Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » I need only a doctor

18.03.2013 (15:00) • NoemiVolturiCullen • FanFiction jednodílné • komentováno 8× • zobrazeno 1608×

Vietor a jemné kvapky slanej vody mi zmáčali tvár. Cítila som sa taká voľná, slobodná. Vietor mi našepkával rôzne slová, akoby duše mojich blízkych žiadali o to, aby som to nerobila. No ja som nemohla. Moje dieťa je mŕtve a ja chcem byť s ním. Skaly podobnou sa prehýbali a čakali na moju obeť, volali ma. Ja som ich vábivý hlas počúvala. Vlasy mi viali a pľúca ma pálili chladom. Padala som a čakala kedy padnem do mäkkej prikrývky mora. Videla som jasne, aj cez zamračené a tmavé mraky, no odrazu bolo všetko rozmazané. Natiahla som ruku, aby som sa chytila malého kruhu svetla, avšak... nič. Dych a vzduch dávno vystriedala mrazivá voda a soľ. Zavrela som očí a vychutnávala si krásny koniec môjho života. Vždy som sa bála smrti, ale teraz viem, že je pokojnejšia ako život. Čas sa zastavil a mne sa na tvári objavil úsmev. Umriem sama, v pokoji, aj keď bez všetkých.

No stále som nemala pocit, akoby som bola voľná. Moja myseľ pracovala aj keď som necítila nič. Ak toto má byť nebo, tak som ho nechcela. V tom momente ma pohltila bolesť. Boh ma trestá, nemala som sa rúhať. A možno ma poslal rovno do pekla. Veď som si predsa vzala život a tým ohňom, ktorý mi prúdi telom, ma tresce. Celú večnosť mám takto stráviť? V myšlienkach a predsudkoch, mám sa obviňovať a až niekto uzná, vtedy budem voľná? Kričala som, aspoň som si myslela, že kričím, chcela som sa vymaniť, vykúpiť sa, len som nechcela cítiť tú bolesť, tú žieravinu, ktorú na mňa prikladali.

„Kiežby si mal pravdu, Carlisle.“ Vábivý a zamatový hlas. To meno som poznala a bola tisíckrát krajšie ako ten hlas, ktorý ho vyslovil. Bolo zvláštne, ako dokážem odrazu premýšľať aj o niečom inom, ako o bolesti.

„Bude v poriadku. Prešla si toho dosť, zvládne to.“ Ak som si myslela, že tamto bol zamat. Toto bolo ako ľahučké pierko. Vznešený, pôvabný, ľahučký hlas. Bolo by mi jedno, či by mi čítal príručky alebo návody, chcela som ho počúvať stále dookola, bez prestávky. Pri jeho slovách som zabúdala na bolesť, zabúdala na stratu. Myslela som, že tento hlas nezapočujem už nikdy, lenže teraz bol dokonalejší, ohromujúcejší.

„Pamätá si ťa.“ Tento hlas bol iba chabou napodobeninou toho Jeho.

„Tak, ako ja ju.“ Cítila som v jeho hlase úsmev a to ma robilo šťastnou, snažila som sa rozpamätať na jeho tvár, oči, ruky, ale všetko bolo zahmlené a slabé.

„Počuješ to, Edward? Prebúdza sa.“ Bol nedočkavý, no netušila som prečo. V tom okamihu mi srdce vybuchlo a vzdalo svoj boj. Zdesila som sa a prudko otvorila oči. Nad mojimi očami sa vznášali malé čiastočky, trblietali sa vo vzduchu a odrážali od seba svetlo. Bol to iba prach, ale videla som jeho štruktúru a tvar.

Farby boli jasnejšie a výraznejšie, zvuky ostrejšie a rozoznateľnejšie. Bola som ako vymenená, cítila som sa tak. Videla som veci inak, pociťovala ich inak. Snažila som sa rozpamätať , čo sa stalo, ale bolo to náročné, akoby sa tamtie spomienky snažili sami vypudiť z mojej hlavy, už viac neboli dôležité. Dostala som druhú šancu a zrejme ešte lepšiu. Boh ma odmenil za odvahu?

„Mal si pravdu, je úplne v poriadku,“ povedal Edward. Oči mi samovoľne nasledovali jeho hlas. Ani som si to neuvedomila a miesto toho, že som ležala, som už stála na nohách.

„Vždy bola výnimočná.“ Nedokázala som už dlhšie zadržiavať pohľad na Edwardovi. Musela som sa otočiť za ním. Za tým, do koho som bola zamilovaná už ako malé dievčatko.

„Ach,“ vzdychla som. Nebola som schopná slova, ani jediného. Dívala som sa mu do karamelových očí, či skôr zlatých. mala som chuť dotknúť sa jeho líca, jeho pier, vlasov. A znova, než som to stihla zaregistrovať, moja ruka obkresľovala kontúru jeho čeľuste.

Musela som sa usmiať. Takto som sa ho dotýkala pred dvadsiatimi rokmi. Mala som potrebu dotýkať sa ho aspoň končekmi prstov. Lenže teraz už nebol taký studený a ani tvrdý, ako som si ho pamätala. Len jedno sa nezmenilo... jeho vôňa. Vanilka a kvapky rosy, to som cítila. Ľahučkú, sviežu, mierne sladkastú vôňu. Musela som sa nadýchnuť z plných pľúc, pretože jemné sálanie mi nestačilo. Ale s nádychom prišla aj bolesť, mala som pocit, že sa mi v krku nachádza žeravé uhlie a ja ho potrebujem niečím zapiť. Potlačila som nutkanie chytiť si krk rukami, tak som len prehltla.

„Je smädná,“ povedal znova Edward. Akoby vedel, čo si myslím, zvláštne.

„Poď, maličká.“ Tak ma volal, keď som sa v jeho ordinácii objavovala skoro každý deň.

„Už ňou nie som.“ Usmiala som sa, ale úsmev rýchlo opadol. Môj hlas znel hodvábne, ako pohladenie.

„Nádherná.“ Oči sa mu zaleskli a nič ma nemohlo urobiť šťastnejšou a silnejšou ako jeho tvár.

„Carlisle,“ vyslovila som jeho meno.

„Poď,“ ponúkol mi ruku a ja som ju prijala bez otázok. Keď mi povedal, že sa mám nadýchnuť a ísť, išla som. Nemala som strach, nepotrebovala som vedieť nič. Druhá šanca sa neodmieta a vôbec nie, ak je tu on. Carlisle. Ten, na ktorého som čakala tak dlho a ani nedúfala, že ho ešte stretnem.

A keď mi po všetkom podal ruku a povedal, že som bola úžasná a vznešená, vložila som tú svoju do jeho. Bežali sme spolu a nezaujímala ma, ako viem tak rýchlo bežať, či sa nepotknem alebo sa mi niečo nestane. Bola som s ním a prijala som tento život s otvorenou náručou.

„Počkaj,“ povedala som. Zastavil sa a nežne si ma premeriaval. „Poznáš tu nejaké pekné osamotené miesto?“ zobral ma znova za ruku a bežal. Nasledovala som ho a keď zastal na kraji skaly, odkiaľ bolo vidno až na more, kľakla som si na zem. Odtrhla jednu kvetinu a pevne ju držala v ruke.

„Kiežby som ťa videla a bola s tebou. Dúfam, že sa na mňa nehneváš a že si šťastný. Milujem ťa a vždy budem. Zbohom.“ Pustila som kvetinu, ktorú odvial vietor. Moje dieťa... bude mi chýbať, vždy bude súčasťou môjho života. Milovala som ho, milujem a milovať budem, ale verím, že je rád, že som šťastná. Kiež by bol so mnou. Pobozkala som si dlaň a priložila ju na srdce. Vždy tam bude miesto iba pre teba.

Carlisle mi položil ruku na plece. „Môžeme ísť,“ povedala som.

„Nie, ešte nie,“ odpovedal. Pritiahol si moju tvár bližšie, až sa naše nosy dotýkali. Obaja sme zavreli oči, cítili sme, že sme na seba čakali dlho, iba jeden na druhého. Našli sme to, čo sme hľadali, to, pre čo budeme žiť. Jeden pre druhého a možno... uvidíme, príde niečo, vďaka čomu budeme ešte šťastnejší, pre čo nebudeme chcieť umrieť, nikdy. 

Autor: NoemiVolturiCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek I need only a doctor: