Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Pre spomienku

09.08.2010 (18:00) • RoseDublest • FanFiction jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 2669×

Vždy som považoval svoj život za niečo horšie, ako smrť. Smrť mi vždy bola vykúpením, ale len do tej doby, kedy som ju spoznal. Keď Bella Swanová, spoznala človeka, ktorý práve zomrel... Práve vtedy som začal žiť.

30 seconds to Mars - Clouser to the Edge

Mala presne 7 rokov, 5 mesiacov, 2 týždne, 3 dni, 15 hodín, 8 minút a pár sekúnd, ktoré sa mi už naozaj nechcelo počítať. Stála predo mnou, vo fialovej sukni, ktorá jej viala okolo kolien a bielom tielku. Vlasy rozpustené, divoko sa vlniace okolo detskej tváre, ktorá sa vtedy na mňa mračila. Postoj zápasníka sumo, s ručičkami v pästiach, ktoré na mňa hrdo tasila.

„No poď! Ja sa ťa nebojím!“ vykrikovala tvrdo a jemne šermovala pästičkami. Ja, Edward Cullen som mal čo robiť vtedy, aby som zadusil smiech, ktorý mi táto osôbka spôsobovala. Bola roztomilá, bojovná a prekrásna. Vyrážala mi dych svojím chovaním, tým, čo hovorila, tým, že bola.

Prichytila ma, jašterka jedna! Práve som bol na love a ona videla, ako rýchlo sa pohybujem, našťastie, nič viac. Keď som sa po pár minútach prebral z očarovania tej mladej slečny, len som jej narýchlo zamával a chystal sa rýchlo ujsť preč, ale ona mi to nedovolila, uväznila ma vo zvuku jej krásneho hlasu.

„Počkaj!“ skríkla nečakane a ja som otupene ostal stáť.

„Nemôžeš len tak odísť, je to naozaj veľmi neslušné!“ vyčítala mi detským hláskom a približovala sa bližšie ku mne, až nakoniec zastala tesne predo mnou. Priam som na ňu zízal. Nik nebol ako ona... ona bola vždy jedinečná.

„Tak ako mám teda odísť?“ spytoval som sa a malinká Bella sa mierne uškrnula.

„Od každého človeka, ktorého som stretla, som vždy dostala niečo na pamiatku. Aby som nikdy na neho nezabudla. Ty možno nie si človek, ale aj od teba chcem niečo.“

Vyrážala mi dych, nevedel som, čo mám urobiť, kam sa dívať a hlavne, čo dať Belle? A keďže som nebol čarodej, a dať Belle môj odtrhnutý prst, by asi nebolo to najlepšie, spravil som prvé, čo ma napadlo. Požiadal som Bellu, aby mi dala jej retiazku, ktorú mala na krku. Potom som sa otočil, jemne trhol, očistil a navliekol na retiazku. Ak ste si mysleli, že to bolo niečo extra romantické, tak nebolo. Bolo to prvé, bláznivé a neskutočné. A kvôli tomu, čo som urobil, som sa ostatné roky ťažšie stravoval. Mojej krásnej malej Bells som venoval svoj jedový zub. Nemohol jej už nejako ublížiť, ale bolo to niečo, čo je pre mňa charakteristické, bolo to moje a dané z lásky. Mne to sťažilo môj neživot, ale za to, som si vždy spomenul na ňu.

Bella sa najprv z toho chichotala a to som ešte nevedel, čo bude doma robiť Emmett. A tak som jej zamával a odišiel. Z jej života, ale ona z môjho nie. Nasledovalo mnoho rokov, kedy som sa schovával za Belliným domom, za mnohými kríkmi a za inými vecami, len aby som jej mohol byť na blízku, cez deň, ako tichý pozorovateľ, v noci ako stály návštevník jej izby. Bolo to bláznivé a úžasné zároveň. Sťahovali sme sa, často... Ale ja som si vždy našiel cestu ku nej.

Bella rástla, dospievala a hlavne sa menila. Z malého dievčatka sa stávala teenagerka a z teenagerky zase dospelá žena. Bella mala krásnych 16násť a u nás doma padol návrh, aby sme sa presťahovali do Forks. Tešil som sa, neskutočne, pretože moja kráska bývala práve v tomto meste. Nie len my, ale aj ona sa sťahovala. Raz. Z Oregonu, do Forks, asi toho najdaždivejšieho mesta, ktoré nám práve najviac vyhovovalo. Sťahovala sa ku svojmu otcovi a tu pokračovala v štúdiu, na Forkskej strednej. Na jednej strane som bol nesmierne rád, ale taktiež tu bola istá obava... Čo ak ma spozná? Mala predsa sedem, nebolo to až tak dávno, len skoro 10 rokov. Zmenil som sa, ale nie príliš veľmi... nie príliš na to, aby ma nespoznala.

Deň pred tým, než sme mali nastúpiť na školu som tŕpol. Bella sem už chodila skoro pol roku a teraz prídu nové hviezdy. Nevedel som, ako to všetko dopadne, tak nejako som dúfal v celkom prijateľný koniec, alebo skôr začiatok. Sedel som v aute, na parkovisku a rozhodoval sa pre rýchly únik, ale od neho ma odhovorila okamžite Alice a jej pevný stisk na ramene, takže som sa nemohol ani pohnúť.

Nebuď srab Edward. Poslala mi v myšlienkach, jemne sa zazubila a odtancovala do školy. Bellu som celý deň nevidel, až kým neprišiel obed. Sedela v kúte s jedným dievčaťom, ktoré sa volalo Angela. Na Belle ma už ani neprekvapovalo, že sú mi jej myšlienky tabu, ale od Angely som sa o nej aspoň niečo málo dozvedel.

Prekvapením pre mňa bolo, že si ma Bella nepamätala, ani len nevnímala moju prítomnosť. Taktiež jej krk nezdobil žiadny upírsky zub. Čo si si myslel Edward, že si ťa bude pamätať, že si ťa bude chcieť pamätať? Od tej chvíle som chcel zapadať do Bellinho života. Chcel som sa aspoň trochu v ňom zviditeľniť, nechcel som byť len zabudnutá spomienka. Chcel som byť súčasťou Belli, čo i len malá myšlienka.

A tak sa Edward Cullen spoznal s internetom. To bol teda zážitok, vôbec som ho nepoužíval, ale pri pohľade na Bellu som bol rozhodnutý nájsť ju a písať si s ňou. Najprv ma napadli listy, lenže keď som tento nápad navrhol Alice, schladila ma tým, či chcem, aby si Bella myslela, že som nejaký šibnutý, staromódny úchyl. Z myšlienok Angely som zistil Bellin účet na jednej stránke, kde som jej okamžite písal stručný mail. Ten obsahoval vetu o tom, že mi jej osoba učarovala a či by si nechcela so mnou písať. Na moje a aj Alicine prekvapenie Bella prikývla a tak sa začala naša siahodlhá konverzácia pomocou mailov. Bolo to podobné, ako pred tým, než ma poznala osobne. Cez deň, som bol s ňou v priamom kontakte a večery som trávil v našom kybernetickom svete, kde bolo snáď všetko dovolené.

Bella sa mi zdôverovala a písala mi mnoho vecí, ktoré ma zaujímali. Nebola až taká tichá, ako sa mi zdala, keď bola v škole. Bola celkom odviazaná a roztomilá. Taktiež mi prezradila, že hrá na klavír a tak som jej denne posielal nové noty, skladby, ktoré som pre ňu vymýšľal a ona bola zo mňa nadšená. Nikdy nepadla ani len veta o tom, že by sme sa mali stretnúť, ale mne to nevadilo. Komunikovali sme spolu a Bella mi prišla šťastnejšia.

V škole som sa občas pokúšal, nenápadne sa jej prihovoriť, na seba poukázať, ale ona ma prechádzala. Bolo to hrozné. Túžili po mne všetky dievčatá zo školy, až na jednu, tú, po ktorej som túžil ja. Naozaj žalostná situácia. Keby len Bella vedela... A to bol ten problém. Čím ďalej a dlhšie som sa pretvaroval, tým mi bolo horšie. Jednak, Bella o mne pomaly ani nevedela, že existujem a taktiež, som si s ňou nechcel navždy len písať.

Katy Perry - Not like the movies

A tak som sa po tých štyroch mesiacoch rozhodol, že Belle napíšem list, všetko jej tam vysvetlím, ukážem jej kto som, že som bol stále s ňou, že som to ja, ten, koho chcela ako sedem ročná zbiť. Bella sa pre mňa stala až príliš dôležitá a ja som nechcel o ňu prísť, nechcel som dovoliť aby druhý krát na mňa zabudla.

Bella...

... ty nevieš, kto ti píše, kto okolo teba chodí, kto je ten, kto ti píše denne maily. Raz som Edward, druhý krát Adam, tretí krát... vtedy si ani moje meno nevedela. Pamätáš si na to? Sedem ročné dievčatko na mňa bojovne tasilo svoje pästičky a bolo odhodlané nakopať mi zadok. Najprv som sa bál, že ma teraz spoznáš a teraz... keď si ma nespoznala, cítim mnoho bolesti. Snažím sa vtesnať do tvojho života, či už ako Adam, internetový kamarát, Edward, neviditeľný spolužiak, ktorý občas do teba naráža, alebo čierny tieň, ktorý sa díva na Anjela, kým spí a prízrak z minulosti, ktorý po sebe nechal jednu jedinú pamiatku.

Ja som nikdy nezabudol, preto ti aj píšem tento list a všetko ti vysvetľujem. Nik, žiadny človek, žiadna bytosť mi tak nezatočila existenciou ako ty. Posledných 10 rokov je len o tebe. Kam si šla, čo si robila, ako sa máš, čo sa deje v tvojom takmer dokonalom živote, ktorý ti týmto listom neskutočne skomplikujem. Ale ja to už jednoducho nedokážem, buď by som odišiel, bez žiadnej pamiatky, alebo som jednoducho napísal tento list.

Teraz je to už len a len na tebe. Ako to všetko budeš brať, či sa ma nebudeš báť, či sa ešte v tebe skrýva tá nebojácna Bella, ktorú som spoznal, keď mala sedem. Pre teba to bolo 10 rokov plných zmien, pre mňa to bolo 10 rokov čakania na teba a túto chvíľu pravdy.

Edward Cullen

Takto znel môj list a čím dlhšie som váhal, tým mi to prišlo horšie a horšie. A tak som sa nakoniec ešte tej noci rozhodol a pár minút na to, už ležal u Belli v schránke. Do rána ma musela Alice držať doma, pretože som sa nakoniec rozhodol, že až taký dobrý nápad to nebol. To isté sa mi potvrdilo, keď som prišiel do školy. Bella chýbala. Nikdy nechýbala, za celé štyri mesiace, prečo práve teraz? Odpoveď bola jediná a jasná, a dosť bolestná.

Svet sa v ten deň začal rúcať. Svet Edwarda Cullena. Bol som naivný, hlúpy a dúfal som, že pre ňu budem možno znamenať aj niečo viac, a že možno po tomto vyznaní, sa niečo prelomí, ale tento raz to bola len priepasť, ktorá medzi nami ešte narástla. Bella neprišla ani druhý deň a ja som sa neodvažoval ísť sa pozrieť ku nej domov. Nechcel som to vidieť, vedel by som, aká je pravda a tento raz by bola až príliš trpká aj na moje ľadové srdce.

Ďalšia rana prišla na druhý deň ráno. Carlisle nám oznámil, že sa musíme presťahovať. Dôvodom boli vlčí chlapci z neďalekej rezervácie La Push. Dalo by sa možno s nimi dohodnúť, ale Rose a Jasper boli zásadne proti a nikoho tu nič iné nedržalo. Pre nich to bolo len ďalšie mesto, kde istú dobu prebývali. Pre mňa nie...

Na to, aby sme sa sťahovali, sme tu boli prikrátko a tak sa rozhodlo, že pre tento raz sa zinscenuje naša smrť. Pád lietadla, ktorým sme šli navštíviť známych do Port Angeles. Bolo to rýchle a dôveryhodné, potrebovali sme odísť čo najrýchlejšie. Bellu som od vtedy nevidel. Bol to tretí deň, od kedy sme boli mŕtvi, čo sme boli už aj bez toho. Bývali sme zatiaľ v hoteli, pár kilometrov od Forks. Vážená rodina sa ešte nerozhodla, kde zakotvíme tento raz.

Najväčším prekvapením toho dňa bola novinka, ktorú sme sa dopočuli. Susedia, s ktorými si dobre rozumeli Carlisle aj Esme, po tom, čo sa dozvedeli, že sme nemali žiadnych blízkych nahlásených, sa rozhodli, že nám usporiadajú pohreb. Keďže naše pozostatky nikdy neboli nájdené, mal to byť len malý pohreb so siedmimi urnami. Pravdaže sme sa ho zúčastnili, ale z dostatočnej diaľky.

Všetci boli prekvapení, koľko ľudí prišlo na pohreb. Boli tam ľudia z bistra, z niektorých obchodov, mnoho susedov a spolužiakov, taktiež aj učiteľov a otcových kolegov. Bolo to niečo krásne. Je divné, nazvať pohreb krásnym, ale vtedy som sa po prvý raz cítil, že som sa rozlúčil so svojim životom človeka a tak nejako sa zžil s tým, čo som. Díval som sa na všetkých trúchliacich... ľudia nie sú až tak zlí... nie všetci a aj tí najsilnejší jedinci sú občas len obyčajní a slabí.

Náš hrob bol krásny, mnoho kvetín, ktoré kropili slané slzy ľudí, tých ľudí, ako som aj ja kedysi bol človekom. Počúval som myšlienky mojej rodiny. Ľutovali svoje rozhodnutie, videli, ako veľa sme pre všetkých znamenali. Mne by stačilo, keby tu bol jeden, jediný človek, niekto, koho som miloval... Rodina sa pomaly pobrala späť domov a premýšľala nad tým, či urobila správnu vec. Ja som tam ešte ostal. Teraz som ja prežíval svoje spomienky, spomienky na detstvo, na môj život, na pohreb môjho otca, mojej matky. Aj cez námietky Carlislea, som sa ich oboch zúčastnil a bolelo to... tak moc, ako ma teraz bolelo, že som stratil Bellu.

Hlasné vzdychy, až vzlyky sa rozoznievali cintorínom a ja som sa díval do všetkých strán. A keď som ju uvidel, nevedel som, či plakať, alebo sa tešiť. Na sebe len tepláky a bundu, neupravená, ale tak krásna. Utekala, mierne sa potkýnala až dopadla priamo pred náš hrob. Nechápal som tomu. Na krku si stískala v pästi retiazku. Tento raz nie že nechápal, ale neveril som tomu, čo vidím. Ona nezabudla!

Stískala tam môj zub, moju časť, plakala kvôli mne, obetovala sa kvôli mne. Pomalým krokom som prešiel až ku nej a jemne jej položil dlaň na rameno.

„Poznala ste niekoho z nich?“ pýtal som sa tichým hlasom a následne sa na ňu zahľadel. Bella najprv stŕpla a potom rýchlo svoj zrak zabodla do mojich očí. V tej chvíli ma pevne objímala a tisla na seba. Taktiež som opätoval jej gesto, ktoré zo mňa robilo novú bytosť... Cítiacu, žijúcu bytosť, ktorá miluje.

V ten deň som získal lásku svojho života, Bell tiež, teda okrem aj tej chrípky. Nakoniec sme sa do Forks vrátili. Všetkým sme oznámili, že naše lietadlo spadlo, ale my sme ho nestihli, takže sme to všetko prežili. Rose, Jasper, všetci si zamilovali toto mesto a ľudí v ňom. Aj keď sme monštrá, my máme city. Ľudia si nás získali. A tak otec podpísal zmluvu s Quilletským kmeňom, kde stálo, že na ich územie nevstúpime a nikdy nezabijeme človeka.

A čo môj život? Belle som musel rozprávať o tých 10 rokoch, ktoré som ju strážil a vlastne aj sledoval. Nakoniec som bol donútený k jednej veci. Môj zub putoval na miesto, od kadiaľ som ho vzal a pravdaže tam spokojne späť vrástol a naplnil sa jedom.

„Vieš o tom, že teraz nemáš nič pre spomienku,“ spytoval som sa s úsmevom krásky, ktorá stála predo mnou a jemne sa na mňa usmievala.

„Zatiaľ nechcem spomínať, ale žiť. A taktiež, už mám tvoje srdce a ty moje, zabudnúť sa nedá. Na to, ťa až príliš milujem...“

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Pre spomienku: