Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Pohľad, ktorý vymazal moju nevymazateľnú bolesť 3.časť

03.10.2009 (16:45) • BlackRosexq • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1302×

EDWARD

Vtedy som ju uvidel prichádzať. Bežala! ,vyzerala tak ako nikdy predtým. Bola nádherná, bola tá najkrajšia. V jej očiach som však zbadal smútok a neistotu. Smútok a neistotu, ktoré z neistili aj mňa. Čo ak si to rozmyslela? Čo ak chce ostať s rodičmi? Čo až ma nechá? Na túto otázku som odpoveď poznal. Znovu to určite neprežijem.

„Ahoj.“ Pozdravila sa neistým hlasom. Podišla až ku mne a objala ma.

„Prečo je to také ťažké? Ja im nechcem ubližovať?“ opýtala sa ma otázky, ktoré ťažili aj mňa.

„Neviem. Ako rád by som vedel, ale neviem.“ Odpovedal som jej stisol ju ešte pevnejšie.

„Milujem ťa!“ pošeptal som jej do uška. Nemohol som viacej, musel som jej to povedať. Chcel som počuť odpoveď.

„Aj ja teba. Milujem ťa. Tak ako nikdy nikoho.“ Odpovedala a prisala sa na moje pery. Zdalo sa mi to ako samozrejmosť. Mám ju a je so mnou. Je to normálny jav. Chcel som ju bozkávať, mohol som, chcel som ju objímať, mohol som. Bol som ten najšťastnejší a zároveň najsmutnejší človek na tejto zemi.

„Čo urobíme?“ opýtala sa napokon tú najdôležitejšiu otázku. Čo urobíme?, pýtal som sa sám seba každú chvíľu.

„Viem len jedno. Nechcem ťa odlúčiť od rodičov. To nemôžem.“ Povedal som jej a vôbec nečakal jej reakciu.

„Čo! Ty si myslíš, že nás nechajú spolu? Až hej tak si sa zošalel. Nikdy, nikdy mi to nedovolia. Ale ja chcem, a viem, že tu to možné nie je. Musíme odísť. Toto mi nerob!“ kričala na mňa a ja som nechápal o čom hovorí.

„Čože?“ opýtal sa a hľadel ako sa rozplakala. Chcel som ju ísť utíšiť no znovu na mňa vyletela.

„Nechaj ma a toto mi už nikdy nehor. Nehor, že nebude spolu. To nesmieš. Ako ťa to vôbec napadlo? Musíme odísť, spolu. Niekde preč, kde budeme môcť žiť spolu, tak ako chceme.“ Čože?, pýtal som sa sám seba v duchu. Tak toto naozaj chce?

„Tak toto naozaj chceš?“ opýtal som sa veľmi trpkým tónom.

„Chceš opustiť rodinu, žiť bez nej celý život. Chceš niekde odísť, niekde kde budeme len mi. Chceš mi povedať, že ti nebude chýbať rodina?“ opýtal som sa a videl, že znovu sa rozvzlykala.

„Prečo mi to robíš?“ vyletela na mňa.

„Prosím?“ opýtal som sa a tiež som kričal.

„Ja ťa vôbec nechápem. Vieš si predstaviť, čo by sa tu stalo. Čo by sa stalo s našimi rodinami. Boli by ešte väčší nepriatelia ako predtým. Si, si toho vedomá. Chceš len tak odísť a nechať všetko tak. Kamarátov, rodičov, školu. Všetko?“ opýtal som sa a stále som pri tom kričal.

„Chcem byť s tebou. Jediné, čo viem, že bez teba nedokážem žiť. Bez rodičov, školy kamarátov áno, bez teba nie! Tak sa stým prosím zmier a vymysli niečo normálne?“ vykričala mi a ďalej nemohla. Zniesla sa na zem a vydávala veľmi bolestivé vzlyky. Pribehol som ku nej, tento raz ma neodohnala.

„Neboj sa. Prepáč, nechcel som na teba kričať. Milujem ťa a niečo vymyslím. Len my dvaja. Spolu niekde pôjdeme. Neboj sa“ Chlácholil som ju a hladkal po hlave.

„Milujem ťa a už nikdy my niečo takéto nehor. Vážne ma to naštvalo... Mohol by si už niečo navrhnúť?“ opýtala sa.

„Nejako to nezvládam.“ Dodala a oprela sa o moje rameno.

„No tak...“ povedal som a začal rozmýšľať. Kto by nás mohol chcieť pri sebe. Samy určite nemôžme žiť. ... Možno ... Vollturiarovci.

„Vieš, v Taliansku žije jedna rodina. Volajú sa Vollturiarovci. Sú to upíry a sú naša jediná šanca.“ Povedal som a keby som mohol plakať tak sa rozplačem. Čo jej to tu hovorím? Že vraj Vollturiarovci? Čo je to za nápad?, pýtal som sa sám seba hoci odpoveď som poznal. Sú naša jedná možnosť.

„No. Tak?“ opýtala sa ma a čakala na odpoveď.

„Ideme za nimi?“ chcela vedieť.

„Ja neviem.“ Odpovedal som jej a nebol si istý, či je to tá správna možnosť.

„Naozaj sú jediná možnosť?“ opýtala sa a ja som zostal ticho. Rozmýšľal som. Áno, sú, dospel som nakoniec k záveru. Bál som sa ho však vysloviť nahlas. Znamenalo by to, že na sto percent odchádzame.

„Tak?“ nástojila na odpovedi a ja som odpovedal.

„Áno sú jediná možnosť. Ale nie som si istý, prečo vlastne tam máme ísť. Ani ony nás asi neprímu. Majú veľmi radi pravidlá. A my sme úplne vedľa všetkých pravidiel.“ Oznámil som a bola to pravda. Naozaj sme mali malú šancu. Načo tam vlastne ideme?, pýtal som sa v duchu no nahlas som to nevyslovil.

„ Tak ideme?“ opýtala sa s uplakaným hlasom.

„Ako povieš ty.“ Odpovedal som jej. Bola to pravda. Je to len na nej, ona sa musí rozhodnúť.

„Ideme.“ Vyhlásila a postavila sa.

„Môžeš zariadiť veci dookola?“ opýtala sa a pozrela na mňa šťastným a zároveň tým najsmutnejším pohľadom na svete.

„Áno. Čo ideš robiť ty?“ opýtal som sa . Vôbec som netušil, čo by tak mohla chcieť.

„Musím sa rozlúčiť. Musím im napísať list aby nás nehľadali, aby nás nechali na pokoji, aby sa nepohádali.“ Oznámila a rozmýšľala nad koncepciou listu.

„Máš pero a papier?“ opýtal som sa. Viditeľne ho nemala no aj napriek tomu som sa opýtal.

„Nie.“ Odpovedala a pochopila, že nemá na čo písať.

„Hneď som tu.“ Odpovedal som a rozbehol sa upírskou rýchlosťou ku nám domov.

SENDY

„Hneď som tu.“ Povedal a vyštartoval upírskou rýchlosťou niekde na sever. Neprešli ani dve minúty a znovu bol späť.

„Tu máš.“ Povedal a podával mi pero s papierom.

„Ďakujem.“ Odpovedala som a išla sa zašiť do odľahlého kúta. On zatiaľ vybavoval všetko potrebné.

Ocino! Mamina!

Keďže mám málo času musím vám napísať list, list na rozlúčku. Nepojte sa a nemyslite si, že ma uniesol. Chcem ísť s ním. Pochopte!!! Je moja večná láska, je pre mňa niečo bez čoho nemôžem žiť. Skúste!!! Prosím vás, odpusťte mi. Boli ste, ste a budete tými najlepšími rodičmi na svete. Mám vás strašne rada. Hrozne, nedá sa to ani napísať. Nebojte sa o mňa. Postarám sa o seba. Prosím, prosím veľmi vás prosím nedejte ma nikomu hľadať. Nenájdete ma. Prosím vás ešte raz, nevolajte svorku alebo podobne. Viem, že vám týmto listom veľmi ublížim ale... Skúste ma pochopiť... Pozdravte Dennyho a Yjena, povedzte im, že boli tí najlepší bratia akých som si mohla želať. Mám ich hrozne rada. Budú mi hrozne chýbať. Nezabudnite pozdraviť aj Elizabeth a povedať jej, že jej nezazlievam, až sa nehnevá. Opustila som ju v tej najhoršej chvíli a som tá najhoršia kamarátka na svete. Nezabudnite jej odkázať, že ona bola zase tá najlepšie a najdokonalejšia priateľka na svete a že ju mám hrozne rada. Všetkých vás mám hrozne rada. Nerada to robím ale musím vás opustiť. Musím inak by som neprežila. Myslite na to, že až som niekde v pekle, v Paríži, v nebi alebo niekde na sopke, stále som ten najšťastnejší človek na zemi. Toto všetko robím len preto lebo som sebecká a chcem to len a len pre seba. Vždy vás budem milovať. Veľmi milovať.

Vaša Sendy!!!

Poskladala som list a dalo si ho do zadného vrecka nohavíc.

„Môžeme?“ opýtala som sa mojej lásky, keď som sa vynorila zo svojho úkrytu.

„Áno. Môžeme.“ Odpovedal mi a miešali sa v ňom pocity presne ako vo mne.

„Milujem ťa.“ Zašeptal mi do ucha a chytil ma za ruku. Ľudskou rýchlosťou sme išli na sever.

„Milujem ťa.“ Odpovedala som a stisla mu ruku ešte viac.

Celú cestu sme mlčali. Mysleli sme na to, čo opúšťame. Mysleli sme na tých ktorých tu necháme. Na naše rodiny. Ani som sa nenazdala a pred sebou som uvidela dom. Veľký, biely dom. Viacej ako dom ma však upútalo auto pred ním. Volvo. To isté Volvo, ktoré som pred dňom obdivovala na parkovisku. Nasadli sme doň a viezli sa smerom ku mne.

„Neboj sa.“ Povedal pár metrov pred našim domov.

„Nemusíš to robiť.“ Ubezpečil ma.

„Ja chcem.“ Odpovedala som mu a vyšla z auta. Chvíľu som pred ním len tak stála. Bez jediného slova či myšlienky. Stála som pred svojím domom. Nakoniec som sa pohla a vytiahla z vrecka list . Predtým ako som ho položila na verandu, som ho ešte pobozkala. Vedela som, že je to šialené no mala som lepší pocit. Otočila som sa a posledný raz sa pozrela na môj krásny domček.

Ani som sa nenazdala a sedela som v lietadle do Talianska. Bolo to veľmi príjemné, pocit, že už sme navždy spolu.

„Pospi si. Musíš byť unavená.“ Povedal... moja láska a ja som sa o neho oprela. Zavrela som oči a začala snívať. Zobudila som sa na lúče svetla, ktoré mi z malého okienka svietili priamo do očí. Najprv som sa zľakla, bože, svetlo. Rýchlo som sa otočila no všetko bolo v poriadku. Bol zahalený do tieňa.

„Už sme tu.“ Oznámil mi veľmi príjemným hlasom a pobozkal ma na pery. Bolo to všetko také dokonalé. Všetko. Každý detail bol dopodrobna rozpracovaný na dokonalý.

„Naozaj?“ opýtala som sa a pozrela von okom. Boli sme už blízko, videla som sa mesto. Pozerala som sa na oblohu a lúče, ktoré sa mi zdali sprvu ranné sa zmenili na večerné. Všetko do detailov premyslené, znovu som sa presvedčila, že všetko klape tak ako má. Lietadlo začalo pristávať a už o niekoľko minút sme sedeli v taxíku. Oblohu už úplne zahalila tma, nemali sme žiaden problém. Taxík nás odviezol k veľkej kamennej bráne s kopou vlajok. Vystúpili sme a ja som sa snažila nájsť do ospevované sídlo Vollturiarovcov.

„Kde to je?“ opýtala som sa svojho miláčika a s údivom si prezerala veľké kamenné mesto.

„Máš ho rovno pred nosom.“ Odpovedal a zazrela som ako sa na jeho tvári objavil náznak úsmevu. Smial sa na mne.

„Toto všetko?“ opýtala som sa a nechcelo sa mi veriť. Toto všetko? Tí musia byť ale veľký.

„Teraz musím niečo zariadiť sám. Poď so mnou a počkáš ma pred vchodom.“ Oznámil mi a chytil mi ruku. Vliekol nás po kamenných uličkách. Ja som za ten čas obdivovala mesto, zdalo sa mi úchvatné.

„Tu počkaj.“ Povedal, keď sme sa dostali pred najväčšiu budovu v meste. Mohla som si myslieť!

„Dobre. Ale vrátiš sa?“ opýtala som sa. Musí sa vrátiť! Musí.

„Áno. Neboj sa. Prídem. Kedy to neviem tak sa nestrachuj.“ Upozornil ma a posledný krát ma pobozkal. Vošiel do veľkých dverí a zmizol v tme.

EDWARD

Vošiel som dnu a všade bolo zhasnuté. Všade okrem jedného malého stola uprostred veľkej miestnosti. Sedela pri ňom malá, útla žena.

„Prajete si?“ opýtala sa a na prvý pohľad vedela, že nie som obyčajný hosť.

„Chcel by som hovoriť s vašim hlavným šéfom.“ Oznámil som tvrdým hlasom a žena zdvihla slúchadlo.

„ Pán má hosťa.“ Povedala do telefónu. O chvíľu nato sa dvere na ľavej strane otvorili a do miestnosti sa vlialo svetlo.

„Poď za mnou.“ Oznámil mi hlas a ja som ho poslúchol. Sledoval som muža vo veľkom, čiernom habite a pozoroval studené , tmavé chodby všade okolo mňa. Posledná chodba, ktorou sme išli sa krútila a zväčšovala. Napokon sa zväčšila asi päť krát a na jej konci boli veľké drevené dvere. Muž predo mnou na nich zakopal a dvere sa otvorili. Vyšiel z nich ďalší, omnoho menší upír a mieril si to ku mne.

„Poď so mnou!“ oznámil mi nestranným hlasom upír a ja som ho poslúchol.

„Čo chceš. Priateľ priateľa?“ opýtal sa ma najvyššie sediaci upír zo všetkých.

„Chcem sa niečo spýtať.“ Oznámil som a pozoroval okolie okolo. Každý bol pripravený zaútočiť. Stačil jeden rýchli alebo neplánovaný pohyb a som mŕtvy.

„Pýtaj sa.“ Vyhlásil hlavný upír a ja som začal.

„Volám sa Edward a spolu s mojou priateľkou sme sem prišli. Chceme tu bývať. Nie s vami ale chceme. Ste pre nás jediné východisko s našej situácie. Ja som sa len prišiel opýtať či môžeme?“ opýtal som sa a vedel, že toto im stačiť nebude.

„V čom je háčik?“ opýtal sa hlavný a obrátil hlavu smerom k veľkým hodinám.

„Moja priateľka je, no ako to povedať, vlkolak.“ Oznámil som na rovinu a dúfal, že som ich aspoň kúštik presvedčil.

„Čože. To je nehoráznosť.“ Začal sa rozčuľovať ich hlavný vodca a postavil sa zo svojej stoličky.

„Čo si to dovoľuješ?“ opýtal sa a mne, neviem ako, prišlo zle.

„Prepáč. Ja som sa len opýtal.“ Odpovedal som a snažil sa ho upokojiť.

„Ako? Už aj zmizni a to psisko ber tiež, nech vás tu nevidím. A nemysli si, že toto ti budú niekde tolerovať.“ Rozkrikoval sa a rozhadzoval rukami.

„Ešte raz prepáč. Už idem.“ Ospravedlnil som sa a otočil.

Vtedy som však počul niečo čo sa nemalo stať.

Ja ho chcem. Ja ho musím mať. Ja ťa nájdem a aj s tvojou priateľkou vás zabijem. Počul som myšlienky jedného z hlavného poskokov a obrátil som sa smerom, ktorým prichádzali. Stál tam veľký, tmavovlasý muž, ktorý mohol mať okolo tridsať rokov. Pozorne som mu preskúmal myšlienky a zistil, že až sme teraz mali aspoň nejakú nádej na šťastný koniec, teraz ju nemáme. Bol to stopár a jeho hlavnou myšlienkou som sa stal ja a moja priateľka.

Prečo?, opýtal som sa v duchu sám seba a chcel kričať na celý svet. Obrátil som sa a vypochodoval z miestnosti až úplne von. Tam som ju zbadal. Sedela na schodoch a hlavu mala opretú o stĺp. Spala. Jemne som ju zodvihol no zobudila sa.

SENDY

„Ahoj. Ako to dopadlo?“ opýtala som sa ho a sledovala jeho zmučený výraz. Nič nehovoril.

„Bolo to až také zlé?“ On len prikývol.

„Prečo?“ opýtala som sa skôr sama seba a dúfala, že to nie je kvôli mne.

„Kvôli tebe. Nechcú tu mať vlkolakov.“ Odpovedal a zadíval sa mi do očí.

„Prečo nemôžme byť na tomto svete spolu? Kto nám to kazí?“ opýtal sa a mne niečo napadlo. Zoskočila som z jeho náručia a postavila sa mu zoči-voči.

„Mám nápad. Oveľa lepší než ty.“ Oznámila som mu a bála som sa ako naň zareaguje.

„Hovor.“ Odpovedal a bol zvedavý, čo sa vo mne urodilo.

„Naozaj už nemáme žiadnu šancu?“ opýtala som sa a chcela jednoslovnú odpoveď.

„Nie. Bol tam...“ prerušila som ho.

„Ja chcem len áno alebo nie.“ Povedala som a pozrela som na neho výhražnými očami.

„Nie.“ Oznámil a stisol mi ruky.

„V tom prípade. Keď to nemáme na tomto svete súdené, čo tak to skúsiť inde?“ opýtala som sa a vôbec nevedela ako zareaguje.

„Ako to myslíš?“ opýtal sa. Viditeľne mu to ešte nedošlo.

„Veríš na iné svety?“ znovu som sa opýtala a on len prisvedčil.

„A chcel by si so mnou žiť aj v inom svete?“ opýtala som sa a nejako som tušila, že už mám vyhráte.

„Áno, všade. Len nech si tam ty!“ Áno, už ho mám.

„V tom prípade máme len jednu možnosť a tou je ... smrť.“ Pri poslednom slove zmeravel.

„Čože? To nie.“ Chcel ma presvedčiť no ja som sa nedala.

„Prečo? Sám si predsa hovoril, že chceš so mnou byť aj v inom svete. Povedal si, že ti to nevadí. A nechoď na mňa s tými rečami, že nemáš dušu. Inak sa naštvem. Ty dušu máš a bodka. Keby si ju nemal tak ma nemôžeš milovať tak ako milujem ja teba. Nebodaj mi chceš povedať, že ma nemiluješ tak ako je teba?“ opýtala som sa a nemal čím namietať.

„Neboj sa. Budeme spolu!“ oznámila som a chytila ho ešte pevnejšie.

„Ale...“ Chcel protestovať. Ja som však zdvihla prst a dala mu ho na ústa.

„Pšššt. Zajtra keď vylezie slnko.“ Pošeptala som mu do uška a pobozkala ho na ústa.

Noc sme strávili v nejakom lacnom hoteli, ktorý sme našli po ceste. Neboj nejako nóbl no dal sa. Bolo v ňom všetko, čo sme potrebovali. Zatiaľ čo som sa je sprchovala .... moja láska pozerala telku.

„Už som.“ Zakričala som a vyšla len v uteráku.

„Si nádherná!“ povedal a postavil sa z gauča.

„V živote som nič krajšieho nevidel.“ Hovoril mi a stále sa približoval. To sa mi páčilo.

„To je skvelé. Ani ty nie si na zahodenie.“

„Si dokonalá.“ Povedal a chytil ma okolo pásu. Pritiahol si ma a začal ma bozkávať. Pri našom vášnivom bozkávaní mi skĺzol uterák a všetko nabralo iný smer. Položil ma na posteľ a začal milovať.

Ráno som sa znovu zobudila na lúča svetla, tento raz však dostihli aj ... moju lásku. Celý sa jagotal, vyzeral ako nejaký diamant.

„Si nádherný.“ Povedala som a pritiahla si ho bližšie.

„Aj ty.“ Odpovedal mi a znovu pokračoval v bozkávaní. Ja som ho však prerušila.

„Musíme ísť.

EDWARD

Stáli sme v tmavej uličke a čakali na správny moment. Moment kedy sa konečne navždy spojíme.

„Ako sa vlastne voláš?“ opýtala sa ma moja neznáma.

„Edward a ty?“ odpovedal som jej a opýtal sa to isté.

„Sendy.“ Odpovedala mi.

„Milujem ťa Sendy.“ Oznámil som jej.

„Milujem ťa Edward.“ Odpovedala a obaja v ruka v ruke sme vyšli do svetla. Sendy sa jedným dlhým skokom premenila na vlkolaka a ja som začal žiariť. Všetko na námestí plnom ľudí a rýchlil upírskych stráži.

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Pohľad, ktorý vymazal moju nevymazateľnú bolesť 3.časť: