Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Poprvé - Jak Edward poprvé uslyšel myšlenku

03.12.2009 (16:40) • Odehnalka • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 2718×

Jak Edward poprvé uslyšel myšlenku

Môj príbeh začal niekedy počas prvej svetovej vojny. Ani si už nepamätám poriadne kedy som sa narodil. Žili sme v Chicagu. Rodičia patrili do najnižšej spoločenskej vrstvy, ale nikdy mi nič nechýbalo.

Mal som 17 rokov a chystal som sa, ako dobrý vlastenec narukovať a ísť bojovať do vojny. Tým, že som patril k spodnej vrstve som aj musel, ale ja som to bral pozitívne. Chcel som tam ísť.

Lenže mi to prekazila choroba. Dostal som španielskú chrípku. Práve vrcholila jej epidémia. Hneď po mne sa nakazili aj moji rodičia.

Otec bol už starší a chorľavý, veľmi rýchlo jej podľahol. Matka odolávala. Až tak dobre, že som bol na tom horšie, ako ona. No aj napriek tomu podľahla skôr, ako ja.

Toto všetko som sa dozvedel až z rozprávania Carlisla. Ja si totiž veľa nepamätám z môjho ľudského života. Som upír a žijem, teda ak sa to dá tak nazvať, už nejakých 100 rokov. Postupne sa mi moje ľudské spomienky stratili. Carlisle ma zachránil pred istou smrťou.

Ale to čo sa stalo v noc mojej premeny si pamätám dodnes takmer jasne.

Bola noc a ja som bol už v takej agónii, že som už pomaly nič nevnímal. Cítil som len, že sa moja posteľ pohybuje. Niekto ma tlačil preč z nemocnice. Z posledných síl som otvoril oči a videl, že na dverách, do ktorých sme práve vstúpili bolo napísané veľkým písmom :  MÁRNICA.

Ja som sa preľakol. Veď ešte nie som mŕtvy. Alebo už áno? Snažil som sa prehovoriť. Nejako som nedokázal ovládať svoj jazyk. Zrazu som len začul prekrásny hlas a nado mnou  videl nádhernú plavovlasú postavu.

„Neboj sa. Pomôžem ti. Lež  kľudne.“ Povedal mi. A potom zmizol.

Nevedel som kto, alebo čo to bolo. Žeby to bol anjel a ja som naozaj mŕtvy?

Spravil som o čo ma žiadal. Celý čas som nehybne a potichu ležal. Na jednej strane som sa bál, no na druhej mi niečo vravelo, že tomu človeku môžem dôverovať.

Musel som zaspať, lebo som sa zobudil na to, že cítim chladný vzduch. Mal som  pocit, že letím. Všetko okolo mňa bolo ako jedna machuľa.

Zrazu som sa ocitol v nejakej miestnosti. Ležal som na posteli. Odniekiaľ sa pri mne zjavil  ten plavovlasý chlap, o ktorom som si myslel, že je to anjel.

„Tvoja matka ma poprosila, aby som spravil všetko, čo môžem, len nech ťa zachránim. Je len jedna možnosť, ako ťa zachrániť. Už teraz mi je to ľúto.“ Zrazu bol pri mojej tvári.

„Prepáč“ zašepkal a zrazu som pocítil, že ma hryzol do krku.

Cítil som neprekonateľnú bolesť. Moje telo spaľoval oheň. Rozširoval sa až do končekov prstov na rukách a na nohách. Ten chlap ma mal predsa zachrániť. Čo mi to spravil? Radšej by som zomrel, ako cítiť túto bolesť. Počul som strašný krik plný bolesti a utrpenia. Až potom som si uvedomil, že to vlastne kričím ja. Chcel som zomrieť. Tá bolesť sa nedala vydržať. Cítil som sa, ako by ma upaľovali. Neviem ako dlho to trvalo, ale začínal som si uvedomovať, že bolesť ustupuje. Moje srdce bilo stále rýchlejšie, až tak rýchlo, že to ani nebolo možné. Pálenie sa pomaly strácalo od končekov prstov a sústreďovalo sa v srdci. To začalo vynechávať. Až zaznelo posledné BUM – BUM a prestalo biť úplne.

Ale ja som nebol mŕtvy. Teda aspoň som si tak nepripadal.

Pomaly som otvoril oči. Videl som jasne. Každý lúč slnka, každú smietku prachu. Rozhliadal som sa po miestnosti. Bol som veľmi rýchly. Prekvapilo ma to. Všetko bolo také iné. Najviac ma ale prekvapilo to neznesiteľné pálenie v hrdle. Zrazu som uvidel toho plavovlasého chlapa. Zvedavo a s otázkou v očiach som sa na neho pozeral. Kde to som? Čo sa so mnou stalo?

„Chudák chlapec, je zmätený.“ Počul som ako povedal, ale pery sa mu nehýbali. Ako to?

„Musím mu teraz všetko povedať, ale ako, aby som ho nevystrašil?“ stále som počul, ako rozpráva, ale stále sa mu pery nehýbali. Napriek tomu som mu odpovedal.

„Mohli by ste začať od začiatku.“ Navrhol som. Môj hlas ma prekvapil. Znel tak inak.

Ten chlap ostal zarazený.

„Ako? On počul načo som myslel?“

„Ja neviem. Počujem vás, aj keď nevidím, že by ste hýbali perami. Čo sa to deje? Čo sa to so mnou stalo?“ pýtal som sa ho.

„Zaujímavé. Zrejme dokážeš čítať myšlienky“ povedal mi už normálne.

„A mohli by ste mi už povedať čo sa vlastne stalo?“ spýtal som sa ho, ešte stále zmätený.

„Cítim strašné pálenie v hrdle. Je to neznesiteľné.“

„Posaď sa.“ Povedal a ukázal na stoličku pri stole. Tak som si sadol. Moja rýchlosť ma opäť prekvapila. Pozrel som sa na toho chlapa s otázkou v očiach.

„Volám sa Carlisle. Si teraz veľmi rýchli, silný a smädný. To je to pálenie v hrdle. Stal si sa upírom.“ Povedal a čakal moju reakciu.

Upírom? Ako je to možné? Veď sú to len rozprávky pre deti. Upíry neexistujú. Ale, čo sa mi potom stalo? A prečo by mi Carlisle klamal? Zľakol som sa toho. Teraz budem netvor čo bude zabíjať ľudí, len preto, aby prežil.

„ To nechcem. Nechcem zabíjať ľudí. Ako ste mohli?“ začínal som byť nervózny.

„Kľud chlapče. Nebudeš zabíjať ľudí.“ Poslal mi myšlienku.

„ A ako sa teda budem živiť?“ spýtal som sa.

„Ja som mal rovnaké myšlienky, keď som zistil, čím som sa stal. Tiež som nechcel byť netvorom. Snažil som sa vyhladovať na smrť a niekoľkokrát spáchať samovraždu.“ A tak mi začal Carlisle rozprávať jeho príbeh. Carlisle je vegetarián, čo znamená, že sa živý výlučne zvieracou krvou. A tým som sa stal aj ja. Naučil ma loviť a učil ma odolávať ľudskej krvi. Bolo ťažké, ale postupne som to zvládal.

Bral som ho ako svojho otca. Neskôr premenil Carlisle aj Esme. Teraz je to jeho žena a moja matka. Aj ona zomierala.

Vyčítal som z jeho myšlienok, že by nikdy nepremenil nikoho, keby nebola iná možnosť. Postupne sa k nám pridali aj Rose, Emmett, Alice a Jasper. A my sme boli jedna veľká rodina. Každému z nich som dokázal čítať myšlienky. Postupne som sa naučil ovládať to, aby som niekomu neodpovedal na nevyslovenú myšlienku.

A takto to išlo dlhé roky, až kým sme sa nepresťahovali do Forks a tam som nestretol dievča, ktorého myšlienky som nepočul.

Ale to je už iný príbeh.