Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Nehodný démon

16.04.2012 (20:00) • GCullen • FanFiction jednodílné • komentováno 28× • zobrazeno 3633×

Chcem sa veľmi pekne poďakovať Jessy, že si dala tú námahu s opravou tejto poviedky, a preto by som jej ako vďaku chcela túto poviedku venovať. Ďakujem, Jessy. 

 Nehodný démon

Psychologický náhľad do duše – neduše démona vystaveného napospas kráse a láske.

Bežal som lesom a užíval si tú rýchlosť. Je úžasné mať svoju hlavu len sám pre seba. Nebyť nikým a ničím rušený. Pozoroval som stromy okolo seba a načúval tichu. Kadiaľ som prebehol, všetko stíchlo. Jediné, čo bolo počuť, boli divo bijúce srdcia zvierat, ktoré cítili nebezpečenstvo. Nemohli tušiť, že svoj smäd som už zahnal. Pud sebazáchovy a strach ich ovládol. Prečo i ľudia nemajú takto vyvinutý pud sebazáchovy? Prečo sa od nás nedržia ďalej? Ich inštinkty im to našepkávajú, ale ich telá si robia čo chcú. Myseľ ich varuje pred hroziacim nebezpečenstvom, no oni ju nepočúvajú.

Všetko ich na nás láka. Naša krása, náš hlas, náš pach. Ako keby sme to potrebovali. Akoby nám mohli utiecť. Akoby sa nám mohli brániť. Ľudia sú smiešni. Ľudia sú neodolateľní. No my sme zvládnuteľní. Stačí chcieť. Stačí sa posnažiť a môžete byť v ich blízkosti. Máloktorý člen našej rasy to dokáže a ja sa môžem pýšiť tým privilégiom, že patrím k tomu málu.

Hnaný svojimi myšlienkami som dorazil domov. Do pustého bytu. Štyri hrubé múry, ktoré tvoria základné obrysy a pár priečok, ktoré sem postavili, aby narušili tú celistvosť a krásu. Aká škoda. Aké mrhanie. Prázdnota a ticho. To bolo to, čo ma vždy čakalo. Hoci ticho je relatívny pojem. Ak ste upír s nadmerne vyvinutým sluchom, ticho je pre vás vzácnosť.

To doma nenachádzam. Počujem matku vo vedľajšom byte tíšiť svoje dieťa. Počujem, ako mu vysvetľuje, že to bol len zlý sen, ktorý ho trápil. Počujem susedov o dve poschodia nižšie, ako sa oddávajú slasti. Ako jej do ucha šepká slová lásky, ktorými doplňuje ten akt milovania. A k tomu všetkému na mňa doliehajú myšlienky všetkých naokolo. Akoby nestačil ten prekliaty sluch.

Znudený ubiehajúcim svetom okolo a unavený z myšlienok som sa vybral do sprchy. Ďalší pôžitok, ktorý nie je potrebný, no rád si ho užívam. Zvliekol som zo seba šaty a vstúpil do veľkého sprchového kúta. Aj to je zbytočnosť, ktorá bola súčasťou tohto bytu, ktorý sa mi zdá byť taký neosobný. Nie je to to, čo by som si rád vybral. Mal by som sa porozhliadnuť po niečom inom.

Studené kvapky hladili moje kamenné telo. Pripadalo mi to, akoby som bol socha v parku, ktorú omýva pravidelný dážď. Ani tá socha si to nemôže užiť, ani ona nie je živá, ani ona necíti. S tým rozdielom, že ona nie je po zemi chodiace monštrum nehodné citu. Ju milujú. Miluje ju jej stvoriteľ, milujú ju ľudia, ktorí si ju denne prezerajú. Ona má nárok na lásku. Ja nie. Ja som nehodný démon.

Dostatočne mokrý, no nie uvoľnený, pretože voda nemá pre mňa tú správnu teplotu, som vyšiel z kúta. Prečo to volajú kút? Veď ten môj ani v rohu nie je. Siahol som po uteráku a narýchlo sa poutieral. Osušil som ten kus kameňa, ktorý na prvý pohľad pripomínal ľudské telo, no na dotyk už nie. Na dotyk som bol skala, studená, priam ľadová. Bez bijúceho srdca, bez kolujúcej krvi, bez citu. Obkrútil som si uterák okolo pása a zahľadel som sa na svoj obraz v zrkadle.

Rozjímal som nad tým, prečo bola všetkým okolo mňa láska dopriata. Prečo všetci našli to, čo potrebovali? Prečo ja nie? Som snáď iný? Som horší? Horší ako moji bratia, môj otec? Spomienky na ich láskyplné pohľady, ktorými sa dívali na svoje milujúce polovičky, trhali moje vnútro. To bol spúšťač toho všetkého. To preto som opustil svoju rodinu a dal sa na dráhu osamelého. Pretože mne toto dopriate nebolo. A žiť s nimi, pozerať na ich lásku a počuť ich prejavy vo svojej hlave, to ma zabíjalo.

Som mŕtvy už sto rokov, no zomieral som nanovo. Zomieral som túžbou po objatí, túžbou po tom, aby som niekomu mohol povedať tie dve magické slová. Denne ich vravieť a denne ich počuť. Aké ľahké by bolo vysloviť ich. Aké ľahké by bolo šeptať ich svojej láske do ucha, keď sa oddávate milovaniu, keď splývate v jednu osobu.

A aké ťažké je túto osobu nájsť. Chodiť po svete, obzerať sa okolo seba a hľadať spriaznenú dušu. To bolo mojim poslaním. Tým som žil. Áno, bolo. Áno, žil. Teraz už nie. Už som pochopil, že láska nie je pre mňa, že jej nie som hoden. Žijem len pre seba, pre svoju prácu, pre svoje sebatrýznenie. Aj to raz skončí. Raz, keď ma celého ovládne démon, driemajúci teraz hlboko vo mne a čakajúci na svoj zrod.

Postavil som sa k oknu a sledoval som to driemajúce mesto. Každý si spokojne spí, len ja to nedokážem. Nedokážem zavrieť oči a odísť do tej ríše, kde by som mohol byť šťastný. Kde by som si mohol predstavovať, že žijem, že dýcham, že milujem. Na čo mi je to, že som nesmrteľný? Na čo mi je to, že som neohroziteľný predátor, keď nie som schopný ani takej banálnej veci, ako je spánok.

Onedlho sa mesto začne prebúdzať. Ľudia dosnívajú svoje sny, vstanú z postelí a začnú sa chystať do práce. To dokážem aj ja. Chystať sa do práce. Aspoň niečo ľudské. Obliekol som sa, vzal svoj kufrík a opustil svoj chladný byt. Vonku bola ešte tma, no ja som videl až príliš dobre. Cestou v aute som vnímal tie prázdne ulice a pomalinky sa zobúdzajúce duše.

Už o pár minút som vchádzal do budovy na Piatej Avenue, budovy Metropolitného múzea, ktoré v sebe ukrývalo dva milióny umeleckých diel. Nachádzajú sa tu diela od Rembrandta, Vermeera, Impresionistov a Post-Impresionistov, diela z obdobia Renesancie, Afriky, Ázie, či diela z moslimských krajín. Mojou špecializáciu je veľká zbierka egyptských artefaktov.

Ako každé ráno i dnes som vstúpil do tejto budovy a vdýchol do seba tú energiu, ktorá sálala z každej jej časti. Muž menom Thomas Robertson, sediaci za pultom recepcie, sa na mňa usmial.

„Dobré ráno, pán Cullen.“

„Dobré ráno, Thomas. Aká bola dnes služba?“ Bol to jeden z mála ľudí, s ktorými som sa tu bavil. Jeden z mála, ktorý vedel, že tu pracujem. Pri pohľade naňho som videl jeho spokojnosť. Mal byť prečo spokojný. Doma ho čaká manželka, deti, jeho rodina. Pre nich robí to, čo robí. Pre nich tu sedí každú noc a stráži spomienky minulosti.

„Pokojná ako vždy. A vy? Pripravený na prácu?“ Jeho záujem bol úprimný. Preto som ho mal svojim spôsobom rád.

„Idem vás vystriedať.“ Naklonil som sa ku knihe, kde všetci zamestnanci zapisujú svoje príchody. Zahľadel som sa na zoznam, ktorý vždy začínal a končil mojim menom. Úhľadným písmom som urobil na vrchu stránky záznam, ktorý obsahoval moje meno a čas príchodu.

„Vy ste tu s iným úmyslom. Pre iné ciele,“ usmial sa svojmu výroku a v myšlienkach bol pyšný, že si osvojil taký vycibrený slovník. Hoci ho ako nočný strážnik nepotreboval, často sa ním vyjadroval. Dodávalo mu to pocit, že znamená niečo viac. Úsmev som mu vrátil a pobral som sa k výťahu.

„Iný úmysel?“ opakoval som po ceste jeho slová. „Tisíce rokov staré mŕtvoly, ktoré ku mne prehovárajú. Áno, máte pravdu, Thomas.“ Stlačil som gombík na privolanie výťahu a zašmátral vo vrecku saka, odkiaľ som vytiahol kľúče.  „To sú iné ciele.“

Skôr ako som vstúpil do výťahu, venoval som mu posledný úsmev. Kľúč som strčil do bezpečnostného zámku a vyťukal som kód. Dvere výťahu sa potichu zatvorili a tá tesná kovová skrinka sa rozišla smerom nadol. Do kobky, kde sa ukrýva, podľa mňa, najzaujímavejšia časť tejto budovy. Miesto, kde sú uložené naozajstné poklady. Miesto, kam neprejde slnečné svetlo. Tam sa ukrývam, tam trávim každý deň schovaný pred slnkom. Tu môžem pracovať aj počas dňa a nemusím sa obávať, že by ľudské oko vzhliadlo moju slnkom ožiarenú pokožku. Jedna z nevýhod, ak ste upír. Slnečné lúče sa odrážajú od vašej mramorovej kože ako od diamantu a vy sa trblietate.

Keď sa otvorili dvere výťahu, dýchla na mňa minulosť. Človek by povedal, že sa budem zaoberať obdobím, ktoré je mi blízke. Že budem študovať obdobie, v ktorom som sa narodil, alebo zostanem verný obdobiu svojho stvoriteľa. No Chicago na začiatku dvadsiateho storočia a ani obdobie inkvizície v sedemnástom storočí ma neoslovili. Ja som sa ponoril hlbšie. Mňa fascinoval Egypt. Maľby a fresky, ktoré boli vyobrazené na sarkofágoch, či kúsky keramiky, či sochy mileneckých párov, to všetko som miloval.

Odložil som kufrík na pracovný stôl a obliekol som si na seba plášť. Pristúpil som ku kovovému stolíku, na ktorom od včera ležala posmrtná rituálna maska. Čakala na mňa. Čakala, kým ju pohladia moje chladné ruky, kým poláskajú jej záhyby. Zapol som tlmené svetlo nad stolíkom a pustil sa do práce.

Jemne som sa jej dotýkal, aby som nepoškodil časom nahlodanú štruktúru jej povrchu. Bolo to fascinujúce. Ich náboženstvo bolo pre nich nesmierne dôležité a dotklo sa každého aspektu ich života. Verili, že chrámy sú príbytky Bohov a sochy ich stelesnením. Nosili im potravu a nápoje ako dary. Ale egyptské náboženstvo bolo opradené tajomstvom – len kňazi a Faraón mohli vstúpiť do chrámu.

Boli obklopení mágiou a používali kúzla. No ich vízie podsvetia boli desivé. Najdôležitejšia bola pre nich potreba vstúpiť do posmrtného života. To bolo to, čo ma s nimi spájalo. Posmrtný život. A práve tieto posmrtné masky používali počas posvätných obradov a rituálov na zvýšenie úrovne mystiky a strachu, ktoré obklopovali ich náboženstvo.

Pohrúžený do práce som si ani nevšimol, že dvere výťahu sa otvorili. Až keď ma oslovil muž vychádzajúci z neho, som zaregistroval, že som bol vyrušený.

„Dobrý deň, pán Cullen. Ako ide práca?“ Egoistický riaditeľ Metropolitného múzea si to mieril priamo do stredu môjho kráľovstva. Ani netušil, ako veľmi narušil môj osobný priestor.

„Dobrý deň, pán Jefferson.“ Snažil som sa pôsobiť milo, no jeho slizký pohľad ma vytáčal. „Myslím, že tak ako vždy. Niečo potrebujete?“ Nemal som chuť tráviť s ním viac času, ako bolo potrebné.

„Dostali sme novú posilu. Mladá krv.“ Pri tej vete si chlipne oblizol peru a jeho myšlienky mi ukázali, čo to spôsobilo. Videl som dlhé nohy v lodičkách, ukončené sukňou nad kolenami. Riaditeľove spotené dlane, hladiace tie bledé stehná. Som upír, no môj žalúdok začal protestovať.

„Môžete byť konkrétny?“ Chcel som umlčať jeho myseľ, pretože som sa obával, že sa neovládnem a ublížim mu. Boli časy, keď som presne od takýchto slizkých parazitov zbavoval tento svet. Na jeho veľké šťastie toto moje obdobie už mám dávno za sebou.

„Bola nám pridelená nová pracovníčka a ja som sa rozhodol prideliť ju k vám.“ Mal som chuť zavrčať mu do toho jeho nahladko vyholeného ksichtu. Vedel, že pracujem zásadne len sám. Spoločnosť som nikdy nevyhľadával. Moje schopnosti ho nie raz presvedčili, že žiadneho asistenta nepotrebujem. Toto nebolo prvýkrát, čo sa mi sem snažil niekoho strčiť.

„Poznáte moje stanovisko. Toto je môj priestor. O žiadneho asistenta som nežiadal.“

„Ja viem, pán Cullen, ale okolnosti sú iné. Ona má špecializáciu, presne váš odbor. Takže inam ju dať nemôžem. Budete musieť vypratať polovicu stola. To je moje posledné slovo.“ Podišiel som k nemu a postavil som sa mu presne oproti. Bol taký maličký.

Chcel som ho zastrašiť svojim zjavom, keď už mu slová nestačili. A začalo to fungovať. Jeho tep sa zrýchlil. Srdce mu bežalo ako o závod. Jeho tvár naberala bledší odtieň a výraz odzrkadľoval strach. No ja som sa len usmieval. Mal som v úmysle dotiahnuť to do konca, vybičovať jeho strach na hranicu povolenej úrovne, no niečo ma vyrušilo. Periférnym videním som pri výťahu zaznamenal pohyb, po ktorom nasledovalo tiché odkašľanie.

Môj pohľad sa zameral tým smerom. A to, čo som uvidel, ma skoro položilo na kolená. Tlmené svetlo výťahu ožarovalo siluetu ženy. Drobného stvorenia, ktoré prešľapovalo z nohy na nohu. V rukách zvieralo podobný kufrík, ako som nosil ja. Uvidel som tie nohy vo vysokých lodičkách, ktoré som pred chvíľou sledoval cez riaditeľovu myseľ. Ako veľmi ich podcenil, ako málo dokázal postrehnúť ich krásu.

Boli štíhle ako nohy lane, no pevné. Doslova pobádali človeka k predstavám. Úzky driek olemovaný opaskom, ktorý držal sukňu na mieste. Položiť tak svoje veľké dlane naň a pritiahnuť si ju pevne k sebe. Plný hrudník, pod ktorým sa rysovali krivky, ktoré jej mohli závidieť aj tie najvyvinutejšie upírky. Štíhly krk belostnej farby, na ktorom tepala krčná tepna a prezrádzala, že pod tou tenkou pokožkou je zdroj najsladšieho nektáru, aký som kedy ochutnal. A potom tvár, lemovaná hebkými vlasmi gaštanovej farby, siahajúcimi až k jej pásu. Tak bledá, skoro ako tá moja. No táto bola plná života. Jej krvavo červené plné pery kontrastovali s tou bledosťou. A oči žiariace ako dve jazierka čokolády. Hlboké a nevinné.

„Dovoľte, aby som vám predstavil vašu novú spolupracovníčku,“ ozval sa riaditeľ ešte stále roztraseným hlasom a pokynul jej rukou, aby sa pridala k nám. Ladným krokom vykročila, akoby sa ani nedotýkala zeme, akoby sa priam vznášala. Pristúpila na dĺžku paže. Pohľad nechala sklopený k zemi, nezdvihla ho.

„Slečna Isabella Swanová,“ predstavil ju a znovu si ju premeral. Mal som chuť narvať jeho telo do sarkofágu, ktorý stál v rohu miestnosti, ale zdalo sa mi to nedôstojné. Nie pre neho, ale pre ten sarkofág. Nezaslúžil si byť ponížený takýmto spôsobom.

„Toto je náš odborník na Egypt. Pán Edward Cullen.“ Moje meno doslova vypľul zo svojich nechutných úst pohŕdavým tónom. Áno, pohŕdal mnou, asi tak ako ja ním. Nemali sme si čo vyčítať.

„Teší ma, pán Cullen,“ vyslovila a zdvihla ku mne zrak.

„Aj mňa, slečna Swanová.“ Tie hlboké studnice sa zapichli do mojich očí. Uzamkli priestor okolo nás a nedovolili nikomu a ničomu narušiť to čaro.

Bol som uväznený. Uväznený a omámený. Omámený jej hlasom, ktorý znel ako symfónia, stvorená a hraná len pre moje uši. Jej ruka sa pohla mojim smerom. Ako v spomalenom filme som ju sledoval a opakoval ten pohyb. Zdvihol som tú moju a dotkol sa jej. Ten pocit, ktorý ma ovládol, bol ako rana elektrickým prúdom. Ako keď sa rozhodnete pre samovraždu. Je to náhly popud a vy ho chcete vyskúšať. Vyšplháte sa po stĺpe elektrického vedenia a natiahnete ruky, aby ste zažili ten pocit smrti. Presne tak som sa teraz cítil. Zasiahnutý smrteľnou dávkou a pripravený v tomto momente vydýchnuť naposledy. Spokojný, že som zažil to, čo ma naplnilo.

„No, ja vás tu nechám. Poukazujte slečne Swanovej všetko, čo je potrebné a oboznámte ju, na čom práve pracujete,“ vyrušil ma z rozjímania ten slizký tvor a odchádzal smerom k výťahu.

Mal šťastie, že sa rozhodol odísť, pretože démon, ktorý sa len pre malým okamihom rozpadol na malinké kúsočky a rozptýlil sa do najodľahlejších útrob môjho tela, sa práve pri zvuku jeho hlasu znova dával dokopy. Túžil sa vydrať na povrch a oslobodiť jednu skazenú dušu. Pripraviť ju o telo, ktorého nie je hodná.

„Smiem si niekam zložiť svoje veci?“ ozval sa znova ten krásny hlas, ktorý odtrhol môj pohľad od zatvárajúcich sa dverí výťahu.

Obzrela sa okolo seba a rozvírila zatuchnutý vzduch v miestnosti. Rozvírila a osviežila, pretože to, čo sa ku mne dostalo, bola slasť. Moje vnútro sa začalo búriť a démon skrytý hlboko sa začal vzpierať. Krúžil okolo mojich vnútorností, narážal do stien, prehrýzal si cestu na povrch. Túžil ochutnať tú božskú mannu, ktorá sa mu práve ponúkala. Sama prišla až k nemu. Položila sa na obetný oltár a čakala na verdikt, ktorý znie... Nie! Chcel som kričať. Nie! Postavil som sa mu. Žiadna obeť! Pozrel som do jej tváre a stretol sa s tými dvoma bonbónmi. Znova som sa topil v tej čokoládovej rieke, a to zahnalo démona do úzadia. Stiahol sa späť a ticho odpočíval.

Presunul som pohľad k stolíku, na ktorom bol len môj stále neotvorený kufrík. Čakal tam na spoločníka. Pochopila a vydala sa tým smerom. Zbožne som hľadel na jej pozadie a kochal sa tým pohľadom. Sledoval som ladné kroky, ktorými našľapovala. Jemne, akoby nechcela svojimi krokmi narušiť práve vzniknutú atmosféru. Presne zapadala do tohto prostredia. Krásna, tichá, dokonalá. Ako každý kúsok z tejto histórie.

Svoj kufrík položila na ten môj. Ako krásne spolu ladili. Priam by som povedal, že sa od seba ani nelíšili. Rovnaká farba kože. Temná čierna. Rovnaké kovové zapínanie s číselným zámkom. Otvorila ten svoj, vytiahla z neho úhľadne zložený plášť a obliekla si ho. Kufrík nechala otvorený, akoby mi tým chcela povedať, že sa mi celá odovzdáva, že ma nechá nahliadnuť do svojho vnútra. Otočila sa ku mne a jej tvár zdobil úsmev. Ten najkrajší úsmev, ktorý som kedy videl, a teraz patril len mne. Len ja som sa ním mohol kochať. Len ja som si ho mohol užívať.

„Na čom pracujete?“ spýtala sa a obzrela sa ku kovovému stolíku.

„Študujem posmrtnú rituálnu masku,“ odpovedal som jej a rukou som ju pobádal, aby sa sama pozrela. Spoločne sme sa presunuli k stolíku a postavili sa oproti sebe. Sledoval som každý pohyb jej tela a tváre. Analyzoval som ju. Obdivoval som, ako si prstami zašla do vlasov, aby odhrnula neposedné pramienky. Mračil som sa na vrásku, ktorá sa jej vytvorila na čele, keď sa urputne snažila premýšľať. Túžil som po nej prejsť prstom, vyhladiť ju a vyčariť opäť na jej tvári ten odzbrojujúci úsmev.

„Poviete mi váš názor na ňu?“ Musel som zapudiť tie myšlienky, ktoré ma opantávali. Nikdy vo svojej existencii som necítil nič podobné. Neuveriteľne ma lákala. Chcel som okúsiť ako chutí jej krv, ale zároveň som túžil po jej tele. Bol som rozpoltený a nevedel som, čo robiť.

Prešla okolo stola a zastala pri mne, aby sa na masku pozrela z tohto uhlu. Vzala ju z mojich rúk a začala ju študovať. Ani si neuvedomovala, čo mi jej blízkosť spôsobovala. Do nosa ma uderila jej lahodná vôňa. Bolo to odzbrojujúce. Začal som si predstavovať, ako sa nakláňam k jej krku. Už som na perách cítil jeho jemnú štruktúru. Vedel som si predstaviť, ako by som oblizol tú jemnú pokožku. Ako by sa moje zuby zaborili do tej jemnej kože a nasali ten lahodný nektár, ktorý by sa lial mojimi útrobami a spôsobil by mi neuveriteľnú slasť.

„Nebol to významný človek,“ prerušila chod mojich myšlienok, ktoré si až nebezpečne predstavovali jej koniec.

„Ako ste na to prišli?“ Zdá sa, že sa v tom naozaj vyzná. Aj ja som dospel k tomuto názoru, ale chcel som vedieť, čo ju presvedčilo.

„Všimnite si štruktúru zdobenia. Maska je len pozlátená, čo je hneď prvý dôkaz toho, že ten človek nebol príliš bohatý. Nie je vyrobená zo zlata, ale len z kovu. Podľa mňa to bol muž, pretože na maske prevláda červená farba, a toto zdobenie je typické pre mužov. Chýba výrazný make-up, ktorým sa zdobili masky žien. Takže to bol určite muž. Nepoviem vám presne, čím sa živil a aké bolo jeho postavenie, to záleží od predmetov, ktoré spolu s ním pochovali. Predpokladám ale, že máme k dispozícii aj tie. Po ich bližšom preskúmaní vám to budem vedieť povedať presnejšie.“ Musím uznať, že ma ohromila. Jej znalosti v porovnaní s jej vekom boli obdivuhodné.

„Vystihli ste to presne. Som rád, že mi pridelili takúto schopnú asistentku,“ zložil som jej poklonu, na čo sa ona asi trochu zahanbila, pretože jej tvár začal zdobiť jemný rumenec. Bola taká rozkošná.

***

Už je to týždeň, čo k nám nastúpila pracovať Bella. A je to týždeň, čo na sebe pociťujem zmeny. Nie raz som sa pristihol, ako sa usmievam. Nikdy pred tým to u mňa nebolo zvykom, stále som chodil zachmúrený a znechutený svojim životom. No Bella ma zmenila.

Stál som pred oknom vo svojej izbe a premýšľal nad ňou. Zapĺňala každý kúsok mojej mysle a nevedel som ju z nej vypudiť. Ani som sa tomu nebránil. Stala sa stredom môjho vesmíra a dôvodom môjho bytia. Kvôli nej som sa tešil do práce, kvôli nej som bol netrpezlivý a sledoval každé ráno dvere výťahu. Až keď ona vstúpila do miestnosti, cítil som sa spokojný a úplný.

Usmial som sa nad spomienkou, keď ma jedného dňa nesmelo oslovila.

„Pán Cullen, viem, že je nevhodné, vzhľadom na to, že ste môj nadriadený, vás o to žiadať, ale nemohli by sme si tykať?“ Moje mŕtve srdce poskočilo. Už len z predstavy, že ju budem môcť aj na verejnosti, nie len vo svojej mysli, oslovovať jej menom. Potešil som sa.

„Budem rád,“ priznal som sa jej úprimne. „Som Edward.“ Natiahol som k nej ruku a znovu očakával ten náraz. Nesklamal som sa. Keď sa naše ruky dotkli, znova som pocítil tú ranu a znova som sa cítil skvele.

„Bella,“ povedala tíško a podržala svoju malú rúčku v tej mojej o niečo dlhšie. Mal som pocit, že i ona cíti to iskrenie. Privrela oči a jej tvár nabrala spokojný výraz. Obaja sme si užívali ten okamih, ale ja som chcel viac. Chcel som ju držať vo svojom náručí, kedykoľvek si zmyslím. Chcel som cítiť teplo jej tela na mojom kamennom. Túžil som po nej tak, ako po nikom inom na svete.

Takéto okamihy som miloval. Keď som mal možnosť snívať o nej a predstavovať si, ako patrí len mne. Ako sa mi oddáva, ako šepká tie dve slová lásky. Ako vzdychá moje meno, keď sa skláňam nad ňou a spolu sa vznášame vo výšinách.

„Milujem ťa, Bella Swanová,“ šepol som do ticha miestnosti.

***

„Dobré ránko, Edward,“ vítala ma moja kráska. Dnes som prišiel neskôr. Zdržal som sa úvahami a myšlienkami o mojej bohyni. „Dnes som ťa predbehla,“ zasmiala sa potešene. Ak ma bude vítať vždy takto, tak som ochotný meškať do práce každý deň.

„Dobré ráno, Bella,“ preniesol som možno až príliš zbožne, ale jej meno z mojich úst sa ani inak vysloviť nedalo. Iba s úctou, láskou a pokorou.

„Ako si sa vyspal? Muselo sa ti snívať niečo pekné, keď sa ti nechcelo vyliezť z postele?“

Sníval sa mi ten najkrajší sen. Sníval som totižto o tebe. O tebe ako ležíš v mojej posteli, ako hladíš každý kúsok môjho mŕtveho tela, ako sa na mňa tisneš. Ako sa vzpínaš pod mojimi dotykmi, prehýbaš sa ako luk. Vzdycháš a prosíš ma, aby som ťa vyniesol do výšin. Sníval som o tom, ako splývame v jedno telo. Sníval som o tom, ako ležíme ukojení a unavení po noci plnej vášne. Ako ma hladíš po nahej hrudi. Ako ťa bozkávam do vlasov a šepkám ti, že si pre mňa jediná. Vyznávam ti lásku a vravím tie dve slová, ktoré túžim vykričať celému svetu. Túžim sa vyznať, že ťa milujem.

„Áno, máš pravdu, sníval sa mi krásny sen.“

„Aj mi o ňom povieš?“ pricupitala natešene ku mne a obdarila ma tým svojim neodolateľným úsmevom. Bola taká krásna, taká nevinná a detská. No zároveň bola pre mňa diabolská. Pokušenie v podobe jej lahodnej a najúžasnejšie voňajúcej krvi. Lákala ma k sebe.

Myslel som, že po týždni si na to zvyknem, že ma prejde tá túžba ochutnať. No stále to bolo intenzívne. Vždy, keď sa priblížila bližšie, myslel som, že sa z toho zbláznim. Znovu a znovu prebúdzala vo mne to monštrum, ktoré ma presviedčalo, aké je jednoduché podľahnúť. A ja som znovu a znovu bojoval a potláčal ho v sebe. Bál som sa, že to jedného dňa nevydržím, že mu podľahnem a ochutnám to, čo sa mi tu samo ponúka.

„Myslím, že dnes máme až príliš veľa práce. Nie je čas na kraviny, ako sú moje sny,“ odpovedal som jej s ospravedlňujúcim výrazom na tvári. Veľmi som sa jej chcel zveriť, prezradiť jej, čo k nej cítim, no boli tu iné prekážky. Ak by som jej povedal, že ju milujem, musel by som jej aj prezradiť, aký démon sa do nej zaľúbil. Ako by to vzala? Určite by ušla a ja by som ju stratil navždy. Zmizla by z môjho života tak rýchlo a nečakane, ako sa v ňom objavila.  

„Pred chvíľkou prišla zásielka z Londýna. Priniesli ten sarkofág z Britského múzea. Treba ho prezrieť a zreštaurovať nejaké chybičky, ale vraj s tebou o tom hovorili,“ informovala ma, pokým som si odkladal svoj kufrík a navliekal na seba pracovný plášť.

„Áno, komunikoval som s ich špecialistom. Chceli to mať v najlepšom stave, preto to poslali k nám. Je to teraz našou prioritou, treba to urobiť čím skôr. Takže naše projekty musíme odsunúť. Pravdepodobne sa tu budem musieť zdržiavať dlhšie, aby som to mohol čím skôr poslať späť.“ Nemal som rád, ak ma nejaká z historických pamiatok príliš dlho zdržovala. Mal som rozrobených veľa vecí, ktoré som chcel čím skôr presunúť do expozície, ale tento sarkofág bolo nutné urýchlene pripraviť.

„Nie ty sa tu budeš musieť zdržať dlhšie, ale my,“ ohradila sa a poukázala na to, že som sa nesprávne vyjadril.

„Bella, máš pracovnú dobu. Pokojne sa podľa nej riaď a ber ohľad na to, že ti nikto nadčasy nezaplatí,“ oponoval som jej, no na druhej strane to bola možnosť, ako s ňou byť viac. Tešil som sa z toho.

„Ja to robím rada, nie kvôli peniazom. Takže je to bez rečí. Zostávam aj ja a hotovo.“ Otočila sa a kráčala k stolu. „A aspoň tu budem môcť byť s tebou. Cítiť ťa a vidieť,“ zaznelo od nej šeptom. Keby som bol obyčajný človek, nepočujem nič z tých slov. No teraz som myslel, že sa od samej blaženosti rozplyniem.

Milujem ju. A ja jej tiež asi nie som ľahostajný. Chce tu byť so mnou. A ja chcem byť s ňou, len s ňou. Už po zbytok svojej večnosti.

Pracovali sme dlho do noci. Bolo už po desiatej, keď sme opúšťali Metropolitné múzeum.

„Si tu autom?“ spýtal som sa.

„Nie, chodím metrom. Nemám auto. Nie som na tom až tak dobre,“ preniesla so zahanbením a mierne sa začervenala. Pochopil som, že táto téma jej nie je príjemná. Je čerstvá absolventka a jej rodičia možno nezarábajú toľké peniaze, aby si mohla kúpiť auto. A ten plat v múzeu tiež nie je bohviečo, maximálne si z neho zaplatí nájom a stravu.

„Môžem ťa odviesť?“ Predstava, že by sa teraz mala trmácať metrom vo mne vyvolávala hnev a strach o ňu. Nemohol som ju nechať napospas tým vyvrheľom, ktorí by sa jej mohli pripliesť do cesty.

„Nechcem ťa obťažovať,“ zdráhala sa. Ani si neuvedomovala, že ja som pre ňu väčším nebezpečenstvom ako nejaký obyčajný chlapík v metre.

„To nie je obťažovanie. Rád ťa zveziem. Poď!“ ukázal som smerom k parkovisku, kde som mal odstavené svoje Volvo. Len sa pousmiala a pokývala na znak súhlasu. Potešilo ma to. Sú to ďalšie minúty navyše, ktoré budem môcť byť s ňou. 

Cestou k autu som premýšľal o tom, že jej poviem pravdu. Cítil som potrebu vyznať, čo k nej cítim. Možno odo mňa utečie, ale ja už nezvládnem byť bez nej. Musím to risknúť a povedať jej to. Pristúpil som k dverám spolujazdca a chcel som otvoriť, no zarazil som sa, keď vstala celkom blízko pri mne.

„Bella, ja...“ Hlas sa mi zadrhol. Veď je to také jednoduché. Stačí na to pár slov. Stačí sa vyznať a budeš vedieť na čom si. Prehováral som sa a hľadal potrebnú odvahu. Pozrel som do jej očí. Boli plné očakávania.

„Áno?“ pobádala ma.

„Bella... Môžem ťa pozvať na večeru?“ hlesol som nesmelo. Nespúšťal som z nej zrak a čítal som v jej tvári. Chcel som zachytiť každý detail a zistiť tak, čo si myslí, keďže mi to sama prezradiť nechcela. Keďže jej myseľ mi ostala uzatvorená.

„Nemyslím si, že o takomto čase nájdeme niečo otvorené,“ povedala s úsmevom. Bola taká uvoľnená. Vôbec zo mňa nemala strach. Nemaj obavy! To sa zmení. Ak zistí, čo v skutočnosti si, utečie od teba a ty ju navždy stratíš. Prečo to dopustíš? Prečo odmietaš svoju podstatu? Prečo neochutnáš? Zasa sa vo mne ozýval ten temný hlas. Musel som mu odporovať, postaviť sa mu. Dokážem odolať!

„A ak niečo nájdem, potom by si súhlasila?“ spýtal som sa a usmial sa na ňu. Jej srdce sa rozbúchalo a jej dych sa nepatrne zrýchlil. Čo to znamená? Je to strach, alebo vzrušenie? Prečo ma nepustí do svojej mysle, aby som vedel nad čím premýšľa, ako ma vníma? Bojí sa ma?

„V tom prípade rada prijmem tvoje pozvanie,“ dodala a obdarila ma svojim úsmevom. Moje srdce poskočilo od radosti. Otvoril som dvere spolujazdca a pomohol jej nastúpiť. Ďalší dôvod na nepatrný dotyk, ktorý mi spôsoboval uspokojenie.

„Tak sa nechaj prekvapiť,“ povedal som skôr, ako som za ňou zatvoril dvere. Nastúpil som a vydal sa k reštaurácii, o ktorej som vedel, že je i o takomto čase ešte otvorená.

Bella sedela potichu vedľa mňa. Sledoval som ju kútikom oka. Obzerala sa po interiéri auta, a potom svoj zrak presunula von oknom na cestu. Na tvári mala spokojný, zamyslený výraz s jemným úsmevom. Bol som nevýslovné šťastný. Stále ma síce mučila jej vôňa, ale získaval som presvedčenie, že už to dokážem zvládnuť, že už nie som schopný jej ublížiť.

Po pár minútach jazdy sme prechádzali okolo Central parku. Bella sa vystrela na sedadle, vykukla von a nadšene prehovorila.

„Mohol by si zastaviť aj tu? Je tam stánok s hotdogmi a je ešte otvorený. Mohli by sme si dať aj tie.“ Stúpil som na brzdu a zatiahol auto ku krajnici.

„Hotdog? Ten chceš na večeru? Ja som mal skôr na mysli niečo... výživnejšie?“ Chcel som ju vziať do luxusnej reštaurácie, posadiť ju za prezdobený stôl a dopriať jej lahôdky, o akých sa jej ani nesnívalo. A ona chce hotdog?

„Milujem hotdogy. Ale ak máš chuť na niečo iné...“ povedala smutne. Nedokázal by som jej za žiadnych okolností odporovať. Ak by si teraz nakázala belgickú čokoládu priamo z tejto krajiny, bol by som ochotný tam v tom momente zabehnúť a priniesť jej ju na zlatom podnose.

„Hotdog je fajn,“ ubezpečil som ju a potvrdil to svojim úsmevom. Vystúpil som z auta, obišiel ho a v minútke som otváral jej dvere. Natešene z auta vyskočila. Ponúkol som jej rameno, do ktorého zakliesnila svoju drobnú rúčku a vydali sme sa k stánku.

„Takže žiješ sám?“ spýtala sa pár minút na to, keď sme sedeli neďaleko stánku na malej lavičke a ona pomaly ujedala z hotdogu. Preberali sme svoje doterajšie životy. Samozrejme, že som ten svoj musel trochu poupraviť, ale nakoniec som jej o sebe povedal všetko podstatné.

„Áno, žijem sám. Už som to s rodinou nemohol vydržať,“ povedal som s úškrnkom na tvári a spomenul si na myšlienky rodiny, ktoré ma prenasledovali každou minútou s nimi strávenou. „Vieš, nie je žiadna zábava žiť v preplnenom dome, kde nemáš ani kúsok súkromia.“ Bella pokývala hlavou na znak súhlasu a zamyslene pozerala pred seba.

„No, to neviem,“ dodala po chvíľke. „Ja súrodencov nemám. A popravde ani s rodičmi som netrávila príliš veľa času. Väčšinou som bola sama. Ono to tak býva, ak ti rodičia pracujú od rána do večera.“ Zasa som pocítil ten zvláštny pocit. Túžil som zovrieť ju v náručí a utešiť ju. Ubezpečiť ju, že už nikdy nemusí byť sama, ani minútu zo svojho života, pretože som ochotný a bol by som tým potešený robiť jej spoločnosť.

 „A čo priateľka?“ spýtala sa a pozrela na mňa. Prekvapene som jej pohľad opätoval. Až teraz som pochopil, čo asi zisťuje. Musel som sa nad tým zasmiať.

„Nemám priateľku. Ako si si mohla všimnúť, som stále v práci. Ktorá žena by to vydržala?“ Uprene sa mi zahľadela do mojich očí a zvážnela. Chvíľku sa na mňa len dívala, a potom úplne vážnym hlasom pošepkala.

„Tá, ktorá by ťa milovala a chápala ťa.“ Nebol som schopný žiadnej reakcie. Len som sa na ňu díval. Pozoroval som jej oči, ktoré na mňa stále hľadeli. Ten pohľad, akým sa na mňa díva, je v ňom láska? Je možné, že cíti to, čo ja?

Sedeli sme blízko vedľa seba. Stiesnená lavička nám to ani inak nedovolila. Takže i naše tváre boli od seba len pár centimetrov. Pomaly som sa k nej začal nakláňať, no svoj zrak som z jej očí nespustil. Túžil som ochutnať tie červené plné pery. Musel som sa jej dotknúť. Keď už medzi nami boli len milimetre, zastavil som sa. Nechával som jej priestor a možnosť ešte odstúpiť, uhnúť.  No ona sa nepohla. Jej pohľad skákal z mojich očí na moje ústa. Akoby ma pobádala pokračovať. Hrudník sa jej začal zdvíhať rýchlejšie. Zrýchlil sa jej dych a ja som ten svoj prispôsobil tomu jej. Ovanula ma znova jej vôňa, no temný hlas sa tentokrát neozval. Čušal, akoby vyčkával.

Jej dych ma pohladil na tvári, už som nedokázal ustúpiť. Zrušil som i tú malú vzdialenosť, ktorá nás od seba delila a jemne som spojil naše pery. Bolo to niečo neskutočné. Ako pohladenie od motýľa. Akoby mi krídlom prešiel po perách. Jej pery boli teplé, mäkké a poddajné. Jemne sa otierali o tie moje. Celým mojim telom prešiel neuveriteľný pocit, nič podobné som nikdy v svojej existencii nezažil. Bolo to také nové, ale také krásne.

V ústach sa mi začal hromadiť jed. Už viem, prečo sa démon neozýval, čakal na vhodnú príležitosť. No toto mu nedovolím. Pomaly som sa od Belly odtiahol, odpojil som naše pery, no oprel som si čelo o to jej. Potreboval som ju cítiť, nasávať jej vôňu a snažiť sa odolávať. Ak by prišlo k najhoršiemu, utečiem. Nedopustím, aby som jej ublížil. Pozrel som do jej očí. Boli smutné. Ublížil som jej? Čo ju trápi? Bol som bezradný.

„Ja...“ začal som, no nevedel som, čo povedať. Zodvihla svoju ruku a pohladila ma po tvári. Usmiala sa na mňa, akoby ma chcela ubezpečiť, že je všetko v poriadku. Rozplýval som sa každým okamihom viac a viac. Ten pocit, ktorý sa vo mne rodil, bol taký nádherný. Na tvári sa mi zjavil spokojný úsmev, vedel som, že už sa ho v jej blízkosti nezbavím. Možno budem vyzerať ako šialený, ale ja som šialený, som šialene zamilovaný. Milujem toto nežné, jemné stvorenie celým svojim mŕtvym srdcom.

„Asi by som už mala ísť,“ ozvala sa, keď už sme takto sedeli niekoľko minút a užívali si blízkosť toho druhého. Vstal som a ponúkol jej ruku. Nechcel som ju do ničoho nútiť, dával som jej na výber. A ona neodmietla. Vložila tú svoju malú rúčku do mojej dlane a jemne ju stisla. Mal som pocit, že som schopný lietať. S tým prihlúplym zamilovaným úsmevom som ju odvádzal k autu.

Pred jej domom som jej znovu z auta pomohol. Využíval som akúkoľvek možnosť sa jej nepatrne dotknúť. Zovrieť jej rúčku vo svojej, jemne sa otrieť o jej vlasy a nasať jej vôňu. Bol som ako narkoman a ona bola moja nutná dávka drogy. Odprevadil som ju až k dverám jej bytu, kde sme zastali a Bella sa mi znova zahľadela do očí. Je možné utopiť sa v tých čokoládových jazierkach?

Zodvihol som ruku k jej tvári a dlaňou ju priložil na jej teplé líce. Oprela sa do nej a slastne privrela oči. Palcom som prechádzal po jej viečkach, pohladil som lícne kosti. Obkrúžil som tie plné pery, ktoré sa pri mojom dotyku pootvorili a môj palec pohladil jej teplý dych. Druhú ruku som priložil na jej pás a pomaly som si ju privinul bližšie k sebe.

Naklonil som sa k nej a jemne jej dýchol do tváre. Jej reakcia ma prekvapila. Bella vzrušene zavzdychala a ochabovala v mojom náručí. Ruky položila na moju hruď a jemne po nej prechádzala. Aj cez látku som cítil to teplo, ktoré sálalo z jej dotyku. Srdce sa jej znovu rozbehlo a hrudník sa dvíhal v pravidelných zrýchlených tempách. Potom ruky presunula vyššie, najprv ma pohladila zozadu na krku, a potom zašla do mojich vlasov. Nevydržal som to.

Naklonil som sa bližšie a opäť som spojil naše pery. Len som ich otieral o tie jej, ohryzkával som najprv spodnú, a potom vrchnú peru. Jemne, len na malý kúsok, ich pootvorila a svojim jazykom prešla po mojich perách. Z úst mi vyšiel povzdych. Bolo to také intenzívne. Pomaly som ich pootvoril a ponúkol jej svoj jazyk. Najprv sa ma dotkla len špičkou, jemne doňho narážala. No potom sa oň obtrela celým jazykom. Myslel som, že sa v tom momente od vzrušenia zbláznim. Nikdy vo svojej existencii som sa s nikým takýmto spôsobom nebozkával. A už tobôž nie s človekom. To, čo som prežíval, bolo neopísateľné.

Jednu svoju ruku som mal zakliesnenú v jej hebkých vláskoch a druhou som jemne pohládzal jej chrbát. Cez látku som cítil, ako jej pod mojim dotykom celé telo vrelo. Až neskôr som si uvedomil, že ona potrebuje vzduch. Odtiahol som sa od nej a znovu sa oprel o jej čelo. Jej hrudník sa vzrušene dvíhal a prudko do seba nasávala vzduch. Tešilo ma, že na ňu takto pôsobím, pretože to isté spôsobovala ona mne. Hoci som pre svoj život vzduch nepotreboval, aj ja som zrýchlene dýchal. A za to všetko mohla ona. Táto krehká ľudská žena, ktorá ma natoľko opantala, že som pri nej nedokázal triezvo myslieť. Zbavovala ma rozumu. 

„Milujem ťa,“ vyslovil som tie dve slová, ktoré som jej túžil už tak dlho povedať. Vyšli zo mňa náhle, bez rozmýšľania. Bola to explózia, reakcia na pocity, ktoré vo mne stále doznievali. Nemyslel som na následky a dostal som strach. Čo keď som sa unáhlil? Čo keď to necíti rovnako?  No po jej slovách všetok strach zmizol.

„Milujem ťa,“ šepla. V tom momente som bol ten najšťastnejší upír, aký kedy po zemi chodil. Zovrel som ju jemne v náručí a pobozkal som ju do vlasov. Do toho objatia som vložil všetko, čo som cítil. Všetko, čo tie dve slová nedokázali vysvetliť.

***

Moja existencia nabrala iný smer. Od toho dňa, kedy som vyslovil tie dve magické slová, ubehol už viac ako mesiac a všetko sa zmenilo. S Bellou som trávil každú minútu. Počas dňa sme sa stretávali v práci. Obdarovávali sme sa letmými dotykmi, pohladeniami, bozkami. Bol som blažený. Po práci som ju vzal na večeru, alebo sa len tak prejsť do parku. Voľné dni sme trávili stúlení v objatí na pohovke.

A noci? Tie tiež patrili len jej. Zatvorený vo svojom byte som sníval o nej. O jej kráse, o jej tele, ktoré ma lákalo stále viac. Túžil som po objatí, po jej bozkoch, ktoré chutili tak sladko. Vybavoval som si jej pulzujúcu tepnu na krku, ako ju hladím, ako ju bozkávam, a pritom som trénoval a učil démona vo mne ovládať sa. Mal som radosť sám zo seba, pretože po istom čase mi nerobilo problém bozkávať jej krk, a pritom pod tou jemnou pokožkou cítiť tú sladkosť, ktorá sa jej preháňala v žilách. Zvíťazil som sám nad sebou a netvora som potlačil do toho najzadnejšieho kúsku svojej mysle a tela.

„Ahoj,“ hodila sa mi okolo krku Bella, keď som v jedno voľné predpoludnie zaklopal na jej dvere a ona mi prišla otvoriť len v tričku a nohavičkách.

„Ahoj.“ Privinul som si ju k sebe a zatiahol ju dovnútra jej bytu. Bozkávala ma s takou náruživosťou, a pritom si vôbec neuvedomovala, čo mi tým spôsobuje. Som netvor, no som aj chlap. Mám svoje potreby a túžby, a tými je len a len ona. Ona je moja životná láska, môj osobný vesmír, moje pokušenie a moje osobné peklo.

Bozky som jej s tou istou vervou oplácal a hladil som ju po jej nahých stehnách. Tá jemnosť ma fascinovala. Bolo to ako pohladiť ten najjemnejší satén. Vždy som sa snažil dotýkať sa jej čo najopatrnejšie, aby som ju nezranil. Korigoval som svoju silu a každá takáto situácia bola pre mňa skúškou. Skúškou v sebaovládaní, skúškou v sebakontrole. Moje dotyky museli byť jemné a preto to bolo, ako poláskať mydlovú bublinku, a pritom ju nijako neporušiť.

„Čo máme dnes v pláne?“ spýtala sa, keď sme sa po chvíli od seba odtiahli a ona opäť bola schopná normálne dýchať. Posadili sme sa na pohovku.

„Premýšľal som o tom, že by sme si vyšli niekam von. Do lesa. Dnes by malo byť pekne. Síce slniečko svietiť nebude, ale ja to svoje budem mať aj tak pri sebe.“ Privinul som si ju a bozkal ju do vlasov. Voňali po jahodách.

„Do lesa? Nie som vyznávač týchto športov. Vieš, aká som nemotorná. Pravdepodobne sa celá polámem, ako sa poznám,“ nesúhlasne oponovala.

„To by som nikdy nedovolil. A to ty vieš, láska. Chcel by som ti len ukázať jedno miesto, na ktoré občas zájdem. Nie je to ďaleko a väčšinu cesty pôjdeme autom. Zvyšok ťa ponesiem, ak nebudeš vládať.“ Pousmial som sa na ňu a mrkol. Srdce sa jej rozbúchalo ako zvon. Stále tá istá reakcia. Bola taká predvídateľná.

„Tak fajn, ale berieš si ma na zodpovednosť,“ dodala s úsmevom a vstala z pohovky.

„Kam ideš?“ spýtal som sa ublížene a natiahol k nej ruku. Nedokázal som byť bez nej ani minútu. Už tie noci, kedy nemôžem byť s ňou, sú pre mňa utrpením.

„Tak asi nepôjdem takto oblečená.“ Pozrela na seba a pokračovala. „Skôr vyzlečená. Hodím niečo na seba a môžeme ísť.“

„Mne by to nevadilo. Takto si ešte krajšia,“ uťahoval som si z nej. Bella sa len uškrnula a zmizla za dverami spálne.

Dnešný výlet som naplánoval zámerne. Chcel som jej o sebe všetko prezradiť. Nedokázal som žiť už v tej lži. Potreboval som sa jej zveriť aj so svojim najväčším tajomstvom. Vedel som, že Bella ma miluje. Opakovala mi to už nespočetne krát, ale toto bude skúška našej lásky. Ak Bella so mnou zostane aj po tom, čo jej prezradím, že som ten najväčší a najobávanejší predátor na Zemi, budem najšťastnejšou osobou na tejto planéte.

„Som pripravená. Môžeme vyraziť,“ ozvalo sa po chvíli za mnou. Bol som taký pohrúžený do svojich myšlienok, že som ani nepostrehol, kedy vyšla z izby. Otočil som sa na ňu a musel som sa pousmiať, čo znova spôsobilo kolaps jej srdcu. Bola taká nádherná. V živote som nestretol krajšiu bytosť. Bola mojim anjelom. Anjelom stvoreným pre démona.

Cesta ubiehala rýchlo. Počúvali sme hudbu, smiali sa a preberali banálne veci. Samozrejme, že si Bella neodpustila vyzvedať, kam máme namierené.

„Už mi to prezradíš?“ pýtala sa s prosebným výrazom na tvári a zmyselne špúlila pery. Mal som čo robiť, aby som sa na ňu nevrhol. Spôsobovala mi tým nevysloviteľné muky.

„Bella,“ šepol som vzrušene, „už je to len kúsok. Vydrž ešte chvíľku,“ prosil som ju.

„Tak fajn,“ odfrkla urazene a zahľadela sa von oknom.

„Hneváš sa?“ Nedalo mi nespýtať sa po chvíli ticha, keď ani na okamih nepozrela inam, ako von oknom.  Nemôže ma takto trápiť. Nie teraz, keď sa chystám posunúť sa v našom vzťahu ďalej.

„Hej!“ znovu odfrkla, ale už v jej hlase bolo cítiť pobavenie. Zahrávala sa so mnou a ja som bol ochotný pristúpiť na jej hru.

„Ako myslíš. Ale už sme tu.“ Zatiahol som auto na kraj lesnej cesty a vystúpil. Tentokrát nečakala, než jej otvorím dvere. Kým som sa dostal na jej stranu, už stála vonku a obzerala sa okolo seba. Bolo na nej vidieť nervozitu. Ona sa cíti nervózne? Čo mám povedať ja, ktorý sa chystám k takému kroku? Vytiahol som z kufra všetko potrebné, a potom auto zamkol. Bella si premerala môj náklad, a potom sa pozrela na mňa.

„Čo to je?“ spýtala sa s neskrývanou zvedavosťou.

„Jedlo a nejaké potrebné veci,“ odpovedal som nezaujato. Chcel som na tom prekrásnom mieste stráviť s Bellou celý deň, preto som vzal deky a jedlo. „Urobíme si piknik v prírode. Mala by byť teplá noc a zajtra máme voľno, takže by som sa tu chcel zdržať čo najdlhšie.“ Bella len mykla plecami, ale tvárou jej prešiel potešený výraz.

„Dobre, tak kadiaľ?“ Obzerala sa okolo seba, a potom sa natočila k lesnej cestičke, ktorá sa tu točila medzi stromami.  To však nebol ten správny smer, kadiaľ sme mali ísť. Miesto, kam som ju chcel vziať, bolo uprostred lesa a neviedla k nemu žiadna z lesných ciest. Mal som dokonca pocit, že na to miesto ľudská noha ešte nevstúpila. Bolo totiž také čisté a panenské, ako sama Bella. Veľmi mi ju to miesto pripomínalo, a preto som ju chcel vziať práve tam. To bolo jediné miesto, kde bolo vhodné vyrukovať s pravdou o svojej existencii.

„Tadiaľto,“ pohodil som hlavou smerom medzi stromy.

„My nepôjdeme po lesnej ceste?“ spýtala sa prekvapene. Zostala stáť a hľadieť na ten smer, ktorý som jej ukázal, so značnou nedôverou.

„Nie, nepôjdeme.“ Pohla sa teda smerom ku mne a nasledovala ma. Zo začiatku sme šli potichu. Len občas boli počuť Belline povzdychy, ak sa jej nejaký ten konár, či vetvička postavili do cesty. Musel som sa pousmiať tomu, aká bola nemotorná, ale aj to skrátka patrilo k nej a tvorilo jej neopakovateľnú osobnosť.

„Si unavená?“ spýtal som sa, keď zastala a ostala opretá o strom. Zamračene sa na mňa pozrela a vydýchavala únavu.

„Nie,“ snažila sa ma presvedčiť a svojej statočnosti. „Je to ešte ďaleko?“ Nemohol som ju viac trápiť a ani som nemusel. Ja som to síce už videl, ale Bellin zrak nebol ako ten môj, takže si na tú krásu ešte chvíľu bude musieť počkať.

„Vidíš tam tú húštinu?“ spýtal som sa povzbudivo. Obzrela sa smerom, ktorý som jej naznačil a prikývla. „Tak za ňou je to miesto. Už to nie je ďaleko,“ ubezpečil som ju. Odlepila sa od stromu a s prudkým nádychom sa opäť rozišla. Nechal som ju kráčať pred sebou a pozoroval som ju.

S očakávaním, akoby sa z nej vytratila nemotornosť a Bella istým krokom kráčala vpred. Pred húštinou zastala a otočila sa na mňa. Len som jej pokýval na súhlas. Rozhrnula krovie, a pred nami sa ukázala lúka. Lúka posiata nespočetným množstvom kvetín, všetkých farieb a druhov. Bola okrúhla, akoby niekto vysadil stromy do pravidelného kruhu a vytvoril tým prekrásnu oázu pohody uprostred tmavého lesa. 

Bella si len nadšene povzdychla a rozbehla sa doprostred. Rukami hladila kvety a točila sa okolo seba. Pripomínala mi malé dieťa, ktoré sa vie tešiť aj z úplnej maličkosti. Bola taká bezprostredná a úprimná.

„Je to nádhera,“ výskala nadšene, a pritom sa nahlas smiala. Až teraz som si uvedomil, že tá lúka síce bola nádherná a výnimočná, ale až teraz bola dokonalá. Až teraz to bola tá správna dokonalosť, keď uprostred nej stála  moja kráska a usmievala sa.

Nezmohol som sa na nič viac, len som tam tak stál na okraji a pozoroval ju. Ako je možné, že mi takýto anjel opláca moje city? Ako je možné, že ma miluje? Zaslúžim si ju? Zaslúžim si ja jej lásku? Ja, ten čo nie som hodný, aby ho ktokoľvek miloval, mám v podobe Belly všetko, čo som kedy chcel a potreboval.

„Budeš tam stáť celý deň?“ spýtala sa a naťahovala ruku mojim smerom. Len som pokrútil hlavou zo strany na stranu a vydal som sa k nej. Uprostred som rozložil deku na zem a vedľa som položil všetko ostatné. Bella si vyzula topánky a posadila sa. Napodobnil som ju a sadol som si vedľa nej.

„Si hladná?“ spýtal som sa nervózne. Poludnie už dávno prešlo. Mohlo byť okolo tretej hodiny, preto som usúdil, že už je vhodný čas na jedlo. A takisto je to spôsob, ako oddialiť to, čo malo nasledovať. Bella len prikývla a pozrela ku košu, ktorý ležal obďaleč. Podal som jej ho a ona sa naň vrhla. Vytiahla sendviče, ktoré som pripravil a jeden z nich podávala mne.

„Ja nie som hladný, ale ty sa pokojne najedz.“ Postavil som sa a začal som sa bezcieľne potulovať po lúke. Premýšľal som nad vhodnými slovami, ktorými by som mal začať, ale všetko čo ma napadlo, bolo dosť desivé. Samotná moja podstata bola desivá a nenachádzal som žiadnu možnosť, ako jej to čo najšetrnejšie podať. Už som pomaly strácal nádej, že sa k tomu dnes ani nedostanem, keď sa Bella zjavila pri mne a pohladila ma po chrbte.

„Čo ťa trápi, Edward?“ spýtala sa.

„Nič,“ zaklamal som, no výraz jej tváre mi napovedal, že som ju tentokrát nepresvedčil.

„Edward, nevrav, že ťa nič netrápi. Chodíš tu duchom neprítomný už skoro dve hodiny, neodpovedáš na moje otázky a nad niečím premýšľaš. Vidím ti to na tvári. Chceš sa o niečom porozprávať?“ Ani som si neuvedomil, že už prešlo toľko času. Pozrel som na oblohu a uvidel slnko, ktoré sa každým okamihom schová za obzor. Sem sa predieralo len miestami a zasahovalo len vzdialený okraj lúky. Pozbieral som všetku odvahu a začal.

„Bella, chcel by som ti niečo o sebe povedať. Poď sa posadiť.“ Ťahal som ju späť k deke. Počkal som, kým si sadne, a potom som pokračoval. „Rozhodol som sa, že dnešný deň a aj tie nasledujúce chcem, aby už boli len o pravde, aby sme pred sebou už nemali žiadne tajomstvá.“ Odmlčal som sa a hľadel jej do tváre. Napäto ma počúvala a na súhlas prikývla.

„Preto chcem vedieť, čo ku mne skutočne cítiš a čo pre teba znamenám. Ale skôr, ako začneš, ti chcem povedať, čo v skutočnosti pre mňa znamenáš ty.“ Bella sa prudko nadýchla a jej srdiečko sa zasa vydalo na dráhu rýchlostného bežca. Počkal som, kým sa trochu upokojí a pokračoval som.

„Kým si tu nebola, kým som žil sám, myslel som, že nemám nárok na lásku, že nikdy nič také nepocítim. Pravdou je, že od rodiny som neodišiel kvôli tomu, že by mi vadil preplneným dom. Svoju rodinu milujem nadovšetko, ale to, čo som tam dennodenne vídal, ma zabíjalo. Nezvládal som pohľad na ich šťastné a zamilované tváre. Bol som sám a ver mi, že veľmi dlho.“ Kľakol som si k jej nohám.

„Ale keď si sa objavila ty, akoby do môjho temného sveta vstúpilo slnko. Ty si ho celý ožiarila, kvôli tebe som ešte tu a žijem tento život, ak sa to vôbec životom dá nazvať. Kvôli tebe sa znova usmievam, kvôli tebe dýcham a kvôli tebe som ochotný urobiť čokoľvek. Milujem ťa celým svojim nehodným srdcom a bez teba už nedokážem žiť. Môj život bez teba nemá zmysel a ak mi teraz povieš, že moje city neopätuješ a že tie tvoje nie sú také silné, ako tie moje, nemôžem ti vôbec odporovať. Nebudem ti brániť a nechám ťa odísť. Som ochotný vzdať sa ťa len preto, aby si ty bola šťastná. Ak budem môcť byť v tvojej blízkosti ako tvoj priateľ a nič viac, aj to mi postačí a budem za to neskonale šťastný.“ Stíchol som. Díval som sa do jej očí a sledoval jej tvár. Čítal som v nej pocity, ktoré sa jej tam odrážali a snažil som sa prečítať si z jej výrazov odpoveď.

„Edward,“ šepla a pokľakla na kolená tak, že nás delili len centimetre. „Ja neviem, či to, čo ti teraz poviem, dostatočne vyváži hĺbku tvojich slov. Nie som taký rečník ako ty a neviem sa tak vyjadriť, ale...“ Svoju ruku položila na moju tvár, pohladila ju a nechala tam. „Milujem ťa viac ako svoj život. Si pre mňa všetkým a ani ja bez teba už nedokážem žiť. Nikdy som netušila, že niekoho budem milovať tak veľmi, že som ochotná preňho i zomrieť, ale ty si ten jediný, kvôli komu by som to urobila. Milujem ťa a na tom sa nič nezmení.“

„Ach, Bella...“ Vzal som jej tvár do dlaní a vzlykal som. „Mám strach... Mám strach, že keď ti teraz poviem o sebe pravdu, utečieš. Že sa zdvihneš a navždy zmizneš z môjho života. Stratíš sa, a to neznesiem, neprežijem to.“  Hľadel som jej do očí a pohľadom ju prosil, nech zostane.

„Edward, ja som tu. Som tu pre teba. A nič, čo mi povieš, ma neodradí od toho, aby som ťa navždy milovala,“ šepla so slzami v očiach. Sňal som dlane z jej tváre a pozrel sa do zeme.

„Nevieš, čo sľubuješ.“

„Ale viem, čo cítim,“ oponovala. Ach, keby len tušila, komu odovzdala svoje srdce!

„Bella, ja som netvor,“ vyšlo zo mňa. „Som netvor, ktorý ťa nie je hodný. Nie je hodný žiadnej lásky a zľutovania. Chápeš to?“ vykríkol som a pozrel jej do očí. Tvárou jej na okamih prešiel strach. Pozrela do zeme a po chvíli uchopila moje ruky.

„Ja viem, že nie si človek,“ povedala tak potichu, že som to skoro ani ja nepostrehol. Šľahol som pohľadom k nej a sledoval jej výraz. Premýšľal som o tom, či tuší pravdu.

„Všimla som si na tebe určité... veci. Si iný. Tvoja pokožka je chladná ako ľad.“ Pohladila moje dlane. „Je na dotyk tvrdá, ale pritom tak jemná.“ Priložila svoju teplú dlaň k mojej tvári a prstami po nej prechádzala. „Tvoje oči menia farbu. A nikdy som ťa nevidela jesť a ani piť.“ Sňala ruku z mojej tváre a dosadla späť na päty. „A keď ma držíš v objatí, nepočujem biť tvoje srdce. Ja viem, čo si, Edward. Tuším to už dávno a nevadí mi to.“ Nechápavo som na ňu hľadel. Neveril som tomu, čo som práve počul. Je možné, že by vedela, aké som monštrum a aj napriek tomu všetkému tu sedí a rozpráva sa so mnou?

„Tak to vyslov! Povedz to! Nazvi ma tým pravým menom!“ nútil som ju. Uprela na mňa ublížený pohľad. Dlho sa mi dívala do očí. Čakala, až nakoniec vyslovila to, čoho som sa bál.

„Si upír.“

„Bojíš sa?“ Bella sa ani nepohla. Na tvári mala nečitateľný výraz. Nemohol som z nej vyčítať, či má strach. A bál som sa jej reakcie.

„Bojím,“ šepla po chvíli. Len som si odfrkol a odvrátil som od nej svoj zrak. Vedel som to. Čo iné som mohol čakať? Čo iné som si mohol myslieť? Teraz už stačí len počkať, kým zmizne z môjho dosahu, z môjho života. Som navždy stratený.

„Bojím sa, ale nie teba. Nie toho, že by si mi ublížil. Bojím sa, že ma v skutočnosti nemiluješ, že ma nemáš rád tak ako ja teba. Bojím sa, že toto všetko je len sen a ja sa prebudím a ty tu nebudeš,“ dodala po chvíli.

„Mala by si sa ma báť.“ Vstal som a odišiel kúsok bokom. „Chcel som ti ublížiť, chcel som ťa zabiť. Si pre mňa tým najväčším pokušením. Tvoja krv ma k sebe láka, spieva mi tú najkrajšiu pieseň a núti démona vo mne podľahnúť,“ dostal som zo seba svoje najväčšie obavy. Musí vedieť všetku pravdu, musí vedieť, že som jej chcel ublížiť.

„Ja ti verím,“ šepla. Pristúpil som znova k nej a kľakol som si pred ňu. Vzal som jej tvár do svojich dlaní.

„Nerob to!“ prosil som a díval som sa jej priamo do očí. V jej pohľade bolo toľko lásky, dôvery a oddanosti, že sa to ani opísať nedá. Z toľkých pocitov mi pukalo moje mŕtve srdce šťastím. Miloval som ju a ona milovala mňa.

„Verím ti!“ zopakovala naliehavejšie. Naklonil som sa k nej a spojil som naše pery. Potreboval som ju cítiť. Presvedčiť sa aj týmto spôsobom, že sa nič nezmenilo. Keď mi bozky oplácala a tisla sa na mňa, všetky obavy sa stratili a ja som už nepochyboval ani o jedinom slove, ktoré pred chvíľou vyslovila. Oddávala sa mi, chcela mi patriť a ja som túžil patriť jej.

Odtiahol som sa od jej pier a svoje som presunul na jej krk. Láskal som ho. Oblizoval som jej sladkú, hebkú pokožku. Chutila neuveriteľne. Bella pod každým dotykom mojich pier slastne zavzdychala. To ma hnalo ďalej. Túžil som ochutnať viac. Bez toho, aby som sa vzdialil od jej krku, som ju položil na deku a sám som si ľahol vedľa nej.

Bozkával som ju na tvár. Každučký jej kúsok som obdaril bozkom. Bella svoje ruky vnorila do mojich vlasov a tisla ma k sebe. Bol to krásny pocit. Prešiel mnou nával vzrušenia. Moje ruky začali blúdiť po jej tele. Hladili ju všade, kam dočiahli. Prechádzali po jej ramenách, obkresľovali jej siluetu, až sa dostali na zadoček, ktorý jemne stisli, a potom skĺzli na jej pevné stehná. Už len z týchto dotykov sa mi točila hlava. Bol som ako omámený.

Rukou som zašiel pod jej tričko. Keď sa moja chladná dlaň dotkla jej teplej hebkej pokožky, naskočila jej husia koža, z úst jej vyšiel ešte žiadostivejší ston a jej telo sa prehlo. Akoby túžila dostať viac. A ja som jej viac chcel dať. Pomaly som ruku pod tričkom sunul vyššie, až som narazil na tie krásne krivky. Presne pasovali do mojej dlane, boli pre ňu priam stvorené. Tričko som jej vyzliekol a na chvíľu pozrel na jej tvár, kde sa zračil blažený výraz.

Perami som začal láskať jej ploché bruško a posúval som sa vyššie. Kúsok po kúsku som sa zmocňoval jej tela. Každý môj dotyk bol odmenený Belliným slastným zavzdychaním. Ani si neuvedomovala, že ma tým zbavuje zdravého rozumu a ja sa pomaly ale isto odpútavam od svojho tela. Z jej vzrušeného tela sa šírila omamná vôňa, ktorá bola taká intenzívna a sladšia ako najsladší nektár.

Vzájomným láskaním a maznaním sme sa postupne zbavili každého kúsku nášho oblečenia. Po chvíli sme ležali vedľa seba nahí. Kochal som sa jej prekrásnym telom a vrýval si do pamäte každú jej oblinu. Takto bola ešte krajšia. Jej belostná pleť sa leskla pod svitom mesiaca. Bola neodolateľná.

Keď sa naše telá spojili v jedno, bolo to ako explózia emócií. Niečo, čo sme ani jeden nikdy vo svojom živote nezažili. Akoby naše telá boli stvorené jedno pre druhé. Bolo to krajšie ako všetky moje doterajšie predstavy. Pohybovali sme sa rovnakým tempom a jeden druhému sa odovzdávali. Naše milovanie bolo presýtené láskou a citom. Ani jeden z nás sa nikam neponáhľal, potrebovali sme si navzájom toho druhého užiť.

Vnímal som všetko veľmi zahmlene. Moje telo stúpalo k blahu. Každú moju bunku napĺňala Bellina láska, ktorá bola cítiť z každého jej dotyku. Šalel som pri tom. Nevedel som sa jej nabažiť. A potom to prišlo. Moje telo zachvátil kŕč. Celý som stuhol a jemné brnenie sa mi začalo šíriť od lona až do končekov prstov. Jeho intenzita stúpala veľkou rýchlosťou, až ma vystrelila do výšin. Vrčal som ako zviera.

Akoby sa moja myseľ odpojila od tela, aby mi tak poskytla ešte väčšiu rozkoš. Démon v mojom tele sa prebudil a užíval si slasť, ktorá sa mu dostávala. No túžil dostať ešte viac. Zmocňoval sa každej mojej bunky, až sa dostal úplne na povrch, opantaný vrcholom, ktorý práve prežil. Môj pohľad sa zakalil. Zaclonila ho červené hmla. Nasal som do seba vôňu vychádzajúcu z tela podo mnou. V ústach sa mi vytvoril jed a moje hrdlo zasiahol oheň, túžiaci po uhasení. Zvieral ho ako neviditeľná ruka.

Pred očami sa mi zjavila pulzujúca tepna. Bila mi do očí a pobádala ma ochutnať to, čo sa skrýva pod povrchom. Nahol som sa k nej a prešiel som po nej jazykom. Tá sladkosť sa predierala až na povrch. Cítil som, ako ma vábi, ako ma volá. Nemohol som jej nevyhovieť. Poslednýkrát som po nej prešiel jazykom, a potom som už len nechal moje zuby, aby si vytvorili cestu k tej opojnej manne.

Zahryzol som a ten najlahodnejší nektár ovlažil môj jazyk. Rozlial sa na ňom a ovlažil každý chuťový pohárik. Prežíval som ďalší nával extázy. Bol som šťastný a spokojný. Sal a hltal som tú tekutinu, ktorá si razila cestu mojimi útrobami a hasila oheň. Ovlažovala každú moju mŕtvu bunku. Netvor vo mne bol ukojený a už len slastne vrnel.

A potom s poslednou kvapkou tej lahodnej krvi prišlo prebudenie. Otvoril som oči a pozrel pod seba. To čo som uvidel, sa nedá opísať. Podo mnou ležalo Bellino bezvládne telo. Mŕtvolne bledé, zbavené krvi. Vyskočil som na nohy a pozeral na dielo skazy, ktoré som vykonal. Bella ležala bez pohybu, na tvári mala spokojný výraz. Akoby vôbec ani netrpela. Akoby ani nebola mŕtva. Akoby len spokojne spala.

„Nie!“ skríkol som do ticha lesa a moje mŕtve srdce zachvátila bolesť a žiaľ. „Zabil som!“ šepol som. „Zabil som svoj život!“ vrčal som. Zrútil som sa k nej a vzal ju do náručia. Hladil som ju po tvári a bozkával jej mŕtve pery.

„Odpusť mi to, láska moja... Odpusť, prosím, Bella. Ja som nechcel... Nebol som silný. Nemali sme... Prepáč!“ ospravedlňoval som sa sám pred sebou. Hájil som démona vo mne. Vzlykal som jej do vlasov a pevne ju tisol k sebe. Húpal som sa s ňou zo strany na stranu, akoby som ju len uspával. Moje kamenné srdce sa pomaly krutou bolesťou práve rozpadalo na milióny kúskov.

„Nie!“ Tak veľmi som chcel plakať, byť toho práve teraz schopný. Dostať zo seba svoj žiaľ, oplakať svoj čin a zmarenú lásku. Mal som chuť roztrhať svoje telo na kúsky, ale nebol som toho sám schopný. Znovu som zavrčal na celý les. Bol som zhrozený zo svojho konania. Nenávidel som démona v sebe. Nenávidel som seba, že som mu dovolil získať nado mnou nadvládu, a takto sa pripraviť o svoju lásku.

Pustil som Bellino bezvládne telo a rozutekal som sa na kraj lúky. Znenávidel som toto miesto. Nezaslúžilo si, aby ho niekto v tejto kráse ešte videl. Búchal som okolo seba. Ničil som všetko, čo sa mi dostalo pod ruky. Stromy, skaly, všetko lietalo okolo. Ale ani ničenie nevyhnalo zo mňa ten hnev. To ja by som mal byť zničený. To ja som všetkému na vine. Musím zomrieť. Nie som hodný žiť a ani to nedokážem. Nemôžem žiť bez Belly, bez môjho slnka, bez môjho života.

Pozbieral som všetky triesky a konáre. Nanosil som ich na kopu a zapálil som veľkú vatru. Sadol som si k Belle a znova si ju k sebe privinul.

„Láska moja, ešte raz mi to prepáč. Môžem sa ti tu ospravedlňovať celú večnosť, do konca sveta, ale teba tým nevrátim. Prosím, odpusti mi to. Milujem ťa a chcem byť s tebou. Chcem ísť za tebou. Nemôžem žiť vo svete, kde ty nie si. Prosím, vezmi si ma k sebe,“ vzlykal som a ešte chvíľu si ju túlil k sebe.

Postavil som sa aj s Bellou v náručí a kráčal som k vatre. Privinul som si ju tuhšie k sebe a vkročil som do ohňa. Plamene sa hneď obmotali okolo môjho tela. Olizovali ho ako jazyky diabla. Najprv zachvátili len moje nohy. Stúpali stále vyššie, až sa dostali aj k Belle. Padol som na kolená, no Bellu som nepúšťal. Plamene ma trhali zvonka. No ja som bolesť necítil. Nič mi nemôže spôsobiť väčšiu bolesť ako strata mojej lásky. Bozkával som Bellu a láskal každý kúsok jej ohoreného tela. Prežíval som posledný pocit šťastia. Skôr, ako sa naše telá zmenili na prach, som z posledných síl šepol:

„Milujem ťa a budeme naveky spolu.“ 

Nad lesom sa zdvihol vietor. Nad lúkou sa rozvíril a rozfúkal oheň. Zdvihol popol dvoch zaľúbencov do výšky a zaniesol ho až nad mraky, kde mohli byť spolu, nerušene, až naveky...

 Tým, čo sa úspešne prepracovali až sem, musím skloniť poklonu. Poviedka bola zase dlhá. Ale ja už som taká. Keď sa potrebujem vyjadriť, býva to príliš veľkým počtom slov. Nechcem sa tým ospravedlňovať, len vysvetľujem. :)

Dúfam, že vás poviedka nenudila a že sa vám páčila. Ak to tak je, budem rada, ak mi tu zanecháte nejaký ten váš názor. Samozrejme, že môžete napísať komentár, aj keď sa vám niečo nepáčilo. To k tomu skrátka už patrí. Ďakujem. Vaša GCullen :)

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Nehodný démon: