Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Pohľad, ktorý vymazal moju nevymazateľnú bolesť 1.časť

01.10.2009 (15:15) • BlackRosexq • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1311×

SENDY

„Vstávať!“ zakričala mama a ja som sa začala vyhrabávať z perín. Bože, načo máme chodiť do tej školy! Je to des!

„No tak vstávať! Kde ste?“ znovu zakričala a ja som počula vrzgnúť dvere. Bol to určite Denny, ten sa už vyhrabal. Chtiac- nechtiac som vyliezla z postele a oblapila ma zima. Vrrrr. Prečo je tu vždy taká zima? Z kresla v kúte som si zobrala župan  a šmochtala sa dole schodmi.

„Ahoj. Všetci.“ Pozdravila som sa. Viditeľne som vstala posledná.

„Ahoj, spachtoš.“ Pozdravil sa mi Yjen a mala som chuť skočiť na neho. Prečo do mňa zapára.

„Ako ste sa vyspali?“ spýtala sa mama a pozerala sa na naše zmučené oči.

„Fajn. Len ten pocit. Po dvoch mesiacoch zase do školy. Ahhh. Fuj.“ Znechucoval nás Denny.

„Asi tak. Súhlasím. Prečo nemáme prázdniny tri mesiace. Je to des.“ Použila som vetu, ktorá to najlepšie vystihovala.

„Tu máte. Dobrú chuť. A nebude taký. Berte to tak, že už len desať mesiacov a budú prázdniny.“ Povedala mama a posunula pred nás tri taniere s praženicou. Keby tak mala pravdu. Komu sa chce chodiť do školy? Aspoň, že som otca presvedčila  na mestskú školu a nie na tú v tejto rezervácii. Tá u Qiuletov sa mi páčila, bolo tam dobre. No museli sme sa presťahovať. Že vraj preto, lebo rodičia potrebovali zmenu. Jasné, veríme! Len nám  nechceli povedať čoho sa to naozaj týka!

„Mi už musíme, dobre? Nezabudnite ísť do školy.“ Povedala mama a uškrnula sa na nás tým jej veľmi, smiešne známym úsmevom.

„Jasné, neboj sa.“ Vyhlásila som za nás troch a mama sa išla obliecť.

„Ahoj . Dobré ráno.“ Pozdravil sa nám oco, keď vchádzal do dverí.

„Ahoj. Kde si bol?“ opýtal sa Yjen.

„A to je na dlho. Kde išla mama?“ opýtal sa a bol nedočkavý kedy jej povie, čo sa stalo.

„Išla sa hore prezliecť.“ Odpovedala som hlasom, akože viem, že niečo neviem. Takýto hlas oco nemal rád, len sa na mňa pozrel a išiel za mamou.

„Ja už musím. A príjemný deň v škole.“ Podpichla som Dennyho a Yjena.

„Čauko.“ Zaškerila som sa na nich a vybrala sa hore schodmi.

„Čau. A aj ty si uži školu!“ zakričali za mnou a viditeľne som im náladu nezlepšila.

Hore schodmi som vyšla dosť pomaly. Nebola som ešte zvyknutá na školské tempo. Naozaj mi budú prázdniny chýbať. Čo také môžem v škole zažiť?

O pätnásť minút som už bola oblečené a namaľovaná. Do tašky som si nachádzala pero, papier a igelitku. Určite nám znovu dajú milión päťsto kníh. Tí naši učitelia vážne nie sú normálni. S tou to výbavou som nasadla do auta a smerovala ku mojej strednej škole, ktorá bola vzdialená šesť kilometrov. Nebolo to tak veľa, neviem prečo s tým otec tak narábal. Ešte stále si pamätám ako sme sa o tom hádali. Že vraj som ešte príliš mladá aby som sama chodila na strednú. Čo je toto za blbosť?! Idem mať sedemnásť! Ja ho vôbec nechápem. Nakoniec som však použila svoje doslova psie oči, a on ma pustil. Skákala som od radosti. Nechcela som byť tou, čo chodí do školy tu v rezervácii. Keď chceli aby som chodila do školy v rezervácii nemali sme sa sťahovať. To je jedine ich chyba.

Konečne, či zase som uvidela známu budovu našej strednej školy. Jediné, čo ma na všetkom ukľudňovalo bolo to, že konečne uvidím svoju najlepšiu kamarátku, ktorá bola celé prázdniny preč. To jediné ma držalo nad hladinou.

Prišla som na parkovisko a zaparkovala vedľa, skutočne vymakaného auta, ktoré som tu ešte nevidela. Kto je to?, pýtala som sa sama seba, keď som si zo závistlivým pohľadom pozerala auto. Na rozdiel od mojej mamy ja som rýchlosť milovala a všetko s ňou spojené som priam žrala. Pozrela som sa na značku. Volvo. Ty koky. Najnovšie volvo. To je teda sila. Tí sa vymakali, pomyslela som si o ľuďoch, ktorým patrilo toto auto. Takéto som ešte nikde nevidela, a to je čo povedať. Ja sa o autá zaujímam.

„Ahoj.“ Zakričala Elizabeth a ja som sa len kvôli nej otočila od toho nádherného auta.

„Ahoj.“ Výskala som od radosti.

„Ahoj, ahoj. Ako si sa mala.“ Objala som ju a bola som zvedavá na všetko, čo zažila. Stále som však nevedela zabudnúť na to premakané auto za mojím chrbtom.

„Dobre, všetko bola ako v rozprávke. Boli sme..“ vtedy som ju však  prerušila.

„Prepáč, ale nevieš komu patrí to auto?“ opýtala som sa a rukou ukázala na zázrak za mnou.

„Neviem. Ale dopočula som sa, že prišli nejaký nový. Traja sú druháci ako mi  a dvaja sú tretiaci. No presnejšie sú traja chalani a dve dievčatá.“ Povedala mi a mňa zaujímalo len jedno. Ako vyzerajú?

„Videla si ich už?“ opýtala som sa a poobzerala sa dookola.

„Nie ale možno budeš mať šťastie. Máš s nimi veľa hodín.“ Povedala mi a ja som sa už nevedela dočkať kedy vstúpim do triedy.

„Ako vieš, že so mnou majú hodiny?“

„No tak až si nezmenila vkus od minulého roku, musím ti oznámiť, že ho majú rovnaký, najmä však jeden z nich. Že vraj nejaký Edward. Na priezvisko sú tuším Cullenovci. No to neviem na isto. Povedala mi to Rebecca“ povedala, a otočila sa na odchod.

„Ešte stále ťa nechytila biológia?“ opýtala som sa jej, či náhodou nebude mať aspoň jednu hodinu so mnou.

„Nie, bohužiaľ. Ja sa chcem uberať skôr iným smerom.“ Odpovedala a zastala. Boli sme už pri hlavným dverách kde sme sa museli rozlúčiť.

„No čo už. Protiklady sa priťahujú. Možno preto sme najlepšie kamarátky. Tak po škole? Tu?“ opýtala som sa a dúfala, že dneska nemá nič.

„Dobre sme dohodnuté a skús zistiť najviac, o tých nových.“

„Jasné. Ahoj“ pozdravila som sa a otočila.

„Ahoj.“ Odzdravila sa mi Elizabeth.

Vstúpila som dnu do dverí a hľadala niekoho známeho. Chcela som sa  opýtať niečo za školu.

„Ahoj. Nevieš čo máme prvé?“ opýtala som sa jedného spolužiaka z biológie a dúfala, že to bude práve spomínaná biológia.

„No zdá sa mi, že biológiu. Ale s novým učiteľom. Sharkom odišiel. Učí nás nejaký Burnock, že vraj je ale dobrý tak  vidíme.“ Čože, nový učiteľ. Prečo? Ja som mala pána Sharkona rada. No už som zvedavá na dve veci. Nových žiakov a nového učiteľa.

„Ďakujem. Tak na hodine.“ Poďakovala som sa a otočila. Vybrala som sa smerom ku biológii.

„Nemáš zač.“

Išla som po chodbe len chvíľu, keď som našla triednu s nápisom biológia. Vyzerala tak isto ako tá minulý rok, no predsa bola iná. Niečo na nej bolo zmenené. Netrúfla som si však povedať čo. Otvorila som dvere a vstúpila dnu. Moje oči hneď v tom spočinuli na najkrajšom objekte v celej triede. Na mojom novom spolužiakovi.

EDWARD

Pozeral som na hodiny a čakal kedy konečne prejde tento deň. Pozeral som sa a každá sekunda mi prišla ako jeden veľmi dlhý deň. Vtedy sa však otvorili dvere a dnu vstúpilo dievča. Tak ako ona aj ja som hneď v tej chvíli zmeravel. Tie oči. Bože tie oči! Presne ako Bella.

Bola nádherná, mala tmavohnedé vlasy po plecia, oči silno hnedé. Jej pokožka mala farbu  s jemným nádychom orieškovej. Vyzerala ako keby sa vrátila z Egypta alebo Grécka. Mala dlhé nohy, ktoré jej vykúkali z krátkych nohavíc.

Na čo to tu  myslím?, opýtal som sa sám seba, keď mi došlo, že sa o toto dievča zaujímam viac než by som mal. Neviem prečo, proste mi pripadala úchvatná, nádherná, dokonalá.  Proste len prišla a jedným pohľadom vymazala to, čo som chcel vymazať dvadsaťtri rokov. Vymazala bolesť. Vymazala lásku a spočala novú. Nevedel som, že sa to dá no predsa som sa znovu zamiloval. Tentoraz som to vedel už teraz. Vedel som, že táto túžby chrániť ju, nedať ju nikomu, chcieť ju mať celú, je láska. Je čistá a vrúcna láska.

Vtedy sa pohla. Jemným, pôvabným krokom priplachtila  ku mojej lavici a ja som išiel zošalieť. Videl som ako sa premáha, ako sa chce spýtať niečo dôležité. Čo to som nevedel, bola presne ako Bella jej myšlienky mi boli tajné. Mne to však vôbec nevadilo. Bol som len zvedavý čo sa chce opýtať.

„Máš volné?“ opýtala sa  hádam tú najkrajšiu vetu na celom svete.

„Áno. Prisadni si.“ Odpovedal som sa a hľadel na ňu ako na boha. Vtedy mi však niečo došlo, ona mi nevonia. Poriadne som sa nadýchol a zacítil som len malý náznak krvi, cítil som však niečo iné, smrad. Bože, vtedy mi to došlo. Ona nie ja ako Bella, ona je Bellina a Jacoba dcéra. Bože. Ako som sa mohol zamilovať do nej? Prečo?

„No tak ty si ten nový?“ opýtala sa a ja som to nevydržal. Vybehol som z miestnosti a musel ísť na čerstvý vzduch.

SENDY

„No tak ty si ten nový?“ opýtala som sa a čakala kedy znovu začujem jeho nádherný, zamatový hlas. Vtedy sa však z nenazdajky postavil a vybehol z triedy. Čo som urobila?, pýtala som sa sama seba a nevedela prísť na to  prečo odišiel. Vtedy som pocítila niečo čudné, pocítila som, ako mi chýba. Chcem ho mať tu. Chcem ho mať celého len pre seba.

Čo to mám znamenať, nebodaj som sa zamilovala?, opýtala som sa a po krátkej chvíli mi to došlo. Láska to je, ale zamilovať nie. Ja som sa otiskla! Bože, to sa môžem? Ja som si myslela, že nie. Viem, že sa dokážem zmeniť na vlkolaka, ale aj toto? Prečo práve ja! Som šťastná, že konečne cítim lásku a som plná. No prečo? Ja ... som proste ... ja už neviem ani namietať. Došlo mi, keď som sa chcela vzoprieť. Ja nemôžem. Milujem ho ako nič predtým. Milujem ho viac ako vlastný život. A on odišiel. Čo som mu urobila? Vtedy mi do došlo.

Moja láska k nemu  mi zaslepila mozog. Veď .... Bože ... Je celý biely, keď si odmyslím tú lásku, ktorá my zaslepila všetky zmysli  tak mi smrdí, je studený, priam som z neho ten chlad cítila a tie oči. Presne ako ... ako upír! Prečo? Prečo som sa ja musela otisknúť do upíra? Prečo? Ja nechcem!, nie to je klamstvo. Ja chcem, chcem ho najviac na tomto svete, chcem ho mať pri sebe. Chcem ho, vzdám sa kvôli nemu všetkého, len nech je so mnou. Všetkého!

Vtedy prišiel učiteľ.

„No ja mám vybavovačky. Tak ticho. Máte voľnú hodinu, ale až budem počuť jediné slovo dám vám písomku z minulého roka.  Je to jasné?“ opýtal sa a všetci okrem mňa mu odpovedali.

„Áno, pán učiteľ.“

Ja som myslela len na jedno. Kde je moja láska? Čo robí? Prečo odišiel? To nie je jedna vec, no týka sa jednej osoby. Celú hodinu som sedela a tŕpla kedy sa skončí. Dospela som totiž k jednému záveru. Musím ho vidieť, ešte dnes.  Musím sa  spýtať , čo cíti? Ako je na tom? Chcela som len jedno a bola som presvedčená, že to, že je upír je najhoršie. To však ani zďaleka najhoršie nebolo.

EDWARD

Vybehol som z triedy a uháňal do najbližšieho lesa, potreboval som sa vydýchať. Potreboval som zhodnotiť veci v mojej hlave. Neviem, čo som od toho vlastne čakal, že mi tá láska snáď  vyfučí z hlavy? Nevedel som, no potreboval som to.

Dobehol som do najbližšieho lesa a oprel sa o veľký strom. Tretí krát v živote som potreboval oporu. Tretí krát to súviselo s láskou. Bol som si na sto percent istý, že Bellu budem milovať celú večnosť, že keď som ju opustil, vzdal som sa jedinej mojej lásky. Teraz som zistil, že to pravda nie je.

Čo sa so mnou pre boha stalo? Ako som sa mohol zamilovať do dcéry mojej lásky? Ako som sa mohol zamilovať do niečo, čo je z Jacoba ? Ja to nechcem, pomyslel som si no, vzápätí som to oľutoval. Nie, omyl. Ja to chcem. Chcem, chcem. Chcem to oveľa viacej ako som chcel aby sa Bella vrátila. Ja ju už nemilujem.

Milujem ju. Moju novú spolužiačku. Bože!, veď je to divné. Nič čudnejšie, som za svoj život nevidel. A to už žijem dosť dlho. Zamiloval som sa do dcéry mojej bývalej lásky, s ktorou som chcel žiť. To je predsa o hlavu. Čo mám robiť. Odísť? Nie to nedokážem. Nedokážem znovu znášať pocit, že som opustil lásku. Svoju jedinú lásku. To nedokážem. Tak čo mám urobiť? Hneval som sa na všetko čo existuje.

Čo chcem urobiť?, opýtal som sa pretože som vedel, že na túto otázku je odpoveď ľahšia. Oveľa ,oveľa ľahšia. Čo chcem? To je jasné. Chcem sa vrátiť, chytiť ju, pobozkať a neprestajne jej hovoriť ako ju milujem. Chcem jej pery, chcem jej slová. Chcem ju milovať, chcem aby mi to dovolila. Chcem, aby som to mohol chcieť.

Ako sa mám rozhodnúť? Mám byť zlý alebo aký?  Aký mám byť? Poraďte mi! Nevedel som prečo ja. Prečo práve ja, ja, ja. Bol som ten najšťastnejší človek na tejto zemeguli, miloval som to najkrajšie, čo v mojom živote je, no bol som aj ten najsmutnejší človek, miloval som to najkrajšie, čo v mojom živote je. Dve možnosti, dve otázky s rovnakou odpoveďou. Čo mám robiť? Musím nejako zistiť čo cíti ona. Až nejakou náhodou, až by ma náhodou mala aspoň trošku rada, ostanem. Nič iné my neostáva. Musím ostať.

Čo mám robiť? Naozaj mám za ňou ísť?, pýtal som sa sám seba a v živote som nemal takéto poprehadzované myšlienky. V mojej hlave to teraz vyzeralo ako v kontejneri. Musím ísť za ňou, musím.  Vzpriamil som sa a ľudským krokom sa blížil  ku škole. Trvala mi to dosť dlho, no svoje rozhodnutie som nezmenil. Musím ju aspoň vidieť, inak to neprežijem. Druhý krát už nie. Zišiel som z malého kopčeka a ocitol som sa na parkovisku. Postavil sa pred moje auto a čakal. Ani nie o päť minút som ju uvidel. Jej prenádherné tmavohnedé vlasy jej viali zo strany na stranu. V tej chvíli som si bol istý, že opustiť ju nemôžem, nedokážem to. Bohužiaľ.

O malú chvíľku už bolo meter odo mňa. Postavila sa vedľa auta, ktoré stálo vedľa toho môjho a došlo mi, že je jej. Zastala a v tichosti sme sa na seba pozerali. Prečo práve ona? Milujem ju viacej ako čokoľvek na tomto svete a ona musí byť Bellina dcéra. Prečo? Vtedy sa pohla, prišla až nebezpečne blízko ku mne. Pozrela sa mi do očí, a bola ticho.

„Si upír.“ Začala. Ja som len preglgol a prisvedčil.

„Si upír, podľa tvojich očí súdim, že žiješ len zo zvierat.“ Jej hlas bol neodolateľný. Prečo mi toto svet robí? Znovu som bez slova prisvedčil.

„Určite si, si už uvedomil, že ani ja nie som obyčajný človek. Určite vieš, čo som?“ opýtala sa a bola si na sto percent istá, že to viem. Podľa jej nebojácnosti som si však vydedukoval, že rodičia jej nepovedali o maminom predchádzajúcom nápadníkovi. O maminou frajerovi, ktorým som bol ja. Určite nie!!! Prisvedčil som.

„Takže ty si upír a ja vlkolak... No ... a ja mám jeden problém, ktorý by som s tebou chcela prebrať. Počul si už o tom, že vlkolaky majú niečo ako doživotnú príťažlivosť. Volá sa to otisk?“ opýtala sa ma. Jasné, že som o tom počul. Keby si vedela, že od tvojho otca. Chcel mi prebrať moju lásku, čo sa mu aj podarilo.

„Áno. Počul som.“ Odpovedal som. Kam týmto smeruje. Nerobil som si nádeje, že by sa nebodaj do mňa otiskla. Čo by som robil keby áno?

„No, takže môj problém, je taký. Milujem ťa. Neviem ako je to možné, no je to tak. Milujem ťa. Proste som sa do teba otiskla. Musela som ti to povedať, lebo by som sa zbláznila. Prečo? To iste vieš. Už v živote nebudem mať nikoho ak rada, už v živote nebude nikoho tak milovať ako teraz teba.“ povedala a mne skoro vyskočilo srdce z hrude. Ona ma miluje. Mám sa tešiť alebo plakať?

Nemôžem ju opustiť, musím byť s ňou. Sme pre seba stvorený, ako ju mám opustiť? Nie, ja ju nemôžem opustiť.

„No tak teraz by som sa ťa rada opýtala, čo si o tom myslíš. Akože mám na teba zabudnúť, už len preto, že si upír, čo sa aj tak nestane, pretože ťa budem milovať do konca večnosti. Alebo ma máš aspoň kus rád. Vieš, chcela by...“ vtedy som ju prerušil.

„Nikdy v živote som nikoho tak nemiloval ako teraz teba. Miluje ťa. Neboj sa nebudeš musieť na mňa zabudnúť.“ Odpovedal som jej a cítil sa vinný. Nie som si totiž istý ako som miloval Bellu a ako milujem jej dcéru. Viem, že Bellu som miloval nadovšetko, tak ako teraz milujem jej dcéru. Vtedy mi to došlo. Obe som miloval najviac. Ani jednu nie viacej alebo menej. Obidve rovnako. Len v inom čase.

„To naozaj?“ opýtala sa ma a ja som uvidel v jej očiach iskričky šťastia, zhodné s tými Jacobovi. Bola jeho dcéra a ja som ju miloval!

„Naozaj.“ Odpovedal som jej a nahol som sa aby som ju pobozkal.

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Pohľad, ktorý vymazal moju nevymazateľnú bolesť 1.časť: