Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » In Nomine Dei - 2. časť

12.03.2011 (17:30) • Nephilim • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1421×



„Už mi nezostalo nič, iba čakanie a pomsta - a dnes nadišiel čas pomsty.“

Carlisle Cullen

___________________________________________________________________

„Myslím, že je mŕtvy.“ Začul som chrapľavý mužský hlas.

Tmu, ktorá ma obklopovala rozohnal lúč jasného poludňajšieho slnka. Do nosa mi udrela sladkastá vôňa, ktorá úplne oslepila moje zmysly. Celé moje bytie sa sústredilo na ten lákavý pach, umocňujúc krutú páľavu sálajúcu v mojom hrdle. Zadržal som dych dúfajúc, že sa zadusím.
 

Muž vošiel dnu. Počul som rýchly tep jeho silného srdca a tok krvi pulzujúci pod tenkou pokožkou.
Bol tak blízko. Jeho kroky sa ku mne pomaly približovali netušiac, akému - bezprostredne život ohrozujúcemu - nebezpečenstvu sa vystavuje. Stačilo by urobiť jeden rýchly pohyb a bol by mŕtvy. Vedel som, že som schopný behom pár stotín sekundy vstať a pritlačiť ho k múru. Moje ostré zuby, ktoré priam volali po krvi, by sa bez námahy prerezali jeho hrdlom a ja by som mohol konečne uhasiť ten neznesiteľný oheň, ktorý ma stravoval už niekoľko dní.

„Pane? Počujete ma?“ Muž sa sklonil tesne nado mňa, aby zistil, či som mŕtvy.
Musel som sa premôcť, aby som neotvoril oči. Bolo pre mňa utrpením bojovať proti všetkým inštinktom. Na krku som zacítil horúcu ruku, ktorá hmatala môj pulz. Moje srdce však nebilo. Na počudovanie som zistil, že dýchanie mi vôbec nechýba, no bolo príjemné môcť rozpoznávať všetky tie detailné pachy tak, ako by to žiadny človek nemohol. Nepochybne aj môj zrak by bol rovnako bystrý, no nemohol som sa poddať tomu nutkavému pocitu a zostal som nehybne ležať, tváriac sa, že som mŕtvy.

„Myslím, že tu leží už niekoľko dní!“ zakričal muž na niekoho vonku.
„Dobre, vynesieme ho a rozhodneme, čo ďalej,“ odvetil mu hlas. Spoznal som v ňom hlas jedného z tých, ktorí mali na starosti upaľovanie. Pracoval s mojim otcom.
Vedel som, že ma zrejme odnesú a hodia do ohňa. Bolo to nevyhnutné.

Moje vnútro sa zachvelo, no bol som pevne rozhodnutý nechať sa zabiť. Nemohol som takto žiť. Nemohol som žiť s pocitom, že je zo mňa monštrum a už vôbec nie, keď celá moja podstata túži po zabíjaní.

Tri páry ťažkých nôh vstúpili do miestnosti. Priam som počul ako tlkot ich sŕdc naplnil miestnosť. Celou svojou bytosťou som sa zaprel, len aby som sa nenadýchol.
Nesmiem sa pohnúť!
S námahou ma zdvihli - jeden za ruky, jeden za nohy a tretí stál kdesi obďaleč – a niesli ma smerom k dverám.
Zacítil som, ako ma po ruke pohladil tenký paprsok svetla. Dúfal som, že snáď vzbĺknem, že ma pohltia plamene a ukončia môj biedny život, no nestalo sa tak. Cítil som len veľmi intenzívny, príjemný dotyk jesenného slnka.
V tom ma ruky pustili na zem. Miestnosť preťal zdesený výkrik jedného z mužov. Vo vzduchu zavládla panika.

„Dobrý Bože! On je upír!“

Muži sa rýchlo rozbehli preč. Nechápal som, čo sa stalo - čo ma prezradilo. Otvoril som oči.
To, čo som videl ma na pár chvíľ úplne ohúrilo. Čakal som určitú zmenu – no nie až tak fatálnu. Svet, ktorý som poznal – o ktorom som si myslel, že ho poznám - v ktorom som žil takmer dvadsaťštyri rokov, úplne zmenil svoje farby. To, čo som pokladal za krásne, bolo zrazu sivé a mne sa pred očami vynorili nové, nepoznané obrazy, farby a ich nespočetné odtiene, neopísateľné odlesky, ktoré vrhali slnečné lúče. Nikdy v živote, dokonca ani v tých najkrajších predstavách, som nič také nevidel. Zrak mi skĺzol na moju ruku.
Pochopil som, čo ich vydesilo. Moja koža žiarila.
Žiarila, akoby bola vykladaná diamantami - nekonečným množstvom maličkých, vzácnych kamienkov. Pôsobila tvrdo, bledo a mramorovo, ako keby som bol vytesaný z kameňa.

Zrazu som pocítil slabý tlak na chrbte, ako keby mi niekto zabodol hrot ceruzky do pokožky. Ozval sa lámavý zvuk dreva. Otočil som sa a hľadel som do očí priateľa. Bývalého priateľa. Teraz som bol monštrum a on bol moja korisť. Pri nohách mi ležali zlomené kusy dreveného kolu. Opäť som vzhliadol do tváre človeka, tentoraz vydeseného na smrť. Sucho v mojich ústach bolo neznesiteľné.

„Uteč,“ šepol som odporujúc všetkému, čo som cítil. Muž sa nenechal dvakrát prehovárať.

Hľadel som ako mizne za rohom a prekonával som túžbu rozbehnúť sa za ním. Všetky svaly v mojom tele boli napäté a boli pripravené len na jedno – lov.

Pozbieral som posledné zbytky svojho ľudského odhodlania – toho, čo z mojej ľudskosti zostalo – a rozbehol som sa preč bleskovou rýchlosťou míňajúc tú malú hŕstku ľudí, ktorá ešte na niekoľko kilometrov od seba roznášala sladkú vôňu, rozoznával som pach horiacieho dreva, šiat a tiel. Dokonca sa mi zdalo, že som na malú chvíľu zahliadol otcovu tvár. Jeho drobná, zošuverená postava sa krčila nad mŕtvymi telami - množstvom mŕtvych, zakrvavených tiel - ktoré vyzerali, akoby po nich prešlo obrovské stádo dobytka. Bol som si istý, že sa v tej panike poniektorí ušliapali navzájom.
Moje mŕtve srdce zovrel osteň žiaľu. V spomienkach som sa vrátil opäť k tej noci, keď temnotu preťal výkrik môjho priateľa a ja som mu nemohol nijako pomôcť. Bol to on. Johan.
V tom momente som bol rozhodnutý odložiť svoj prvotný plán.
Moja smrť počká. Najprv musím nájsť a zničiť toho, kto zabil mojich blízkych. Svojej, už aj tak, zatratenej duši nemôžem nijako ublížiť. Už nemám dušu. Jediné, čo z nej zostalo, je príšerná nenávisť. Nenávisť k samému sebe... K tomu, čím som sa stal... A pomsta...

< 1. časť 

Uf, tak som sa tým napokon presekala... Druhá časť je pri konci a som zvedavá na komentáre. Nie som si istá, do akej miery vás táto poviedka zaujala. Budem rada hocijakým dotazom. Hlavne kritickým. Mám niečo zmeniť, alebo to nechať tak?

S láskou, Nephilim. :)

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek In Nomine Dei - 2. časť: