Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Nevieš, kto som - 2. kapitola

24.07.2010 (08:30) • tapta • FanFiction jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 1846×

2. kapitola

Návrat

Alec

Po troch rokoch sa vraciam naspäť do Volterry.

Vstupujem do hradu a idem za Arom. Otvoril som dvere a uvidel som prekrásne dievčatko, ako sedí Arovi na kolenách a smeje sa. To nie je možné. Určite blúznim. Môže sa upír zblázniť?

„Alec," oslovil ma namiesto pozdravu.

„Pane," napodobnil som ho.

„Ako si si viedol?" opýtal sa ma. Iba som s hlavou prikývol, že dobre.

Postavil sa. To prekrásne, malé dievčatko položil na zem. Obaja sa blížili ku mne. Zastali asi meter predo mnou.

„Ahoj, ja som, Bella," povedala svojim zvonivým hláskom.

Ja som sa na ňu usmial a tiež sa jej predstavil.

„Alec, mohol by si?" Aro natiahol ku mne ruku.

Ja som mu ju podal. Vyzeral, ako keby nad niečím rozmýšľal. Po pár sekundách ma pustil. Odrazu sa otvorili dvere a do vnútra vošla moja sestra. Vyzerala, ako keby bola poriadne na niekoho nasratá. Tak, tomu chudákovi nezávidím. Pozrela sa na Bellu a videl som ju, ako ju vraždí pohľadom, ale zaujímavé na tom bolo, že ona sa na tom smiala. Čo sa to tu sakra deje? Nebol som tu tri roky a už ničomu nechápem. Povzdychol som si.

„Zabijem ťa!" vykrikovala Jane dookola.

Rútila sa už na Bellu, keď sa Aro pred ňu postavil a tým ju zastavil. Videl som, že sa Aro prikrčil a začal na Jane vrčať. Ona si potom uvedomila, čo urobila a zbadal som v jej pohľade strach. Chcel som už zakročiť, keď sa odrazu Aro vyrovnal. Hľadal som príčinu, prečo prestal bojovať. Potom som ju zbadal. Bella ho držala okolo pása a plakala. Neviem, prečo, ale chcel som ju zobrať do náručia a utíšiť. Bolelo ma ju takto vidieť.

„Oci, prosím, nechaj ju tak. Ja mám Jane rada. Nechcem, aby sa jej niečo stalo," hovorila Bella.

„Ako si mi to povedala?" spýtal sa Aro, ako keby tomu neveril.

„Ocko," povedala uplakane.

Aro sa na ňu usmial, zobral do náručia a pobozkal ju na líce. Tak, to sa mi snáď zdá. To nemôže byť pravda. Ja som sa naozaj zbláznil. Už verím tomu, že sa upír môže zblázniť. Pozrel som sa na Jane a videl som, že zúri. Zbadala ma a na tvári som videl, ako rozmýšľa, čo ma urobiť. Iba sa usmiala a otočila sa späť k Arovi.

Odrazu sa rozrazili dvere a do vnútra vošla celá garda, na čele s bratmi. Každý sa pozrel prv na Bellu a Ara, potom svoje hlavy presunuli k Jane a potom na mňa, to všetko sa opakovalo niekoľko krát. Nemohol som sa nad tým nezasmiať. Pripadalo mi, ako keby som neprišiel do Volterry, ale do nejakej komédie.

„Jane, poď za mnou," ozval sa Aro, teraz už pokojným hlasom.

Ona len prikývla. Položil Bellu na zem a pohladil ju po líci. Ona sa vybrala za Demetrim a skočila mu do náručia.

„Nebol to asi najlepší nápad," zašepkala mu do ucha.

Videl som, že každý naokolo sa snaží nesmiať, ale veľmi sa im to nedarilo.

O pár hodín neskôr

Dozvedel som sa všetko o Belle. Nikdy vo svojej existencii som si nemyslel, že niekto taký ako ona, môže existovať. Keď mi povedali, čo všetko vyviedla, nechcelo sa mi tomu ani veriť. Najviac som sa asi pobavil, keď mi povedala Heidi o Felixovej a Bellinej stávke.

Bella vymyslela, že keď vypije viac krvi ako on zje ľudské jedlo, tak ho nechá na pokoji, ale keď prehrá on, potom musí celý týždeň ju počúvať na slovo. A viete, kto vyhral? Bella. Keď mi opisovali jeho výraz, tak som sa musel rozrehotať na celú Volterru. Predstavte si ako Felix, ten obávaný upír je ľudské jedlo. Že vraj vyzeral, ako keby ho posielali na popravu. Chcel som sa s ňou zoznámiť. Nechcelo sa mi veriť, že sa nebojí Jane a ani Felixa.

Otvoril som dvere, vstúpil do jej izby a videl som, ako hraje na klavír. Na svoj vek hra báječne. Má obrovský talent. Priblížil som sa k nej. Postavil som sa ku klavíru a počúval. Odrazu prestala hrať a pozrela sa na mňa.

„Ahoj," pozdravila ma.

„Ahoj," odzdravil som.

„Čo tu robíš?" opýtala sa.

„Prišiel som za tebou. Chcel som ťa spoznať. Počul som o tebe mnoho. Chcel som vedieť, že či je to pravda."

„Čo si počul?" spýtala sa a zasmiala svojim zvonivým hláskom.

Všetko som jej povedal a ona ma pozorne počúvala. Videl som v jej očiach iskričky.

„S ľútosťou ti musím oznámiť, že je to pravda."

Otvorili sa dvere a do vnútra vstúpil Aro. Pozdravil som sa s nim a radšej potichučky vytratil. Vyzeralo to na „súkromný" rozhovor.

Autor: tapta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Nevieš, kto som - 2. kapitola: