Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Keby bolo keby - Story of Esme IIl.

18


Keby bolo keby - Story of Esme IIl.„Nádych...“ povedal pokojným, no pevným hlasom a zhlboka sa nadýchol. V očiach som mala neprítomný pohľad a ani som sa nepohla. Cítila som, ako ma uprene sledovali veľmi jasné oči. Pokúsila som sa nadýchnuť, ale moje telo nespolupracovalo. Bezvládne som ostávala v kresle a moja myseľ a zdravý rozum boli rozletené na milión zúfalých častí.

EDIT: Článek neprošel korekcí gramatiky. 

Keby bolo keby:

    Story of Esme

 

III. časť:

 

Nemo som hľadela do jeho karamelových očí a nedokázala som sa spamätať z tohto šoku. Naopak, on mal v tvári kamenný výraz a predstieral, že ma vôbec nepozná. Priala som si, aby to tak bolo, ale bola som príliš zaskočená na to, aby som dokázala niečo predstierať.  

„Dobrý večer, madam, prišiel som za pánom Charlesom Evensonom,“ povedal vážnym tónom.

Bez slova som otvorila dvere a on vošiel dnu. Ani som si neuvedomila, že som na neho stále mlčky zízala. Vôbec som si to nepripúšťala – alebo som si to nechcela pripustiť. Odkiaľ sa tu vzal?!

„Dobrý večer, pán doktor! Poďte, môj syn leží hore!“ Objavila sa pri nás Charlesova matka a viedla ho ku schodom. Vedela vôbec, kto to bol?!

Ako bolo možné, že sa tu z ničoho nič zjavil po rokoch práve na prahu mojich dverí? Vlastne som ani nevedela, kedy odišiel z mesta. Naše posledné stretnutie mi až príliš dobre utkvelo v pamäti... Nikdy som na ten bozk nezabudla. A ani na ten jeho arogantný tón a úškrny. To mám teraz dovoliť, aby Carlisle Cullen ošetroval môjho chorého manžela?!

Ako tak som sa začala spamätávať z úvodného šoku a prešla som do obývačky. Prebralo ma až hlasné kašľanie a úplne ma vytrhlo z môjho sledu spomienok. Vedela som, že Charles má bolesti a bolo mi ho veľmi ľúto. Ach Bože, prečo? Dúfala som, že mu lekár pomôže. Charlesova matka aj Betty mu asistovali a ja som sa cítila úplne bezmocná. Bezvládne som klesla na drevenú stoličku a potichu som zavzlykala.

„Nemajte strach, Esme, Váš manžel sa z toho dostane! Doktor Cullen je najlepší lekár v okolí a určite mu pomôže!“ Snažil sa ma povzbudiť George, ktorý bol z toho celého sám zdrvený.

„Áno, George. Charles sa vylieči,“ prikývla som.

 

Na nasledujúci deň som sa vrátila do práce. Chcela som ostať doma pri Charlesovi, ale Betty aj Helen – moja svokra, ma presviedčali aby som išla učiť. Obe dobre vedeli ako milujem svoju prácu a že mi to pomôže prísť na iné myšlienky. Ja som to ale nechcela... Chcela som byť pri svojom manželovi a prežívať všetko s ním. Potreboval ma a ja som potrebovala jeho. V zdraví aj v chorobe, tak ako sme si sľúbili.

Vedela som, že je o neho dobre postarané jeho matkou a Betty, no napriek tomu som bola veľmi nepokojná.

Vzhliadla som na svoju triedu, aby som videla, či už niekto vypočítal všetky zadané príklady. Z prvej lavice sa na mňa usmievala Annie, dcéra Suze, a veselo hojdala nohami obutými v malých čižmičkách. Annie bola neskutočne chytré a milé dieťa! Úsmev som jej opätovala a povzbudivo som na ňu žmurkla. Suze mala také šťastie! Aj ja som si priala mať dieťa... No Charlesovou chorobou sa určite všetko zase oddiali. Do očí sa mi začali tisnúť slzy, tak som rýchlo nasmerovala svoje myšlienky inam. Prešla som pohľadom po triede a pozrela som sa na hodinky.

„Tak, deti, prejdeme si spolu výsledky a potom vás pustím domov, môže byť?“

Trieda mi súhlasne prikývla a ja som sa začala pýtať na odpovede. Väčšina bola správne, tak som ich veľmi pochválila a tie nesprávne som im opravila a vysvetlila. Potom sa deti začali baliť a zberať sa na odchod. Rozlúčila som sa s nimi a vyprevadila som ich z triedy. Myslela som si, že je trieda prázdna, tak som zavrela dvere no vtom som za sebou začula tiché vzlyky. Otočila som sa a uvidela som malého chlapca sedieť na svojom meste. Zakrýval si tvár dlaňami a tíško plakal.

„Oliver, čo sa stalo?“ opýtala som sa a pomaly som podišla k jeho malej lavici.

Nič nepovedal, iba pokrútil hlavou. Kľakla som si vedľa neho a jemne som ho pohladila po ramene.

„No tak, zlatko, vidím, že ťa niečo trápi...“

Stále nič nehovoril.

„Niekto ti ublížil?“ Záporne pokrútil hlavou.

„Ostatné deti sa mi vysmievali!“ vyštekol uplakane.

„Oh, Oli, čo ti povedali?“ Chcela som mu pomôcť.

„Smiali sa mi, že nemám mamičku!“ povedal a ja som zmeravela.

Tuho som ho objala a pritisla som si ho na svoj hrudník. Oliverova matka ich pred časom opustila a chlapec ostal žiť len s otcom. Nanešťastie sa to roznieslo aj medzi deťmi, ktoré vedia byť v takýchto situáciach viac než kruté.

„Netráp sa, Oliver. Pamätaj si, tvoj ocko ťa veľmi ľúbi! Iné deti nemajú takých skvelých ockov ako ty a preto ti závidia!“ Snažila som sa ho upokojiť.

Objal ma tuhšie a plakal mi do ramena. Pohladila som ho po hlave a držala som ho, až kým sa upokojil.

„A ty si úžasný chlapec, Oliver. Priala by som si mať dieťa, ako si ty,“ povedala som mu.

„Ja by som chcel mamičku ako ste vy,“ odpovedal a mňa to celkom dojalo. „Smiem vás tak volať?“

„Samozrejme, zlatko, môžeš!“ Privinula som si ho tuhšie k sebe a Oliver prestal plakať. Aspoň niekomu som dnes pomohla.

 

Keď som sa vrátila domov, Charles práve spal. Betty mi povedala, že lieky mu zmiernili kašeľ, no stále mal bolesti a bol veľmi slabý. Poprosila som Betty o šálku čaju a sadla som si do obývačky.

„Nech sa páči, madam. Môžem Vám priniesť aj večeru?“

„Nie, ďakujem, Betty. Nemám chuť,“ povedala som a odpila som si z čaju.

„Určite ste celý deň nejedli, prinesiem Vám aspoň niečo malé. Nemôžete nám ochorieť aj Vy...“ To bola celá Betty. Jemne som sa pousmiala a prikývla som. Nemala som silu ju presviedčať, že naozaj niesom hladná.

Priala som si ísť za Charlesom, no nechcela som ho zobudiť. Vedela som, že kým spal, necítil žiadnu bolesť. Keď som si to uvedomila, do očí mi vytryskli slzy a myslela som na najhoršie.

Nemohla som si to pripustiť. Charles sa z toho dostane a bude žiť dlhý a šťastný život!

 

***

„Pán doktor, povedzte, zlepšil sa stav môjho syna?“ pýtala sa Helen doktora Cullena, keď vyšiel z Charlesovej izby. Venoval jej dlhý pohľad  a povedal:

„Dal som mu silnejšie lieky... Vzhľadom na to, že Váš syn mal už predtým zdravotné problémy, nedokážem Vám nič zaručiť, ale robím všetko, čo môžem, madam Evensonová.“

Sedela som v našej knižnici a tajne som si vypočula ich rozhovor. Aké zdravotné problémy mal Charles? A prečo o ničom neviem?

Už vyše týždňa sa situácia vôbec nemenila k lepšiemu. Charlesov zápaľ pľúc sa ani trochu nezmierňoval. Bola to silná infekcia, ktorá napadla jeho bezbranné telo a teraz sa ho snažila zničiť. Jeho matka mu neustále vymieňala obklady, aby znížila horúčku, ale nemalo to žiaden účinok. Betty a ja sme pomáhali ako sa len dalo. Dávali sme mu slepačí vývar, menili čisté periny a izbu mal vždy poriadne vyhriatu.

Každý deň po práci som sa ponáhľala domov, aby som mohla byť so svojim manželom. Párkrát sa u nás zastavil aj Geogre, ktorý si robil starosti o svojho dobrého priateľa.

Ja som naozaj začínala mať obavy. Čo ak mu predsa len žiadne lieky nezaberú? Nedokážem si predstaviť život bez neho...

Doktor Cullen sem chodil každý druhý deň, no našťastie v čase keď som nebola doma. Nechcela som ho vidieť. Vlastne som nechcela vidieť vôbec nikoho... V práci som sa držala od všetkých ďalej a cez víkend som nenavštívila svojich rodičov ani Suze. Začala som sa uzatvárať do seba a vyhýbala som sa kontaktu s ľuďmi. S Charlesovou matkou sme sa takmer vôbec nerozprávali a na pár viet s Betty som pozbierala posledné sily a nahodila falošný úsmev.

Už som v sebe nedokázala živiť tú falošnú nádej, keď som videla svojho manžela v takomto stave. Vždy keď som bola pri ňom bol slabší a slabší. Jeho objatie bolo chabé a z očí sa mu pomaly vytrácali iskry.

 

 

„Som Vám veľmi vďačná, pán doktor!“ povedala Helen. „Za všetko, čo pre môjho syna robíte!“

„To je samozrejmosť, madam!“ prikývol Carlisle Cullen.

„Prosím, prijmite moje pozvanie a ostaňte dnes u nás na večeru!“ pozývala ho moja svokra. Och nie, len to nie... To sa s ním budem musieť stretnúť.

„Ďakujem, ale-“

„Ale, no tak. To je to najmenej, ako sa Vám môžeme odvďačiť! Večera bude ochvíľu hotová.“

„Nuž dobre,“ povedal porazenecky. „Ďakujem, pani Evensonová!“

Obaja pomaly zišli dolu schodmi a ja som ostala v knižnici. Chcela som tam ostať až kým doktor neodíde, no vedela som, že na večeru budem musieť prísť k stolu. Prešmykla som sa k Charlesovi do spálne a sadla som si na kraj postele.

„Esme,“ šepol a natiahol svoju ruku k mojej.

Pousmiala som sa a vložila som ruku do jeho dlane.

„Cítiš sa aspoň trochu lepšie?“

„Áno, bábika,“ povedal slabým hlasom a mne skutočne odľahlo.

„Ako bolo v škole?“ opýtal sa ma.

„Dobre,“ usmiala som sa a začala som mu rozprávať o svojom dni.

Asi o dvadsať minút ma prišla Betty zavolať na večeru. Vedela som, že sa tomu nevyhnem. Pobozkala som svojho manžela na čelo a vyšla som zo spálne. Cestou do jedálne som sa upravila v zrkadle, aby som na nášho hosťa nepôsobila ako strašidlo. Aj keď... Vôbec mi nezáležalo na tom, čo si o mne myslel. Tolerovala som ho v tomto dome len preto, lebo liečil Charlesa.

Umyla som si tvár a zotrela roztečenú čiernu linku spod očí. Prečesala som si vlasy, striekla na seba trochu parfumu a pomaly som kráčala dolu schodmi. Cítila som, aké boli moje kroky ťažké a ako sa mi zrýchlil dych. Chcela som to mať čo najskôr za sebou.

Keď som vošla do jedálne, Helen a Carlisle už sedeli pri prestretom stole.

„Dobrý večer, madam Evensonová!“ pozdravil ma doktor Cullen a zdvorilo sa postavil.

„Dobrý večer,“ kývla som mu hlavou a sadla som si vedľa svojej svokry. Carlisle si znovu sadol k stolu a Helen zazvonila na malý zvonček, aby Betty začala servírovať večeru.

„Sme poctené, že ste prijali naše pozvanie,“ dodala som zo slušnosti a Carlisle sa milo usmial.

„Je mi cťou, madam.“

Nastalo trápne ticho a ja som bola rada, keď vošla Betty s veľkým hrncom zeleninovej polievky. Všetkým nám nabrala a my sme sa pustili do jedla. Doktor Cullen sa začal vypytovať na moju prácu, ale viac za mňa hovorila moja svokra. Nemohla som sa sťažovať, vychválila ma až do nebies, no muselo im byť obom jasné, že nemám náladu na žiadnu diskusiu. Vedela som, že keby som prehovorila, zlomil by sa mi hlas a plaču by som sa neubránila.

„Esme, zlatko, neboj sa. Všetko bude dobré,“ ubezpečila ma Helen, keď videla, že je to so mnou naozaj zlé. Celý čas som mala slzy na krajíčku a zvieralo mi hrdlo. Carlisle stíchol a všetci sme v tichosti dojedli polievku.

Počas druhého chodu som sa v jedle len vŕtala vidličkou, kým Helen sa rozprávala s Carlisleom o jeho cestách po Štátoch. Uvedomovala som si čo robím, no nedokázala som si pomôcť. Vedela som, že moje správanie pridávalo mojej rodine ďalšie starosti a znepokojovalo celé moje okolie. Na druhej strane mi bolo úplne jedno, či nášho hosťa svojim správaním urazím alebo nie.

Keď sme dojedli, Helen kázala Betty, aby nám priniesla ešte dezert, no Betty zrazu nikde nebolo.

„Ja to prinesiem,“ ponúkla som sa a postavila som sa od stola.

„Nemusíš, dieťatko, my počkáme,“ povedala Helen, ale ja som len pokrčila ramenami. Skutočne to bolo to najmenej.

Doktor Cullen sa znovu odsunul od stola a postavil sa, keď som vychádzala z miestnosti, ale ja som mu nevenovala ani ten najkratší pohľad. Prešla som do kuchyne, kde už boli prichystané tri malé tanieriky s čokoládovým dezertom. Vzala som ich všetky naraz a kráčala som naspäť do jedálne. Vtom som si spomenula ešte na šľahačku a vrátila som sa do kuchyne. Vzala som aj tú a ponáhľala som sa späť. Medzitým sa mi zavreli dvere na kuchyni, tak som ich chvíľu nešikovne otvárala lakťom. Obe ruky som mala plné a iná možnosť mi neostávala.

Nakoniec sa mi ich podarilo otvoriť, no pritom som sa potkla o vysoký prah a bola by som spadla na zem, keby ma nezachytila pevná náruč. Na moje prekvapenie tanieriky ostali neporušené a ja som pomaly zdvihla zrak.

„Dejá vu,“ šepol doktor Cullen s miernym úsmevom na tvári. Tento moment som si, bohužiaľ, veľmi dobre pamätala. Prinavrátila som si svoju rovnováhu a striasla som zo seba jeho ruky.

„Nikdy som na Vás nezabudol, Esme,“ dodal tichšie, blízko mojej tváre.

„Prosím, vráťte sa k stolu. Nasleduje dezert,“ povedala som chladne a kráčala som do jedálne.

 

 

 

Nasledujúci deň bol u nás doktor Cullen znovu. Charlesovi sa cez noc veľmi priťažilo. Ja som ostala doma, aby som mohla byť s ním a trvala som na tom, že budem doktorovi pomáhať. Doktor Cullen prikývol a poslal ma pre nové obklady. Charles mal vysoké horúčky a jeho zápal pľúc bol taký silný, že sa mu ťažko dýchalo a v hrudníku mal bolesti. Trápil ma pohľad na svojho manžela v tomto stave, ale stále som dúfala, že sa z toho dostane. Upokojilo ma, keď som videla, ako vzorne sa o neho doktor staral.

Dokonca ani ku mne sa nesprával tak arogantne. Nemal žiadne povýšenecké poznámky a dovolil mi pomáhať mu. Napadlo mi, že by som sa ho mohla spýtať na niečo, čo ma už dlhší čas trápilo. Využila som chvíľku, kedy Charles zaspal a podišla som bližšie ku Carlisleovi. Pozrel sa na mňa a celú si ma premeral. V jeho pohľade bolo niečo zvláštne...

Zrazu som na neho nedokázala ani prehovoriť, no on videl v mojich očiach nevyslovenú otázku.

„Esme... nechcem Vás strašiť, ale...“

„Nie... Chcela som sa opýtať... Ehm... Začula som Vás rozprávať sa s Helen... Hovorili ste o nejakých Charlesovych minulých zdravotných problémoch...“

„To Vám nemôžem povedať, madam. Som viazaný lekárskym tajomstvom,“ povedal.

Prikývla som a sklopila som zrak.

„On Vám to povie sám,“ dodal. „Drahá, prosím, netrápte sa. Nerád vidím, ako si sama ubližujete... Váš manžel by z toho tiež nebol šťastný.“

„Prečo Vám na mne záleží?“ opýtala som sa ho podozrievavo. Nepáčilo sa mi, ako sa do mňa staral. Nebolo to totižto prvýkrát.

„Som lekár, Esme. Starám sa o zdravie ľudí,“ povedal monotónne a som pretočila očami. Už zas. Chcela som od neho odísť.

„Ospravedlňte ma... Musím ísť na vzduch. Prejdem sa do kostola a naspäť,“ oznámila som mu.

„Dobre. Ja ešte chvíľu ostanem pri Vašom manželovi a potom pôjdem za ďalším pacientom.“

„Dovidenia, doktor Cullen,“ kývla som mu na pozdrav.

„Dovidenia.“

 

 

Podišla som až k oltáru a zúfalo som naň vzhliadla. Spojila som ruky pred sebou a začala som sa modliť. Mala som na srdci len jedno prianie. Aj keď mi to nikto nepovedal, vedela som, že Charlesov život visel na vlásku a jeho stav sa len zhoršoval. Veľmi som sa bála toho, čo bude ďalej. Nechcela som si ani predstaviť ostať tu na svete bez neho.

Sadla som si do prvej lavice a sklonila som hlavu. Nevedela som, čo mám robiť. Bola som úplne zúfalá. Čím sme si toto zaslúžili?! Tak veľmi som dúfala, že sa z toho dostane, ale podľa doktorových slov tu nebola veľká šanca.

„Esme,...“ Začula som zrazu pokojný hlas. Zdvihla som zrak a predomnou stál náš farár.

„Pochválen buď Ježiš Kristus...“ povedala som zdvorilo roztraseným hlasom a jemne sklonila hlavu.

„Naveky, Amen!“ prikývol.

„Som rád, že Ťa vidím, dcérka, ale nevyzeráš byť šťastná. Čo Ti spôsobuje toľko trápenia?“ opýtal sa ma a sadol si ku mne do lavice.

„Stav môjho manžela,“ vzlykla som.

„Ach, áno, viem o tom. Modlím sa za neho každý deň.“

„Ďakujem, Otče.“

„Je to moja povinnosť. Verím, že Boh mu pomôže!“ Miera môjho zúfalstva sa stupňovala a ja som sa začínala chytať každej možnosti ako pomôcť Charlesovi.

„Ešte je príliš skoro na to, aby odišiel,“ šepla som.

„Boh si k sebe privoláva ľudí v každom veku...“ Áno, presne toto som potrebovala počuť, pomyslela som si ironicky.

„Niektorí z nás splnia svoje poslanie na Zemi a vrátia sa do Božieho kráľovstva oveľa skôr,“ pokračoval. Nikdy som viere nedávala veľkú váhu, chodila som do kostola preto, lebo to chceli moji rodičia. Nepáčil sa mi fakt, že niekto má väčšiu moc nad naším osudom ako my samy.

„Dôležité je mať vieru a nádej,“ povedal kňaz a jemne ma pohladil po ramene.

„Je priskoro trápiť sa, Esme. Vráť sa k manželovi a buď s ním v ťažkých chvíľach.“

Bez slova som prikývla, lebo jeho reči na mňa nemali dobrý vplyv.

„Prišla si sama? Už sa zotmelo, mám Ťa odprevadiť?“ navrhol.

„Ďakujeme, Otče, tentokrát ju odprevadím ja!" Ozval sa zrazu známy hlas a my obaja sme sa otočili. Elegantným krokom k nám kráčal doktor Cullen a mne z nejakého zvláštneho nepochopiteľného dôvodu odľahlo.

„Vy?“ opýtala som sa sčasti neveriacky a sčasti pobavene. „Čo tu robíte?“

„Tiež som prekvapený, že Boží chrám ešte nezačal horieť, keď som vstúpil dnu...“ pobavene sa pousmial.

„Nerúhajte sa, pán doktor!“ povedal prísne kňaz, no ja som sa musela tiež usmiať. Tentokrát som bola úprimne rada, že ho vidím.

„Môžem Ťa nechať s týmto mužom, Esme?“ opýtal sa ma chladným hlasom.

„Áno, otče,“ prikývla som.

„Dobre. Rád som Ťa videl, Esme. Dúfam, že sa čoskoro stretneme. S Pánom Bohom...“ rozlúčil sa so mnou kňaz a palcom mi nakreslil kríž na čelo. Nechal nás s Carlisleom samych a odišiel za svojimi povinnosťami. Carlisle si sadol vedľa mňa a upokojujúco ma pohladil po ruke. 

„Ako je Charlesovi?“ opýtala som sa.

„Nie príliš dobre... Zajtra ráno prídem znovu.“

„Ďakujem!“ Dostala som zo seba s veľkou gučou v hrdle a jemne som mu stisla ruku vo svojej.

„Robím, čo môžem, Esme... Smiem Vás teraz odprevadiť domov?“ opýtal sa ma a ja som prikývla. Pomaly som sa postavila z lavice a Carlisle mi ponúkol rameno. Bez rozmýšľania som sa do neho zavesila, pretože každý môj krok ma stál veľa námahy. Ťažšie sa mi dýchalo a z hrdla mi vychádzali tiché vzlyky. Carlisle ma mlčky viedol celú cestu domov. Vonku bolo naozaj zima, už bol predsa november. Fúkal silný vietor, tak som si okolo úst ovinula hrubý šál.

Cesta nám prešla celkom rýchlo, no hneď ako som sa rozlúčila s Carlisleom som vošla k Charlesovi do izby. Bola tam aj Helen, ktorá kľačala pri jeho posteli a tuho sa modlila so svojim ružencom v rukách. Keď ma začula, pomaly otvorila oči a venovala mi smutný pohľad. V izbe bolo ticho a počuli sme len Charlesove plytké dýchanie v pravidelnom rytme. Zdalo sa, že pokojne spal, no ja som si všimla, ako mu občas zovrelo hrudník a začal lapať po dychu. Do očí sa mi začali tlačiť slzy...

„Kde si bola, Esme?“ pýtala sa ma Helen.

„V kostole,“ šepla som.

„Dobre, dieťa moje. Zastavili sa tu tvoji rodičia, chceli vedieť ako sa má Charles.“

„Oh... Škoda, že sa neohlásili vopred,“ dodala som, ale vôbec mi nevadilo, že som sa s nimi dnes nestretla. Bola som vo veľmi zlom psychickom rozpoložení a nechcela som vidieť naozaj nikoho.

Posadila som sa k Charlesovi na posteľ a on zo spánku zakašľal. Jemne som stisla jeho ruku vo svojej a smutne som si ho prehliadla.

V ten večer sa Charles už neprebudil. Prespal celú noc a nás utešovala aspoň skutočnosť, že v spánku necítil žiadne bolesti. Chcela som byť pri ňom čo najviac, takže som v noci skoro vôbec nespala. Ležala som pri ňom a dookola som si želala, aby sa vyliečil.

 

 

Ráno prišiel doktor Cullen, aby skontroloval jeho stav. Charles sa zobudil necelú hodinu pred jeho príchodom. Od rána sa cítil veľmi nepokojne a žalúdok sa mu doslova triasol. Pokúšala som sa ho upokojiť, ale bez úspechu. Keď prišiel Carlisle, poprosil ma, aby som ich nechala v miestnosti samych. Veľmi ma to znepokojilo, no nemohla som im nevyhovieť. Boli tam spolu zavretí veľmi dlho... Nevedela som, či sa rozprávajú, alebo či ho doktor vyšetruje.

Na poludnie vyšiel Carlisle s izby môjho manžela a ja som na neho s napätím vzhliadla.

„Esme... Váš manžel by sa s Vami chcel porozprávať,“ povedal pokojným hlasom a ja som prikývla. Pomaly som vošla do našej spálne a Carlisle za mnou zavrel dvere. Bála som sa toho, čo ma tam čakalo. Čo mi chcel Charles povedať? Môj manžel ležal v posteli a vyzeral skutočne úboho... Iskra z jeho očí bola dávno preč a farba z jeho líc sa v priebehu posledných dní vytratila. Hľadel na mňa zúfalými bezmocnými očami a ja som sa začala celá triasť.

„Esme, drahá,“ šepol a natiahol ku mne ruku.

Podišla som k nemu a vložila som svoju ruku do jeho dlane. Jemne mi ju stisol a ja som si sadla vedľa neho na posteľ. Charles sedel a podopierali ho veľké páperové vankúše.

„Esme,“ začal, no hneď sa aj odmlčal. Vyhýbal sa mi pohľadom a ja som nemala ani tušenia, čo sa deje. Nevedela som, čo sa mi chystá oznámiť, tak som sa k nemu prisunula bližšie a vrúcne som ho objala. Charles ovinul svoje paže okolo môjho tela a aj napriek jeho fyzickej slabosti som sa cítila v jeho náruči bezpečne. Pobozkal ma do vlasov a pohladil po líci.

„Milujem ťa,“ šepla som.

„Ja teba viac,“ odpovedal. „Zlatko, vôbec mi neuľahčuješ situáciu... Musím sa ti s niečím priznať...“

Pomaly som sa od neho odtiahla a prikývla som, aby vedel, že ho počúvam.

„Ach bože...“ povzdychol si a chytil sa za hlavu. „Skutočne neviem, ako začať.“

Povzbudivo som mu stisla ruku vo svojej a on sa mi pozrel do očí.

„Esme, moja láska k tebe je taká silná, až ma doviedla k strašnému sebectvu a nečestným činom...“ prehovoril pevným hlasom.

„Hanbím sa za to, ako som sa k tebe zachoval, pretože ty si zaslúžiš naozaj čestného muža... Esme, ty si zaslúžiš to najlepšie!“

„Drahý, ja predsa mám to najlepšie! Teba!“ prerušila som ho.

„Nie, Esme... Je pravda, že ťa milujem, ale nepriamo som ti spôsobil veľké trápenie...“ povedal a silno sa rozkašľal.

„O čom to hovoríš, Charles?“ Začínala som byť poriadne zmätená.

„Neviem, ako ti to povedať. Mal som to urobiť už dávno, ale bál som sa, že ťa stratím. Môj život bez teba by nemal zmysel, tak som sa radšej nečinne prizeral ako trpíš, kým som ťa mal celú len pre seba. Vyzerá to tak, že Boh mi to teraz všetko vracia,“ povedal skľúčene, no v jeho hlase som počula hnev. Znovu na neho prišiel záchvat kašľa a ja som sa na neho súcitne pozrela. Zovrelo mu hrudník a videla som, ako trpel. Musela som ho uchlácholiť, aby sa upokojil.

„Charles, ty si mi nikdy žiadne trápenie nespôsobil!“ Znovu som ho upokojujúco pohladila po ruke. „Po celé tie roky si sa o mňa vzorne staral a dal si mi pocítiť skutočnú lásku. Mala som sa pri tebe ako kráľovná!“

„Ach, Esme, to som úprimne rád...“ Natiahol sa ku mne a zľahka ma pohladil po tvári. „Ale je tu niečo, čo by si mala vedieť. Bál som sa, že ak ti to poviem, odídeš odomňa a to by som nezvládol. Bál som sa tvojej reakcie a toho, čo by nasledovalo potom... No teraz ti to už musím povedať... Neostáva mi veľa času a nechcem, aby si žila v klamstve...“ Znovu sa odmlčal a sťažka preglgol.

„Esme, prosím, odpusť mi to... Odpusť mi, že som ti to nikdy nepovedal... Ja... Esme, ja nemôžem mať deti...“ dostal zo seba a sklopil zrak.

S pootvorenými ústami som na neho nemo hľadela a nezmohla som sa na slovo. Celé tie roky... Všetka ta snaha... Všetko to trápenie a výčitky... Všetok ten strach, že ma Charles opustí... Č-čože?!

„Od detstva som mal zdravotné problémy a v mladosti som mal úraz, po ktorom som ostal neplodný,“ dodal a ja som stále bola v šoku.

„Esme, je mi to veľmi ľúto! Videl som, ako si sa celé tie roky trápila, ako si sa snažila a vyhladávala pomoc, ako si si rátala dni, aby sa nám podarilo splodiť dieťa,... Bolelo ma vidieť ťa smutnú, ale bol som príliš zbabelý, aby som ti niečo povedal. Vedel som, že si túžila po rodine a ja by som bol dal všetko na svete za to, aby som ti toto prianie mohol splniť.

Navštívil som veľa lekárov, dokonca aj teraz v New Yorku, ale všetci tvrdili, že sa s tým už nedá nič robiť...“

Nevedela som, čo mám povedať. Nie, vôbec som sa na neho nehnevala. Netušila som, čo som v tej chvíli cítila, ale nebol to hnev ani nenávisť. Cítila som nejakú zvláštnu úľavu. Možno som mu len bola vďačná za celé tie roky skvelého manželstva a rozprávkového života. Vedela som, že toto by som s iným mužom nikdy neprežila. Charles bol stále pre mňa tým pravým a jediným. Bola som si istá, že keď vyzdravie, nájdeme nejaké iné riešenie.

„Esme... Nenechádzam vhodné slová, aby som sa ti plnohodnotne ospravedlnil. Spôsobil som ti kruté trápenie... Boh ma za to teraz trestá. Ale tebe to určite nejak vynahradí!“

„Charles,“ prehovorila som potichu, „prežila som s tebou tie najlepšie roky svojho života. Naše manželstvo bolo ako z filmu... Žiaden iný muž by mi nedal to, čo ty.“

„S iným by si mala rodinu!“

„Aj s tebou ju budem mať! Keď sa z toho dostaneš, porozprávame sa o našich možnostiach, dobre?“ navrhla som.

„Esme, ty máš srdce zo zlata... Zaslúžiš si skutočne to najlepšie! Milujem ťa!“

„Aj ja ťa ľúbim, drahý!“ Naklonila som sa k nemu a letmo som ho pobozkala na pery.

V tom sa ale Charles strhol a dostal ho ďalší záchvat kašľa. Začal sa dusiť a ja som vedela, že toto je vážne. Musela som niečo urobiť.

„Doktor Cullen!“ vykríkla som a dvere na izbe sa okamžite rozleteli. Carlisle vbehol dnu a okamžite bol pri mojom manželovi. Charles sa začal zvíjať v bolestiach a ja som na to celé šokovane hľadela.

„Esme, nechajte nás samych, prosím,“ požiadal ma Carlisle a ja som bezslova prikývla. Opustila som našu spálňu a pri dverách čakala Helen. Objala ma okolo ramien a pomaly ma viedla do obývačky. Cestou to na mňa celé doľahlo a ja som sa poddala slzám. Tiekli mi z očí potokom a ja som sa nedokázala ovládať.

Čo sa to práve stalo?! Charles nemôže mať deti? A čo ja? S iným mužom by som už mala rodinu? Ale... To snáď nie... Takže ja som v poriadku? A čo bude s nami ďalej? Nevnímala som nič okolo seba, dokonca ani hlasný kašeľ môjho manžela z poschodia.

Netuším, koľko času ubehlo a ako dlho som strávila v objatí svojej svokry, ale zrazu som si uvedomila, že v celom dome nastalo ticho.

Vzhliadla som na Helen, ktorá prázdnym pohľadom pozerala pred seba. Z poschodia som nepočula ani hlások. Helen sa vôbec nehýbala. Zdalo sa, že ani nedýchala. Sedela tam ako socha a jej ruky nevládne opadli z mojich ramien. Počula som len tlkot našich sŕdc. A v tom som si uvedomila... že ich v tomto dome bilo o jedno menej.

 

 

Doktor Cullen prišiel do obývačky pomalým krokom. Pohľad v jeho očiach všetko vysvetľoval. Ľútosť, smútok, sklamanie, bolesť a žiaľ. Nie... Nie... Nie. Nemusel nám nič hovoriť. Helen prepadla v žalostný plač a ja som bola v šoku. Nedokázala som sa nadýchnuť. Nedokázala som sa hýbať, ani rozmýšľať. Prišlo mi zle. Veľmi zle.

Carlisle nás obe sledoval a pozoroval naše reakcie. Bol predsa lekár a nechcel, aby sa prihodilo ešte niečo iné.

„Úprimnú sústrasť,“ povedal opatrne Helen a stisol jej ruku vo svojich.

„Esme,“ oslovil ma váhavo. Postavila som sa a v tom sa mi zahmlelo pred očami. Bola som vyčerpaná a úplne zničená. Zvnútra ma niečo začalo trhať na kúsky. Začala sa mi točiť hlava, stratila som rovnováhu a potom nasledovala už len tma.

 

Keď som sa prebrala, šialene ma bolela hlava. Netušila som, čo sa stalo. Kde som to bola... Pomaly som sa podoprela lakťami a zmätene som sa rozhliadla okolo seba. Ležala som na posteli v jednej z našich hosťovských izieb a oproti mne sedel doktor Cullen.

„Esme, ako sa cítite?“ prehovoril na mňa doktor.

„Som taká slabá,“ šepla som.

„Ste veľmi vyčerpaná. Celú noc ste nespali. Kedy ste naposledy jedli?“

„Neviem...“ pípla som.

„Betty vám pripravila kurací vývar. Prosím, dajte si aspoň trochu!“ Podal mi veľký hrnček a ja som si odpila. Položila som hrnček na nočný stolík a zahľadela som sa na Carlislea. Obaja sme vedeli, čo bude nasledovať, ale ani jeden z nás nechcel začať. Nakoniec sa toho ujal on, bol predsa oveľa silnejší.

„Je mi to naozaj ľúto, Esme. Urobil som čo bolo v mojich silách.“

„Čo bude nasledovať?“ šepla som so slzami na krajíčku.

„Pohrebný voz je už pred domom. Mali by ste sa ísť rozlúčiť,“ povedal a ja som sa celá poddala slzám. Keď to vyslovil, nedokázala som ostať pokojná. Nechcela som si pripustiť, že som ho navždy stratila. Môjho dokonalého manžela. Moju lásku.

Pomaly som položila nohy na zem a doktor Cullen mi pomohol postaviť sa. Nevnímala som nič okolo seba... Nechápala som, čo sa deje... Ťažko sa mi dýchalo a každý krok ma stál veľa námahy. Celé moje telo bolo veľmi ťažké a ja som sa nevládala udržať na nohách. Celá som sa triasla a bola som veľmi slabá.

Pred nami boli vysoké schody, ktoré sme museli vyjsť. Carlisle ma chcel vyniesť v náručí, ale ja som to odmietla. Vlastne, ani neviem prečo... Toto bola tá najtažšia chvíľa v mojom živote. Bolo to veľmi náročné - psychicky aj fyzicky. Nedokázala som a nechcela som uveriť správe o smrti svojho manžela... a aj keď som nevládala ísť ďalej, vedela som, že musím kráčať hore. Carlisle ma podopieral zboku a ja som dúfala, že neodpadnem. Krútila sa mi hlava, bolo mi zle od žalúdka a ťažko sa mi dýchalo. Každý krok si vyžadoval veľkú námahu. Musela som byť silná!

 

Vošli sme do Charlesovej izby a pri tom pohľade sa mi podlomili kolená. Zaborila som si tvár do Carlisleovho ramena a on ma nežne pohladil po vlasoch. Toto som nedokázala zvládnuť. Charlesovo telo tam ležalo bez života a pri kolenách mu žalostne nariekala jeho matka. Pustila som doktorovo rameno a pomaly som podišla k Charlesovi. Sadla som si na kraj postele a vzala som si jeho ruku do svojich. Z očí sa mi rynuli potoky sĺz a ja som to nedokázala zastaviť. Jemne som sa k nemu naklonila a zľahka ho pobozkala na chrbát chladnej ruky.

Pritisla som viečka k sebe a snažila som si prehrať celé tie krásne roky s ním ako film. Vďaka tomuto mužovi som mala skutočne krásny život. Milovala som ho, čím ďalej, tým viac, celým svojim srdcom.

Nedokázala som sa zmieriť s tým, že je zrazu so všetkým koniec. Môj mozog to nedokázal vstrebať. Môj manžel... Moja jediná láska. A teraz sa všetko skončilo. Všetko bolo v okamihu preč. Koniec. Naše dokonalé manželstvo bola minulosť.

Zosunula som sa z postele na zem, dopadla som na kolená a nahlas som nariekala pri mŕtvom tele svojho manžela. Jeho ruku som stískala vo svojich dlaniach a odmietala som ho pustiť. Nemohol ma tu nechať samú. Prečo? Prečo práve on?! Charles si to vôbec nezaslúžil! Bol to milujúci muž, ktorý mal žiť dlhý a šťastný život!

Z očí mi tiekli slzy prúdom a môj pohľad bol zahmlený. Moje telo bolo slabé, nedokázala som sa poriadne nadýchnuť a cítila som, ako ma opúšťa všetka sila a zmocňuje sa ma smútok, žiaľ a temnota. Držala som ruku svojho manžela a zo všetkého najviac som si priala, aby sa prebudil a vstal. Želala som si, aby si ma vzal do náručia a tuho ma objal. Milovala som jeho objatia a bozky, ktorými mi dával najavo svoju nekonečnú lásku. A teraz bol koniec. Nie.

Periférnym videním som zbadala, že do izby vošli moji rodičia. Alebo to bolo len v mojich predstavách. Neviem. Obaja mali v očiach zhrozený pohľad. Moja mama sa okamžite sklonila ku mne na zem a pevne ma objala. Pohladila ma po vlasoch a snažila sa ma upokojiť. Vôbec som nevnímala, čo hovorí. Počula som len tok nejakých slov, ktoré som ani nedokázala od seba oddeliť a cítila som okolo seba jej ruky. Už som nedokázala rozlišovať medzi realitou a predstavami.

Vo dverách izby stál môj otec a s ľútosťou sa pozeral na Charlesa. Neveriacky krútil hlavou a táto situácia dostával do kolien aj jeho. Pohľadom som sa vrátila k Charlesovi a uvedomila som si, že ľudia z pohrebnej služby tu museli byť už nejaký ten čas, pretože Charles bol upravený a oblečený vo svojich najlepších šatách. Úplne som stratila pojem o čase a netušila som, koľko času prešlo od chvíle, kedy som sa dozvedela túto strašnú správu. Viem, že som zo šoku omdlela, ale... odvtedy si pripadám ako v nejakom tranze.

Znovu mi začínalo byť zle a zahmlievalo sa mi pred očami. Plytko som dýchala, dvíhal sa mi žalúdok a celá som sa triasla. Prestával som vnímať svoje okolie a mala som pocit, že znovu strácam vedomie.

„Esme, smiem Vás vziať na vzduch?“ opýtal sa doktor Cullen, ale ja som počula iba zvuk zliaty do jedného tónu. Celá izba okolo mňa sa začala hýbať a steny sa približovali jedna k druhej.

„Zlatko, doktor Cullen Ťa nachvíľu zoberie von, dobre dcérka? Potrebuješ sa nadýchať čerstvého vzduchu.“ Počula som ďalší mužský hlas a potom som cítila, ako mi niekto pomohol na nohy. Boli také slabé... A moje telo bolo neskutočne ťažké. Chcela som ostať pri Charlesovi... Prečo ma od neho brali preč? Chcem ostať pri svojom manželovi!

Cítila som, ako ma niekto vzal okolo ramien a pevne ma držal, aby som sa znovu nepoložila. Pomalý krokom ma odviedol do ďalšej miestnosti. Vyšli sme na balkón a položil ma do veľkého prúteného kresla. Kľakol si predomňa a položil si ruky na moje ramená. Cítila som, ako ma tie silné ruky tlačili do kresla. Chcela som sa ich striasť, ale nedokázala som to.

„Zhlboka dýchaj!“

Vôbec som neragovala. Nehybné telo. Prázdny pohľad.

„Nádych...“ povedal pokojným, no pevným hlasom a zhlboka sa nadýchol. V očiach som mala neprítomný pohľad a ani som sa nepohla. Cítila som, ako ma uprene sledovali veľmi jasné oči. Pokúsila som sa nadýchnuť, ale moje telo nespolupracovalo. Bezvládne som ostávala v kresle a moja myseľ a zdravý rozum boli rozletené na milión zúfalých častí. Čo sa to deje... Charles? Bez teba nedokážem žiť... Nechcem bez teba žiť!


„A výdych...“ Znovu som začula hlas.

Nie.

Nechcem. Nechcem ďalej žiť.

Nebudem tu ostávať bez svojho manžela, ktorého nadovšetko milujem! Nechcem byť vdova! Nechcem ostať sama! Ak z tohto sveta odišiel on, odídem aj ja!

„Esme...“ Pred očami som mala rozmazaný obraz svetlovlasého muža.

Charles? Nie, to nebol Charles... Musím ísť za ním. Nezostanem tu bez neho! Milujem ťa, Charles!


„Charles!“ Jemne som pootvorila ústa, no nevydala som ani hláska. „Počkaj. Neodchádzaj bezomňa!“

„Esme?!“ Toto stále nebol Charles! Charles bol taký milý... nežný... citlivý. Neviem, kto bol tento muž a prečo ma tu držal. No vedela som, že už to nebude trvať dlho.

„Prinesiem Ti pohár vody.“

Zdvihla som zrak nad seba a cez oči zaplavené slzami som videla len čisté nebo. Žiadne oblaky. Obloha bola tmavšia ako obyčajne... Už sa stmievalo. Zvečeriavalo sa a ja som vedela, že je čas ísť... Nič ma tu nedržalo! Vôbec nič.

Z posledných síl som sa vytlačila z kresla a postavila sa na trasúce sa nohy. Prázdnym pohľadom som hľadela pred seba a videla som len... svetlo. Ostré svetlo. Ruky mi klesli na široké zábradlie, ktoré bolo mojou poslednou prekážkou.

Už idem, láska. Budeme znovu spolu. Budem len tvoja. Navždy.

Jednu nohu som s námahou preložila cez zábradlie a druhú som odlepila od zeme.

Už idem. 

„Nie!“ 

Áno.

Pustila som sa zábradlia a zavrela som oči. 

 

 


 

Čakali ste dlho a ani neviem, či to stálo za to! Ale musela som to nejak ukončiť... alebo žeby nie? O:) 

Dúfam, že sa aspon trochu páčilo O:) Za každý koment budem viac než happy! Siss

Diskuse pro článek Keby bolo keby - Story of Esme IIl.:

 1
3. RIVERA
06.11.2017 [15:34]

Ahoj svetu vo všeobecnosti, toto je svedectvo o tom, ako bola moja vajcovodová trubica odstránená touto silnou medicínskou rastlinou s názvom Dr Baz
pomohol mi pred troma rokmi a ja som mu takisto predstavil toľko ľudí, ako to robím teraz
Tiež chcem, aby všetci vedeli, že som šťastne ženatý so 4-ročnými a som šťastný
Spojte sa s týmto silným bylinným lekárom, ktorý vám pomôže otehotnieť a pomôže vám pri všetkých ostatných duchovných problémoch .....
spojte sa s ním (Drbazspellome@gmail.com)
alebo sa môžete jednoducho dostať do kontaktu s ním cez to, čo na +2348066141253 ....
Dávam tieto informácie, pretože viem, aké sú iné ženy ako ja
a je to takmer Vianoce a nový rok je pred nami pred nami
tak ho opäť kontaktujte na adrese (Drbazspellome@gmail.com) alebo +2348066141253.
Ďakujem...,...

2. RIVERA
06.11.2017 [15:33]

Ahoj svetu vo všeobecnosti, toto je svedectvo o tom, ako bola moja vajcovodová trubica odstránená touto silnou medicínskou rastlinou s názvom Dr Baz
pomohol mi pred troma rokmi a ja som mu takisto predstavil toľko ľudí, ako to robím teraz
Tiež chcem, aby všetci vedeli, že som šťastne ženatý so 4-ročnými a som šťastný
Spojte sa s týmto silným bylinným lekárom, ktorý vám pomôže otehotnieť a pomôže vám pri všetkých ostatných duchovných problémoch .....
spojte sa s ním (Drbazspellome@gmail.com)
alebo sa môžete jednoducho dostať do kontaktu s ním cez to, čo na +2348066141253 ....
Dávam tieto informácie, pretože viem, aké sú iné ženy ako ja
a je to takmer Vianoce a nový rok je pred nami pred nami
tak ho opäť kontaktujte na adrese (Drbazspellome@gmail.com) alebo +2348066141253.
Ďakujem...

15.07.2017 [2:09]

Kate3Je zajímavé, že si ve své povídce udělala z Charlese dobrého člověka, většinou to bývá v povídkách právě naopak. I já ho psala stylem bad guy. Emoticon Moc se mi tvá povídka líbila a že Esme se do Carlislea hned nezamilovala jí taky prospělo, ale chtěla bych, aby spolu přece jen nakonec skončili. Skončí, že ano? Prosím! Emoticon Plánuješ v povídce pokračovat, že? Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Děkuji! Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!