Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » I will try to fix it...

05.11.2010 (15:00) • Jarusinka • FanFiction jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 3376×

„Prepáč, Jazz, ale potrebujem byť sama. Potrebujem premýšľať,“ zašepkala mi uprostred noci do ucha Alice a už jej nebolo. Vyskočila von oknom a bežala rovno k lesu. Na chvíľu som skamenel šokom, no vzápätí som sa hneď rozbehol za ňou.

Bola preč.

„Alice!!! Alice! Alice...“ Môj hlas doznieval v tichom lese. Je preč. Netuším kde, netuším na ako dlho, netuším, čo sa stalo, netuším, čo videla. Nikde v dosahu som ju necítil. Odohnal som aj ju...

Odkedy sme pred troma mesiacmi opustili Forks, celá naša rodina sa zmenila. Možno Rosalie zostala rovnaká. Vlastne... Teraz bývala ešte zamračenejšia a každým dňom viac nahnevaná. Sebeckejšia. Edward s nami prišiel do Denali, no vydržal to tu sotva pár dní.

Nenávidel som sa. Všetko to bola moja vina. Keby som sa na tej oslave dokázal lepšie kontrolovať, keby som zostal stáť na mieste... Keby, keby, keby. Kedy to tak bolo, teraz by sme boli vo Forks, Edward by bol stále šťastný s Bellou, moja Alice by bola šťastná tiež a celá rodina by bola spokojná. Všetko som zničil. Jedna jediná kvapka krvi. Jediné prekliatie nášho druhu, naša jediná slabosť. Moja najväčšia slabosť. A teraz sú všetci preč. Keď odišiel Edward, trochu som sa potešil – sebecky. Nedokázal som sa mu pozrieť do očí, hoci ma neobviňoval. Ja som vedel, že som na vine, na vine jeho utrpeniu, na vine utrpeniu všetkých. Vedel som to, pretože som to cítil. Najviac bolelo vidieť Alice. Už neupravovala detaily v dome, kvetiny vo vázach, nechodila nakupovať, iba bola zatvorená v izbe a hľadela na prázdnu stenu. Vždy, keď sa na mňa pozrela zvieralo mi žalúdok. Za všetko môžem ja. Zničil som životy toľkých ľudí, na ktorých mi záležalo. Možno nenapraviteľne... ale možno...

Náhle, akoby som precitol. Hľadel som na tú prekliatu červenú tekutinu, ktorá mi stekala dlaňami. Taká jemná a pritom taká odporná. Napadol mi spásny nápad, jediný, ktorý ma mohol vykúpiť z tohto očistca.

Alice, prosím, dúfam, že sa dívaš...

Nehľadel som na následky, dúfal som, že to proste vyjde. Potreboval som len jednu jedinú šancu, pretože ešte sa to neskončilo, nemohlo sa to skončiť.

Najrýchlejšie ako som dokázal, rozbehol som sa k domu. Pri garáži som sa takmer zrazil s Eleazarom.

„Človeče, kam sa tak náhliš!?“ sykol a prekvapene na mňa hľadel. Nedokázal som si predstaviť, čo vidí v mojich očiach. Iskru nádeje? Šialenú túžbu po nádeji? Neviem.

„Musím...“ začal som a obzeral som sa po garáži. „Ktoré má plnú nádrž?“ vyhŕkol som a bez toho, že by som počkal na odpoveď, som nasadol do Carlislovho čierneho mercedesu a vyrazil.

Takmer som na sedadle nadskakoval nervozitou a nedočkavosťou. Ako ešte dlho? Čo urobím? Čo poviem? Čo by som mal povedať? Sú na to vôbec nejaké slová? Asi budem musieť improvizovať...
Po prvýkrát po toľkých mesiacoch som sa cítil ľahko, slobodne. Uľavilo sa mi, že po toľkom čase som teraz necítil nič. Nikoho v dosahu niekoľkých kilometrov.

Kamloops.

Vancouver.

Seattle.

Už som blízko...

Olympia.

Aberdeen.

Už len kúsok, už len kúsok...

Forks!

Znova som dýchal ten vlhkom presiaknutý forksský vzduch. Za tie dva roky čo sme tu žili, sa Forks stal naším domovom viac, než ktorékoľvek iné miesto za tejto planéte. Práve padal súmrak, rozhodol som sa počkať. Auto som viedol starou známou zarastenou cestičkou, až k veľkému domu. Paprade si začali nárokovať svoje územie späť, rovnako ako aj iné porasty. Teraz to tu vyzeralo naozaj ako ideálne miesto pre upíra, pomyslel som si ironicky.

Zastavil som a vystúpil. Len čo som otvoril dvere, zacítil som tu jej vôňu. Nebola tu až tak dávno, a to ma samozrejme potešilo. Hoci, ťažko povedať, prečo tu bola. Pomaly som kráčal k domu, jej vôňa silnela. No nevošla dnu. Ja áno. Vo vrecku som mal ukrytý starý kľúč a teraz sa mi nadmieru hodil. Zámok ani nemukol, schody nevrzli, keď som ľudským tempom kráčal hore. Jedným okom som zahliadol nábytok pozakrývaný bielymi plachtami a dúfal som, že to už takto dlho nezostane.

Potichu som otvoril dvere na Edwardovej izbe. Od tej oslavy som uňho nebol. Toto sa však rozhodne na jeho izbu nepodobalo, hoci tu neboli žiadne biele plachty. Kožená pohovka bola roztrhaná – stopy nechtov. Po zemi sa váľali knihy, z ktorých boli povytŕhané stránky a takisto aj cédečká s polámanými obalmi. Jediné, čo bolo na svojom mieste bol stôl. Podišiel som bližšie a usmial som sa na fotky neusporiadane porozkladané bez ladu a skladu. Mal tu všetko.

Ani som si neuvedomil, že na tmavej oblohe sa už hodnú chvíľu mlčky prevaľoval mesiac v splne. Nezakrývali ho žiadne chmúrne mraky, čo bolo nezvyčajné. Dúfal som, že je to dobré znamenie. Dnes v noci to musím dokázať, musím odčiniť a napraviť svoje chyby. Keby som tak vedel, či sa mi to podarí...

Ach, Alice, kde len si? Dávaj na mňa pozor...

Cez les som sa rozbehol už svojou prirodzenou rýchlosťou. Stromy sa míňali jeden za druhým, kým nezačali ustupovať. Bol som na mieste. Ten dom som videl iba párkrát, no bol som si istý, že som na správnom mieste. Aj doma bol správny počet osôb. Nedokázal som však určiť, či ona už spí. Policajné auto zaparkované pred domom a tiché pochrapkávanie z obývačky dokazovalo, že náčelník Swann je už dávno tuhý. Obchádzal som dom a hľadal som najlepšiu cestu dnu. Edward hovoril, že vždy liezol oknom...
Šiel som za sluchom, ale predovšetkým za nosom. Hrdlo ma pálilo, čo ma spočiatku trochu podráždilo. Jednou rukou som už visel na okne, keď mi z hrdla uniklo tiché zavrčanie. Nie! Nič z toho sa už nezopakuje, nikdy! Zhlboka som sa nadýchol a hoci sa mi v hrdle znova rozhorel oheň, dokázal som ho potlačiť. Kvôli rodine, kvôli Edwardovi, kvôli Alice.

Už z diaľky som cítil tú neskutočnú bolesť. Presne tú, ktorú cítil aj Edward. Niekto raz povedal, že ľudské city sú nestále... Myslím, že ten človek nepoznal Bellu až tak dobre. Zaskočilo ma to. Jedna časť mojej mysle analyzovala alternatívu, čo ak... Čo ak sa Belline city zmenili? Čo ak nás nenávidí?
Teraz som vedel, že som sa obával zbytočne.

Našťastie nechala otvorené. Alebo nanešťastie? Keby sa sem chcel dostať niekto ako ja... na to teraz nebudem myslieť. Vyhupol som sa na parapetu a poľahky som vkĺzol do izby. Nikdy som nebol v Bellinej izbe. Nevšímal som si nič okolo, ale hľadel na jej spiacu postavu zababušenú v perine. Začala sa nespokojne prehadzovať a vzlykala. Po chvíli sa jej z hrdla dokonca vydral výkrik. Stuhol som. Myslel som, že sa prebudí, či ona, či jej otec. Ten sa však dole prevrátil na druhý bok a spokojne spal ďalej. Zamrazilo ma pri predstave, že si možno na to už zvykol. Neisto som spravil krok k nej. Dlaň som jej priložil na ruku, ktorú zvierala do päste a fňukala cez zaťaté zuby. Druhou rukou som ju opatrne – stále som si pripomínal, že stačí jeden nesprávny pohyb a všetka moja snaha dať veci do poriadku stroskotá – pohladil po líci. V hrdle sa mi opäť prebudili plamene, zviera v mojom vnútri nadšene zrevalo...

Dosť! Už nikdy viac.

Najprv nereagovala, no keď som ju slabučko pohladil znova, pery sa jej zachveli a prudko otvorila oči...

***

Znova som bola chytená v tej prekliatej zelenej pasci. Potkýnala som tým istým lesom, ale zdal sa byť iný. Zúfalstvo ma však stále prenasledovalo a na pleci si spokojne hovela aj teraz už nepotlačovaná panika. Beznádej mi dýchala na krk a ja som zrýchlila. Musím ísť ďalej, musím ujsť... Musím nájsť niečo, niekoho... Hocičo, hocikoho...

Panika sa stupňovala. Nikde som nič nevidela. Nemala som čo vidieť. Sotva som šla tak, aby som nenarazila do stromu, no ich zradné korene ma stále potkýnali. Cítila som svoje odrené kolená aj dlane, ale nemohla som to vzdať. Mala som pocit, že dnes už musím niečo nájsť. Beznádej mi však stále šepkala do ucha, že už dávno nie je čo hľadať a už vôbec nie čo nájsť. Všetko som stratila.
Zrazu sa však stromy rozostúpili a odhalili slnkom zaliatu čistinku plnú kvetín. Ľadová päsť ma celou silou udrela do hrude a vyrazila mi dych. Padla som na kolená snažia sa udržať pokope. Sem som ešte nikdy nedošla... vždy som sa budila... tak prečo nie teraz???

Prosím, už dosť!
Už to nevydržím!!!
Nedokážem bez neho žiť!

Chladná ruka, ľahšia ako pierko, ma pohladila po líci. Vidím, že moje sny sa ma rozhodli mučiť až do šialenstva. No nech sa páči! Ak to má byť takto, nech sa radšej už nikdy nezobudím... Znova ten jemný dotyk, tentoraz aj na ruke. Obrátila som sa, ale nevidela som svojho démonického anjela, ten bol dávno preč. Toto poznanie ma znova tvrdo zasiahlo do hrude a ja som sa prebudila...

***

Náhle prvotné vzplanutie nádeje v jej očiach zmizlo tak rýchlo, ako aj prišlo a ona sa vydesene posadila. Srdce je splašene bilo, búšilo hlasnejšie ako bubon. Rýchlo som jej na pery priložil prst, aby už nekričala. Pre istotu. Jemne. Opatrne. Je príliš krehká a ja nie som Edward.

„Jasper?“ ticho šepla cez pootvorené pery. Zdalo sa, akoby ma ani nevidela a hľadela priamo cezo mňa. Teraz som si ju prezrel bližšie. Čo som to porobil? Ako som mohol zničiť, niečo také krehké, ako je ľudská bytosť? Bytosť, ktorú môj brat miloval a stále miluje. A to je teraz najdôležitejšie. Pravda je až príliš dôležitá na to, aby som to dlhšie odkladal.
Pod očami mala tmavé kruhy a strapaté vlasy už tiež nepôsobili živo. Vychudnutými rukami si pritisla prikrývku ešte bližšie, akoby sa chcela chrániť pred chladom. Bolestne som si uvedomil, že to si iba rukami objímala hrudník a zaťaté päste tlačila do rebier. Nebadane sa kolísala spredu dozadu a snažila sa pokojne dýchať. Ako som im to mohol urobiť?

„Bella, je dôležité, aby si ma teraz vypočula! Prosím ťa, len ma vypočuj a potom sa už sama rozhodneš!“

Prosím, prosím, prosím... Dnes to nemôže byť koniec...

Nemo prikývla a jej oči na mňa stále hľadeli akosi neprítomne. Pery sa jej uvoľnili do slabého náznaku úsmevu.

„Moje „prepáč“ sotva môže ospravedlniť všetko, čo som spôsobil. To úbohé slovo nemôže napraviť nič, no ja sa o to predsa pokúsim. Prišiel som sem, aby som po sebe poupratoval všetko, čo som si nadrobil. Chcem sa aspoň pokúsiť dať veci do poriadku. Prosím ťa, Bella, prosím, poď so mnou. Vráť sa spolu so mnou k svojej rodine. Vráť sa... vráť sa k Edwardovi...“

Len čo som vyslovil jeho meno, viditeľne sebou trhla a cez viečka sa jej preliali prvé slzy. V jej očiach sa zračila šialené, desivá bolesť. Na chvíľu sa jej zasekol dych, preľakol som sa.

„Bella, nechaj ma to vysvetliť! Nie je to tak, ako si myslíš. Edward ťa stále miluje, on - “ ako som pokračoval, pritlačila si dlane na uši a prudko krútila hlavou. Tak, aby som jej neublížil, odtiahol som jej ruky a prinútil som ju pozrieť mi do očí.

„Ver mi, ja viem, ako to bolí. A viem, čo cíti Edward. Prosím! Predstav si, aká by bola Alice šťastná...“ Videl som, že zaváhala. Chvíľu nad tým uvažovala, rovnako ako aj ja. No zas pokrútila hlavou.

„Prisahám, že ťa miluje. Bol presvedčený, že ťa musí opustiť, kvôli tomu, aby si bola v bezpečí. A viem, že na vine som ja. Keby sa vtedy nestalo to, čo sa stalo... Keby nie som obyčajný slaboch...“ dochádzali mi slová. Nevedel som, čo povedať, ako ju presvedčiť. Zahanbene som sklopil zrak.

Alice, Alice, čo mám robiť?

Veľmi dlho potichu sedela, no vedel som, že už ma vidí. A snaží sa nejako spracovať to, čo som jej povedal. Z očí jej bez prestania tiekli slzy. Vtedy som si čosi uvedomil. Už by som neodišiel. Nech by povedala čokoľvek, proste by som ju aj tak priviedol späť. Pretože musím napraviť všetko, čo som pokazil...

Akoby po dlhej dobe sa nadýchla. Cítil som tú zmenu. Dokázal som to! Bol som taký šťastný, že tá vlna musela zasiahnuť aj ju. Prikývla a vstala z postele.

Zažala malú lampičku na nočnom stolíku a chvíľu žmúrila do náhleho svetla. Bez varovania sa na mňa vrhla a už ma držala v objatí.

„Bude to fajn, všetko bude ako predtým, uvidíš...“ šepkal som jej do vlasov a znova som si pripomínal, že je nemôžem zovrieť silnejšie.

Alice, vidíš to? Vidíš, čo ešte treba urobiť? Musíme to stihnúť. Pomôž mi, prosím...

Keď si do batoha zbalila tých pár nevyhnutných vecí, otcovi napísala krátky odkaz a prezliekla sa, vyrazili sme späť do Denali. Povedal som jej o všetkom, čo sa stalo za posledných pár mesiacov. Povedal som jej pravdu. Zaslúžila si ju. Dúfal som, že doma už bude všetko pripravené.

Ak ma Alice ale nevidela, ak nesledovala, čo robím... Všetko pôjde ku dnu...

***

Pred domom stála Alice. Tvárila sa nezaujato, neutrálne. Nasadil som rovnaký výraz a pokynul som Belle, aby vystúpila. Cítil som naozajstné šťastie. Po tých nekonečných chvíľach smútku a depresií.
Bella sa chystala čosi povedať, ale Alice je naznačila, aby mlčala. Alice na mňa mrkla a mne odľahlo...

Obe sa hodnú chvíľu potichu objímali, no Alice ju potiahla smerom k domu. Obe boli plné očakávania. Už som nedokázal chrániť si myšlienky a z Alicinho náhle kyslastého výrazu som usúdil, že sa to nedarí už ani jej. Keď však z nej začali vyžarovať lúče spokojnosti, blahom som sa vznášal takmer ku hviezdam.

Celá rodina spolu s ostatnými stála rôzne rozmiestnená po obývačke. O ničom nevedeli. Len čo sme vošli dnu. Emmett nadšene zhíkol a naradostene si tleskol. Esme sa milo usmievala, Carlisle zdvorilo prikývol a ostatní len bez slov hľadeli na osobu pred sebou.

„Edward, láskavo vyber z uší tie hlúpe slúchadlá a poď privítať návštevu!“ zahučala Alice na celý dom a zhora už nebolo počuť slabú, tlmenú hudbu ako doteraz. Bella opäť prestala dýchať a srdce sa jej rozbehlo najvyššou možno rýchlosťou. No stále z nej bol cítiť aj náznak strachu. Strachu z odmietnutia, no očividne bola aj potešená reakciou zvyšku rodiny.

Hore sa zaklapli dvere a začul som prvé dva pomalé kroky. Zastavil. Neodolal som nutkaniu zahľadieť sa na schody presne ako Bella s Alice. Pohol sa. Nadýchol sa a znova vykročil. Videl som, že k schodisku prichádza so zatvorenými očami, prsty mal napnuté, ako sa snažil odolať túžbe zaťať ich do pästí. Cítil som jeho nádej, nádej všetkých, no zároveň aj zdesenie. Ich oboch. Obaja sa báli toho, čo ich teraz čaká...

Otvoril oči a znova ich zatvoril. Prestal dýchať. Pre Bellu nepostrehnuteľne zbehol dolu schodmi a už ju zvieral v náručí s prirodzenou jemnosťou. Patrili k sebe, o tom niet pochýb. Stále však boli neistí. To si všimla aj Alice. Nenápadne prihopkala k Edwardovi a pošepla mu:

„Tak ju už konečne pobozkaj...“

Potom už neváhal ani jeden z nich. Alice podišla ku mne, naše prsty sa hravo preplietali, kým sme sa aj my znova stihli spolu zvítať...

EDIT: Ospravedlňujem sa, zabudla som na dosť závažnú vec... vložiť pesničku... už tam je. Poiedka bola pôvodne inšpirovaná tou piesňou. Dúfam, že ste si to vychutnali a ďakujem za komentáre. :)

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek I will try to fix it...: