladiť tie svalnaté paže, vdýchnuť jeho neodolateľnú vôňu, ktorá bola teraz cítiť veľmi intenzívne. Potriasla som hlavou, aby som z nej dostala tie šialené predstavy, ktoré sa tam v túto chvíľu tvorili. Tým som uvoľnila aj svoj pohľad a začala znovu triezvo uvažovať.

Ten chlap ma privádza do šialenstva! V jeho blízkosti nie som schopná normálne premýšľať! Nie som schopná ani normálne dýchať! Čo to so mnou robí? Prekvapená zo svojich pocitov som sa radšej znova odobrala k pohovke a posadila sa. Čím skôr si to prezriem, tým skôr si niekoho vyberiem a tým skôr sa dostanem z jeho blízkosti. Aj keď... chcem vôbec zmiznúť? Chcem vôbec zažiť deň bez toho, aby mi bol nablízku?

Ten chlap mi totálne vymyl mozog! Kde je moje presvedčenie, že k spokojnému životu chlapa nepotrebujem? Kam sa vytratili moje feministické názory? Som zrelá na posedávanie pred romantickým filmom v telke s veľkým kýblikom zmrzliny na kolenách! Totálne ma tým vytáčal!

Radšej som sa znova pustila do tých fasciklov, pretože hrozilo, že sa tu ešte emocionálne zrútim. A pocit, že by ma z toho všetkého mal kriesiť Edward, mi na sebavedomí veľa nepridávalo.

Po necelej hodine prezerania tých fasciklov a striedania výrazov od pobaveného až po zhrozený, som zmučene zapadla do pohovky.

„Nič. Absolútne nič!“ vykríkla som už dosť podráždená. Bola som naštvaná sama na seba, ale ani jeden z možných uchádzačov sa mi nepozdával.

„Chcete mi povedať, že ste si nevybrali? Z toľkého množstva ste nenašli ani len jedného, ktorý by za to stál?“ Prekvapene na mňa pozeral.

„Ja sa vám ospravedlňujem, ale ja... mne sa tam nepáčil ani jeden.“ Sklopila som hanbou oči. Do tváre sa mi nahrnula červeň. To som sa mu mala priznať, že som každého z nich porovnávala s pánom dokonalým sexi agentom? Ani keby ma mučili, naťahovali na škripec, po tele narezali rany, do ktorých by následne sypali soľ. Ani tak som nebola ochotná priznať to, tobôž povedať to nahlas.

„Nič sa nedeje,“ povzdychol si. V jeho hlase bolo počuť pobavenie. „V našej databáze máme ešte pár kandidátov, ktorých ste nevideli. Prichystám tie materiály, ale budeme sa musieť stretnúť ešte zajtra.“

Ďalšie hodiny sebatrýznenia v jeho spoločnosti? Pane Bože, robíš si zo mňa žarty? To som ti tak veľmi ublížila? So zmučeným výrazom na tvári som prikývla.

Vytiahol diár, chvíľu v ňom listoval a potom sa spýtal: „Môžeme sa stretnúť zajtra o šiestej? Tu, na tomto istom mieste.“

„Samozrejme, budem tu.“ Nevedela som, či sa mám radovať, že možno si konečne vyberiem niekoho, s kým tú poondiatu akciu absolvujem. Alebo či mám byť naštvaná, že práve on musí byť svedkom mojej nerozhodnosti. Určite sa na mne výborne baví. Predpokladám, že taký náročný prípad ako som ja, ešte neriešil.

Potrebovala som čo najskôr vypadnúť, byť čo najďalej od neho. Postavila som sa, vzala kabelku a vykročila smerom k nemu. Stál pri stole a bokom bol oň opretý. V ruke stále držal svoj diár. Približovala som sa k nemu a on ma uprene pozoroval. Postála som asi na krok od neho a natiahla k nemu ruku s úmyslom sa rozlúčiť.

„Takže vidíme sa zajtra. Dovidenia.“ Podala som mu ruku.

On mi pozdrav oplatil a s úsmevom na tvári vložil svoju ruku do mojej. Znova sa dostavil ten elektrizujúci pocit. Neviem, či to cítil rovnako, ale vyzeral, akoby si to tiež uvedomil, pretože podržal moju ruku o niečo dlhšie. Teraz som už vedela, čo čakať a preto som ruku neodtiahla. Užívala som si ten príjemný pocit a dúfala, že nikdy neskončí. Ale nič netrvá večne a my sme sa museli pustiť.

O pár minút som už pred hotelom nasadala do taxíka a mierila do svojho kráľovstva, kde sa mienim zašiť a nadávať si za svoju neschopnosť minimálne do konca svojho života.

***

 Celý nasledujúci deň som prežila ako v tranze. Z mysle som nemohla dostať Edwarda a nepomohol tomu ani ten veľmi živý sen, ktorý sa mi v noci sníval.

Stála som v hotelovej izbe a pozerala cez okno.

„Neviete si vybrať?“ spýtal sa.

„Nie. Som neschopná,“ odpovedala som skľúčene a otočila sa k nemu.

Pristúpil ku mne. „Nie si neschopná,“ oponoval mi. „Si len nerozhodná,“ zhodnotil a usmial sa na mňa tým svojim pokriveným úsmevom. Zahľadel sa mi do očí a uväznil ma vo svojom prenikavom pohľade, v ktorom som sa topila.

„Čo teraz?“ spýtala som sa, keď sa mi po chvíli podarilo vyslobodiť a ja som bola znova schopná uvažovať.

„Čo by si chcela robiť?“ Chytil ma za pás a privinul si ma k sebe.

„Neviem,“ vzdychla som. Jeho dotyk ma spaľoval. Priložila som ruky na jeho chladnú hruď. Dvomi svojimi prstami pod mojou bradou mi podvihol tvár a znova ma uväznil vo svojom pohľade.

„Ja by som vedel čo...“ Pomaly sa začal ku mne približovať, až boli naše tváre od seba len pár milimetrov. Ovanul ma jeho sladký, chladný dych. Ten môj sa neuveriteľne zrýchlil. Srdce sa mi rozbehlo takou rýchlosťou, až som mala pocit, že mi tie údery rozorvú hruď. Strácala som pevnú pôdu pod nohami a upadla som do temnoty, z ktorej ma dostalo až moje prebudenie.

***

Darmo som sa chcela rozptýliť prácou. Po tom, čo som v projekte k fialovému kobercu navrhla žlté závesy, som s tým radšej praštila. Naštvane som zavrela notebook a premýšľala, čo ďalej. Existuje len jedna osoba, ktorá ma z tohto dostane. Schytila som telefón a vytočila číslo. Po dvoch zazvoneniach sa ozval známy hlas.

„Ahoj.“

„Ahoj, Ang. Nemáš chuť zájsť si na kávu?“

„Vieš, Bella, rada by som šla, ale mám toho strašne veľa. Šéf ma zavalil kopou práce a ráno chce mať výsledky na stole.“ Angela robí v reklamnej agentúre a z jej rozprávania už viem, aký je jej šéf prísny. Ak ich chce mať do rána hotové, tak to tak je a výnimku neudelí nikomu. A tobôž nie Angele, ktorá ho odmietla a nešla s ním do postele. Môže byť rada, že ju nechal po tom všetkom ešte u seba pracovať.

„Škoda. Tak nič,“ povedala som zúfalo.

„A čo si chcela? Predpokladám, že nešlo len o tú kávu.“ Ang je veľmi vnímavá. Ona by mi určite poradila.

„Ide o to, že som volala do tej agentúry a...“

„Čože? To mi hovoríš len tak? Kedy? A čo ti povedali?“ sypala otázku za otázkou.

„No, hneď na ďalší deň, ako sme našli ten inzerát a včera som bola na stretnutí a...“

„Mlč!“ prerušila ma. „Za pätnásť minút kaviareň u Tomiho,“ zavelila a zložila telefón. Na nič som nečakala. Zbalila som veci zo stola. Do kabelky som v chvate hodila mobil a skontrolovala peňaženku. Obliekla som si sako a vybehla z kancelárie. Pred budovou sa mi podarilo odchytiť taxík, takže pätnásť minút na to som už otvárala dvere na kaviarni.

Kaviareň u Tomiho je veľmi útulný podnik. Majú tu malé pohodlné boxy, kde sa dá v súkromí porozprávať. Je to s Ang naše obľúbené miesto. Rozhliadla som sa a uvidela Angelu, ako na mňa máva z odľahlého boxu pri okne. Vykročila som za ňou.

„Ahoj,“ pozdravila som a bozkala ju na tvár.

„Ahoj. Sadaj! Už som ti objednala presso,“ chrlila nedočkavo a pri tom gestikulovala rukami.

„Ďakujem.“ Vždy som obdivovala jej entuziazmus. Vedela sa nadchnúť pre maličkosti. A preto to bola taká výnimočná osoba, ktorá mi bola najlepšou priateľkou už od škôlky. Zložila som si sako a posadila sa k nej.

„Tak spusti! Ako dopadlo stretnutie? Už máš na zajtra nejakú spoločnosť?“ V očiach jej zažiarili iskričky.

„Práve preto som sa s tebou chcela stretnúť. Áno, bola som na tom stretnutí a nedopadlo to najlepšie.“

„Akože? To nechápem,“ skočila mi do reči.

„Vysvetlím ti to od začiatku. Potrebujem poradiť. Vlastne ani nie je príliš čo radiť. Skrátka tvoj názor.“

„Tak už to vyklop.“ Nervózne si poposadla na stoličke, ale pohľad mala prišpendlený na mne.

„Tak... Prišla som na to stretnutie...“

„Kde ste sa stretli?“ Znova mi skočila do reči.

„Ang, ak ma budeš stále prerušovať, veľa ti toho nepoviem.“

„Prepáč. Už bude ticho,“ ospravedlnila sa, no ja som vedela, že tie jej otázky budú pokračovať. Ak sa totižto Ang do niečoho zahryzne... V tom k nám pristúpil čašník a na stôl položil naše kávy. S úsmevom sa na nás obrátil.

„Prinesiem vám ešte niečo?“ Práve som mu chcela poďakovať a odpovedať, že zatiaľ nič nepotrebujeme, ale vložila sa do toho Angela a odbila ho.

„Nie. Ak niečo budeme potrebovať, zavoláme vás.“ Hodila pri tom naňho taký pohľad, že aj keby nepočul jej slová, pochopil by. Preto sa radšej otočil a odišiel.

„Teda, Ang, ty vieš byť riadna raketa!“

„Čo ma po ňom? Len tu zavadzal. Takže pokračuj! Som samé ucho,“ pobádala ma a sypala si do kávy cukor. Kde sa stratila tá pokojná Angela, ktorá všetko riešila s rozumom? Teraz predo mnou sedela nedočkavá fúria, čo mi prišlo veľmi vtipné.

„Dobre, tak prišla som do toho hotela a...“

„Do akého?“

„Ang,“ zaúpela som.

„Prepáč, už budem vážne ticho,“ povedala a rukou naznačila gesto zamknutých pier. Chvíľu som ju mlčky pozorovala a vyčkávala, ale potom som radšej pokračovala.

„Prišla som do hotela a tam ma čakal agent, ktorý ma mal na starosti.“ Stíchla som a čakala na kopu otázok, ale Ang sa držala. „Majú taký systém. Každú klientku má na starosti jej agent, ktorý spíše jej zložku a vyberie jej možných kandidátov. Samozrejme, že ja som musela mať to šťastie a bol mi pridelený agent – muž. Ale...“ To už Ang nevydržala a skočila do toho.

„Ako vyzeral? Ach... prepáč, už som ticho.“ Sklopila zrak a tvárila sa, že ju strašne zaujíma miešanie kávy. Len som sa pousmiala a pokračovala som.

„Ide o to Ang, že to je ten najkrajší chlap, akého som kedy videla,“ priznala som sa.

„Čože?“ vypúlila na mňa oči.

„Hej. Je to Boh. Anjel. Božský anjel. Tá postava. Tá tvár. Ten úsmev. Tá vôňa.“ Zamyslene som snívala nahlas.

„Bella?“ vyprskla Ang. „Ty si v tom až po uši,“ vyhlásila a rehotala sa na plné kolo. Tak to mi nepovedal nič nové. Na to som prišla aj sama. Naštvalo ma však, čo jej je na tom smiešne.

„Môžeš mi povedať, čomu sa tak rehoceš?“ štekla som po nej so značnou dávkou hnevu v hlase a založila si ruky na prsia, aby som tak dala dôraz na svoje slová.

„Oh, prepáč.“ V tom momente ju smiech prešiel. „Len... Vieš, je to u teba taký nezvyk.“

„To ti pekne ďakujem.“ Stále som sa tvárila naštvane, aj keď mi začalo ústa krútiť do úsmevu. „Ale to nie je ten problém, čo ma trápi. Vlastne aj je. Ja neviem,“ vybľabotala som a krútila hlavou zo strany na stranu.

„Dobre. Zoberieme to pekne po poriadku. Prišla si do toho hotela, kde ťa čakal neuveriteľne sexi krásny agent, ktorý ti mal priniesť ukázať nejakých kandidátov. Je tak?“ Len som prikývla. „A čo bolo po tom?“

„Takže som si prezrela tie fascikle. Kde sa nachádzali ich fotky a nejaké charakteristiky. Bližší opis, zamestnanie, záľuby. Skrátka bežné veci. Bolo ich tam asi sto.“

„Ahm...“ Ang uznanlivo pokývala hlavou. Neviem, na čo to bola reakcia, ale značne ju to potešilo.

„Lenže ja som si z tej kopy nevybrala ani jedného,“ vykríkla som zúfalo. Hlavu som si chytila do dlaní a lakte oprela o stôl. Ang ma chlácholivo pohladila po hlave.

„Som nemožná, Ang. Sto chlapov a mne nesedel ani jeden. Vieš aký je to trapas?“ šepla som.

„Podľa mňa to nie je až taký trapas. Ale jedno mi vysvetli,“ nahla sa ku mne bližšie. „Prečo si si z tej kopy chlapov žiadneho nevybrala? To boli až taký hrozní?“

„Chcela by som vidieť teba, ako sa nadšene preberáš v oblečení v hypermarkete, keď vieš, že cez ulicu na teba svieti výklad s oblečením od Armaniho.“ Ang na mňa hodila nechápavý pohľad.

„Skrátka, keď tam predo mnou stál Edward, stelesnenie Boha, ako som si mala vybrať z tých chlapov, keď som každého jedného porovnávala s ním.“

„Tak to si v peknej riti!“ skonštatovala a oprela sa do stoličky. „Čo teraz?“

„Dnes sa máme znova stretnúť. Má priniesť ďalších,“ odpovedala som a odpila si z kávy, ktorá už medzitým vychladla.

„Takže ešte nič nie je stratené,“ zvolala natešene.

„Obávam sa, že nemáš pravdu. Čo keď to bude prebiehať tak ako včera? A je tu ďalšia vec, čo ma trápi,“ vzdychla som. Nabrala som totižto dostatočnú dávku odvahy a rozhodla som sa povedať jej o svojom sne.

„Aká?“ spýtala sa zaujato.

„No, akoby som ti to...“ Zrazu mi jej zaujatý výraz odobral všetku tú nadobudnutú odvahu. Ale je to Ang, moja najlepšia kamarátka, s ktorou sa poznám od detstva. Ona pozná všetky moje chyby a nedostatky. Dokonca ma pozná možno lepšie, ako sa poznám sama.

„Skrátka... V noci som mala sen. Veľmi živý sen. Snívalo sa mi s Edwardom.“ Pozrela som na ňu. Znova jej v očiach žiarili tie iskričky. „Boli sme spolu v tej hotelovej izbe a bolo to dosť dôverné. Bol taký milý a nežný.“ Už-už som čakala príval otázok, ktoré sa jej začali odzrkadľovať na tvári, preto som rýchlo pokračovala. „Nestalo sa nič, ale mám taký hlúpy pocit. Vieš, neviem ako sa s ním teraz stretnúť. Keď ho znova uvidím, bojím sa, že mi v mysli prebehne ten sen a ja sa strápnim. Už teraz mám z toho strach a to ho ani nevidím. Ako sa mám teraz s ním stretnúť? Ako sa s ním mám vôbec rozprávať?“ vyhŕkla som zúfalo.

Na chvíľu medzi nami zavládlo ticho. Ja som zostala ponorená vo svojom zúfalstve, no Ang v hlave viditeľne šrotovalo, ako sa snažila prísť na rozumné riešenie.

„To bude problém,“ prerušila po chvíli to ticho Ang.

„To mi hovor. Akoby som to už sama nevedela.“ Na to sa Angela vystrela na stoličke a lišiacky sa na mňa usmiala.

„Ang?“ Podozrivo som si ju obzrela.

„A čo keby si pozvala jeho?“ vyšlo z nej.

„Koho?“ spýtala som sa neveriacky.

„Toho Edmunda, či Edwina, či ako sa volá. No, toho agenta.“

„Si sa zbláznila?“ vykríkla som. „Vieš ty vôbec komu to hovoríš? Ja som Bella, tvoja stará kamarátka, Bella. Ty ma nepoznáš? Ty by si mala najlepšie vedieť, aká som a čo dokážem. A pozvanie chlapa na potencionálne rande, je u mňa možné asi tak, ako že sa o rok všetci presťahujeme na Mars.“

„No, to je pravda,“ skonštatovala. „Ale čo iné chceš robiť? Keď nechceš pozvať jeho, musíš si vybrať z ich ponuky, a tak sa mi zdá, že o to vôbec nestojíš,“ vyčítala mi.

„Keby som sa aspoň z tejto akcie mohla vyvliecť,“ zaúpela som.

„Ale to nemôžeš,“ dodala Ang a mala pravdu. Práve túto akciu organizovala naša spoločnosť. Ako čiastočný vlastník som sa jej musela zúčastniť. Takže vyvliecť sa z nej nebolo možné.

„To nepripadá do úvahy,“ šepla som smutne.

„Čo?“

„Oboje. Nemôžem sa z toho vyvliecť a nemôžem ani pozvať jeho.“

„Ale prečo?“ nedala sa odradiť Ang.

„Prečo? Pretože si ho nevidela. On je... je to skrátka iná liga. Taký by o mňa nestál,“ prehlásila som nešťastne. A bola to pravda. Edward stelesnenie Boha a ja? No o tom pomlčíme. Sme ako oheň a ľad. Ako slnko a mesiac. Ako voda a zem. Úplne odlišní a tieto svety sa nedajú spojiť.

„A ako to môžeš vedieť? Podľa mňa by si to mala skúsiť.“

„Tak to teda nie. Už som sa tebou dala nahovoriť na jednu sprostosť. Ďalšiu by som už nezvládla,“ odvetila som razantne.

„Tak čo vlastne odo mňa chceš?“ spýtala sa takým tónom, že som mala pocit, že každú chvíľu od zlosti tresne do stola.

„Neviem,“ šepla som. „Asi som sa len potrebovala vyrozprávať, ale že mi poradíš práve toto, to som netušila.“

„Super! Na čo chceš potom vedieť môj názor? Aj tak si to spravíš podľa seba. Ale pôjdeš tam!“ Neznelo to ako otázka, skôr som mala pocit, že mi to dáva príkazom.

„Neviem, asi hej. Veď už je to jedno. Buď to vyjde, alebo nie. Každopádne nemám čo stratiť.“ Až na svoju povesť, ale to asi teraz nie je podstatné, že? Dodala som si v duchu.

„Aspoňže tak. Fakt by si ma naštvala, keby si sa na to vys*ala. A môžeš vedieť? Ak si nevyberieš ani teraz, možno ti sám navrhne, že s tebou pôjde,“ zasmiala sa. Celá Ang, kde sa v nej tie somariny berú? Aj keď... Ale nie, to je fakt hlúposť. Angela sa zahľadela na hodinky.

„Preboha!  Šéf ma zabije!“ vykríkla zdesene, až ma nadhodilo na stoličke. Rýchlo vstala a zbierala svoje veci. Ja som zatiaľ upokojovala svoj ľakom zrýchlený tep. V jednej ruke už držala kabelku a vyberala peňaženku.

„Nechaj to tak, Ang. Táto je na mňa,“ ubezpečila som ju, že to zatiahnem. Ďakovne sa usmiala a prehodila cez seba sako. Dopila zbytky svojej už aj tak studenej kávy, v chvate ma ešte bozkala na tvár a s hlasným „ahoj“ vybiehala z kaviarne. Cez okno som ju ešte sledovala na ulici, ako sa márne snaží odchytiť taxík. Musela som sa usmiať, pretože jej zastavil až štvrtý, aj to až po tom, čo mu skočila do cesty a len zhodou náhod neskončila pod jeho kolesami.

Rozhliadla som sa po kaviarni a pohľadom hľadala čašníka. Akoby tušil, že chcem platiť, s úsmevom si to ku mne namieril. Zatiaľ som dopila posledné dúšky svojej kávy.

„Prinesiem vám ešte niečo?“ spýtal sa, kým si kládol prázdne šálky na tácku. Ten milý úsmev mu ale z tváre nezmizol.

„Nie, ďakujem, prineste mi účet.“ Až teraz som si všimla, že je celkom pekný. Mal krátke čierne vlasy, upravené gélom. Žiarivé modré oči sa smiali a doslova svietili v jeho tvári. Slušná postava. Bol vysoký a nie prehnane vyšportovaný. „Možno by som ho mohla skúsiť pozvať,“ prebehlo mi mysľou. Pozorovala som jeho pozadie, keď odchádzal k pultu, na ktorý položil svoju tácku. Naklonil sa cezeň a niečo hovoril barmanovi, bol celkom sexi a vyzeral milo a príjemne. Pôsobil nenútene a ten žiarivý úsmev mu stále dominoval na tvári.

Až keď sa chystal odlepiť od pultu, som si všimla ako sa o jeho zadok otrela ruka. Bol to letmý, nepatrný pohyb, dokonca by som povedala, že si ho nikto okrem mňa asi nevšimol, no pôsobil veľmi dôverne. Zdvihla som pohľad, aby som zistila, komu tá ruka patrila. Na moje veľké prekvapenie bola druhého čašníka. Ten si svojho kolegu prezeral zbožne a s láskou.

„Takže tuto nepochodím,“ vzdychla som si. „Prečo musia byť všetci sexi, krásni, slušní a uchádzajúco vyzerajúci muži zadaní? Buď majú po svojom boku krásne ženy alebo ďalších sexi mužov. Ach...“

Po tom, čo som zaplatila a opustila kaviareň u Tomiho, som si všimla, že do šiestej mám času stále dosť. Rozhodla so sa prejsť. New York bol o tomto čase plný ľudí. Ale kedy nie je, že? Občas si predstavujem, že sa naň dívam z vrchu a New York je obrovské mravenisko, kde sa ten zhon nikdy nezastaví. Autá sú malí mravčekovia, ktorí na svojich chrbtoch prinášajú zásoby potravy. A chodci pobehujú po uliciach v zástupoch, presne ako tie mravce, ktoré si vo svojom domove hĺbia nové a nové cestičky. Všetkému tomu dominuje kráľovná, ktorou je v mojich predstavách miestna smotánka, dívajúca sa na ten zhon z okien svojich kancelárií vo vysokých budovách. Skrátka, v New Yorku to žije a to na tomto meste milujem. Je fascinujúce dívať sa na ten chaos a šum okolo seba, ale len v tom prípade, ak nie som jeho súčasťou. Napríklad tak ako teraz. A to je málokedy.

Nakoniec som sa predsa len rozhodla vziať si taxík a tých pár blokov domov sa zviesť. Do stretnutia zostávali ešte dve hodiny, preto som sa rozhodla dať si kúpeľ. Horúca voda príjemne uvoľnila moje svaly a voňavá pena upokojila moje telo. Toto som mala zvoliť skôr, ako to stretnutie s Ang. Nieže by mi nepomohla, minimálne ma presvedčila, že tam mám ísť, ale z tej nervozity ma dostal až kúpeľ. Keď už moje prsty boli dostatočne rozmočené na to, aby neboli identifikovateľné odtlačky mojich prstov, som z vane vyliezla. Zabalila som sa do osušky a namierila si to ku skrini.

Obliekla som si čierne upnuté šaty bez ramienok. Vrátila som sa do kúpeľne, kde som si vyfúkala vlasy. Nechala som ich vo veľkých vlnách voľne spadať na chrbát. Jemne som sa nalíčila. V izbe som na seba prehodila teplé, čierne sako a obula som si čierne lodičky. Všetko som to robila akosi automaticky. Nakoniec som sa zahľadela na svoj obraz v zrkadle.

Ten pohľad akoby ma prebral z tranzu. Hľadela som na tú ženu a hľadala v nej samu seba. Hľadala som tú emancipovanú Bellu. Tú Bellu, ktorá je zástancom toho, že muži sú na jej ceste životom len prebytočnou batožinou. Nebolo po nej ani stopy. Miesto toho tam stále žena, ktorá nutne potrebovala chlapa. Nie však pre seba, pre potešenie. Potrebovala ho pre záchranu, pre svoj osobný vnútorný pokoj.

***

Stála som pred hotelom Pensylvánia. Dnes som prišla v predstihu. Do schôdzky zostávalo ešte dvadsať minút. Premýšľala som, čo urobiť. Či vstúpiť, alebo ešte počkať a pritom som si znovu obzerala ten hotel.

„Dobrý deň, slečna Swanová. Bojíte sa vojsť?“ ozval sa za mnou zamatový hlas. Vedela som komu patrí, a tak bez toho, aby som sa otočila, som odpovedala.

„Dobrý deň, pán Cullen. Nie, nebojím sa. Len premýšľam.“

„A môžem sa spýtať nad čím?“

„Fascinuje ma ten kontrast,“ povedala som bez toho, aby som odtrhla oči od tej budovy.

„Čo presne máte na mysli?“ spýtal sa zaujato.

„Nikdy ste si to nevšimli? Chcem povedať, videli ste ten hotel zvnútra. Je to ukážka vrcholovej architektúry a interiérového dizajnu. Z vnútra je to hotový skvost. Tie farby a ten úžasný štýl. Z vonka je to však obyčajná budova, taká fádna. A práve tento kontrast ma fascinuje a prekvapuje zároveň,“ vysvetlila som mu a teraz svoj pohľad upriamila naňho. Stál vedľa mňa a tiež si so záujmom obzeral hotel. Vyzeral akoby premýšľal o mojich slovách. Aj dnes mu to veľmi pristalo. Mal na sebe čierny oblek, ktorý dnes doplnil svetlomodrou košeľou. Znovu bol bez kravaty a vrchné dva gombíky mal rozopnuté. Na sebe mal čierny ľahký kabát. Uvedomuje si vôbec ten chlap, aký je sexi? Cez plece mal prehodenú tašku, ktorá pravdepodobne obsahovala notebook a záznamy ďalších uchádzačov. Zmučene som si povzdychla a tým pritiahla jeho pozornosť.

„Nikdy som si to nevšimol, ale myslím, že máte pravdu. Keď sa človek na to pozrie takto, je to zaujímavé. Ale možno to bol zámer, plán. Možno sa za tým skrýva niečo viac.“

„Presne tak. Vždy je za tým nejaký zámer, či plán.“ Presunula som svoj pohľad na budovu. „Je to presne ako u ľudí. Za každým zovňajškom je treba hľadať niečo viac.“

„Rada analyzujete?“

„Áno.“

„Každého?“ spýtal sa s neskrývaným záujmom. Pozrela som naňho. V očiach sa mu zračila zvedavosť.

„Skoro každého,“ odpovedala som úprimne.

„Prezradíte mi moju analýzu?“ spýtal sa a kútiky úst sa mu zodvihli do mierneho úsmevu.

„Myslím, že sme sa stretli za iným účelom.“ Bola som prekvapená, ako pokojne sa s ním rozprávam. Tá včerajšia nervozita, ktorá sa pri ňom objavovala, dnes zmizla. Možno to spôsobovala určitá apatia, ktorá sa ma držala, odkedy som vyšla z vane. Ale vôbec som sa  pri ňom necítila nesvoja. Práve naopak. Bola som si istá a všetky slová zo mňa išli prirodzene, akoby som sa bavila s dlhoročným priateľom. Nemala som ani tušenie, čo to spôsobilo, ale išlo to z neho. Sálal z neho ten pokoj a bezpečie. Daj Boh, nech mi to vydrží čo najdlhšie!

„Niečo ma napadlo, slečna Swanová.“ Prekvapene som sa naňho zahľadela, čo z neho vypadne, ale on pokojne pokračoval. „Čo keby sme to naše stretnutie urobili menej oficiálne?“

„Ako to myslíte?“ Zrazu bola apatia a pokoj fuč. Hlavou mi začali prebiehať rôzne varianty. Tou najbujarejšou bolo intímne zblíženie. Predstavila som si tú veľkú pohodlnú pohovku v hotelovej izbe a nás dvoch na nej. Ja a Edward a naše prepletené telá. Ach... Láskavo sa preber a chovaj sa slušne, Bella! Táto predstava mi vohnala červeň do tváre a tak som si naordinovala pár imaginárnych faciek. Rýchlo som tú predstavu zahnala a dúfala, že si to nevšimol. Tú menej akčnú mi pripomenuli Angeline slová: ... Možno ti sám navrhne, že s tebou pôjde... Toto už bolo zaujímavejšie. Už to vidím. „Slečna Swanová, vy ste také chúdiatko. Viete čo, kašlite na tie fascikle, ja sa obetujem. Aj tak nemám na sobotu žiadny iný program. Čo vy na to?“ Ako môžem myslieť na také kraviny? Ako som už povedala, on je iná liga. Zabudni!

„V hoteli majú príjemnú reštauráciu. Čo keby sme to dnešné stretnutie odbavili tam. Predsa len to bude príjemnejšie prostredie. Dáme si večeru, vy sa pozriete na ďalších uchádzačov a keď nám vyjde čas, prezradíte mi moju analýzu,“ dokončil s úsmevom, ktorému sa nedalo odolať. Ja som teda fakt krava! On má na mysli večeru a ja už si predstavujem posteľ. Ešteže mi nevidí do hlavy, lebo to by sa červenal aj on, nie len ja.

„Myslím, že to je dobrý nápad.“

„Tak poďme!“ povedal a pobral sa k dverám, pred ktorými postál a vpúšťal ma dnu prvú.

„Nech sa páči.“ Naznačil rukou. To snáď nie je pravda. Naposledy som tieto gentlemanské gestá videla u svojho dedka a to už je teda pekne dávno. Ale ako sa zdá, ešte sa nájde pár slušne vychovaných chlapov.

Vstúpila som do hotela a obzerala sa po reštaurácii. Zrazu som na chrbte ucítila chladný dotyk a mierny tlak. Ach, Bože, prečo ma tak tresceš?

„Tadiaľto,“ ukazoval mi Edward cestu k reštaurácii, ale svoju ruku z môjho chrbta nezložil, až kým sme sa nedostali k stolu. Jeho dotyk mi spôsoboval príjemné mravenčenie, ktoré od chrbta prechádzalo do celého tela. Pohovka, Edward, ja, naše telá... A sakra! Toto musí prestať!

Postál pri stole, ktorý bol v odľahlejšej časti miestnosti a ponúkal dostatočné súkromie. Svoju tašku položil na stoličku a pristúpil ku mne zozadu.

„Smiem?“ spýtal sa galantne s rukami položenými na mojich ramenách. Čo chce robiť? Ako samozrejme, dovolila by som ti hocičo, ale odtiaľ potiaľ. Sme v spoločnosti, chlapče. Až po chvíli som pochopila, že mi chce pomôcť zobliecť sako. Aha. Ďalšie gentlemanské gesto. Ten chlap ma neprestáva udivovať.

„Ďakujem,“ šepla som a to už mu sako sťahoval z pliec. Mala som pocit, akoby sa na okamih zasekol, ale bolo to také nepatrné, že som sa obávala, či som si to len nenamýšľala. Sako prehodil cez vešiak, ktorý bol v blízkosti stola a zavesil tam aj svoj kabát. V zapätí stál znova pri stole a odsunul mi stoličku, na ktorú som sa s úsmevom posadila. Zasa som si pripadala ako deň pred tým. Každým svojim pohybom, každým gestom ma privádzal do rozpakov a rozochvieval moje telo. Posadil sa vedľa mňa a nenútene sa opýtal.

„Aký ste dnes mali deň?“ To má byť pokus o konverzáciu? To už rovno mohol začať o počasí. Skvelé. Čo mu na to povedať? Že som bola celý deň ako na tŕní? Že som pýtala o radu najlepšiu kamarátku? Alebo mu rovno povedať o tom sne, kde si zahral hlavnú rolu? No to rozhodne!

„Ušlo to, ako vždy. A vy?“ skúsila som. Možno sa dozviem niečo z jeho súkromia. Ha, Bella, ty si teda riadna naivka. Určite ti všetko dobrovoľne vyrozpráva.

„Väčšinou som ho strávil pracovne. Mám totižto jednu veľmi náročnú klientku,“ usmial sa šibalsky a ...mrkol na mňa? Jasné. Kto asi bude tá klientka? Pri tom zistení som sa opäť začervenala.

„Je mi ľúto, že vám prirábam prácu navyše,“ ospravedlnila som sa. „Som neschopná.“

„Nie ste neschopná,“ šepol a nahol sa ku mne bližšie. „Ste len nerozhodná.“ Bože, je to ako ten sen! Ako ten sen! A tá jeho opojná a spaľujúca vôňa... A teraz... Ešte bližšie... Už len kúsok... No...

„Dobrý deň. Vítam vás u nás. Čo vám môžem ponúknuť?“ Aaaa... Kde sa tu vzal ten čašník? Pred nosom sa mi zjavil jedálny lístok, ktorý mi ten votrelec podával. Naštvane som sa naňho pozrela. Práve ma prebudil z môjho prekrásneho sna. No čo iné si zaslúžil?

„Mne prineste vodu,“ povedala som ešte dosť otrasená z posledných okamihov. Za to Edward pôsobil pokojne.

„Mne to isté, ďakujeme.“

„Hneď to bude,“ odpovedal čašník a zanechal nás osamote. Otvorila som jedálny lístok a zahľadela sa doň. Vybraté som mala hneď, ale poslúžil mi ako výborná kulisa. Mohla som sa tváriť, že si v ňom listujem, no pri tom mi myseľ blúdila úplne inde. Ako je možné, že sa to skoro stalo? Teda, že to bolo také podobné ako v tom sne. Je možné, že sa človeku niečo sníva a potom sa to udeje? Jaj, keby medzi nás nevtrhol ten čašník... Možno by sme...

„Už máte vybraté?“ Ja ho snáď zahluším! To už sa pred nami zjavili aj objednané nápoje.

„Poprosím vás zapečené syrové cestoviny,“ snažila som sa znieť milo a podala som mu teraz už nepotrebný jedálny lístok. Tým som stratila výhovorku a chvíľkovú záchranu.

„Mne to isté, čo slečne, ďakujem,“ povedal Edward a tiež mu vrátil lístok. Prekvapene som naňho pozrela.

„Vy nemáte svoj vlastný názor?“ Najprv voda a teraz cestoviny. A potom, že kto tu je nerozhodný.

„Nič ma neupútalo. Nevedel som si vybrať a váš výber vyzeral zaujímavo. Tak som si povedal, že to skúsim.“ Čo je už len zaujímavé na syrových cestovinách? Keby som si vybrala steak, alebo niečo exotické, nepoviem ani slovo. Ale cestoviny? A pre takého chlapa ako hora? Bežnému človeku by toto vysvetlenie stačilo, ale ja si skrátka nedám povedať.

„Často za seba necháte vyberať druhých?“

„Nie, nikdy. Ale pripadalo mi vhodné nechať si od vás poradiť. Vadí vám to?“

„Nie,“ odpovedala som. Vlastne to bola pravda. Nevadilo mi to, len sa mi to zdalo divné. Ale vnuklo mi to jednu myšlienku, nad ktorou som začala premýšľať. ...nechať vybrať za seba iných...nechať si poradiť...na tom niečo bude.

„Premýšľali ste o tých uchádzačoch?“ vytrhol ma zo zamyslenia. „Myslím o tých, ktorých záznamy ste už videla. Či ste si to náhodou nerozmysleli a niektorý z nich vás predsa len neupútal.“ To je to so mnou fakt tak zlé? Ozaj vyzerám tak blbo?

„Nie, nepremýšľala,“ priznala som sa a siahla som po pohári s vodou, z ktorého som si riadny dúšok odpila. „Ale musím vám povedať na rovinu, že ak by ma niektorý čo i len nepatrne oslovil, vybrala by som si ho a nemuseli by ste už toto absolvovať.“ To mu vadí tých pár hodín navyše, ktoré so mnou musí sedieť?

„Chápem vás, nie je to bohviečo,“ uškrnul sa. „Sám by som si z nich nevedel vybrať.“

„Ha?“ vybafla som zdesene. Ďalší z tej menšiny? Kurnik, po svete ich behajú štyri percentá a ja musím v jeden deň natrafiť hneď na dvoch? To sa môže stať len mne! To som celá ja.

„Nie, aby ste ma chápali,“ začal horlivo. „Myslím, že keby som bol žena, tiež by som si nevedel z nich vybrať.“ Ako prečo sa teraz snaží to zaobaliť a ospravedlniť? Veď čo je na tom? Tú smolu mám predsa ja.

„Pozrite sa, mne to je jedno. Ak sa vám páčia chlapi, je to vaša vec. Len je škoda, že taký sexi chlap ako vy, po ktorom musia ženy šalieť, je práve trochu inak orientovaný.“ Je to veľmi veľká škoda! Takže Angelin plán padá. Zmučene som si vzdychla. Jeho ale môj prejav rozosmial. Po tom, čo sa jeho výbuch smiechu upokojil – inak sa smial neuveriteľne sexi – pokračoval.

„Musím vás ubezpečiť, slečna Swanová, že ja nie som gay. Asi som sa zle vyjadril a my sme sa nepochopili. Chcel som tým len povedať, že je ťažké si vybrať podľa fotografie a pár informácií, ktoré o danom človeku máte. Len preto vás viem pochopiť.“ No žeby predsa len malá šanca bola?

„Prepáčte, dúfam, že som vás tým neurazila,“ začala som sa rýchlo ospravedlňovať.

„Myslíte tou lichôtkou, že som sexi chlap?“ No super, to si musel zapamätať práve túto časť? Tvár mi zalial rumenec, ako vždy, keď sa cítim trápne. Kde je ten čašník? Teraz nevie prísť a zachrániť ma? Chlapi! Prídu len keď ich je najmenej treba.

„Nie, neurazili ste ma. Vravím, len sme sa zle pochopili,“ dodal už vážne, ale kútiky úst mu stále utekali nahor. Skvelé, takže ešte som mu aj na smiech! „Dnes som vám priniesol ďalších,“ nahol sa k taške a vybral z nej kopu fasciklov. „Obávam sa ale, že ich už nie je toľko a sú tam aj starší. Vo vekovej kategórii, ktorú ste si vybrali, už viac uchádzačov nemáme,“ dodal ospravedlňujúco a podal mi tie materiály. Ako som si ich od neho vzala, štuchla som nimi do jeho pohára. Nebezpečne sa zakolísal. Už hrozilo, že sa prekotí a jeho obsah skončí na Edwardových nohaviciach. Našťastie ho stihol zachytiť. Škoda! Predstava Edwarda v nohaviciach, ktoré sa mu lepia na vypracované stehná... Radšej som sa vrátila k tým materiálom. Mal pravdu, týchto už bolo podstatne menej. Skôr ako som mohla otvoriť čo i len jeden, prišiel čašník s našim jedlom, a preto som ich odložila stranou.

Tie cestoviny vyzerali naozaj chutne a už len pri pohľade na ne sa mi zbiehali slinky. Až teraz som si uvedomila, že som dnes vlastne ani neobedovala, a preto som sa s chuťou pustila do jedla.

„Je to vynikajúce,“ povedala som po ochutnaní prvého sústa a pozrela som na Edwarda. Nevyzeral, že by bol z toho jedla príliš nadšený. Len sa v ňom prehŕňal a tváril sa dosť znechutene.

„Čo? Nechutí vám to?“

„Nie, len... Nejako nemám chuť. Vlastne ani nie som príliš hladný.“

„Nuž, je to vaša vina,“ obvinila som ho. „Druhýkrát si aspoň vyberiete sám a nedáte na názor druhého.“

„Tak to nie je. Mal som len neskorý obed. To preto,“ vyhováral sa. „Ehm... Môžem sa niečo spýtať?“ začal.

„Ahm...“ odpovedala som s plnou pusou. Ja viem, že sa to nepatrí, ale keď ja som taká hladná.

„Čo vás prinútilo vybrať si spoločníka? Teda, myslím plateného.“ Vtedy ma napadla jedna podstatná vec a to, že vlastne ani neviem, koľko ma to bude stáť.

„Keď už ste s tým začali. Tak ma napadlo, že sme sa ešte ani nebavili o cene. Koľko taký spoločník stojí?“

„No, vo vašom prípade, tým mám na mysli, že preferujete doprovod bez akýchkoľvek iných záležitostí...“ To slovíčko „záležitostí“ preniesol tak opovržlivo. Som rada, že som sa hneď na začiatku vyjadrila, že o nič iné nemám záujem. Predpokladám, že by som ináč v jeho očiach pekne klesla. Aj keď...ako môžem vedieť, aký názor má na mňa teraz? Určite ma má za riadnu zúfalku. „Tu je taxa 200 dolárov na akciu,“ dokončil.

„Aha.“ No, to nie je až taká drahá záležitosť, ale určite ju nebudem už využívať. Prejsť si znova týmto peklom. Aj keď pri pohľade na Edwardov zadok to je celkom príjemné. Ale nie, už nikdy viac.

„Zdá sa vám to veľa?“

„Nie, nie,“ vyhŕkla som možno až prirýchlo, ale zasa nechcem, aby ma mal za nejakú chudinku. Nemusím obracať každý dolár, ktorý miniem. „Myslím, že to je primerané. Teda... Chcem povedať... že netuším ako sa pohybujú ceny. Vlastne...áaa...to je jedno. Skrátka je to v pohode.“ Skončila som svoj koktajúci prejav a radšej sa znova pustila do jedla. Už viac sa dnes asi strápniť nemôžem. Aj keď u mňa človek nikdy nevie, že? Ešte nie je koniec večera.

„Ale neodpovedali ste na moju otázku.“

„Ktorú? Aha... No... Ako by som vám to?“ súkala som zo seba. Sakra, Bella, mysli!

„Nemusíte, ak vám to robí problémy, len sa o to tak zaujímam,“ povedal. Čo si robí vlastný prieskum? Alebo pracuje ešte aj mimo, ako anketár? Uprene sa mi zahľadel do očí a polapil ma v tom svojom hypnotizujúcom pohľade.

„Tak... Je to tak, ako som povedala, potrebujem spoločníka na akciu,“ povedala som omámene. Usmial sa tým svojim dych berúcim úsmevom a zahľadel sa niekam do miestnosti.

„Nemáte priateľa, ktorý by s vami šiel?“ pokračoval. Tak asi by som sa takto neponižovala, môj zlatý. Nie?

„Keby som mala priateľa, nevybrala by som si túto možnosť.“

„To je pravda. Len je to divné.“

„Čo je na tom divné?“ zvýšila som podráždene hlas. „Keď je žena emancipovaná a vie si zariadiť život aj bez chlapa, hneď to musí byť divné?“ Ten chlap ma začal vytáčať. Nemyslela som si, že to bude jeden z tých týpkov, čo odsudzujú samostatné ženy a pozrime sa, čo sa z neho vykľuje!

„Nemyslel som to tak, ospravedlňujem sa. Chcem povedať, že ste krásna žena a je divné, že nemáte priateľa.“ Ok, beriem späť. Nie je týpek, je sladký. „Chlapi musia pred vašimi dverami stáť v zástupe.“ Chlapče, musím ťa sklamať, ale asi si nezohnali moju adresu. Týmto ma prekvapil. Nie tým, že si myslel, že chlapi majú o mňa záujem, aj keď to bolo milé. Ale to, že si o mne myslel, že som krásna, to ma dorazilo. Ak si zo mňa robíš prdel...?!

„To sa mýlite,“ povedala som skleslo, pretože som sa práve chystala povedať mu, ako ďaleko je od pravdy. „Som priemerná a nikdy sa o mňa chlapi netrhali. Možno aj preto som sa voči nim obrnila a naučila sa žiť bez nich.“ Ako to robí? Prečo mu to vysvetľujem? To mi stačí, že sa milo usmeje, nazve ma krásnou a ja som hneď namäkko? Čo sa to so mnou deje? Ten chlap ma omamuje!

„Každá žena je svojim spôsobom krásna, pre niekoho viac, pre niekoho menej. A to platí aj pre vás.“ Bože, ešte chvíľu mi tu básni o mojej kráse a zložím sa tu. Ale keď z jeho úst to znie božsky. Ty nemáš určite takýto problém, máš u žien úspech. Nie je sa čo diviť s takým ksichtom, že? Teda oprava – anjelskou tvárou.

Medzitým sa u nás opäť zjavil čašník a odnášal prázdne taniere. No prázdne. U mňa prázdny a u Edwarda rozbabraný s jedlom porozťahovaným na všetky strany. Teraz som mu bola vďačná, že sa tu ukázal. Ešte chvíľka konverzácie na túto tému a hodím sa mu okolo krku. To by bol ďalší trapas, pripísaný na môj zoznam. Čo by sa mi príliš nepáčilo, pretože dnes som si viedla celkom obstojne. Teda na moje pomery. Po tom, čo na stole zostali už len nedopité poháre a my sme nejakú dobu sedeli mlčky, sa Edward ozval.

„Tak pozriete sa na ten zbytok?“

„Áno.“ Vzala som do ruky fascikle a začala si ich prezerať. Edward sa naklonil k svojej taške a tiež si vybral nejaké papiere, ktoré si prezeral a zaraďoval. Postupne som prechádzala od ponuky k ponuke, ale bola som na tom tak ako včera. Stále nič. Buď to malo veľké uši, vypuklé oči, alebo krivý nos. Alebo sa to podivne škerilo a ukázalo to rady zubov, ktoré až nápadne pripomínali noty na bubon – zub, medzera, zub, medzera... Pomaly som nadobúdala presvedčenie, že si môj agent zo mňa strieľa, pretože niektoré z tých chlapov boli hotové kreatúry.

„To myslíte vážne?“ nechápavo som naňho pozrela, keď som na fotke objavila chlapa, ktorý až príliš veľmi pripomínal zarytého beatlesáka. Bola to verná kópia Johna Lennona. Ešte aj tie okuliare mal presne také isté.

„Čo prosím?“ spýtal sa so záujmom Edward a naklonil sa ku mne, aby si prezrel fotku. Hneď na to sa začal nekontrolovateľne smiať. Čo mu je smiešne? Tak ja sa tu trápim, on mi sem pridá takúto kreatúru, ktorá možno už nie je ani medzi živými a on pri tom chytá záchvaty smiechu?

„Ospravedlňujem sa, ale toto nie je moja práca,“ povedal a zdvihol ruky v obrannom geste. Len sa bráň chlapče, pretože ak mňa naštveš... Jeho výraz naraz zvážnel. Asi videl tú zlosť v mojich očiach. Momentálne z nich museli sršať blesky. „Muselo sa to tam dostať omylom. Ešte raz, prepáčte mi to.“

„Veď preto! Inak tento by možno aj ušiel,“ povedala som a ešte raz si toho heapisáka prezerala. Edward sa na mňa zdesene zahľadel. No, nie chlapče, toto nie je môj vkus, ale ten tvoj pohľad za to stojí. Teraz som sa ja pustila do neudržateľného smiechu, potešená, že mi na to skočil. Edward si s úľavou vydýchol a začal sa smiať so mnou.

„Viete čo?“ pozrela som naňho, keď som sa upokojila. „Ja to vzdávam. Mám pre vás taký návrh.“ No a čo teraz? Pozvem ho? Odvahu! Odvahu! Veď je to len chlap. Čo ti tak povie? Pri najhoršom ťa odmietne. Svet sa nezrúti. Nebude ani prvý ani posledný, čo ti tie slová povie. Tak sa pohni! Pozvi ho!

„Aký?“ spýtal sa potešene a so záujmom očakával, čo zo mňa vypadne. On na to čaká. No tak, Bella, neváhaj! Tri slovíčka – poďte so mnou. Povedz ich!

„Vyberte mi vy!“ vyhŕkla som. No, skvelé! Ty si taká krava! A je to v čudu.

„Ako?“ prekvapene na mňa pozeral.

„No, očividne si nevyberiem ani dnes, a ak tam so mnou nechcete ísť vy?“ A do riti! Ja som to povedala? Povedala som to? Nič si nepočul. Rýchlo to zahovor, Bella! „Tak to nechám na vás a nechám sa prekvapiť.“ Stále na mňa zazeral a v hlave mu to šrotovalo. Nad čím premýšľa? Že by rozmýšľal, či má v telefóne číslo na psychiatriu? Dúfam, že ma nemá až za takého blázna. „Skrátka mi niekoho vyberiete a ja sa s ním zajtra stretnem. Aj tak o nič nejde.“ Len o jeden prekliaty večer, ktorý by mohol byť nezabudnuteľný, ak by si ho strávil so mnou.

„To mi až natoľko veríte? Vidíte, aký materiál sa vám dostal do rúk.“ Ukázal na fascikel s Lennonom, ktorý som stále držala v rukách. Bola som rada, že nekomentoval poznámku, ktorá mi neúmyselne ušla. Neúmyselne? No, tak len s takým malinkým úmyslom.

„Verím vám. Iné mi nezostáva. Keďže som neschopná, teda podľa vás nerozhodná,“ doložila som s úsmevom.

„Ako myslíte, ale reklamácie neprijímam.“ Zasmial sa aj on. „Ale jednu garanciu vám môžem dať.“

„Áno?“

„V prípade, že nebudete spokojná, máte u mňa večeru. Môže byť?“ Tak kto by sa nepotešil, ak by mohol stráviť ďalší príjemný večer v jeho spoločnosti, že?

„Môže byť. Tak platí?“ Dúfam, že si tú reklamáciu vyberiem.

„Platí. Takže, môžete podpísať zmluvu.“ Podal mi papiere, ktoré predtým kontroloval. Ukázal na miesto pre podpis. Všetko som podpísala a obdržala kópiu.

„A platba?“ spýtala som sa.

„Platiť budete až po akcii. Tu na zmluve,“ ukázal na miesto na papieri, „je číslo účtu, kam peniaze vložíte. Ako správu pre prijímateľa uveďte svoje meno. A aby som nezabudol, vaša zložka je u nás pod menom, ktorým ste sa predstavili pri telefonáte, takže tam uveďte práve toto meno.“ Zbalil si všetky papiere do tašky a oprel sa lakťami o stôl. Hral sa s obrúskom a nad niečím premýšľal.

Uvedomovala som si, že čas, ktorý sme pre seba mali vyhradený, sa blíži ku koncu. Začal sa ma zmocňovať podivný pocit prázdnoty. Pozrela som na Edwarda, aby som si naposledy vryla jeho tvár do pamäti. Za pár minút sa každý poberieme svojou cestou a možno sa už nikdy neuvidíme. Nie, pravdepodobne sa naozaj už nikdy neuvidíme. Pochopila som, že ponuka s večerou bolo len gesto a nikdy k nej nepríde.

Jeho výraz bol zamyslený, no akoby bol smutný, akoby ho niečo trápilo. Možno ho trápi to, čo mňa. Možno, aspoň malinkým kútikom duše sa mi to chce zdať, že aj jeho trápi, že sa za chvíľu rozídeme. Naraz zdvihol pohľad a uprel ho na mňa. Znova vo mne tým jedným pohľadom rozdúchal oheň. Zahľadel sa mi do očí. Jeho pohľad bol teplý a hrejivý, no zároveň nečitateľný. Trápilo ma, že neviem nad čím premýšľa. Potom akoby sa prebral aj on, potriasol hlavou. Odkašlal si a prehovoril.

„Kde si želáte, aby vás váš spoločník vyzdvihol?“ Premýšľala som, kde sa stretnúť. Bolo by vhodné stretnúť sa na mieste, alebo sa nechať vyzdvihnúť doma? Nakoniec som sa rozhodla.

„Chcem, aby ma vyzdvihol doma. Asi bude vhodnejšie, keď tam prídeme spolu.“

„Áno, to si myslím aj ja. A aká je to akcia? Formálna? Myslím kvôli oblečeniu.“

„Áno, bude to recepcia a bol by vhodný oblek.“ Táto naša komunikácia bola úplne iná ako po celý večer. Bola taká strohá a neosobná. Z oboch bolo cítiť sklamanie. Neviem, čím bol sklamaný on, ale ja som v tom mala jasno. Bola som sklamaná sama zo seba. Z toho, že som v sebe nenašla odvahu ho priamo pozvať, ale už sa to zmeniť nedá.

Nadiktovala som mu teda svoju adresu a čas, kedy by mal dotyčný pre mňa prísť, čo si on poctivo zapísal. A vtedy som si to uvedomila – mám to za sebou. Celý ten cirkus, zháňanie chlapa, je preč. A takisto sú preč chvíľky s Edwardom. Smutne som si vzdychla.

„No, myslím, že by som už asi mala ísť. Ak je to teda všetko, čo ste odo mňa potrebovali.“ Nechcelo sa mi s ním rozlúčiť, ale na čo to predlžovať.

„To už je všetko,“ povedal smutne. Postavila som sa od stola. On ma napodobnil a tiež vstal. Presunul sa k vešiaku, odkiaľ zvesil moje sako a pristúpil ku mne. Pomohol mi obliecť sa. Otočila som sa k nemu a s tichým „ďakujem“ som sa mu zahľadela do tváre. Zase bol príliš blízko, ale zároveň pre mňa tak ďaleko.

„Dovidenia,“ šepla som.

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Profesionálny spoločník :