Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Ja, vlk...


Ja, vlk...Jednorázovka, písaná z pohľadu Jacka, čo sa stalo potom, čo odišiel z kina, od Belly. Je venovaná hlavne Ellescifi, lebo viem, ako má rada vlkov v poviedkach, ktoré aj ona sama úžasne píše a taktiež Dorianne, ktorá mi pomohla a vyjadrila názor. Takže, dúfam, že sa vám bude aspoň trochu ľúbiť, Rosie.

Wolf song

Nechápal som to... Správal som sa ako totálny pako. Bez dlhšieho rozmýšľania som vybehol von z kina. Zrazu mi bolo dusno. Vonku bolo sotva 15násť stupňov, ale mne prišlo, ako keby ma olizovalo slnko morských ostrovov. Obraz sa raz rozjasňoval, druhý raz sa mi pred očami vytvárala clona, ktorá mi nedovolila bežať, len sa pomaly potkýnať a ísť smerom k lesu. V ušiach som počul neznámy šum, bolo to, ako keby mi niekto spieval, spieval pieseň, možno  nejaká víla... Spamätaj sa Jack, víly predsa neexistujú!

Vošiel som do hustého lesa, ktorý sa nachádzal pár metrov pred kinom. Bolo to, ako keby všetká príroda po mne volá. Chce, aby som bol v lese, chce, aby som bol s ňou. Úplne dokonale som si uvedomoval prítomnosť vysokých borovíc, smrekov. Vôňa týchto ihličnatých stromov sa mi dostávala pod kožu, nasával som ju pórmi na mojom tele, akoby som už nebol človekom, nemal svoj pach, akoby som dostával vôňu lesa, stával sa jedným zo stromov v ňom.

Lenže v predstave toho, že sa zo mňa stáva strom mi bránilo to teplo, to neskutočné teplo. Svaly boli ťažšie ako inokedy pred tým. V tej chvíli som sa preklínal aj za to, že som vôbec kedy cvičil. A vtedy mi vyšiel na povrch mysle obrázok. Díval som sa očami nejakého človeka? Možno dravca, divokého zvieraťa, ktoré číhalo na malého zajaca. Ten zajac. Cítil som jeho vôňu, počul pravidelné búšenie srdca, samovoľne sa mi pustili slinné žľazy. Až vtedy som pochopil... Všetkému. Nebola to žiadna chrípka, ani nejaká iná choroba, bolo to niečo, čo som mal v sebe už dávno a teraz to chcelo vyjsť na povrch.

V diaľke zavyl vlk, najprv bol len jeden, ale aj tak mi tá pieseň okamžite pohladila dušu i srdce. Dopadol som na zem a bezvládne sa plazil za piesňou, ktorú mi spoločne spievali. Bol som opantaný vôňou lesa, očarovaný piesňou, ich piesňou, no aj tak som nemal dostatok síl, ísť ďalej. Zatvoril som oči a znovu sa mi vybavil výjav zajaca. Počul som tiché žutie, ktoré vytvárali jeho zuby, ako sa treli o seba pri konzumovaní potravy. Ďatelina, žul ďatelinu. Spoznal som to podľa vône. Všetko voňalo a všetko voňalo inak. Na jednej strane, krásna vôňa lesa, na druhej, množstvo vône, z ktorej mi šla puknúť hlava.

Bolo toho až príliš veľa. Príliš veľa vône, tepla a vytia. Vyli všetci. Vonku nebol ešte ani mesiac, ale oni vyli a volali ma k sebe. Chcel som ísť za nimi, vedel som, že to oni by mi dali všetko, čo by som chcel, že oni, sú ako ja, ale nedokázal som sa postaviť. Otočil som sa na chrbát a nestačil sa diviť. Bola noc. Obloha posiata hviezdami a nado mnou žiaril jasný mesiac, úplne ma uchvátil. Telo sa mi jemne nadvihlo, do hrudníku som automaticky vsal vzduch a naspäť už vyšlo len hlboké vytie, raneného zvieraťa. Bola tam jediná chyba, tým zvieraťom som bol ja.

Stočil som sa do kĺbka, pretože prichádzalo to najhoršie. Neznesiteľná bolesť a ja som bol stále viac a viac šialený. Šialil som, pretože som chcel ísť za nimi, pretože som nevedel čo sa deje, pretože som už chcel byť nimi, pretože som bol zrazu niekým iným... niečím iným. A to niečo veľmi dlho čakala a dnes bolo pripravené, ukázať svoju tvár. Brneli mi kosti, ale aspoň teplota konečne ustupovala. Mal som pocit, že mi niekto láme kosti! Prečo to robil a kto to robil? Bolo to snáď moje telo, zradilo ma? Moje telo?

Hlava plná otázok, aj tá bolela, na rozmýšľanie mi už neostal čas a ani sila. Prepadal som sa, do hlbín ich spevu, spievali mi, vítali ma. Ucítil som znovu výraznú vôňu lesa, i ona mi hladila dušu a to, čo sa so mnou dialo, mi robila omnoho jednoduchším. Otvoril som prudko oči. Bola tma, ale ja som videl všetko, všetko čo bolo okolo mňa, čo ma obklopovalo, čo mi voňalo a konečne, aj čo mi spievalo. Okolo mňa stáli traja vlci. Boli krásni a... obrovskí, priam gigantickí.

Hrdo sa nado mnou týčili a ja som sa len krčil pod silou ich pohľadu. Hoci som z nich necítil nepriateľské úmysly, aj tak... Ja som tu nevítaní hosť, aspoň som si to myslel. Až keď som stál na pevných nohách, začal som všetkému chápať. Moje nohy boli chlpaté, ale nikdy až tak, ako teraz a určite som nemal laby. Pozrel som sa najmohutnejšiemu do očí a videl v nich odraz bledo – hnedého vlka, mohutného, statného. Ale jeho oči boli vydesené, priam vypúlené a ja som si uvedomil, že práve to robím.

Zľahka som potriasol hlavou a ten vlk to urobil tiež. Opatrne, pomaly som zodvihol ruku, on to zopakoval, ale bola to laba. Pozrel som sa na svoje ruky... neboli ruky, nebol som ja. Bola to len kopa srsti, nejaká guča, ale v očiach toho mohutného vlka, vyzerala ako krásny, statný vlk. Vlk, ktorým som bol ja. Zdesene som púlil oči, tie jediné na mne pripomínali človeka. Dokázali byť láskavé a aj chladné, ale teraz boli jedine zdesené. Čo sa to stalo? Čo sa to so mnou stalo?

Zdesenie a prekvapenie sa prelievalo mojím telom. Chvel som sa a začal ticho vyť, kňúrať, prosiť o záchranu, ale to bola len chvíľa. Tá chvíľa skončila, keď sa mi v hlave ozval hlas, povedomí hlas, môjho priateľa.

Jack, ukľudni sa, potom ti všetko vysvetlíme, keď sa premeníš.

Prehováral mi v mysli. Bolo to... zvláštne. Ale ja som nechcel, aby mi niečo vysvetľovali, presne som vedel, čo so mnou je. Som predátor, ale viem, že musím niekoho chrániť. Mesiac ma láka, ostatní mi spievajú a tá vôňa lesa... tá je pre mňa prirodzená, presne ako táto podoba. Pohyby, ktoré robím, ktoré budem robiť a čo budem robiť. Je to moje telo, skutočné telo, ktoré ma plne ovládlo, ako aj myseľ dravca, ktorý sa vo mne usadil, tá istá, ktorá potrebuje chrániť. Ale ten hlas... Embryho hlas.

Jack, okamžite sa ukľudni!

Prehovoril nový hlas, bol tak strašne autoritatívny. Mal som pocit, ako by som bol bezbranný pes a on mi rozkázal sadni. V tej chvíli som bol kľudný, až príliš kľudný. Znovu prišiel tras tela a tá bolesť, teplota sa zmenila, kosti brneli. Postupne sa vytrácala tá vôňa i spev, ako keby som sa prebúdzal a v tej chvíli, som ležal nahý na studenej a vlhkej zemi, ale nebolo mi zima. Okolo mňa stále postávali tí vlci, ale po chvíli odbehli a ku mne prišli Embry, Paul a Sam, ten, ktorého som neznášal, vzal mi priateľov... Vzal  mi všetko.

Znovu som sa začal triasť, jeho som vidieť nechcel, bol pre mňa hrozba, bál som sa ho, že zo mňa urobí to isté, čo urobil s Embrym a Paulom.

„Čo si mi to urobil!“ zreval som a na konci už pomaly zavyl. Pre Boha, ono je to pravda! Ja som len tvor, chlpatý tvor! Znovu ma brneli kosti, tá bolesť, zmena teploty. Spievali mi, voňali. Nechcel som to! Bránil som sa, ale čím viac som sa bránil, tým viac to bolelo a rýchlejšie som sa menil na chlpatého tvora, ktorý nedokáže nič iné, len vyť.

Upokoj sa Jack!

Znovu mi rozkazoval. Chcel som sa rozčúliť, ale nešlo to, bol som ako keby pod ním. Ako keby to bol môj otec, niekto, ku komu som pripútaný, ale nedokázal som mu povedať nie, neposlúchnuť. Rýchlo som sa ukľudnil a znova sa vrátil do ľudskej podoby. Lenže okamžite, ako som bol  v ľudskej podobe a videl sama, znovu som sa vrátil do vlčej podoby. Takto to šlo ďalšie štyri hodiny a pri poslednej premene na vlka, som prestal všetko vnímať. Vôňa, tá už neexistovala, nik mi nespieval, bola tam už len prudká bolesť a tma.

Nebol som človek, ani vlk a bol som človek, aj vlk. Bol som niekým, kto má dve tváre, boli si tak moc podobné. Neskôr som všetko pochopil, všetko mi povedali. Nebola to chyba Sama, ani nikoho iného, bolo mi to predurčené. Chceli ste byť niekedy hrdinom? Zachraňovať ostatných... pred, pred studenými. Zlými prízrakmi, ktoré zabíjajú nie len preto, aby prežili, ale aj pre rozkoš, ktorú z toho majú.

Bol som vlkom, naučil som sa všetko, čo som mal. Stal som sa ochranárom ľudí, stal som sa iným a... prekvapivo som bol tomu rád. Jediné, čo bolelo moju dušu, čo ma trápilo dňom i nocou... Bola ona. Lebo jej som nemohol povedať moje tajomstvo a ku nej ma to najviac ťahalo, ona bola pre mňa jediná, pri nej byť i vlkom, či človekom, bolo to najkrajšie, byť len s ňou. Ale nemôcť jej povedať tajomstvo.

 

Shrnutie



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ja, vlk...:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!