Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Passionte flashback

05.11.2009 (16:30) • BlackRosexq • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 3002×

Neviem si vybrať! Na nebi sa pomaličky začínajú objavovať prvé hviezdy, svetlo sa stráca. Všetko naokolo tmavne. Aj ja. Počujem len jemné šuchotanie vetra, vidím valiace sa hordy lístia!

Hustý dážď premočil moje tenké šaty, zmyl nechcenú maskaru. Silný vietor, ktorý sa do mňa opieral znovu a znovu mi rozcuchal vlasy. Smútim a zároveň jasám šťastím. Neviem si vybrať! Zamýšľam sa nad mojím rozhodnutím, ľutujem ho! Prečo som ho poslala preč?, pýtam sa samej seba, na okolí nevidím ani živú dušu.

„Edward!“ zašepkám do vetra, ktorý moje tiché, ľahké slová odnesie preč. Nedostanú sa do tých správnych uší, dostanú sa ďaleko. Prečo som ho opustila?, pýtam sa znovu. Hľadám dôvod môjho strachu no nevidím nič. Len cestu, na ktorej práve stojím a čakám na smrť, ktorá si ma aj tak nemôže zobrať. Som upír, pripomeniem si chladno. Nič viac, tvor, ktorému nie je určený život, iba úbohé prežívanie.

„Ja to nechcem!“ kričím na celú cestu, pričom dobre viem, že môj hlas uslyší každý okrem mojej lásky. Môjho Edwarda.

Opustila som ho! Opakovala som dookola tie isté slová, snažila som sa dýchať. Nevedno prečo, sa mi, mne upírovi, začala z tohto všetkého stresu točiť hlava.  Ani bolesť, ktorú som  po päťdesiatych rokoch cítila prvý krát ma neodradila od nálady. Zabila som seba samu!, myšlienky valiace sa v mojej hlavy ma pichali do srdca viac a viac. Bolo to na nevydržanie. Chcela som plakať!

„Aááá!“ začala som kričať, no v zapätí sa prebudila s tranzu!

„Čo sa ti stalo?“ opýtal sa Edward vystrašeným hlasom. Sedel vedľa mňa a hladil mi plecia. Viditeľne mal o mňa veľký strach.

„Kde si bola?“ znovu. Jeho otázky nečakali na odpovede. Museli vidieť svetlo sveta skorej. Ničomu som nechápala. Som predsa upír, nemôžem späť. Nemám ani vízie, ako Alice. Čo sa mi stalo? Začala som sa báť, samej sebe.

„Zlatko, si v poriadku“ Edward. Môj jediný Edward je pri mne. Bez odpovede na nejakú z jeho otázok som sa otočila a vtisla mu bozk. Najprv stuhol, no po malej chvíľke to vzdal a začal ma bozkávať. Jedinú vec, ktorú som v tejto chvíli dokázala vnímať bol on –Edward! Pocit, ktorý som mala z môjho takzvaného sna ma ešte stále ťažil. Chcela som ho vymazať.

Pritláčala som svoje pery k tým jeho čoraz silnejšie, brala som si ho tak ako nikdy predtým.

„Dosť!“ zakričal, odsunul sa. Čo to robí? Bez ďalších viet som sa k nemu znovu priblížila, on sa znovu vzdialil. Pripomínalo mi to náš vzťah za mojich ľudských čias. Telesný kontakt bol stanovený, každé jeho porušenie ma stálo veľmi veľa.

„Prepáč Bella, čo sa ti stalo? Nevieš si predstaviť ako som sa zľakol. Si ty normálna. Kde si to vlastne bola? Zaspala si?“ otázky sa z jeho úst valili priveľkou rýchlosťou dokonca aj na mňa. Zostala som sedieť a rozmýšľa aspoň nad niečím.

„Ja som stála uprostred cesty. Bola som upír, a opustila som ťa. Tá bolesť ma tak veľmi vystrašila, Edward. Čo to malo znamenať?“ opýtala som sa pre tento raz ja. Skutočne som ničomu nerozumela.

„Neboj sa! Všetko sa to vyrieši. Poď, ideme sa opýtať Carlisla.“ Postavil sa no ja som sa ani nehla.

„Ja nechcem Carlisla, chcem teba Edward!“ poprosila som veľmi potichučky. Znovu si ma opantával pocit z môjho „sna“. Ja ho nechcem, nech ide preč.

„Ako?“ prišiel až ku mne a kľakol si tiež. Usmial sa.

„Chcem teba, teraz. Prosím!“ prosíkala som a dúfala v kladnú odpoveď. Namiesto odpovede som pocítila jeho pery na tých mojich. Vyhrala som. Pocit sa však nevytrácal. Prestal.

„Milujem ťa!“ zašepkal mi do uška. Namiesto ďalšieho bozku som pocítila jeho ruky na mojom tele. Veľmi pomaly a jemne mi vyzliekal tričko. Svoje zrak však neupieral na ruky ale na mňa.

„Si dokonalá.“ Oznámil, keď mi sťahoval tričko. Od pŕs ho delila už len podprsenka. Namiesto nej si to však namieril rovno na môj krk. Veľmi jemne a opatrene, no stále s láskou a veľmi vášnivo ma bozkával na každom milimetri. Prechádzal z krku na plece a kľúčnu kosť, znovu  na krk. Opakoval to veľmi veľa krát, pokým som sa neuvoľnila.

Na teraz som to prebrala ja. Položila som ho na zem a sadla si obkročmo na jeho hruď. Pri dotyku našich tiel veľmi potichu no predsa zastonal. Začala som mu odopínať gombíky na košeli, pričom som sa pri každom gombíku obtrela o jeho najžhavejšie miesto! Bol s toho celý nervózny a nedočkavý. Nedovolila som mu prebrať kontrolu. Nech si to pekne užije.

Na môj sen som už vôbec nemyslela. Zmenilo sa to na jednu z mnohých nocí strávených s Edwardom. Táto sa však veľmi líšila. Neviem čím, proste to obidvaja cítime. Niečo je iné, niečo sa zmenilo. Bez ďalších otázok som mu strhla košeľu z tela a hodila na zem. Chvíľka nepozornosti pri mojom pokuse vyzliecť mu nohavice ma stála veľa. Ani neviem ako ocitla som sa pod ním vychutnávajúc si jeho bozku na mojom bruchu. Od toľkého vzrušenia som až vrčala. Viditeľne sa mu to páčilo. Rukami prechádzal po mojich stehnách, snažiac sa dobojovať k zipsu.

„Ach.“ Zavzdychal. Namiesto zipsu, ktorú už dávno prestal hľadať mi jemne a veľmi opatrne strčil ruku pod nohavice. Malými krôčikmi sa približoval k môjmu najžhavenejšiemu miestu, jeden dva tri. Tesne pred ním však zastal. Uvoľnil prsty no ruku si z nohavíc nevybral.

„Toto mi robíš naschvál!“ zakričala som na neho. Namiesto odpovede sa len usmial a pokračoval v bozkávaní môjho krku. Ruku stále nechybne ležala na venušinom pahorku. Išla som zošalieť. Vrčanie sa zmenilo na slabé vzdychy, ktoré sa každým Edwardovím bozkom zväčšovali. Naše vzdychy do seba zapadali ako tá najkrajšia melódia, duše taktiež. To nehovorím o telách.

„Edward!“ zakričala som. Toto  je mučenie! Chcela som niečo podniknúť, niečo čo by ma mohlo oslobodiť od tohto mučenia. Nič ma však nenapadlo. Zrazu z ničoho nič prestal.

„Milujem ťa!“ zašepkal znovu, jeho ruka v mojím nohaviciach sa začala chýbať. Dostala sa na miesto určenia, dostala sa kde mala.

Jemne ma hladkal tam dole, oči stále upieral na mňa. Moje prerývané vzdychy, zatváranie a otváranie očí mi nedovolili dívať sa na moju lásku dlhšie ako zopár sekúnd. Jemu sa to viditeľne páčilo. Jeho vzdychy nabrali intenzitu spolu z mojím. Zostávalo mi čakať kedy ho to omrzí.

Rukou veľmi opatrne krúžil pri mieste, ktoré bolo najvlhšie zo všetkým. Prešlo niekoľko sekúnd pokiaľ sa dostal tam kde má. Jeho studené prsty príjemne hladili, robili všetko presne tak ako má byť. Na chvíľu mi to prišla aj čudné, on ma tu predsa „prstuje“, no ani nie o päť sekúnd, kedy začal s prstami robiť zakázané veci som na to zabudla. Nie je to čudné, je to, to najlepšie, čo som kedy cítila. Naše dýchanie bolo zrýchlené o sto stupňov, museli sme dýchať hoci sme boli upíry.

„Edward!“ znovu som zakričala, chcela som ho cítiť v sebe. Chcela som aby si ma zobral. Chcela som jeho, nie jeho prsty.

„Edward!“ zakričala som znovu, toto bolo na nevydržanie. Prstami sa v mojom vnútri mihotal ako o dušu spasenie, chcel ma priviesť u orgazmu. Chcem teba!

„Edward.“ Namiesto Chcem tebe som zo seba znovu dostala len jeho meno.

„Edw..Ach!“ zavzdychala som. Jeho snaženie, dopracovať ma k orgazmu sa mu podarilo. Celé telo sa mi triaslo, cítila som sa ako v ohni. Celým telom mi prechádzali mravčeky a zavŕtavali sa do každej bunky.

„Edward!“ zakričala som, tento raz skôr zašepkala.

Nestihla som sa ani spamätať a moje nohavice spolu s tými jeho boli pohodené vedľa nás. Boli sme telo na telo. Priblížil sa k mojej hlave, smerujúc si to k uchu. Svojimi ostrými no pre tento prípad veľmi jemný zúbkami mi dráždil ušný lalôčik, išla som  z toho zošalieť. Viditeľne aj on. Nebolo treba nikoho prehovárať. Jedným rýchlym ba až bleskovým pohybom sa do mňa vsunul a začal pomaly prirážať. Naše vzdychy sa miešali a tvorili ešte oveľa krajšiu melódiu ako predtým.

„Edward!“ zakričala som. Prinútila som ho venovať pozornosť mojim perám nie krku na ktorom sa práve nachádzal. Netrvalo dlho a pochopil moju žiadosť. Vyšplhal sa po mojom krku až k perám. Začal si ich vášnivo brať, náhlivo mi strčil jazyk do úst a začal s ním robiť všakovaké veci. Pritom však prirážal stále viac a viac. Naše telá boli preplatené ako nikdy predtým, hýbali sa v dokonalom súlade. Hoci sa moje myšlienky tak ako všetko sústredili len na jeho jazyk v mojich ústach a na jeho penis vo mne, jedna časť z mojej mysle dokázala rozmýšľať nad dokonalým súladom našich tiel. Patrili sme k seba, tak ako dve časti skladačky, to bolo jasné.

„Ach!“ pre tento raz zavzdychal Edward. Prestal ma bozkávať, sústredil sa len na jedno. Na naše telá, ktoré boli stále dokonale čisté, hoci by mali byť spotené. Začal prirážať ešte rýchlejšie, mňa to privádzalo to nepríčetnosti.

„Milujem ťa.“ Zašepkal. Dobre vedel, že ho budem počuť. Som predsa upír.

„Milujem ťa!“ odpovedala som mu pomedzi vzdychy, sústredila sa však len na jedno. Cítila som ako sa to blíži, cítila som...

„Ach.“ Dospeli sme k vrcholu presne v ten istý moment. Potešilo ma to, niečo takéto sa nám ešte nestalo. V spoločnom objatí sme predychávali svoj orgazmus, predychávali sme niečo neuveriteľne krásne.

„Si v poriadku.“ Opýtal sa ma, mysliac na môj predošlý stav. Hneď ako to zopakoval ako mi to pripomenul som pocítila pocit úzkosti, ktorý som cítila aj na začiatku.

„Nie!“ skríkla som na neho, posledné čo som videla boli jeho umučené oči.

Znovu som sa prebrala s tranzu. Tento raz do skutočnej reality. Dážď, ktorý sa s oblohy valil stále viac a viac, mi stále zmáčal šaty. Vietor rozcuchával vlasy. Stála som uprostred cesty a čakala na smrť, smrť ktorá nikdy nepríde. Prečo som ho opustila?, pýtala som sa sama seba, konečne som našla odpoveď. Zachránila si ho! Nebyť teba je už mŕtvy! Smutnými očami som pozerala vpred, snažila sa prísť na prijateľné riešenie. Pocit z môjho tranzu ma už dávno prešiel.

„Chcem ťa!“ pošepkala som vetru, ktorý moje slová odnesie preč, dúfam, že k nemu. Mojej láske.

V mojej mysli, hemžia sa slová,

hemžia, derú na povrch.

Myslím len na jedno, a to, ktorá

nájde cestu až na samotný vrch.

Smútim no zároveň jasám,

vzdávam hold Edwardovím,  nekonečným krásam.

Spomínam na jeho zlatisté oči plné lásky,

videl by ma mladú aj cez nespočetné vrásky.

Ja, úbohé dievča, žiadna nádhera,

dostala som tohto dokonalého partnera.

Neviem začo ani preč,

zostane mi v srdi zabodnutý sťa Artušov meč.

Milujem ho no osud nás rozdelil,

naše srdcia si rovnomerne podelil.

Keby sa však stalo inak,

osud by mi zobral muža, ktorého Esme volala synak.

Zabil by ho, išiel by do neba,

to  mi vážne nie je treba.

Opustila som , teraz to ľutujem,

po svete sama, smutná putujem.

Jediné, čo mi ostáva je snívať,

s okolitým svetom tichučky splývať.

Raz, niekedy v budúcnosti,

stretneme sa a rozdrvíme všetkým zúčastnením kosti

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Passionte flashback: