Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Lost girl

05.03.2013 (20:00) • NoemiVolturiCullen • FanFiction jednodílné • komentováno 9× • zobrazeno 2223×

Bola krásna noc a oblohu pokrývali trblietajúce sa hviezdy. Milovala som ten pohľad na ne. Keď som mohla snívať a len tak bezcieľne kráčať. Nič im neprekážalo v oslňujúcej kráse, žiadny oblak alebo hmla. Moje myšlienky prehlušovali iba mihnutia sa v kríkoch, šušťanie listov v korunách stromov a vŕzganie konárov pod mojimi nohami.

Bol to pre mňa relax ako pre niekoho dlhé kúpele, či čítanie knihy, ja som milovala nočné prechádzky. Zhlboka som sa nadýchla a pomaly vydýchla. Čerstvý vzduch sa mi predral do pľúc a jemne zaštípal. Bolo síce chladno, no mne to nevadilo, bola som oblečená dosť a pokiaľ mi nedrkotali zuby, tak bolo všetko v poriadku. Ale predsa som si ruky pritiahla viac k telu.

Ani som nemusela dávať pozor kam idem, moje nohy už samé vedeli, kde ma majú zaviesť. Na miesto, kde som mohla byť kýmkoľvek. Urobila som ešte jeden krok, zohla sa pod veľký konár a bola tam. Predo mnou sa rozprestieral skoro celý les, vrcholy vysokých stromov boli len pár centimetrov nado mnou. Skala na ktorú som si sadla ma dobre poznala, takisto ako ja ju. Pod ňou šumela rieka. Voda jemne narážala na kamene pohodené v nej. Bolo ticho, dokonca som nepočula ani hukot sovy. Všetko už spalo, to len ja som narúšala tajomné ticho tejto noci. Denali malo svoje čaro. Príroda mi tu pripomínala môj milovaný domov.

 Chodievala som sem veľmi často, bol to môj cieľ každej nočnej prechádzky. Nikoho som tu nikdy nestretla, ani po ceste som nikdy nikoho nestretla a tak sa mi to páčilo. Bola som sama, skutočne sama. Žiadny ľudia, žiadne otravné papiere, ktoré sa mi na stole len hromadili, nijaký rozruch a nervozita... jednoducho... iba ja. Voľnosť, sloboda a oddych. Vytrhnutie zo všedného a monotónneho mestského života.

Zavrela som oči a počúvala tiché dianie okolo seba, nikdy som odtiaľ nechcela odísť, keby sa dalo, ostala by som tu navždy. Bez problémov obyčajných ľudí. Toto bol môj sen, môj reálny sen, ktorého som sa nechcela vzdať ani len na sekundu. Ale potom som si spomenula na skutočný život a že sa doň musím vrátiť. Veď o chvíľu sem prídem zas. Jeden pracovný deň a znova navštívim svoj kúsok raja. Hlasno som si odfúkla, otvorila oči a rýchlo vstala.

Posledný krát pozrela na tú nádheru pred sebou, na stromy, hviezdy a žiarivý mesiac. No keď som sa otočila, noha sa mi pošmykla a ucítila som bolesť v nohe. Krv sa liala z rany na lýtku hrubým prúdom. Nebolo to až také zlé, len veľa krvi. Zodvihla som o kúsok hlavu a uvidela topánky. Následne hlas, ktorý som veľmi dlho nepočula.

„Jasper, nie! To je Angela!“ Bella, jej hlas sa nezmenil ani po šiestich rokoch.

Akoby som padala, pretože som svoju skalu, ktorá ma toľkokrát privítala s otvorenou náručou, videla úplne z iného pohľadu. Stromy boli naopak a hviezdy sa vzďaľovali. Boli tak ďaleko ako ešte nikdy predtým. Vietor šušťal a ja som bola omámená tmou a výkrikmi. Netušila som koho boli, ale chcela som, aby prestali, rušili mi môj pokoj, teda, relatívny pokoj. Chcela som ticho, chcela som sa čo najmenej utápať v bolesti. Cítila som, ako sa mi prsty rozpadávajú a znova skladajú, ako moje srdce rýchlo búši a ja sa neviem ani nadýchnuť. Akoby sa mi koža oddeľovala od tela. A ešte ten krik, chcela som otvoriť ústa a zvriesknuť na niekoho nech už prestane. A zrazu ustal. Vtedy som si uvedomila, že patrí mne. Lenže... bol taký... iný, zvláštny, jednoducho to nemohol byť môj hlas. Tento bol vysilený, chrapľavý, boli to už len pokusy o výkriky. Počula som ešte svoje srdce, už nič iné. To bilo ako o život, akoby sa hádalo s výkrikmi, ktoré sa mi drali z hrdla. Keď som pomyslela na to, že by som bola radšej medzi hromadou tých papierov vo svojej kancelárii a počúvala problémy iných, srdce sa zastavilo. Čakala som tmu, koniec. Ale miesto toho som uvidela jasné svetlo, oveľa jasnejšie, ako kedykoľvek predtým.

„Ang,“ volal ma niekto. Bola som vydesená, pretože som okolo seba nikoho nevidela, iba svetlo. Zdesenie vo mne len rástlo.

„Kto si, kde si?“ odvážila som sa.

„Otvor oči, Angela,“ povedal niekto a ja som obrátila hlavu. Pocítila som vzduch na pokožke, ako sa o moje líce rýchlo obtrel.

Otvorila som oči a svetlo mi bilo do očí, párkrát som zažmurkala a odrazu bol obraz ostrejší a detailnejší. Zjavil sa mi. Pleť alabastrová, oči svetlé a úsmev dokonalý. Už som vedela kto to je. Ale bol iný, nikdy nevyzeral až tak dokonale. Znova som otočila hlavu, pretože som cítila pachy, a počula hlasy a zvuky a cítila šteklenie na bruškách prstov. Videla som jeho dokonalú pleť ako hodváb. Znova som otočila hlavu, pretože som počula slová a chcela som niečo povedať a myšlienky mi utekali jedna cez druhú, pričom som neukončila ani tú prvú, čo sa to deje?!

„Carlisle, povedz niečo.“ Začula som znova povedomý hlas.

„Angela!“ zvýšil hlas Carlisle, ešte stále som nemohla uveriť, že je ešte krajší a dokonalejší, ako som si ho pamätala.

„Je v poriadku?“ musela som sa už otočiť za ďalšími hlasmi. Znervózňovalo ma, že počujem hlasy, ale nikoho nevidím. Šialene som sa otáčala dokola a pred očami mala rozmazanú šmuhu, no zároveň som každý detail videla spomalene.

„Nie je potrebné, aby si vrčala, nikto ti neublíži.“ Vrčala som, ja som vrčala?

„Upokoj sa, Ang, všetko bude v poriadku.“ Bol to Bellin hlas, to som vedela, týmto jedným som si bola istá. Otvorili sa dvere a v nich stál Edward, ešte príťažlivejší a charizmatickejší a za ním stála ona. Moja bývalá priateľka, ktorú som nevidela od jej svadby. Mala výraznejšie rysy a bledšiu pleť. Cúvla som, pretože to nebolo v poriadku, cítila som sa inak. Otočila som sa a chystala sa na útek, no niečo ma zastavilo. Zrkadlo. Vlasy boli hustejšie a ešte tmavšie a zdravšie. Moja pleť bola taktiež biela, moja tvár sa len málo podobala na moju. Lícne kosti boli zvýraznené a oči mierne zväčšené. A tá farba. Akoby mi niekto nalial do očí červený atrament. Zodvihla som ruku, pretože sa na nej niečo trblietalo. Chcela som to zotrieť, lenže trblietavé bodky ostávali na mojej ruke, nohách, všade po mojom tele. Vyzerala som ako posiata hviezdami, ktoré som tak dlho sledovala. Otočila som sa na tých troch.

Bola som presne ako oni.

Autor: NoemiVolturiCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Lost girl: