Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Meškáš

27.02.2012 (19:00) • Yriss • FanFiction jednodílné • komentováno 19× • zobrazeno 2697×

Vystúpila som z taxíku pred budovou baletného štúdia. Teraz v noci pôsobilo opustene a podozrivo tmavo. Nebolo by lepšie vrátiť sa? Najradšej by som sa otočila na mieste a upaľovala preč. Ale James má moju mamu. Musí mať hrozný strach. A aj keby nie, ak neprídem, ten upír ju zabije. A to nesmiem dopustiť.

S novým odhodlaním som vykročila k dverám budovy, dúfajúc, že budú zamknuté. Neboli. Kľučka cvakla, dvere sa otvorili a odhalili prázdnu tmu za nimi. V hlave sa mi rozoznel alarm, ktorý tvorilo jedno, jediné, jasné slovo - preč! Zhlboka som sa nadýchla a vstúpila dnu. V tej chvíli ma prepadol pocit, že sa za mnou zavreli akési dvere a už niet cesty späť. Či už to bola pravda, alebo nie, som neriešila a vykročila tmavou chodbou k ďalším dverám.

Za nimi už bolo štúdio, kde som ako šesťročné dievčatko chodila. Vtedy to bolo slnečná miestnosť plná smiechu, veselých detí a milých učiteliek. Miestnosť, do ktorej som vstúpila teraz, bola úplne iná. Cez okná prenikalo do miestnosti chladné, mesačné svetlo, v ktorom podlaha vyzerala ako veľmi tenký ľad. Tiene, ktoré som tam inokedy nevidela, ukrývali polovicu miestnosti do tej najhlbšej a najdesivejšej tmy, akú som si bola schopná predstaviť. A tam, niekde v tých tieňoch, číha James.

V miestnosti vládlo absolútne ticho. Akoby tu nikto nebol. Až na to, že to ticho bolo podozrivejšie ako akýkoľvek šramot a aj zvuk prestrelky by ma v tejto chvíli dokázal upokojiť, na rozdiel od tohto hrobového ticha. Hrobové... To slovo som nebola schopná pustiť z hlavy.

A odrazu som to začula:

„Bella? Bella! Bella, Bella!“

V tej chvíli som zabudla na všetok strach. Rýchlosťou, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani upír, som sa rozbehla k dverám na opačnej strane miestnosti. Našla som ju! Je tam a ja ju môžem vyslobodiť. Dobehla som k dverám a prudko ich roztvorila. A...

A civela som do obrazovky miniatúrneho televízora. Prehrávala sa v ňom nahrávka z vystúpenia, keď so sa schovala, lebo som si myslela, že sa mi budú smiať a mama ma hľadala. Ja ho zabijem! V tej chvíli sa ozval strašidelný smiech o teplote suchého ľadu, ktorý všetky moje vražedné chúťky poslal niekam na Aljašku. Jeho ozvena sa odrážala od stien štúdia, ako odraz jeho tváre od zrkadiel. V tieni pripomínala skôr masku nejakého strašného tvora z úsvitu dejín, než ľudskú tvár. Po chrbte mi prebehli zimomriavky.

„Ahoj, Bella. Už som sa bál, že neprídeš. To je moja obľúbená časť. Bola si ale tvrdohlavé dieťa, čo?“

Pomaly som sa obrátila a sledovala, ako ku mne vykročil, nespúšťajúc zrak z môjho krku. Potom ho zabodol do mojich očí a ja som mala pocit, že sa rútim do nekonečnej mrazivej temnoty vesmíru. Zažmurkala som a pokúsila sa spomenúť si, ako sa dýcha. Podarilo sa. Ale moju situáciu to nezlepšilo ani trochu. Kráčal pomaly, elegantne, dával si načas. Má predsa celú noc a absolútne súkromie. Očividne si túto chvíľu dokonale vychutnával. Škoda, že nemôžem to isté povedať o sebe.

„Mama tu nie je, že“  

„Prepáč... No fakt si to urobila príliš ľahkým.“  

Už stál pri mne a usmieval sa tým svojím arogantným úsmevom, ktorý by som mu najradšej zoškrabala z tváre brusným papierom. Strach mi však nedovolil ani uhnúť pohľadom, a tak som mohla len bezmocne civieť na jeho pohŕdavú tvár a uvažovať o tom, čo si dám vytesať na náhrobný kameň. Teda, ak bude vôbec čo pochovať. Dozvie sa vlastne niekto o mojej smrti? Nikto. Tento fakt na mňa dopadol so silou menšieho pohoria a vyvolal vlnu paniky, ktorá sa pomalinky zdvíhala a zaplavovala ma bunku po bunke. Už viem, ako sa cíti malý hlodavec, keď zistí, že to, čo považoval za dážď, sú sliny mačky stojacej rovno nad ním.

„Takže, aby to bolo trochu zábavnejšie, natočíme si náš spoločne strávený čas.“   

So škaredým úsmevom zdvihol ruku, v ktorej držal malú prenosnú kameru. Zdala sa mi až podivne známa.

„Požičal som si to z vášho bytu. Dúfam, že ti to nevadí. A... Akcia!“   

Zovrel moja ramená silou oceľového zveráka a prirazil ma k múra za mnou. Zalapala som po dychu a pokúsila sa prekonať bolesť narazených rebier bez zbytočného divadla. Radšej som sa sústredila na Jamesa. Mal ľadové ruky, ktoré ma tlačili k skoro rovnako studenej stene za mnou. Smial sa mi, strkal mi kameru do tváre a ja som sa cítila nesmierne hlúpo, bezmocne, ale hlavne som bola vydesená k smrti.

Odvrátila som tvár, aby som schovala svoje pocity pred Jamesom. Keď už mám zomrieť, tak aspoň so cťou a dobrým pocitom, že som mu nekľačala pri nohách a s plačom neprosíkala, aby ma pustil a nechal živú. Na to nech radšej zabudne. Toho sa rozhodne nedočká. Teda, myslím... Opravila som sa. Odrazu som si spomenula, ako mi Edward hovoril čosi o ohni. Ale čo to bolo? A vtom mi to došlo!

Medzitým James pokračoval vo svojom monológu. Ten jeho hlas mi ako ľad prenikol až do kostí. Bol studený, dravý a desivý, s príchuťou šialenstva. Navyše mi prišiel neskutočne otravný.

„Toto zlomí Edwardovo malé srdiečko.“ 

„Edward s tým nemá nič spoločné!“ 

„Ale má... Jeho zúrivosť to urobí zaujímavejším než tento chabý pokus ochrániť ťa. Tak pokračujme.“

Opatrne som siahla do tašky a hľadala. Prvé, čo som našla, bol lesk na pery. Hmm... Ten mi asi nepomôže. Nasledovali vreckovky, čokoláda Figaro, pero, baterka, peňaženka, dezodorant a potom... Áno. Moja zbraň.

„Nádherné... Slušne vizuálne dynamické. Priestory som si vybral veľmi dobre.“

Jamesov pohľad čiernych očí bol na omdletie. Mala som pocit, že sú to dve nekonečné, temné a vyhladované studne. Vôbec by ma neprekvapilo, keby z nich začala vyliezať Samara. Bolo by to vlastne omnoho lepšie než tu byť úplne sama s Jamesom. V jeho prítomnosti som mala chuť zložiť sa na mieste a plakať, alebo upadnúť do bezvedomia. Ale to ma neodradilo.

Čo najnenápadnejšie som začala vysúvať ruku z kabelky. Triasla sa mi skoro ako kolená. Na chvíľu som strnula v pohybe a vydesene pozerala na Jamesa a kameru, ktorú mi skoro strčil do úst. Je to dobrý nápad? Mám na to odvahu? Stihnem urobiť aspoň niečo skôr, ako mi ten upír zlomí ruku, s ľahkosťou lámania suchej vetvičky? Nie, musím to urobiť! Ale chce to ten správny okamih. A na ten budem čakať asi pekne dlho. Jamesove ústa sa totiž nechceli zavrieť a z jeho lepkavého, samoľúbeho hlasu, mi už začínalo zvoniť v ušiach.

Medzi studenými a temnými vlnami hrôzy sa objavila jedna krvavo červená vlna zúrivosti. Tá sa vyniesla až k mojim hlasivkám, dala do pohybu moje ústa a ja, hoci som asi vyriekla peknú blbosť, som si vlastnoručne a bez pomoci, stvorila svoj správny okamih.

„Zavri už konečne ústa, ty jeden odporný, arogantný, sadistický, narcistický hlupák! Asi by som mala plakať a omdlievať hrôzou, ale ono to fakt nejde. Namiesto toho, aby si ma proste zabil, tu táraš dve na tri. Tak si už konečne vyber! Chceš ma vysať, alebo ukecať k smrti?!“ 

Pobavene na mňa pozrel, zaklonil hlavu a nahlas sa rozosmial. Teraz alebo nikdy, povedala som si a vystrelila s rukou smejúcemu sa Jamesovi pred tvár. Najprv si nič nevšimol a potom vyzeral vážne prekvapene, ale už bolo neskoro. Stlačila som tlačidlo a ...

... a Jamesovi sa rozhoreli vlasy ako fakľa!

„Ááá! Moje vlasy!“

Prudko sa odtiahol a s vydesene zúrivým krikom si siahol rukami na hlavu, aby udusil plamene, ktoré mu na vlasoch tancovali prvotriedne flamenco. Desať bodov za bombastické prevedenie a desať za design, pomyslela som si, zatiaľ čo James sa tackal pár krokov odo mňa.

Sotva sa dotkol svojej hlavy, ruky mu vzplanuli jasným plameňom predvádzajúcim ďalšie tanečné kreácie. A ja som mala vynikajúci výhľad na škvariacu sa kožu a rýchlo černejúce mäso. Naplo ma na zvracanie. Ale vo chvíli, keď sa na mňa uprel svoj nenávistný pohľad plný zúrivo bolestnej agónie a túžby zabiť, som okamžité zabudla na svoje trávenie. Stuhol na mieste a vzápätí sa pohol mojim smerom.

„Zabijem ťa!“

Zreval od bolesti a ja som pred seba vydesene natiahla svoj malilinký ružový zapaľovač s obrázkom Hello Kitty, len tak mimochodom, vyrobený v Číne, ako hlásal drobný nápis pod obrázkom (smiešne, aké maličkosti si človek všimne v takej vyhrotenej situácii). Och bože. Naozaj sa chcem postaviť tejto besnej príšere s týmto? Nezabúdaj, že je to horiaca, besná príšera. To mi dodalo odvahu.

„Už ani o krok bližšie. Mám zbraň!“ vykríkla som bojovným hlasom a stlačila tlačidlo. Plamienok sa zlomyseľne zamihotal, sľubujúc naozaj horúce chvíle.

„Naozaj? Tak uvidíme, či je rýchlejšia ako ja!“ vykríkol.

Myslela som, že primrznem k zemi a začnem hystericky jačať. Zatiaľ čo James sa zmenil na rozmazané "čosi", zúfalo som pobádala svoje nemotorné nohy k odskočeniu, aj za cenu rozbitých kolien. Potom som však urobila niečo, čo šokovalo aj mňa samotnú. Prudko som vykopla pravou nohou vysoko do vzduchu a prekvapivo som zasiahla Jamesa rovno medzi nohy.

A bol to poriadne tvrdý zásah. Moja doudieraná noha súhlasila (vlastne sa divím, že som si ju nezlomila). James sa so zavitím hodným vlka zviezol na zem a inštinktívne sa chytil za už zmienenú telesnú partiu. Zdá sa, že aj žula má svoje slabé, mäkké miesta.

Medzitým sa mu oheň rozšíril aj na ramená a začali sa chytať aj jeho nohavice. Ten to už neprežije, pomyslela som si víťazoslávne. A kto ho takto doriadil? Ja. A úplne bez pomoci! Ak by pýcha žiarila, osvetlila by som celý New York aj s okolím.

Aby to bolo istejšie, švihla som zapaľovačom cez jeho hruď. Košeľa sa rýchlo rozhorela a James sa zmenil na ozajstnú vatru. Skuvíňal, vrčal, reval a rozhadzoval okolo seba rukami. Normálne by mi ho prišlo ľúto, ale strach, hnev a nenávisť ma naplnili túžbou poriadne si celý výjav vychutnať. Už chýbal len popcorn a cola.

James sa ku mne obrátil a jeho pohľad ma nanovo vydesil. Zdvihol ruky s prstami zakrivenými ako vtáčie pazúry a s neľudským revom po mne skočil.

„Ááá!“

Čí to bol výkrik? Asi môj, napadlo mi, keď som sa ocitla na zemi a uvedomila si, že som len o vlások unikla jeho plamennej náruči. Aj jemu bolo jasné, že ho už nič nezachráni. Ale to mu nebránilo zobrať ma so sebou. Takže boj ešte nekončí.

James dopadol na zem asi meter od mňa a začal sa ku mne plaziť. Opäť som spustila krik a odkotúľala sa o niečo ďalej. Našťastie ho plamene značne spomalili. James chňapol do prázdna a počastoval ma posledným pohľadom. Nebol to pohľad ani človeka, ani zvieraťa, ale pohľad démona. Číročírej zhmotnenej temnoty, ktorá po prvýkrát pocítila strach a bolesť. V tej chvíli sa jeho telo rozpadlo na prach a ja som ešte chvíľu civela na miesto kde sa už len černela kôpka tlejúceho popola. Na tých neuveriteľných pár sekúnd nezabudnem nikdy. Ak má tvár diabla nejakú podobu, práve dnes som ju videla.

Až potom som si uvedomila, že od jeho tela sa chytila aj zem a popol už obklopovali nové plamene, šíriace sa snáď ešte rýchlejšie než upír. Dočerta! To snáď poliali podlahu benzínom? Z plamienka veľkosti táborového ohníka sa veľmi rýchlo stala oranžová pažravá obluda, rýchlo sa šíriaca mojim smerom. Vzduch sa naplnil dymom a ja som sa rozkašľala. Takže švihom von, skôr než sa zadusím alebo upečiem do zlatista.

Prudko som vstala, obrátila sa k dverám a donútila som svoje nohy bežať tak, ako ešte nikdy v živote. Keď som za sebou tresla dverami, baletnú sálu už zachvátil skutočný požiar. Nemárnila som čas a utekala k východu z budovy. Ďalšie dvere, chodba, východ... A ja som sa ocitla vonku, na čerstvom vzduchu, mimo všetkých horľavých vecí. A mala som šťastie, lebo o sekundu neskôr sa za mnou ozval ohlušujúci výbuch, ktorý ma takmer zhodil na zem. Plamene vyšľahli snáď zo všetkých okien a k nebu sa rútil vysoký tmavý stĺp dymu.

„Tak tomuto už nepomôže ani sto hasičov,“ zamrmlala som užasnuto a dala sa na ústup.

Čo keby to vybuchlo znova? Pohľad to bol naozaj úchvatný, ale mne sa zdalo omnoho lákavejšie zavolať si taxík, odviezť sa do hotela, dať si šálku horúcej čokolády a celý zážitok hodiť na Facebook. Preto som sa otočila a bez obzretia kráčala k ceste. Škoda, že nemám kameru. Už vidím tú scénu - chladná noc, vyľudnené mesto, uprostred plápolajúca budova, ktorej plamene šľahajú vysoko do neba a zalievajú okolie oranžovým svitom. A odtiaľ pokojným, takmer flegmatickým krokom, z ktorého však srší ostré sebavedomie a dravosť, kráča osamelá temná postava. Už chýba iba samopal do ruky a troška čierneho latexu. Vyzeralo by to božsky. Keby ma videl Edward, vyvaľoval by oči, ako teľa na nové vráta. Aj to by si zaslúžilo zvečniť na nejakej fotografii.

Odrazu som začula tichý dupot nôh a z tmy sa ozval zamatový ustarostený hlas:

„Bella?“

Spomeň čerta, hneď sa zjaví, pomyslela som si. A ako sa tvári. Stavím sa, že ma považuje za bezbrannú, krehkú osôbku, ktorá by neublížila ani muche. Nuž, chlapec sa mýli. Ešte stále nabudená adrenalínom a sladkou chuťou víťazstva som nahodila sebavedomý ľahostajný výraz a povedala niečo, na čo budem, rovnako ako na Edwardov šokovaný výraz, spomínať do smrti.

„Meškáš.“

Autor: Yriss (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Meškáš: