Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Kde bolo, tam bolo... 2

08.01.2011 (09:30) • izzie22 • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1791×

„Bolo nebolo, žila raz jedna krásna princezná.

Ale bola zakliata. A zo strašnej kliatby ju môže vyslobodiť  iba bozk zo skutočnej lásky.

Bola uveznená na zámku, ktorý strážil strašný drak.

Veľa udatných rytierov sa ju snažilo vyslobodiť, ale žiadnemu sa to nepodarilo.

A tak princezná ďalej čakala v tej najtmavšej komnate, v najvyššej veži zámku, na tú pravú lásku.“

Zrazu Edward vytrhol stranu z knihy a...

„Ha! Ako by sa niečo také mohlo stať. Taká kopa,“ Edward spláchne a vyjde zo záchodu. Chvíľu sa rozplýva nad svojím domčekom v močiari a potom sa ide osprchovať. Následne si ide spraviť raňajky a novú ceduľu z nápisom „Pozor zlobor“...

Večer si Edward všimol, ako sa k jeho domčeku „nenápadne“ blížia dedinčania.

„Myslím, že je vnútri,“ povedal jeden.

„Dobre, poďme na neho,“ kričali traja ďalší.

„Počkajte!“ zastavil ich starý muž. „Viete, čo vám ten tvor môže urobiť?“

„Rozomelie ti kosti na múku a urobí si z neho koláč,“ vložil sa do toho ďalší.

„Ha, ha, ha,“ zasmial sa Edward a vynoril sa spoza nich. „Vlastne to robia obyčajní obri. Obri ľudožrúti, sú omnoho horší. Tí vás stiahnu zaživa z kože a z tvojej čerstvo stiahnutej kože si spravia oblek. Tvoje črevá si pomelú na kašu a vymačkajú ti rôsol z očí. Pretože je to super žrádlo, to mi pripomína, že som ešte nevečeral...“

„Späť! Späť, ty zviera. Varujem ťa!“ rozkrikoval sa dedinčan.

Edward si naslinil prsty a hneď na prvý raz im zahasil fakľu.

„Pomoc!“ kričali dedinčania.

Edward sa do toho hrôzostrašne rozkričal, aby to malo ten správny efekt. Dedinčania utekali ako zmyslov zbavení.

„Ha, ha, ha a nevracajte sa!“ smial sa Edward.

Ďalší deň stretne na prechádzke po lese rozprávajúceho osla, ktorého naháňa armáda Lorda Newtona. Keď sa armády striasli, osol Emmett nasledoval Edwarda úplne všade. Edward sa snažil Emmetta striasť.

„Choď oslavovať so svojimi priateľmi.“

„Ja nemám kamarátov. A sám nikam nejdem! Počkaj, mám super nápad. Zostanem s tebou. S takou zlou škaredou príšerou. Všetci z nás budú mať strach,“ kecal Emmett.

Edward sa snažil Emmetta vystrašiť, aby mu dal už pokoj, no Emmettom to ani nepohlo.

„To bolo príšerné. Keď to nezaberie, tak tvoj dych určite áno.“

Edward urazene odkráča, no Emmett mele stále ďalej. „Na skazený dych je, milý zlobríku, najlepší tic-tac.“

„Prečo ideš stále za mnou?“

„Poviem ti prečo. Chcel by som byť viac než priateľ tvoj, daj si povedať a chvíľu stoj. Kamarát mi chýba čím ďalej tým viac, viac než otec dá sa povedať,“ zaspieval si Emmett.

„Prestaň spievať!“ kričal rozzúrený Edward. „Nedivím sa, že nemáš žiadnych priateľov.“

„Ach, ty si tak kruto úprimný.“

„Počúvaj, Emmett, čo som?“

„No, celkom vysoký?“

„Nie, som zlobor. Berú na mňa vidly a motyky. Nevadí ti to?“ Už bol na krajíčku s nervami.

„Nie!“

„Vážne?“

„Vážne! Mne sa páčiš. Ako sa voláš?“

„Edward.“

„Edward? Vieš, čo sa mi na tebe páči, Edward? Tvoj prístup. Je ti jedno, čo si o tebe kto myslí. To sa mi páči, to si vážim, Edward. Si fajn.“

Edward a Emmett pomaly kráčali k močiaru.

„Pozri na to, kto by tu chcel bývať,“ zarazil sa Emmett, keď prišli k močiaru.

„Ja,“ povedal Edward. „To je môj domov.“

„Aký roztomilý! Proste krása. Vedel si si to tu pekne zariadiť. Páči sa mi ten kameň. Fakt pekný kameň,“ zrazu  si Emmett prečítal tabule pred domom „Pozor zlobor“. „Hej, Edward, si samotár?“

„Mám rád súkromie...“

„Tak to máme spoločné. Neznášam, keď je niekto vtieravý, ty mu dáš jasne najavo, nech zmizne a on nechce odísť a potom nastane to trápne ticho,“ a nastala trápna chvíľka ticha. „Môžem tu zostať?“

„Čože?“ spýtal sa zhrozene Edward.

„Môžem tu s tebou zostať, prosím?“ zažmurkal očami Emmett.

„Ale pravdaže!“ povedal milo Edward.

„Vážne?“ spýtal sa natešene Emmett.

„Nie!“ A Edwardovi sa znova zjavil na tvári znudený výzor.

„Ja nemôžem spať. Ty nevieš, aké to je, keď si pre všetkých netvor. No dobre, možno vieš. Preto musíme držať spolu. Nechaj ma zostať. Prosím!"

„Dobre, dobre! Ale len jednu noc.“

„Ďakujem.“ A vbehol Edwardovi do domu. „Bude to  fajn! Môžeme zostať dlho hore a rozprávať si chlapské príbehy a ráno urobím palacinky.“

Edward už chytal nervy.

„Kde budem spať?“ zarazil sa Emmett.

„No predsa vonku!“ A ukázal prstom na dvere.

„To je fakt. Ja nepoznám teba a ty zase mňa, takže vonku to bude najlepšie pre nás oboch. Tak ja idem,“ so zvesenými ušami vyšiel z domu. „Tak dobrú noc.“

Keď Emmett konečne prestal rečniť, Edward sa mohol pustiť do večere, pri ktorej ho o chvíľu vyrušil hluk, ktorý prichádzal z vonku. Keď vyšiel von, zistil, že do jeho močiaru sa nasťahovali rozprávkové bytosti.

„Nie, nie! Čo robíte v mojom močiari? Hneď zmiznite. Všetci. Rýchlo!“ Edward sa pozrel na Emmetta.

„Na mňa sa nepozeraj, ja som ich nepozval.“

„Safraporte, nikto nás nepozval,“ vložil sa do toho Pinokio.

„Čo?“ spýtal sa Edward.

„Donútili nás sem ísť.“

„Kto?“

„Lord Newton. Sedeli sme v domčeku, varili kašičku a teraz sme bezdomovci,“ povedalo jedo z troch prasiatok.

„Ach, dobre! Kto vie, kde ten Lord býva?“

„Ja! Ja to viem,“ ozval sa Emmett.

„Tak teda dobre. Počúvajte, vážené rozprávkové stvorenia. Moc sa mi tu nezabývajte. Oficiálne tu nie ste vítaní. Hneď teraz sa pôjdem porozprávať s tým Newtonom a dostanem vás všetky pekne tam, odkiaľ ste prišli!“

Rozprávkové bytosti začali jasať.

Edward ukázal prstom na Emmetta. „A ty ideš so mnou."

„To som chcel počuť," zaradoval sa Emmett. „Edward a Emmett, dvaja oddaní priateľa na ceste za úžasným dobrodružstvom. Skvelé!

Cestou túlavou... Spievaj tiež, Edward! Cestou túlavou..."

„Vieš, čo som ti hovoril o tom speve!"

„Môžem si pískať?"

„Nie!"

„A hmkať?"

„Dobre, hmkaj si."

„Tu turu tutu. Já s pesničkou som ako vtáčik..."

Edward a Emmett dorazili na nádvorie hradu Lorda Newtona, kde sa práve konal rytiersky turnaj o to, kto vyslobodí jeho nastávajúcu z jej väzenia.

„Víťaz bude mať tú česť vydať sa na cestu a zachrániť krásnu princeznú Bellu, ktorú drží vo svojej moci strašný drak. Nech teda turnaj začne."

Ľudia v aréne začali pískať a jasať.

„Čo je toto?" zarazil sa Lord. „To je odporné."

„To nie je od vás moc zdvorilé," povedal Edward, „je to len osol."

„Rytieri, zmena plánu! Kto z vás zabije zlobra, stane sa víťazom. Na neho!"

Rytieri sa pustili na Edwarda. No a, ako inak, Edward sa tomu moc nebránil a nakoniec aj vyhral.

„Obyvatelia Duoku, predstavujem vám vášho víťaza!"

„Čože?" zarazil sa Edward.

„Gratulujem, zlobor, vybojoval si si poctu vydať sa na výpravu."

„Výpravu? Ale ja už som na výprave. Za znovuzískaním môjho močiaru."

„Tvojho močiaru?"

„Áno, môjho močiaru! Kam si vyhnal všetky rozprávkové bytosti."

„Dobre, zlobor, uzavreme dohodu. Vydaj sa miesto mňa na výpravu a ja ti vrátim tvoj močiar v rovnakom stave ako bol predtým."

„A čo je to za výpravu?"

„Takže ty budeš bojovať so zlým drakom o princeznú Bellu a Newton ti vráti močiar, o ktorý ťa on sám pripravil. Hovorím to správne?" pýtal sa Emmett.

„Vieš čo? To, že osly nehovria má svoje opodstatnenie."

„Tomu nechápem. Prečo si mu nepredviedol, čo zlobri dokážu? Mal si zaútočiť na jeho pevnosť, rozomlieť mu kosti na prach, a ďalšie zlobrie fígle."

„Óóó, vieš čo? Možno som mal všetkým useknúť hlavy, napichnúť na kôl, nožom im natrhnúť slezinu a vypiť telesné tekutiny. Tak by si to chcel? To sa ti páči?"

„No, nie tak celkom."

„A pre tvoju informáciu, zlobri majú v sebe toho viac, než si ľudia myslia."

„Napríklad?

„Napríklad? No,... zlobri sú ako cibuľa."

„Smrdia?"

„Áno. Nie!"

„Rozplačú ťa?"

„Nie!"

„Už viem, keď ich necháš na slnku, tak zhnednú."

„Nie! Vrstvy! Cibule majú vrstvy. Zlobri majú vrstvy, cibule majú vrstvy. Chápeš?"

„Aha, tak vrstvy. Vieš, nie každý má rád cibuľu. Tortu! Tortu majú radi všeci."

„Je mi jedno, čo má kto rád. Zlobri nie sú ako torty!"

„A vieš čo majú ešte radi? Zmrzlinový pohár..."

„Nie! Ty hlúpe, na nervy idúce, ťažné zviera. Zlobri sú ako cibule a bodka. Lúčime sa! Tešilo ma!"

„Zmrzlina je možno tá najväčšia lahôdka na celom svete..." A tak to pokračovalo celú cestu, až kým neprišli k zámku, okolo ktorého sa liala horúca láva.

„Edward, pamätáš sa, ako si vravel, že zlobri majú vrstvy?"

„Áno?"

„Musím sa ti k niečomu priznať. Osly vrstvy nemajú." Hovoril Emmett, ako sa skláňal nad horúcou lávou.

„Len nehovor, že máš strach."

„Nie, len sa necítim dobre na vratkom moste nad jazerom vriacej lávy."

„Len kľud, Emmett. Som hneď za tebou, má vo mne duševnú oporu. Spoločne to zvládneme pekne krôčik po krôčiku."

„Vážne?"

„No to vieš, že áno."

A Edward a Emmett sa vybrali po vratkom moste smerom k hradu.

„Tak kde je tá ohnivá potvora?" spýtal sa Emmett, keď prešli most.

„Vnútri. Čaká, až ju zachránime."

„Ha, ha. Mal som na mysli toho draka, Edward."

Edward a Emmett vošli do hradu. Hrad bol tmavý a všade sa povalovali zvyšky brnenia a rytierov.

„Máš strach?" spýtal sa Emmett.

„Nie, ale... pšššš!"

„Fajn, to je dobre. Ja tiež nie. Mať strach nie je žiadna hanba. Strach je rozumná reakcia na neznámu situáciu. Keď ide o draka, ktorý chŕli oheň, neznamená to, že si zbabelec, keď sa bojíš."

„Emmett, dve slová. Drž hubu! Porozhliadni sa tu a nájdi schody."

„Schody? A nehľadáme náhodou princeznú?"

„Princezná je v tej najvyššej veži."

„Super. Ty si vezmi na starosti draka a ja schody."

No Emmett našiel namiesto schodov draka.

„Edwaaard..." Drak naháňal Emmetta, až kým ho nezahnal do kúta.

„Nie, nerob to... Nie!"kričal Emmett. „Ty máš ale veľké zuby. Biele ako perličky. To ti hovorí asi tvoje každé jedlo, ale ten žiarivý úsmev je kvôli pravidelnému čisteniu? A tá úžasná sviežosť. A vieš čo ešte? Ty si, ty si... dračica? No jasné, že si dračica. Vyžaruje z teba ženská krása a pôvab. Máš niečo do seba."

Dračica Rose začne na Emmetta žmurkať.

„Čo je? Máš niečo v oku? Ú... ó... Strašne rád by som ostal, ale... asi by nám to neklapalo, keď stále prskáš ten oheň."

Rose si vzala Emmetta k svojmu zlatému pokladu, zatiaľ čo sa Edward dostal až k princezne Belle.
Princezná ležala na veľkej posteli, cez ktorú visel baldachýn. Edward pristúpil k posteli a silno ňou zatriasol.

„Prebuď sa!"

„Čo?" prebrala sa Bella.

„Si princezná Bella?"

„To som. Chrabrého rytiera čakám, on zachráni ma."

„No to je moc pekné. Tak ideme."

Po tom, čo Edward zachránil Emmetta a Bellu z pazúrov dračice Rose, dostali sa von z hradu.
A tak Edward, Bella a Emmett putovali lesom, keď ich prepadli zbojníci.

„Čo to so mnou robíte?" pýtala sa Bella.

„Len kľud, monschery, som Váš zachránca. Zachránim Vás pred tou... obludou."

„Hej, to je moja princezná! Nájdi si svoju." Rozčuľoval sa Edward.

„Počuj, obluda. Nevidíš, že som zaneprázdnený?"

„Počúvaj, ty chytrák, kto si vlastne myslíš, že si?" spýtala sa Bella.

„No áno, dovoľte, aby som sa predstavil. Družina!"
Z krovia sa vynorilo pár zbojníkov.

„Čo bohatým zoberiem, chudobným odovzdám. Za malú províziu, to ti hovorím. Pekné ženy zachraňujem, to je osud môj. To je chlapík! Monsieur Black." A tak spievali ďalej, až kým Belle nepraskli nervy a všetkých ich tam nepobila...

No a ako to už v týchto príbehoch býva, Edward a Bella sa do seba zamilovali.

A to je koniec, lebo pochybujem, že to niekto číta...

Ale veď vy viete, ako to skončí, pretože každý pozná rozprávku Shrek a koniec si domyslí...

Autor: izzie22 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Kde bolo, tam bolo... 2: